Apartheid páchaný ciernym obyvatelstvom

Apartheid páchaný ciernym obyvatelstvom
Štátne zriadenie v JAR
Do 30. mája 1961 bola Južná Afrika na základe Westminsterského statusu z roku 1931
clenom Commonwealthu ako domínium Juhoafrickej únie (JAU), založenej v roku 1910.
Hlavou JAU bola formálne britská královná, ktorú zastupoval generálny guvernér
menovaný na základe návrhu vlády JAU z radov obcanov JAU.
Diskriminacná rasistická politika vlády priviedla krajinu vo vnútri Spolocenstva národov
do politickej izolácie, pretože viac ako dve tretiny jej clenov boli vlády bývalých kolónií,
ktoré požadovali odstránenie diskriminácie obcanov JAU farebnej pleti. Niektoré z
týchto vlád pohrozili, že zo Spolocenstva vystúpia.
Britská vláda sa snažila riešit vzniknuté napätie politikou kompromisov a vynucovaním
vzájomných ústupkov. Jej cielom bolo zachovat clenstvo JAU, do ktorej ekonomiky
investovali do tej doby cez miliardu libier šterlingov a dosahovali tu vdaka politike JAU,
ktorá udržovala farebných v podmienkach koloniálneho vykoristovania, obrovské zisky.
Táto politika však s prihliadnutím k dekolonizacnej vlne v ostatnej Afrike skoro
vycerpala svoje možnosti a JAU v marci 1961 opustila Spolocenstvo. Jej vláda
usporiadala 5. septembra 1960 referendum, v ktorom belošské obyvatelstvo v pomere
850 458 : 775 878 hlasov rozhodlo, aby sa Juhoafrická únia stala nezávislou
republikou. Na základe príslušného zákona (Act to Constitute the Republic od South
Africa, No. 32 of 1961) bola krajina 31. mája 1961 vyhlásená Juhoafrickou republikou.
Tento den je štátnym sviatkom JAR.
Hlavou štátu je prezident volený parlamentom za predsednítcvo prezidenta Najvyššieho
súdu alebo ním menovaného zástupcu. jeho funkcné obdobie trvá 7 rokov. K jeho
právam patrí zvolávat, odkladat a rozpúštat parlament, menovat ministrov a ich
námestníkov, udelovat vyznamenania a iné štátne pocty, menovat diplomatických a
konzulárnych zástupcov, udelovat amnestie, milosti odsúdeným na smrt, uzatvárat
medzinárodné záväzky a podpisovat zmluvy, vyhlasovat mimoriadny stav, vypovedat
vojnu a uzatvárat mierové dohody.
Zákonodarnú moc má parlament, ktorý sídli v Kapskom Meste. Skladá sa z prezidenta a
poslaneckej snemovne. Poslaneckú snemovnu tvorí 165 clenov. Výkonnú moc má
vláda, ktorá sídli v hlavnom meste Pretorii. Ministri musia byt clenovia poslaneckej
snemovne. Vládu vytvára strana, ktorá zvítazila vo volbách do poslaneckej snemovne.
Obyvatelstvo JAR
Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedu národnej strany a hned potom
prezidenta 1989 prestali postupne platit základné rasové zákony, ktoré delili
obyvatelstvo do 4 rasových skupín (bieli, cierni, Indovia a miešanci) a zakazovali
zmiešané manželstvá. Podla nich boli cierni Africania v tzv. bielych oblastiach a
mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne
obyvatelstvom ciernej pleti, ktorý majú medzi sebou vela kmenových, národnostných,
etnických i tradicných rozdielov. Aj tak je možno ciernych obyvatelov svetadielu
rozdelit na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánske a národy bantu.
