Antarktída, Arktída

Antarktída, Arktída
Arktídu tvorí Severný ladový oceán, ktorý je po väcšinu roka zamrznutý, alebo pokrytý
plávajúcimi ladovými kryhami.
Dlho sa predpokladalo, že na severnom póle môže byt more bez súvislého ladu, ale od
roku 1827, ked sa britský námorný dôstojník William Edward Parry pokúsil dosiahnut
pól na clnoch tahaných po lade už nik nepochyboval, že oblast severného pólu je
pokrytá vecným ladom. Komu sa podarí dosiahnut ho na lyžiach a saniach ako prvému?
Vítazom nevypísaných pretekov sa pravdepodobne stal American Robert Peary.
Oznámil, že pól dosiahol roku 1909 spolu s cernošským sprievodcom Matthewom
Hensonom a štyrmi Eskimákmi. Peary bol pôvodne banský inžinier v službách
vojnového námorníctva. Roku 1884 ho vyslali do strednej Ameriky, aby sa zapojil do
projektovania kanála v Nikarague. Lenže väcšmi než horúcavy subtrópov lákal Pearyho
chlad polárnych krajov. Už ako chlapca ho zaujali dobrodružstvá prvého amerického
polárneho hrdinu Elishu Kent Kaneda. Po návrate do Spojených štátov sa oddal
prieskumu polárnych oblastí. Roku 1886 sa vydal na prvú výpravu , ktorá smerovala do
Grónska. American Frederich Cook sa proti Pearyho vyhláseniu o objavení severného
pólu s pobúrením ohradil a tvrdil, že pól dosiahol už rok pred Pearym. Prvým clovekom,
ktorý sa dostal na severný pól preukázatelne po „pevnine“ bol roku 1968 American
Ralph Plaisted na snežnom skútri. Len co Peary oznámil, že dosiahol severný pól,
rozbehla sa sútaž o dobytie južného pólu. Výskumné výpravy v 16. Storocí skúmali iba
okrajové casti Antarktídy a hlbšie do jej vnútrozemia prenikali až na zaciatku 20.
Storocia. Výpravy organizovala najmä Austrália Francúzsko, Japonsko, Nemecko,
Nórsko, Švédsko a Velká Británia. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do
základného tábora, odkial vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádatelov
patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické
výpravy. Vítazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádatel Roald Amundsen.
Nórsku vlajku vztýcil na južnom póle 14. Decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než
britská výprava Roberta Scotta : V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spolocníci
Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor.
Ich cielom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy
po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali.. Rozcarovaní, hladní a zužovaný
skorbutom sa vydali na dlhú cestu spät. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates.
Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba
na chvílu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Nedlho po nom zahynuli aj
ostatní clenovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich
mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrat po nezvestných bádateloch. Žial,
jej pomoc prišla už neskoro.. Dnes v práci týchto bádatelov pokracuje okolo 30
výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živocíšstvo
Antarktídy. Aby clovek mohol prežit v polárnych krajoch, musí byt schopný uchovat si
teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové ciapky. Ich nasledovníci sa
poucili OD Eskimákov a prevzali OD nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucnou a
kožené alebo drevené okuliare chrániace oci pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa
OD snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblecenie vdaka vývoju umelých
vlákien zmenilo – je menšie a zároven teplejšie.
V Arktíde sú priemerné januárové teploty okolo –30°C. Jej meno je odvodené z
gréckeho názvu súhvezdia Velkého voza – Arktos, pod ktorým oblast leží. Má rozlohu
26,5 milióna km2, z toho 18,5 milióna km2 pokrýva more a zhruba 7,9 milióna km2 sú
ostrovy a pevnina. Podnebie Arktídy je studené, drsné. Priemerná rocná teplota klesá
pod –10°C. Extrémne zimné teploty boli namerané na Sibíri (Ojmiakon –71°C), v
Kanade (Fort Good Hope –78,2°C) a v Grónsku (-62°C). Zima tu trvá 7-8
mesiacov. V lete pod vplyvom oteplujúceho sa mora a jeho prúdov vystupuje teplota
na krátky cas na +1 - +3°C. Severný ladový oceán je okolo severného pólu trvale
zamrznutý. Má rozlohu 14 miliónov km2 a je až 3000m hlboký. Jeho južnejšie okraje sú
pocas krátkeho leta plné ladových krýh a ladovej triešte. Vietor a morské prúdy ženú
kryhy na juh, kde sa roztopia až v 60° zemepisnej šírky. Vodné zrážky sú tu vo forme
snehu, ktorý sa aj v lete mení na lad. Grónsko a arktické súostrovie Kanady z velkej
casti pokrýva ladovec. Na nezaladnených castiach pevniny je na vecne zamrznutej
pôde tundra, ktorá prechádza do subarktickej tajgy. Osídlenie Arktídy je velmi riedke,
clovek trvale obýva len okrajové oblasti. Pôvodní obyvatelia Arktídy sú po stárocia
Eskymáci, ktorí sami seba nazývajú Inuiti. Žijú tu dodnes, spolu s podobnými
skupinami národov, ako sú Laponci (Saamovia), Samojedi, Jakuti, Nanajci a Cukcovia.
Živia sa lovom zveri, chovom sobov a tažbou nerastov. Najsevernejším trvalým sídlom
je Alert, ktorý leží na Ellesmerovom ostrove na 82°30’ severnej zemepisnej šírky.
Arktída sa zemepisne delí na Euroázijskú a Americko-Grónsku cast.
Ostrovy Euruázijskej casti, okrem Medvedieho ostrova a Svalbardu patria Rusku. Ich
hospodársky rozvoj je spätý zo Severným ladovým oceánom, do ktorého ústi vela
splavných sibírskych veltokov. K Amricko-Grónskej oblasti patria hornaté arktické
ostrovy Kanady so studeným, ale suchým podnebím polárnej púšte. Najväcšími
ostrovmi sú Baffinov, Viktóriin, Ellesmerov a Banksov ostrov. Južnejšie ostrovy sú
riedko osídlené Eskimákmi. Pri severovýchodnom pobreží amerického kontinentu leží
najväcší ostrov sveta Grónsko. Z väcšej casti leží za polárnym kruhom. Len 324 000
km2 nie je pokrytých ladom. Ide o pás okolo pobrežia široký 20 km. Ladovce pokrývajú
1,8 mil. km2 a na niektorých miestach sú až 2000 m vysoké. Pod ladovou pokrývkou
sú miestami vysoké hory a pobrežie je rozbrázdené fjordmi. Obyvatelia Grónska sú
pôvodom Eskimáci, alebo Dáni a väcšina z nich žije na juhozápade pri pobreží. Ich
hlavná cinnost je rybolov. Miestami sa lovia aj tulene. V menšom pocte sa tu chovajú aj
ovce. V minulosti bola dôležitá tažba olova a medi, ale zásoby sú už vycerpané. Blízko
mesta Ivigtut na južnom pobreží sú najväcšie zásoby kryolitu na svete. Kryolit sa
vyváža ako nerast potrebný pri výrobe hliníku. Grónsko má rozlohu 2 175 596 km2 a
58 000 obyvatelov. Hustota zaludnenia je velmi nízka – len 0,027 obyvatelov na km2.
Hlavné mesto je Nuuk, mena je dánska koruna a je to samosprávna cast Dánska. V
Arktíde sa taží zlato, cierne uhlie a ropa. Ked sa roztopí sneh, obnažená pôda okolo
oceánu rýchlo zarastie trávou, kvetinami a nízkymi krovinami. Pocas leta sa tu objavujú
stahovaví vtáci a savci vrátane severoamerického soba karibu, vlkov, medvedov a
divých husí. Pižmon východný a polárna líška zostávajú aj cez zimu. V oceáne je
hojnost planktónu a rýb, ktoré slúžia ako potrava pre väcšie zvieratá – tulene, velryby,
mrože a polárne medvede. Polárne, alebo ladové medvede majú zavalité, ale tažké telá
s krátkymi hrubými nohami a malé chvosty. Chodidlá sú ploché a velké, každé je
vybavené piatimi, ako britva ostrými pazúrmi, ktoré sú na rozdiel od macky
nezatiahnutelné. Celé telo pokrýva hustý kožuch a hrubá vrstva tuku. Oci a gulaté uši
sú malé v porovnaní s dlhou a širokou hlavou. Nufák je vlhký a lesklý, podobne ako u
psa. Ladový medved je velmi dobrý plavec a je schopný preplávat vzdialenost aj 35
km. Pláva najmä pohybom predných nôh a pomocou zadných kormidluje. Väcšina
živocíchov Arktídy má svojich južných bratov.
