Andrej Cervenak; Dostojevskeho sny - Eseje a studie o snoch a Dostojevskom - recenzia

Formát, Pezinok 1999
Sen o ľudskej katedrále

„Vari existuje zákon prírody, ktorý nepoznáme, ale ktorý kričí v nás. Sen.“ – napísal kedysi Dostojevskij. Na Slovensku máme autora, v ktorom už dlhé roky kričí sen o Dostojevskom, sen o jeho hlbšej a presnejšej interpretácii. Sen o takom uchopení a rozlúsknutí jeho diela, ktoré by človeku odhalilo výstižnejšiu pravdu o umeleckom artefakte i o našej vlastnej podstate. To sú totiž pre Andreja Červeňáka dve neoddeliteľné veci, pretože rozhovor o literatúre očividne pokladá za zmysluplný vtedy, ak je súčasne rozhovorm o človeku. O tento interdialóg sa Andrej Červeňák vo vzťahu k F. M. Dostojevskému po knihách Človek v literatúre (1986) a Tajomstvo Dostojevského (1991) pokúša už treťou monografiou: Dostojevského sny (Eseje a štúdie o snoch a Dostojevskom).

Autor si je plne vedomý, že sa tentoraz dostal do nového, a napriek mnohým výskumom spoľahlivo nepreskúmaného priestoru. Dobre vie, že i takí bádatelia ako Freud, Pavlov, Jung a ďalší nám zanechali len teoretické, doteraz neverifikovateľné modely svojich predstáv o sne, o tomto nesmierne plachom vtákovi, ktorého každý z nás zazrel, ale skôr ako sa mu stačil lepšie prizrieť zblízka, uletel mu. Ani Andrej Červeňák sa ho nepokúša násilne uloviť a zavrieť do teoretickej klietky. Rozhodol sa esejisticky uvažovať o jeho podstate v širších súvislostiach, aby ich potom napojil na prameň myšlienkovo nemenej širokého Dostojevského diela.

Sen, ako autor ukazuje, je nielen frekventované slovo Dostojevského slovníka, ale skrýva v sebe aj mimoriadnu katalyzačnú silu obrátenú v prospech nových prozaických postupov. Pochopiteľne, Majstrovi z obdobia zlatého veku ruskej literatúry nešlo o akési formálne hry, ale bola to predovšetkým horúčkovitá myšlienka, ktorá viedla jeho tvorivú energiu do závratných hlbín a prepadlísk ľudskej duše, aby z jej najpekelnejšieho dna vyniesol na svetlo ten kúsok dobra, o ktorý sa ešte oddá zápasiť a oprieť. Andrej Červeňák sleduje práve túto humánnu stopu Dostojevského literárnej púte, stopu, na ktorej čitateľ spolu s tragickými postavami prežije pád do ničoty a beznádeje, aby ho následne vzkriesil pocit spásonosnej katarzie.

Andrej Červeňák preštudoval rozsiahlu odbornú literatúru o snoch a práve takýmto dostojevskovským a netradičným spôsobom sa rozhodol vniknúť do filozoficko–poetického sveta Majstra. Artumentmi detailného poznania textov potvrdzuje, že napríklad tri sny Raskoľnikova v románe Zločin a trest nie sú len rozprávačským oživením či samostatnými príbehmi vo veľkom príbehu, ale jeho výraznými semiotickými a umeleckotvornými prvkami. Románová situácia po nich už nie je tá, ktorá bola pred nimi, hlavná postava už nie je tou, ktorou bola predtým. Skrátka, sen je u Dostojevského rozhodne viac ako iba sen.

Andrej Červeňák vždy dokázal klásť znepokojivé otázky. Tie, ktoré nastoľuje vo svojej poslednej knihe, sú o to znepokojujúcejšie, že je viac ako isté, že nijaká vedná disciplína dnes nie je schopná poskytnúť na ne hodnoverné a definitívne odpovede. Sám si je toho vedomý a ani ako autor snívajúci o snoch Dostojevského sa nepokúša prekročiť prah neprekročiteľného. Stačí mu, že poodhalil závoj tajomného priestoru, trinástej komnaty katedrály, ktorú kedysi objavil v tmavom lese ako malé svetielko, a keď sa nad ňou rozvidnelo, užasol fascinovaný jej veľkolepou rozľahlosťou. Nemožno sa čudovať tým, ktorí pri pohľade do Dostojevského katedrály onemeli. Andrej Červeňák, naopak, nazrel do nej takým prenikavým a minucióznym spôsobom, ako sa to u nás nikomu pred ním nepodarilo. A dokázal v nej rozpoznať siluety javov a vecí, ktoré nás budú ešte dlho, ak nie natrvalo, znepokojovať.