Väcšina cernošského obyvatelstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom
dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než 3/4 obyvatelstva krajiny tvoria
potomkovia bantusky hovoriacich
Africanov s ktorých najpocetnejší sú Zuluovia, Khosovia a Sothovia. Bielych
Juhoafricanov je menej ako 1/7, väcšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych
usadlíkov a dáva prednost jazyku afrikaans pred anglictinou. Miešanci tvoria necelú
desatinu populácie a Aziati, prevažne Indovia sú tiež nezanedbatelnou etnickou
menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike
kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych polnohospodárov. Pocet pristahovalcov
európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode vela Európanov
z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike. Vypriahnuté púšte,
vysoké hory, odlahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro
neobývané, alebo majú obyvatelstva len velmi málo. Viac než 60% obyvatelstva už žije
v mestách. Afrikáncina a anglictina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi. Po
volbách v roku 1994 je im postavených na úroven dalších 7 používaných afrických
jazykov. Anglictina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho
dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvatelov sa hlási ku krestanstvu. Afrikánci sú
oddanými stúpencami Holandskej reformovanej cirkvi. Niektorí cierni Juhoafricania
doteraz vyznávajú tradicné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a
moslimské menšiny.
Historický prehlad JAR
Archeologické vykopávky preukázali, že územie JAR bolo osídlované a zaludnované
najmenej milión rokov. Vývojový rad ludského rodu tu zacala v tretohorách a v raných
štvrtohorách ranými homidmi, predchodcami cloveka, hlavne tzv. australopithekmi. Po
opocloveku (pithecanthropus) nasledoval praclovek (do Transvaalu a Kapska) a potom
clovek rozumný (homo sapiens). K jeho raným formám je radený polonegroidný, tzv.
clovek boskopský, ktorý bol patricne východiskom ku vzniku pygmejského a
khoinského typu, ku ktorému dnes patria Sanovia a Khoinovia (Khoi-Khoi = ludia ludí;
San v khoinskom jazyku = ludia) - lovci a zberaci divoko rastúcich plodov Sanovia
(Bušmeni) a Khoinovia (Hotentoti). Od druhého storocia nášho letopoctu zacali do
krajiny prichádzat cernošské kmene bantusky hovoriacich polnohospodárov a
chovatelov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili
väcšinu južnej Afriky.
Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz (asi 1450-1500) oboplával roku 1488 mys
Dobrej nádeje, ale až v roku 1652 tu Holandská východoindická spolocnost založila
stanicu, ktorá mala zaistit zásobovanie lodí plávajúcich do Indie. Holandskí usadlíci,
nazývaní Burovia (farmári) alebo Afrikánci, zacali osídlovat vnútrozemie, stretávali sa
pri tom s miestnym khoinským obyvatelstvom a od konca 18. storocia s cernošskými
rolníkmi kmenov Xshosa, Pondo a inými, ktorí osídlovali nové územia západne od Rybej
rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyhánaní do prevažne
púštnych vnútrozemských oblastí a boli casom takmer vyhubení. Medzi belošskými
farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a cernošskými bantuskými kmenmi,
dochádzalo k mnohým ozbrojeným stretnutiam so striedavými výsledkami. V roku 1795
obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opät opustili. O 4 roky neskôr sa
tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Burovia na protest proti
anglickej správe a zrušení otroctva opúštali v 30. rokoch južné oblasti a zacali
obsadzovat vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (Velký trek). Za riekami
Vaal a Oranje založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú
na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnost oboch
týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k
obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a
Anglicanmi, ktoré skoncili v roku 1902 vítazstvom britských vojsk. 31.5.1910 sa
vytvorila Juhoafrická Únia, ktorá sa v nasledujúcom desatrocí zmenila na britské
domínium. Pocas 1. sv. vojny juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v
Juhozápadnej Afrike (dnešná Namibia), ktorá potom bola Spolocnostou národov
zverená JAU ako mandátne územie. Po vypuknutí 2. sv. vojny cast Afrikáncov
nesúhlasila s rozhodnutím vlády postavit sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V
roku 1948 zvítazila vo volbách afrikánska Národná strana a zacala zavádzat politiku
apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre ciernych Africanov bolo
zriadených 10 cernošských štátov, tzv. „homelands“ alebo „domovín“, z ktorých 4 sa na
prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej
vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu
devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky
v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli
stratou obcianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná
rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutocnit, lebo cierny robotníci casto pracovali s
bielymi, hlavne v baniach a továrnach. Cernosi však nemohli zastávat kvalifikovanú
prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo velkých mestách, napr. v Johannesburgu,
vznikli v blízkosti centra rezidencné štvrte pre bielych Juhoafricanov, zatial co na
periférii sa rozrastali chudobné cernošské sídliská ako Soweto. Dna 31.5.1961 sa Južná
Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byt clenom Britského spolocenstva.
Odpor proti apartheidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlacení
vzbury cernošskej mládeže v Sowete, ktorá zacala ako protest proti používaniu
afrikánciny na základných školách, k usmrteniu a tažkým zraneniam stoviek ludí.
Vedúci predstavitel najdôležitejšej opozicnej cernošskej strany Afrického národného
kongresu (ANC) Nelson Mandela (narodený 1918) bol okrem iného na nátlak svetovej
verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident
Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skoncit s politikou apartheidu
a ANC a ako odplatu slúbil zastavit ozbrojené útoky partizánskeho typu, ktoré 30 rokov
organizoval proti Juhoafrickej vláde.
Velký pochod (Great Trek)
Afrikánsky zmysel pre vlastnú národnú identitu ma svoje korene v náboženstve,
holandskej reformovanej cirkvi, ktoré sem bolo prinesené prvými holandskými
pristahovalcami v 17. storocí a odvodzuje sa dalej od náboženského výkladu dejín.
Jazykom biblického Starého zákona sa Afrikánci nazývajú vyvoleným národom v južnej
Afrike.
Klúcovým momentom afrikánskych dejín je Velký pochod, ktorý sa od doby svojho
uskutocnenia stal symbolom afrikanizmu. Jednou z jeho prícin bola rastúca rozpínavost
Britov na juhu Afriky. Strastiplné putovanie na sever z Kapska trvalo 4 roky a
doprevádzali ho mnohé utrpenia a nebezpecenstva. ‘Voortrekkers’ boli napádaní
Matabelmi a Zulmi, ktorí im ukradli dobytok a zabili ich vodcu. Potom však Afrikánci
triumfovali v bitku pri Krvavej rieke a usadili sa vo svojej zaslúbenej krajine.
Mnohí Afrikánci považujú udalosti spojené s putovaním za odkaz od Boha, že patria do
južnej Afriky. V ich výklade Boh vyvolil svoj národ (volk), zaviedol ho do divociny,
potom ho zachránil pri Krvavej rieke a umožnil príslušníkom tohto národa žit v “ich”
krajine. Tento výklad sa každorocne znovu potvrdzuje a upevnuje na oslavách, ktorých
sa zúcastnujú stovky Afrikáncov. Vzhladom k týmto tradíciám panoval medzi drobnými
afrikánskymi farmármi najväcší odpor proti zrušeniu apartheidu, ktorý považovali za
uzákonenie práv, ktoré dal Boh svojmu “vyvolenému ludu”.
Zamestnanci holandskej Východoindickej spolocnosti, ktorá sa zaoberala obchodom
medzi Holandskom a jeho kolóniami na Dalekom východe, vedeným cez Afriku, sa od
roku 1632 zacínali usídlovat v myse Dobrej nádeje. Vedeli o tom, že vo vnútrozemí sú
rozsiahle plochy pôdy, len málo obývané Africanmi. Niektorí z nich sa sem zacali
stahovat z malej oblasti, ktorú Východoindická spolocnost ovládala. Jej správa im
umožnila získat rozlahlé územia za velmi malý poplatok. Casom to však považovali za
svoje právo. Ako ich pocet rástol, prestala byt spolocnost schopná ich akcie a pohyb
kontrolovat. Už v roku 1772 zúrila medzi farmármi (búrmi) a Africanmi malá “vojna”.
Konflikt medzi Holandanmi a Britmi
Koncom 18. storocia uvrhli napoleonské vojny európske krajiny do vzájomných bojov.
Ked sa v roku 1806 stalo Kapsko britskou kolóniou, britskí osadníci sa pripájali k
holandským a francúzskym. Pôvodní holandskí usadlíci britskú vládu neznášali, najmä
silný odpor prejavovali k prísnejším zákonom o držbe pôdy a o zachádzaní s africkými
robotníkmi. (Otroctvo bolo v Británii zrušené roku 1883.) Chceli viac pôdy a právo
prijímat svoje vlastné zákony. Na sever a na západ od Kapského mesta bola pôda
suchá a neúrodná. Najlepšia pôda sa nachádzala daleko na severovýchode.
Putovanie na severovýchod
V roku 1830 niektorí búrski priekopníci odchádzali za lepšou pôdou. Od roku 1835 sa
zacali Búrovia na juhu organizovat do skupín a vyrážali s celými rodinami a so všetkým
svojím majetkom na tažkých nákladných vozoch, ktoré boli tahané volmi. V priebehu
ich putovania dochádzalo k mnohým zrážkam s africkým obyvatelstvom, pretože velkú
cast najlepšej pôdy už používali rolníci z domorodých kmenov Zulu, Xhosa a Sotho,
ktorí tiež chovali dobytok. Avšak ani neustále nebezpecenstvo a strádanie Búrov
nezastavili. Prekrocili rieky Vaal a Oranje, a na obsadenom území založili dve nové
búrske republiky: Transvaal (1852) a Oranžský slobodný štát (1854).
Nové republiky a búrska vojna
Takmer všetci Burovia boli spociatku chovatelmi dobytka. Tvrdo pracovali a ich život
bol tažký, hlavne v období sucha. Stavali si jednoduché domy z miestnych materiálov a
žili podobne ako ich africkí susedia.
Burovia boli rozhodnutí zachovat si svoj spôsob života odlišný od spôsobu života Britov
a Africanov, a tiež sa prísne držat ucenia holandskej reformovanej cirkvi.
Neskôr boli na ich území objavené diamanty a zlato, hlavne v Kimberley a okolo
Johannesburgu. Do novootvorených lomov prichádzalo pracovat mnoho cudzích ludí a
spôsob života sa zacal menit. Burovia sa však nemienili vzdat a tak v rokoch 1899 až
1902 prebehla vojna medzi holandskými usadlíkmi a ich britskými vládcami, známa ako
anglo-búrska vojna. Skoncila vítazstvom Britov, ale už roku 1910 uzavreli zmluvu, na
ktorej základe vznikla Juhoafrická únia, zjednocujúca všetky regióny vrátane
Transvaalu a Oranžského slobodného štátu.
Apartheid v JAR
Podla Strucného politologického slovníka je to „antihumánna doktrína založená na
rasovej diskriminácii casti obyvatelstva v mnohorasovom štáte. ‘Menejcennost’ rasy je
daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života.
Prax zarucuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie. OSN v roku
1966 oznacila apartheid za ‘zlocin proti ludskosti’ a v roku 1973 prijala medzinárodnú
dohodu o zákaze a postihu apartheidu.”
Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po
mnoho desatrocí ovplyvnovala všetky stránky života miliónov Juhoafricanov. Od druhej
polovice 19. storocia sa zacalo obmedzovat stahovanie cernošského obyvatelstva do
belošských regiónov. Platili napríklad zákony urcujúce pocet rodín, ktoré sa mohli
usadit v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústredujúce
cernochov podla kmenovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil
požiadavky na územnú segregáciu, co bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na
7,5% rozlohy štátu na základe zákona „O pôde domorodcov“, a ten aj zakazoval
vlastnit pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon „O mestských
oblastiach pre domorodcov“, ktorý vyhradil okolo miest urcité územie iba pre cernochov
a v meste im zakázal pohyb vo vecerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon,
ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom
2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy
sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že další
hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a
náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevnovanie demokratických
síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovat
Africanov k energickým protivládnym akciám. Pocetné udalosti v krajine, hlavne
transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedcili o rozmachu boja.
Vládne kruhy hladali prostriedky, ako nielen zlikvidovat ústupky z vojenských rokov,
ale tiež vytvorit režim, ktorý by dokázal co najkrutejšie potlacit hoci len najmenší pokus
o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia
afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandciny, co znamená
Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia
politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (dalej len NS),
ktorá existovala legálne a v parlamente poctom mandátov zaberala druhé miesto. NS
reprezentovala záujmy velkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale pocas vojny a v
prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základnu, pretože zosilil africký kapitál,
hlavne v spracovatelskom priemysle.
Hlavným cielom Broederbondu a NS však bolo upevnit rasistický režim. Nacionalisti
nazvali svoj akcný program “apartheid”, co v afrikáncine znamená “oddelovanie”,
“oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v
máji roku 1948, ktoré aj vyhrali. V období, ked NS bojovala o moc, bol apartheid
heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie
politického režimu.
