Anjel spásy

Prvotná myšlienka

V duši sa trápim veľmi, putujem cintorínom bytia,
bože prosím ver mi, nechce sa mi žitia!!!
Dopraj mi radosti kvet, aby som ju ľúbil,
aby bol krajší svet, tak ako som si sľúbil.

Myšlienka ma pochytila krásna, treba ju však realizovať. Čo s tým? - povedal som si. A tak, vydal som sa putovať nočným mestom. – Povymetať bary. Byť tak terazvševediaci, a vedieť čo ma čaká, možno by som doma spal, a možno nie – prebehlo mi hlavou. Zrod tej myšlienky mi dodal odvahu, a vykročil som vpred. Samozrejme celú noc som aktívne využil objatie alkoholu, takže som kľudne mohol byť aj doma. Neviem ako som sa dopravil na Internát, ale keď som otvoril oči bola to hrôza. Niekedy veru býva ráno kruté. Konkrétne dnes. Ja hlupák! -to bolo prvé čo ma napadlo -zbytočne ma len bolí hlava a je to aj škoda peňazí. Keď som konečne vyliezol z postele a doprial si výdatné raňajky – suchý rožok, vybehol som okúsiť čerstvý vzduch. Možno mi pomôže. Zamieril som do svätyne prírody, oľutovať včerajšie hriechy.

Ešte cítim v žilách čerstvú kávu, hľadím celkom do prázdna,
opäť chcem nájsť tú pravú, pokladám sa za blázna.
Myslím, že len poviem slovo pekné, a to zrazu ožije,
asi mi mozog mäkne, a sen sa opäť rozpije.

Sedím na starej lavičke, pod veľkou košatou lipou a skúmam čo ďalej. Ako prežiť. V diali matne badám pohyb. Najprv je to len čierna machuľa, zdá sa mi však, že... no nie?! Ono sa to naozaj hýbe. So zmenšujúcou sa vzdialenosťou vidím, že akási postava, ba skôr laň, sa smerom ku mne blíži. Zajastril som a už vidím ladné pohyby jej tela. Nežná tokráľovná vetra. Na svoj stav, bystrým pohľadom, prenikám jej dokonalosť. Prúdiacu od značkových tenisiek, ktoré sa striedavo dotýkajú zeme, cez obtiahnutý bežecký úbor, samozrejme tiež značkový a drahý, až po strieborné náušničky, ktoré sa jej matne ligotajú v zlatistom svetle tohto krásneho dňa. Pri pohľade na jej driek ktorý je úzky ako osika, sa mi vracia život do zničeného tela. Mám pocit akoby mi dávala niečo čo ja sám nemám. Hoci to stvorenie vidím prvýkrát v živote, normálne cítim ako mi dodáva chuť, chuť žiť. Sála z nej kvantum energie. Nádherné prsia jej splývajú s ladným krokom ako jemné morské vlny keď dopadajú na útes ktorý ich ďalej nepustí, a vráti ich späť do mora. Pohľadom už bystrejším, obdivujem tie nádherne tvarované bedrá, krásne zaoblené boky, ktoré akoby volali po dotyku lásky, po objatí nehy, po nežnom prílive slastí. Zadíval som sa do jej anjelskej tváre, hnedých očí, červených pier – asi ich má zapálené od vetra, a pozoroval scenériu živého anjela s gaštanovými vlasmi ako ladne behá po parku. Práve keď ma míňala, vďaka dojmu ktorý na mňa urobila, pocítil som ako stúpam na vrchol svojich síl, v tom opica ma upustila a vtiahol som do seba energiu Zeme na ktorej som mal položené nohy. Učinil som rozhodnutie, rozhodnutie zoznámiť sa s ňou, keď v tom závan jej parfému s nádychom ženského potu ovial mi tvár. Slastný to moment! A zrazu je preč. Ani sa na mňa nepozrela. V tom momente ma opustila životná sila ktorú som si od nej vzal. Chcel som sa ešte postaviť, a dať jej najavo svoje sympatie, ale gravitačná sila podporená opicou, ma donútili sadnúť. Už som len beznádejne civel ako mizne v diaľke.