Napríklad mnoho velrýb, ktoré križujú južné oceány, sa tiež nachádza v severných
arktických vodách, a tulene, ktoré sa rozmnožujú na ostrovoch dalekého severu
môžeme porovnat s tými, ktorí sa rozmnožujú na pobreží Arktídy. Na Antarktíde žijú aj
živocíchy, ktoré v Arktíde nenájdeme. Najznámejším takýmto živocíchom je asi tucniak.
V skutocnosti na Antarktíde existuje len málo živocíchov, ktorí by sa živili na súši. Z
morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé cajkovité vtáky – chaluhy,
ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájst cokolvek,
co im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo
obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Dalšie dva druhy sú tucniak cisársky a
fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tucniaky.
Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len
drobný hmyz a roztoce, ale pri okrajoch je život pestrejší. V oceáne žije mnoho malých
morských živocíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre
väcšie tvory. Je tu mnoho velrýb, tulenov a uškatcov. Tulen leopardí meria 3,6m, váži
450 kg a má ostré zuby v silných celustiach. Kosatka dravá je najväcší druh delfínov.
Samci merajú do 9m a samice do 6m. Dokážu plávat rýchlostou 60 km/hod. Majú
cierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho. Tieto živocíchy žijú na
piatom najväcšom svetadiele na svete. Tvorí ho južná polárna oblast. Názov Antarktis
je odvodený z gréctiny. Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový
svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý
vybieha smerom k Južnej Amerike. Južný pól je v prostriedku svetadiela, ktorého
celková rozloha je 13 975 000 km2. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro
1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od
Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými
vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na Východnú a Západnú
Antarktídu. Východná, alebo Velká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom
oceáne a Západná, ciže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým
polostrovom vybiehajúcim spolu s retazou ostrovov smerom k Južnej Amerike.
Súostrovia pri Antarktíde majú polárny ráz a sú neobývané. Celý svetadiel, okrem
malej casti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ladovým
krytom s pocetnými nebezpecnými trhlinami. Priemerná hrúbka ladu je 2500 m, ale
maximum je až 4500 m. Tento lad pokrýva až 95% povrchu svetadielu. Ladovec sa
vlastnou hmotnostou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru.
V mori sa z výbežkov ladovca odlamujú ladové kryhy, ktoré potom morské prúdy a
vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu. Južný pól sa
nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m.n.m. Najvyšším vrcholom
kontinentu je Vinson Massi (5140 m.n.m) v Západnej Antarktíde, na ktorý ludia prvý
raz vstúpili v roku 1966. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a
Mt. Markham. Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo
južného pólu je polárne podnebie. Antarktída môže byt klasifikovaná ako púšt, lebo tu
spadne rocne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000
rokov. Na Antarktíde zúria casté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom
stažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží královnej Astrídy, kde je
ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali na ruskej stanici
Vostok, co po slovensky znamená východ. 29.8.1960 to bolo –88,3°C, v júli 1983 to
bolo -89,2°C, alebo –91,5. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci vedeckých
staníc, roztrúsených po celom území. Sú to napríklad Výskumná stanica McMurdo a
Amundsen-Scott patriaca USA, Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca
Francúzsku, austrálska Základna Casey a stanica Mawson ruská Výskumná stanica
Molodeznaja, britská stanica Halley a iné. Zacali ich tu zariadovat po roku 1947. V roku
1959 podpísalo 12 štátov, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy
výskumné stanice, vo Washingtone dohodu, podla ktorej je Antarktída urcená len k
mierovým úcelom a je vyhlásený status quo na územné nároky. Neskôr podpísalo
zmluvu dalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá dohoda zavádzajúca radu opatrení
k ochrane antarktického životného prostredia a zákaz tažby nerastných surovín.
Jedného dna argentínska lod Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský
útes, ked opúštala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor. Ráno tam
zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezriet Palmer a
okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovcekov sa to stalo. Náraz nebol
príliš citelný, ale 130 metrov dlhá lod zostala trcat nachýlená na pravý bok neschopná
pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachránit. Horšie dopadla
miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a pohonných
hmôt pre tri argentínske stanice. Navigacná chyba dôstojníka zmenila náklad na
ekologickú bombu. Ked po desiatich dnoch dorazilo pohotovostné družstvo záchranárov
z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už vela zachránit.
Do mora uniklo 600 ton nafty, ktorá znicila život na mnohých kilometroch antarktického
pobrežia.
Dna 28. novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej
rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigacná chyba a zlá viditelnost
zaprícinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a clenov
posádky – viac ludí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.