Neskôr, ked vytvorili vládu, zacali ideológovia NS formulovat „teoretickú základnu“
tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetlovat, aké konkrétne formy má mat „oddelená
existencia a vývoj“ v praxi a akými metódami sa má uskutocnovat.
Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnost rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s
náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väcšine presvedcení kalvinisti náležiaci k
holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a
kalvínske ucenie, hlavne myšlienky osudu a predurcenia. Stranícki ideológovia tvrdili,
že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z
toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Africana a africký
spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnut rozvoj len vtedy,
ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola urcená. Asimilácia, strata „cistoty krvi“ alebo
porušenie predurceného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný
ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové
oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.
Na základe týchto úvah pocetní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju
špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používat
len Európania a Africania môžu žit len vo svojom „tradicnom“ rodovom kmenovom
zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy
a tvrdilo sa, že Africanom môžu len uškodit , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej
cesty.
Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žit oddelene a kontakt sa
obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriatelským a krvavým zrážkam.
Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obvinovali jeho
odporcov, že podnecujú rasové roztržky.
Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívat iné, ako biele
pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spocívalo na práci
cernochov. Nacionalisti teda museli pochopit, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od
práce Africanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude
ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hned od
zaciatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie
nebielych tak, aby sa dala uplatnovat akákolvek forma vykoristovania.
Apartheid nemožno v JAU považovat za jav svojou podstatou nový. Politiku segregácie
uplatnovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s
omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s
fašizmom.
Zaistenie vlády nad africkým obyvatelstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným
cielom NS. Apartheid velmi tesne súvisel s názormi, podla ktorých sú Afrikánci „panský
národ“ a „vyvolený lud“. Podla názoru Broederbondu a NS si všetko obyvatelstvo sveta
môžeme predstavit ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte
nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Africanov. K vybudovaniu
takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby
krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Velkej Británie a aby
celý spolocenský život bol prestavaný v duchu „afrikánskeho krestanského
nacionalizmu“. Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa
prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej
diskriminácii.
Boli prijaté zákony ako:
„O zákaze zmiešaných manželstiev“ (1949)
„O registrácii obyvatelstva“ – rozdeloval obyvatelstvo na biele, cierne, farebné a
Indické
„O nemorálnosti“ – zakazoval sexuálny styk medzi príslušníkmi rôznych rasových
skupín (1950)
„O stanovení územia pre jednotlivé skupiny“ - vymedzoval urcité oblasti na
obchodovanie a bývanie pre urcitú rasovú skupinu. Boli pre nich vyhradené rezervácie
(neskôr Bantustany), ktoré mohli opustit iba ak neboli v pracovnom pomere s bielym
zamestnávatelom. Presídlovanie prebiehalo násilným spôsobom. (1950)
„O domorodej pôde“ - všetky mestá boli vyhlásené za biele oblasti a žiadny Ind,
cernoch ani miešanec nemohol byt bez povolenia na tejto pôde dlhšie ako 72 hodín
(1952)
„O domorodcoch“ – domorodci potrebovali pasy na pobyt v bielych oblastiach. Bez pasu
boli zatknutí a odsúdení na min 1 rok väzenia. (1952)
„O oddelení spolocných zariadení“ – obmedzenie styku rôznych rás na verejnosti, kvôli
comu boli aj lavicky v parku oznacené „iba pre bielych“, alebo „iba pre farebných“ a
takto sa oznacovali aj vchody a prepážky na poštách, autobusy, železnicné vagóny atd.
(1953)
„O bantuskom vzdelaní“ – oddelenie škôl a univerzít, rôzne financovanie a kvalifikácia
ucitelov (1953)
“O presídlovaní domorodcov”, dotýkali sa diskriminácie cernochov v zamestnaní,
oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali cierni iba v ich samosprávnych
oblastiach…
Apartheid mal byt potvrdený zriadením tzv. “domovín” alebo “homelands” s vlastnou
samosprávou a organizované na kmenovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený
Transkei, kde žijú Xhosovia. Dalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr – v roku 1972
vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná
Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu
(Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981
KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci). Ponuku JAR na “úplnú
nezávislost” prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a
Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako „bantustany“, síce neboli uznané
žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepocíta ich do
svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvorit
spolocný nezávislý štát zo všetkých domovín.
Prvé kroky k odstráneniu apartheidu zacal presadzovat Pieter Willem Botha, ktorý sa
stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. No až jeho nástupca
Frederik Willem de Klerk, potom, co sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil dalšie
rasistické zákony.
V roku 1990 sa to snažil vyriešit tým, že odvolal zákaz PAC a ANC, slúbil prepustit
politických väznov, odvolat mimoriadny stav a zacat ihned jednat v oblasti právneho
systému, vrátane trestu smrti. Vzápätí bol po 27 rokoch prepustený Nelson Mandela,
ktorý sa ihned ujal vedenia ANC. Koncom roka 1991 už boli zrušené skoro všetky
segregacné zákony.
Docasná ústava vznikla v roku 1993 a stanovila, že Južná Afrika sa stáva jednotným,
suverénnym a demokratickým štátom s ludskými právami a bez rozdielu rasy,
náboženstva a pohlavia.
Demokratizacný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými volbami s
všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona
Mandelu. Vdaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým cernošským prezidentom JAR, a
dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne.
Obom predstavitelom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami
nového prezidenta sa stali – bývalý premiér F. W. de Klerk a súcasný prezident Thabo
Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného Mandelu roku 1997 a taktiež prevzal vedenie ANC.
Súcastný stav v JAR
V debatách s ciernymi odznieva prísna kritika vlády za jej liknavost. Sú netrpezliví.
Stací však nájst odvahu a zájst napríklad do cernošského slumu tiahnúceho niekolko
kilometrov popri autostráde z centra Kapského Mesta na letisko a clovek musí ocenit
pozitívne zmeny.
Štát dal v tejto mimoriadne chudobnej štvrti pozostávajúcej z rôznych materiálov
pozliepaných chatrcí zaviest najskôr elektrinu, verejný vodovod a kanalizáciu a pre
každé štyri obydlia jednu prefabrikovanú toaletu.
Postupne tam asfaltujú cesty, vyrástli základné školy. Abbey Tini, cernošský líder v
tejto štvrti, vyslovil presvedcenie, že deti terajších detí už budú najmä vdaka
umožnenému vzdelaniu žit celkom inak.
V krajine, ktorá prechádza takouto obrovskou premenou, tažko pôjde všetko ako po
masle. Hoci mnohí predpovedali, že pod vedením farebnej vlády sa krajina musí
zosypat, realita je iná. Hovoria o tom aj ekonomické výsledky. Po niekolkých rokoch
stagnácie zaznamenala JAR v posledných rokoch opät rast.
Krokov vlády v prospech roky znevýhodnovaného obyvatelstva je množstvo a dalšie
pribúdajú. Patria k nim prídavky na deti vo výške 170 randov (približne 750 Sk) ci
vyhlásenie minimálnych miezd vo výške 750 randov (zhruba 3 800 Sk). Ovela tažšie
uskutocnitelný je slub postavit dostatok nových domov pre cernošské obyvatelstvo.
Milióny chudobných ludí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich
slovenské rómske osady. Navyše, kým v case apartheidu mohli cierni svoje obydlia
stavat iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dna na den aj na tých
najneocakávanejších miestach.
No rastú aj nové štvrte malých domcekov. Od politických zmien ich pribudlo pol druha
milióna. Tie, ktoré stavia štát, sú typizované, pri individuálnej výstavbe na pozemkoch,
ktorých súcastou je aj záhrada na samozásobovanie, rozhoduje vkus a možnosti
budúceho majitela. Kedže domov je nedostatok, ich pridelovanie, ako aj iné procesy sú
spojené s obrovskou korupciou.
Možný vývoj v JAR
Po roku 1994 a po prvých multirasových volbách, ktoré sa uskutocnili v JAR, sa zmenilo
viacero faktorov ovplyvnujúcich vývoj v republike:
- kým pocas rokov apartheidu malo privilégiá len biele obyvatelstvo, terajšia cernošská
moc akoby chcela mnoho vecí obrátit naruby. Napríklad hlavným kritériom na vedúce
štátne pozície sa stala cierna farba pleti bez ohladu na vzdelanie a skúsenosti.
