Antarktída

Antarktída
Svetadiel Antarktída tvorí južná polárna oblast. Názov Antarktis je odvodený z gréctiny.
Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou
Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k
Južnej Amerike. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej
Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí
Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého,
Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na 2 casti:
a) Východná, alebo Velká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne.
b) Západná, ciže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým
polostrovom vybiehajúcim spolu s retazou ostrovov smerom k Južnej Amerike.
Južný pól je v prostriedku svetadielu. Nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765
m.n.m. Jedinecné je aj to, že podla medzinárodnej zmluvy Antarktída nepatrí žiadnemu
štátu a je zakázané aj využívanie nerastného bohatstva. Zaciatkom tohto storocia si
mnohé krajiny robili územné nároky na Antarktídu. Aby sa v budúcnosti zabránilo
konfliktu, 12 krajín, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné
stanice, podpísalo vo Washingtone v roku 1959 zmluvu o Antarktíde, ktorá zrušila
všetky nároky na jej územie (je vyhlásený status quo na územné nároky) a podla
ktorej je Antarktída urcená len k mierovým úcelom. Táto zmluva oznacila Antarktídu za
kontinent vedy. Neskôr podpísalo zmluvu dalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá
dohoda zavádzajúca radu opatrení k ochrane antarktického životného prostredia a
zákaz tažby nerastných surovín. Zmluvu dodnes podpísalo viac ako 60 krajín, co je
jeden z najlepších príkladov medzinárodnej spolupráce.
Rozloha:
celková rozloha je 13 975 000 km2
Poloha:
Antarktída je kontinent obklopený oceánmi. Svetadiel Antarktída sa rozkladá v oblasti
okolo južného pólu. Jeho hlavnú cast tvorí antarktická pevnina. Patria k nemu aj
viaceré ostrovy na juhu Atlantického a Indického oceánu. Povrch:
Antarktída sa skladá z rozsiahlej pevniny a pocetných pobrežných ostrovov. Celý
svetadiel, okrem malej casti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý
súvislým ladovým krytom s pocetnými nebezpecnými trhlinami. Priemerná hrúbka ladu
je 2500 m, ale maximum je až 4500 m (najhrubšia ladová vrstva: 4776m). Tento lad
pokrýva 99,6% povrchu krajiny. Ladovcový štít vznikol vrstvením snehu za viac ako
100 000 rokov.
Štít viaže prevažnú cast sladkej vody na Zemi a 90% všetkej vody zamrznutej v
ladovcoch. Ak by sa lad roztopil, hladina svetového oceánu by stúpla o 64 m. Lad má
takú velkú hmotnost, že väcšinu antarktickej pevniny stláca pod hladinu mora. Ladovec
sa vlastnou hmotnostou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z
výbežkov ladovca odlamujú ladové kryhy v podobe obrovských ladových tabúl dlhých
až 200 km, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky,
Afriky a Nového Zélandu.
Takmer celý povrch Antarktídy pokrýva pevninový ladovec. Nad ladovec vystupuje iba
niekolko skalnatých pohorí. Najvyššie je mladé vrásové pohorie. Najvyšší vrch
kontinentu je Vinson Massi s výškou 5140 m.n.m. v Západnej Antarktíde, na ktorý
ludia prvý raz vstúpili v roku 1966, a na Viktóriinej zemi cinná sopka Erebus.
Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham.
Podnebie:
Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je
polárne podnebie. Antarktída je najchladnejší svetadiel na Zemi a zároven je
najvzdialenejšie a najnehostinnejšie miesto na Zemi. Antarktída môže byt klasifikovaná
ako púšt, lebo tu spadne rocne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo
už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria casté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré
polárnikom stažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží královnej Astrídy,
kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali v lete v r.
1983 na ruskej stanici Vostok (východ), t.j. teplotu –89,2°C. Dokonca ani v
najteplejšom lete nevystupujú teploty nad bod mrazu. Chladné vetry dujú z centrálnej
plošiny smerom k pobrežiu a spôsobujú silné snehové búrky. Silné vetry a nízke teploty
sú nebezpecné pre cloveka, ktorý ostane vonku nechránený. Sú tam nepriaznivé
podmienky pre život, preto tam žijú ludia iba vo výskumných základniach.
Obyvatelstvo:
Antarktída je jediný kontinent, ktorý nemá stále obyvatelstvo. Zdržiavajú sa tu len
vedci, ktorí študujú tunajšie prostredie. Územie Antarktídy prechodne obývajú
pracovníci cca 46 vedeckých staníc, roztrúsených po celom území, ktoré tu zacali
zariadovat po roku 1947. Sú to napríklad:
· Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA,
· Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku,
· austrálska Základna Casey a stanica Mawson,
· ruská Výskumná stanica Molodeznaja,
· britská stanica Halley a iné. V Antarktíde žije v zime iba 1200 ludí. Dalších asi 2500 sa
k nim pridáva pocas leta. Všetci sa zaoberajú vedeckým výskumom.
Každá vedecká stanica je špeciálne izolovaná pred chladom a niektoré sú zahlbene pod
povrchom ladovca, aby si lepšie zachovali teplo. Na kúrenie a výrobu elektriny sa
používa motorová nafta. Na základniach i uschovávajú dostatocné množstvo paliva,
potravín a ostatných zásob, aby ludia vydržali aspon rok v prípade, že by nepriazen
pocasia bránila prísunu nových zásob.