Pohľad, kontakt, šanca

Usúdil som, že dievča keď tu behá, tak tu aj býva a vyskúšam ju tu aj nájsť. Na večer, čuduj sa svete, upravil som sa, a nahodil tvár človeka. Nebolo to nič príjemné, ale premohol som sa. A tak so západom slnka, keď pochytila ma sila noci, vyrazil som do náručia šťastia. V ten večer malo šťastie dve jasné farby a chute: Pivo a rum. A potom nastalo delírium tremens, čiže totálna kóma.
Ráno, pri prvom kontakte so svetom, som myslel že už som v nebi. Všetko na vôkol bolo biele a nado mnou sa skláňal anjel. Hneď som spoznal tú žiarivú tvár. Je to ona. Kráska z parku. Nežne sa ku mne naklonila a keď som očakával to najkrajšie, dostal som dve facky so slovami: vstávaj už je poludnie. Návrat do reality bol krutý. Potom sa zvrtla na päte a mizla v diali chodby.

Dnes pocítil som dotyk anjela, nebo zostúpilo k zemi,
facky mi dala Daniela, zostal som celý nemí.
Vo vedomí pravdy krutej, ľahší o pár kíl,
blyslo mi v hlave dutej, že strácam nádej a zvyšok síl.

Pri platení za nočné ubytovanie s „príjemným“ pocitom v tele som ju opäť vzhliadol. Jej menovka hovorila jasne: Daniela. Tých pár sekúnd čo sme na seba pozerali, trvali krásnu večnosť. V tom momente nastal stret osobností, iskry len tak lietali, napätie rástlo na obidvoch stranách, keď v tom zodvihla ruku, a už som videl vystretý prostredník. Ale nie bol to len klam, slušne mi zakývala na rozlúčku. V poriadku opúšťam nočný hotel. Od radosti som skoro zroloval vstupné dvere. Vyšiel som von a hľadám názov hotela, aby som vedel kde pracuje. Po piatich minútach urputného obzerania sa vôkol, mi zrak skĺzol na nenápadný nápis: Záchytka. Hneď mi to zapálilo. So zrýchlením z nula na sto za dve sekundy, som vyštartoval najkratšou trasou smer Internát. Hnaciu silu hanby nespomalili ani vytrvalá opica, ani odpor vzduchu.

Nečakané stretnutie

Ďalšiu noc, keď som opäť chcel povymetať obľúbený lokál, vlastne keď som opäť chcel natrafiť na Danielu, a predtým si dodať sebadôveru, mi dráhu k slasti o objeme pól decilitra, skrížila cudzia ruka. Bola to ženská ruka. Najprv som si myslel, že mi to chce vypiť, ale opak bol pravdou. Stáli sme zoči-voči jeden druhému. A uprostred diskotéky nastalo ticho. Teda zaľahlo mi v ušiach. Pretože tá ruka patrila jej. Anjelovi.
A potom ku mne prehovorila:
- dúfam, že nechcete dopadnúť ako minulú noc? – spýtala sa ma.
- nie, nie – odpovedal som. A začal som sa vyhovárať na dočasné resetovanie mozgu na problémy a podobné voloviny. Skutočnosť však bola taká, že ma chytali abstinenčné príznaky pri predstave, že ten rum nedám do seba. Zrejme to zistila a preto ma pozvala na prechádzku.

- teraz nočným mestom? – začudoval som sa.
- je tu veľký hluk. – odpovedala.
V momente ako ma doslova „zdrapla za golier“ a ťahala von, som ešte stihol vliať si do hrdla ohnivú rozkoš.
Blúdiac nočnou tmou, sme viedli celkom úspešný rozhovor, teda aspoň z jej strany. Ja som iba odpovedal: áno, nie. Občas mi to pripadalo ako výsluch, ale bol som rád, že môžem byť s ňou. Dávno som prestal venovať pozornosť nášmu rozhovoru. Jednoducho som vypol mozog a dýchal som ju celú. Prekrásne voňala, zmysluplne gestikulovala a ladné pohyby jej tela hovorili samé za seba. Veľmi sa mi zapáčila.

A tak z veľkej trémy, fajčím cigariet veľa,
rýchlo striedam témy, občas cítim dotyk jej tela.
Srdiečko má plné lásky, to moje je však z kameňa,
už mám z toho vrásky, vysychám od prameňa.

Ráno sme sa rozlúčili. Bol som úplne udivený jej ochotou a odvahou. Ešte nikdy som sa nestretol s človekom ktorý by ma nielen pozorne počúval, ale aj rozumel tomu čo hovorím. To by však bola iba polovica úspechu. Po pár chvíľach som pochopil, že táto žena mi je veľmi podobná a, že má veľký význam počúvať jej slová a zamýšľať sa nad ich významom.
Z úvah ma vytrhol dotykový vnem. Chytila ma za ruku a dala mi pusinku na zarastené líčko. Dlho, veľmi dlho som nemohol zaspať. Nijako mi to neišlo do hlavy. Že by sa sny stávali realitou? Nechcel som si robiť plané nádeje, možno ma chce len do postele, a používa na to perfektné finty. Nebola by prvá ani posledná. Ťažko mi bolo uveriť takej veľkej zhode a pochopeniu. Tak či tak budem mať dostatok času na rozmýšľanie, pretože odchádza na týždenný zdravotný kurz.. Nevadí, že je staršia a že má školu za sebou. Hlavné je, že má otvorenú náruč, teda zatiaľ sa tak javí.

Veľká skúška

Týždeň bez mojej nádejnej lásky bude krutý, ale aspoň budem mať dostatok času na premýšľanie.

Tak ako hodiny plynú, pomaly deň za dnom beží,
vždy cítim myšlienku inú, koža sami z toho ježí.
Ťarcha smútku máta mi v duši, sekunda je večnosť dlhá,
zaľúbený som až po uši, srdiečko mi žiaľom trhá.

A opäť som v tom. V beznádejnom stisku alkoholu, legalizovanej to ľudskej drogy. Svätého všelieku na problémy bytia. Zrazu čas nabral novú dimenziu. Absencie v škole ma už prestali zaujímať, stratil som kontakt so svetom a moja nádej bola v nekonečne. Otupený v delíriu počujem ako sa približujú kroky. V tom niekto klope na dvere mojej izby. V stave nehodnom ani zvieraťa ich otváram. Vzácny moment pravdy ktorý vždy spôsobí dočasné prebratie sa z opice, mal presne opačný efekt. Jednoducho som sa zrútil. Realita prestala existovať. Vystupujem k výšinám a cítim ako mi dochádzajú životné funkcie. Pokoru bolesti strieda dobytie raja. Vždy som túžil vstúpiť na nebesá, ale takto som si to nepredstavoval. Keďže účel svätí prostriedky tak prímam aj túto možnosť. Už cítim, že môjmu životu je koniec.

V opojení uvoľnenia, biele svetlo už sa blíži,
s nádejou svätého vykúpenia, spoznávam sa na kríži.
Už ma čaká moment pravdy, už ma čaká veľký súd,
napáchal som toho haldy, už strácam všetok pud.
- pud sebazáchovy.
Je tu dobre, teplo, krásne, nechcem sa späť vrátiť,
život v tele mi už hasne, ale nechcem ju stratiť.
Danielin nárek v diali cítim, robím kroky späť,
prestať tak s pitím, vrátil bich sa hneď.

Zrazu veľká sila ma uchopila a po dlhej púti stovky kilometrov krátkym tunelom, otváram oči. V tom momente neviem kde som. Nebo? Peklo? Vedľa mňa na posteli sedí a plače môj anjelik. Drží ma za zoslabnutú ruku. Všade vôkol pobehujú ženy v bielom. Až prísny pohľad ďalšieho muža v bielom plášti, vlastne primára, ako som si prečítal na vizitke, ma presvedčil, že ležím na ARE. Čo znamená, že žijem! V tom momente keď som si to uvedomil, chcel som objať Danielu, ale káble trčiace z môjho tela mi to nedovolili. Hneď na to upadám do kómy. Po týždni urputného zápasu o holí život sa preberám znovu na izbe. Tento krát však na Internátnej u seba. Respektíve aj sám v sebe. Neviem ako som sa sem dostal, neviem ako som opustil nemocnicu, neviem kto ma po prezliekal, neviem kto sa o mňa celý čas staral, ale asi znovu za všetko vďačím Daniele. Bože, nebiť jej tak už tu možno niesom. Z úvah ma vytrhol uprený pohľad. Vtedy som si uvedomil, že ona je tu celý čas so mnou a dáva na mňa pozor. S klopil som zrak a nevedel čo povedať. To ticho trvalo veľmi dlho, pripadalo mi to ako by ubiehali celé hodiny bezo zmeny bez akéhokoľvek náznaku uplynutia čo i len jedinej sekundy. Pozbieral som teda odvahu, napokon čo iné mi už zostávalo, a začal rozprávať. Už som nemohol to peklo dlhšie v sebe nosiť. Môj monológ trval celé hodiny. Vysypal som úplne všetko, od neútešného detstva, cez problémy nielen v škole, ale aj v osobnom i profesionálnom živote až po depresívne stavy z toho vzniknuté, prameniace z mojej minulosti, ktoré som liečil alkoholom, čo sa mi takmer stalo osudné. Porozprával som aj ako som ju počul v momente keď už som bol v rukách božích, a ako som sa rozhodol vrátiť sa späť len a len k vôli nej. Nežne som ju zobral za ruku a z úst mi vyšli pravdivé slová ktoré naozaj cítim: Si jediné svetlo môjho života, si moja jediná nádej. Slzy jej stekali po tvári a ja celkom vyčerpaný som sa zmohol na jedinú otázku, ktorá hovorila za všetko. Ľúbiš ma?
Nežne a silno ma objala so slovami: ako nikdy predtým. Veľmi Ťa ľúbim.
V tú osudnú noc keď som vyšiel s pravdou von aj sám pred sebou, sme spolu zaspali v zamatovom objatí. Spánok ma trochu vyliečil, ale ráno sa hlásila závislosť. Dala mi jasne pocítiť, že alkohol ma len tak nepustí. Ruky sa mi triasli, rozbolela ma hlava aj žalúdok. A vtedy som si povedal, stačí. Vymením závislosť od alkoholu za čistú a úprimnú lásku k človeku. Jednoducho to musím dokázať, stojí mi to za to. A ako som tak ležal privinul som si Danielu, jedinú spásu mojej hriešnej duše, bližšie na hruď. Cez prižmúrené oči som videl jej letmý úsmev. Pripadala mi ako bytosť z iného sveta.

V tom som zacítil jej myšlienku: vždy tu budem len pre teba, som len a len tvoja. Som tvoj strážny anjel.

Boh vypočul modlitbu hriešnika, a doprial mi spásu,
prekročil som hranicu míľnika, nadobúdam novú krásu.
Nežné bozky pred úsvitom rána, hrejú mi ešte ústa,
roztvorila sa nám lásky brána, duša mi už nie je pustá.
Vstúpili sme do raja veľa krát, telá spojili sa v lásky chcení,
milujem a mám ju veľmi rád, tep už stúpa, už sa mení.
Jedine ľúbiť a mať rád, a nosiť veľké obete,
vtedy sa dá milovať, vtedy je krásne na svete.

Nový život

Už mi mútne vody nekalia myšlienky,
už temnota necerí na mňa zuby,
už čiernu tmu neťahám si pred oči,
už trpká slasť bolesti sa pominula.

Dnes už som vonku so závislosti a úspešne pokračujem v štúdiu a v rozvoji tela i ducha. Slnce nám už svieti každý deň a tmu závislosti vystriedal šťastný osud našej spoločnej existencie. Ešte veľa krát sa v myšlienkach vraciam k tým osudným dňom ktoré som jednoducho musel prežiť, lebo inak by som si zrejme nevážil lásky ktorej sa mi dostalo a stále dostáva. Až teraz po dlhej dobe si uvedomujem ako blízko mi smrť dýchala na chrbát. Naozaj len úprimnosťou a láskou, nielen k druhým, ale aj k sebe samému môže byť človek skutočne šťastný.

Denne svetlo žiari mi životnou púťou,
každé ráno zobúdzam sa s veľkou chuťou.
Vo farebných snoch vidím pravdy korene,
už chápem, že ľudstvo je také zmorené.
Už žiarim svetlo vôkol seba,
už vidím, že pomôcť treba.
Láska moja drží ma v slabších chvíľach,
lebo kráčam život po veľkých míľach.
Vďačím jej, že ju znám,
lebo ľúbim a rád ju mám.

Doslov

Toto bol príbeh, jedného chlapa, ktorý bol tak zblbnutý, že nechápal čo vlastne od života chce a čo chce život od neho. Je úplne logické, že ak mal pokračovať v seba zveľaďovaní, tak musel prísť očistný oheň vo všetkých dimenziách jeho bytia, aby nakoniec mohol riadiť svoje kroky samostatne pre osoh seba samého a celého ľudstva. Ale o tom až neskôr.