- nie vždy to funguje nielen vo vztahu k bielym. Na vidieku sa napríklad cernošskí
úradníci dostávajú do rozporu s tradicnými nácelníckymi autoritami, ktoré roky
neobmedzene urcovali pravidlá života kmenov.
- iným príkladom, ako môže svetom odsudzovaný apartheid fungovat naopak, je
systém prijímania študentov na vysoké školy. Z desiatich deviati musia byt cierni.
Pohlad takýchto ludí na výber budúcich vzdelancov je zrejmý. Tých však, ktorí sa celé
desatrocia nemali šancu dostat na univerzitu, zase opacný. Opät záleží na uhle
pohladu.
- doposial si ešte bývalá vrstva bielych farmárov zachováva velmi silné postavenie na
trhu aj ked je to na úkor ich momentálnych prijímov, biele obyvatelstvo sa coraz viac
utahuje do svojich ulít - velkých opevnených pevností a fariem,
- drvivá väcšina bielej populácie je v súcasnej dobe vystavená silnej diskriminácií zo
strany cierneho obyvatelstva - uplatnujú na nich praktiky, ktoré prežili oni predtým
(biely sa neuplatnujú na trhu práce a vo verejnej službe, kde patria posty výhradne
ciernemu obyvatelstvu, deti bielych farmárov neštudujú na vysokých školách pretože
sa tam jednoducho nedostanú...),
- vysoká kriminalita (ludia po zotmení nevychádzajú von - vraždí sa tam pre topánky,
ktoré máte obuté na nohách), ktorá je následkom milostí, ktorú uplatnil Nelson
Mandela, po tom co bol zvolený za prezidenta a prepustil tzv. „nespravodlivo“
odsúdených kriminálnikov,
- aj napriek tomu, že väcšina bieleho obyvatelstva boli bohatý farmári, v súcasnosti sa
aj z nich stávajú ludia žijúcich už len z úspor,
- velké množstvo migrantov, ktorí prichádzajú do JAR zo severu len prehlbujú sociálne
rozdiely a kriminalitu.
- milióny chudobných ludí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich
slovenské rómske osady. Navyše, kým v case apartheidu mohli cierni svoje obydlia
stavat iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dna na den aj na tých
najneocakávanejších miestach.
Predchádzajúce faktory spôsobujú velmi velké nepokoje a napätie medzi obyvatelstvom
(myslím tým medzi bielymi a ciernymi obyv.), co môže v strednodobom horizonte
vyvrcholit až k extrémnemu riešeniu danej situácie a to k prepuknutiu obcianskej
vojny, stací velmi malý podnet, ktorý si vysvetlí jedna ci druhá strana ako provokáciu -
napr. atentát spáchaný na súcastného prezidenta.
Záver
Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, cast belochov sa odstahovala do Európy,
Severnej Ameriky, ci Austrálie, ale väcšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa
znacne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovat odhad asi 10 000
vystahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov).
Cernošské rezervácie boli zrušené, mnohí cernosi sa stahujú do miest, kde sa však
sami rozdelujú podla kmenovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships
(Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu.
Oblasti, do ktorých sa bojí vkrocit aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli
postavené vysoké stožiar, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach
a obava z ciernej väcšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Cernosi vstupujú tam, kde
predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli co i len nahliadnut. Kriminalita je
stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovat a dá sa povedat, že sa týka
len urcitých oblastí. Cernosi sa musia naucit, že zabitie belocha alebo cernocha je
vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za
slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hladaní zamestnania chýba vzdelanie.
V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestacnou vo všetkých myslitelných produktoch
hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovat vývozom do
celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne urcitého pocitu nadradenosti voci
ostatnému obyvatelstvu. Obycajný cernoch sa však v Južnej Afrike stále chová k
belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný
rešpekt dávno zmizol. Belošské obyvatelstvo si bude musiet zvyknút na urcité
odlišnosti cernošskej kultúry a bude sa musiet zmierit aj s tým, že aj napríklad minister
alebo vzdelaný univerzitný profesor je povercivý a že ostrihané nechty stále pozorne
páli, aby ho niekto neocaroval.
Len aby zvykanie netrvalo pridlho?