Jedinecné je aj to, že podla medzinárodnej zmluvy Antarktída nepatrí žiadnemu štátu a
je zakázané aj využívanie nerastného bohatstva. Zaciatkom tohto storocia si mnohé
krajiny robili územné nároky na Antarktídu. Aby sa v budúcnosti zabránilo konfliktu,
dvanást krajín podpísalo roku 1959 zmluvu o Antarktíde, ktorá zrušila všetky nároky na
jej územie. Táto zmluva oznacila Antarktídu za kontinent vedy a stanovila, že sa bude
využívat iba na mierové úcely. Zmluvu dodnes podpísalo viac ako 60 krajín, co je jeden
z najlepších príkladov medzinárodnej spolupráce.
Nerastné bohatstvo:
Vedci objavili obrovské nerastné bohatstvo. Sú to ložiská rúd, farebných kovov, uránu,
uhlia a ropy. Nerastné suroviny sa nevyužívajú lebo ich tažba je velmi nákladná.
Živocíšstvo:
a) žijúce na súši:
V skutocnosti na Antarktíde existuje len málo živocíchov, ktorí by sa živili na súši. Z
morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé cajkovité vtáky: chaluhy,
ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájst cokolvek,
co im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo
obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Dalšie dva druhy sú tucniak cisársky a
fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tucniaky.
Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len
drobný hmyz a roztoce, ale pri okrajoch je život pestrejší.
b) v mori:
V oceáne žije mnoho malých morských živocíchov známych pod názvom krill, ktorý
slúži ako zdroj potravy pre väcšie tvory – sú to malé kôrovce podobné rácikom s dlžkou
do 5 cm, ktoré sa živia planktónom a inými menšími kôrovcami a vyskytujú sa v takých
obrovských množstvách, že niekedy sfarbia moria okolo Antarktídy naružovo. Je tu
mnoho velrýb, tulenov a uškatcov. Tulen leopardí meria 3,6m, váži 450 kg a má ostré
zuby v silných celustiach. Kosatka dravá je najväcší druh delfínov. Samci merajú do 9m
a samice do 6m. Dokážu plávat rýchlostou 60 km/hod. Majú cierny chrbát s vysokou
chrbticovou plutvou a biele brucho.
Tieto živocíchy žijú na piatom najväcšom svetadiele na svete.
Dôsledkom dlhodobého lovu velrýb a tulenov hrozilo ich vyhubenie, preto bola
prijatá medzinárodná dohoda o zákaze ich lovu.
História:
Výskumné výpravy v 16. storocí skúmali iba okrajové casti Antarktídy. Pobrežie
Antarktídy ludia prvý raz zbadali v roku 1820. Od roku 1840 zacali bádatelia poznávat
kontinent, ale južný pól ostal nadalej neznámy. Hlbšie do jeho vnútrozemia prenikali
výpravy až na zaciatku 20. storocia. Výpravy organizovala najmä Austrália, Francúzsko,
Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Velká Británia. Len co bol dosiahnutý Severný
pól prostredníctvom Americana Róberta Pearyho v r. 1909, rozbehla sa sútaž o dobytie
južného pólu. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora,
odkial vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádatelov patril aj Robert
Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Vítazom
pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádatel Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýcil
na južnom póle 14. decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta
Scotta. V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spolocníci Lawrence Oates, Edward
Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cielom bol južný pól.
17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej
výprave a uvedomili si, že prehrali.. Rozcarovaní, hladní a zužovaní skorbutom sa
vydali na dlhú cestu spät. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že
ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvílu
von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Onedlho po nom zahynuli aj ostatní
clenovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch
záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrat po nezvestných bádateloch. Žial, jej pomoc
prišla už neskoro.. Dnes v práci týchto bádatelov pokracuje okolo 30 výskumných
staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živocíšstvo Antarktídy. Aby
clovek mohol prežit v polárnych krajoch, musí byt schopný uchovat si teplo. Prví
objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové ciapky. Ich nasledovníci sa poucili od
Eskimákov a prevzali od nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucnou a kožené
alebo drevené okuliare chrániace oci pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa od
snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblecenie vdaka vývoju umelých vlákien
zmenilo – je menšie a zároven teplejšie.
Nehody:
Jedného dna argentínska lod Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský
útes, ked opúštala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor.
Ráno tam zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezriet
Palmer a okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovcekov sa to stalo. Náraz
nebol príliš citelný, ale 130 metrov dlhá lod zostala trcat nachýlená na pravý bok
neschopná pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachránit. Horšie
dopadla miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a
pohonných hmôt pre tri argentínske stanice. Navigacná chyba dôstojníka zmenila
náklad na ekologickú bombu. Ked po desiatich dnoch dorazilo pohotovostné družstvo
záchranárov z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už vela zachránit. Do mora
uniklo 600 ton nafty, ktorá znicila život na mnohých kilometroch antarktického
pobrežia.
Dna 28. novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej
rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigacná chyba a zlá viditelnost
zaprícinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a clenov
posádky – viac ludí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.
Antarktída sa rozkladá okolo južného pólu a s plochou 13,2 mil. km2 je tretím
najmenším kontinentom na Zemi. Do pevniny sa hlboko zakusujú Weddelove a Rossove
more. Takmer 99 % územia kontinentu je pokryté pevninským ladovcem s objemem
cca 25 mil. km3 vody, co je, pre predstavu, temer 80 % svetových zásob sladkej vody.
Nachádza sa tu i cinná sopka Mt. Erebus. I na Antarktídu s jej drsným chladným
podnebím sa usporadúvajú turistické expedície.
________________________________________ __________________________
Zdroje: