AMERICKÁ OBČIANSKA VOJNA
Keď Anglicko zakladalo v severnej Amerike v 17. storočí kolónie, privážalo na prácu na bavlníkových, tabakových a ryžových plantážach čiernych otrokov z Afriky. Bavlnársky americký juh žil z práce týchto otrokov. Na juhu sa rozprestierali bohaté latifundiá (plantáže) . Neboli tu takmer žiadne továrne, výrobne. Po roku 1776, keď americké kolónie získali samostatnosť a v roku 1783 zvíťazili vo vojne za nezávislosť nad Anglickom, vznikli z 13.-tich amerických kolónií Spojené štáty americké.
Juh v rámci Spojených štátov existoval tak, že Severu predával bavlnu, cukrovú trstinu, ryžu, tabak, a za to nakupoval priemyselné výrobky. Keďže Ústava Spojených štátov ponechala vyriešenie otrockej otázky na vôli jednotlivým federálnym štátom, na americkom Severe zrušili otroctvo pomerne skoro. Tam pracovnou silou zostali remeselníci a robotníci, ktorí však pracovali za nízke mzdy a v zlých životných podmienkach. Na Severe získaval život čoraz priemyselnejší a obchodnejší charakter.
Starý Juh
Významným znakom Juhu bolo poľnohospodárstvo, nemenný spoločenský a sociálny systém, záľuba v boji (najlepší americkí vojaci pochádzali z Juhu) i aristokratická, bohatá vrstva. Tá určovala politiku Juhu.
„Starý Juh“ bol opradený mýtami – vytvoril sa zidealizovaný obraz láskavého starého pána, popíjajúceho na verande svojho sídla, lemovaného bielym stĺporadím, svoju whisky s ľadom a mätou, šťastných černochov spievajúcich si na poli pri nikdy nekončiacom zbere, koketných krások, ktorým sa za mesačného svitu pod magnóliami dvoria mladí gavalieri. Samozrejme, tento obraz „Starého Juhu“ bol prehnaný. Klíma a prírodné podmienky umožňovali na Juhu pestovať plodiny vo veľkom, z čoho sa odvinul plantážnický systém a čierne otroctvo.
- Plantážnici žili často naozaj v prepychu, ako ich opisujú legendy, s dostatkom voľného času aj peňazí, aby mohli pestovať umenie pohostinnosti, vybrané správanie, vzdelanosť i politiku. V skutočnosti však mali menej času, ako hovoria legendy, pretože boli pánmi veľkého poľnohospodárskeho podniku. Ani ich manželky nemali toľko času na sladké ničnerobenie – zatiaľ, čo plantážnik dohliadal na obchody, musela jeho manželka viesť veľkú domácnosť s množstvom otrokov, starať sa o jedlo, prádlo, upratovanie, o chorých, a robiť stovky ďalších vecí. Preto sa často sťažovali, že „najväčším otrokom na plantáži je manželka.“ Manželky a ženy všeobecne mali na Juhu odlišné postavenie ako na Severe: Južanské ženy nemohli samostatne a nezávisle myslieť, vzdelávať sa, a spoločenské pravidlá im neumožňovali vzoprieť sa manželovi, ktorého názory museli prijímať za svoje, „byť na ozdobu a neprekážať“.
- Okrem plantážnických latifundií boli na Juhu i menšie farmy s dvomi-tromi otrokmi a v lesnatých krajoch Virgínie, Tennessee a Kentucky jednoduché farmy bez otrokov. Takisto sa tu nachádzala i skupina veľmi chudobných ľudí, typických pre Európu z polovice 19. storočia.
- Postavenie otrokov na Juhu bolo neutešené. Nemali žiadne občianske práva, nemohli vlastniť majetok, nemohli byť účastníkmi súdneho konania, nemohli sa vzdelávať a bielymi Južanmi boli prezentovaní ako ich vlastný majetok. Otroci mohli byť ľubovoľne predávaní, odtrhnutí od svojej rodiny, za neposlušnosť bičovaní. Otroci, ktorí pracovali na poliach, bývali väčšinou v jednoduchých drevených chatrčiach s jednou - dvoma miestnosťami, s hlinenou podlahou a často i bez okien. Za výsadu bola považovaná práca domácich sluhov alebo remeselníkov. Proti bezprávnemu postaveniu otrokov vznikali nielen ich vzbury, ale najčastejšími metódami bolo ulievanie sa z práce a podivuhodná zmes prirodzeného nepriateľstva k bielym a závislosti na nich.
- „Starý Juh“ sa od severných štátov USA odlišoval i architektúrou, prístupom k práci, záľubou v boji, armáde a ideálom „plantážnického gentlemana“. Nakoniec činila „Starý Juh“ odlišným aj všeobecne zdieľaná viera, že je iný.
V USA teda po vyhlásení nezávislosti existovali dve ekonomiky a dva sociálne systémy v rámci jedného štátu. Spory o
- rozširovanie otroctva, resp. snahy o jeho eliminovanie,
- ekonomické spory medzi Južanmi, ktorí požadovali nízke clá a Severanmi, ktorí naopak chceli chrániť slobodnú ekonomiku USA,
- spory o práva jednotlivých štátov USA (presadzovali ich Južania), resp. o väčšie právomoci federálnej vlády (snahy Severu) – to všetko vyvolalo rozdelenie krajiny na dva tábory a krok za krokom viedlo k občianskej vojne.
Prvé spory
Po vojne za nezávislosť rozširovalo USA svoje územie až k pobrežiu Tichého oceánu. Kúpou rozsiahleho územia Louisiany v r. 1803 od Napoleona začali USA s expanziou na západ. Po vojne s Mexikom v rokoch 1846 – 48 odstúpilo Mexiko Spojeným štátom veľké územia - dnešné Nové Mexiko, Arizonu, Nevadu, Utah, Colorado a Kaliforniu. Tu prichádza k sporom Severu a Juhu. Sever začal odmietať požiadavky Juhu, aby na nových južných územiach bolo uzákonené otroctvo. Keďže Južania mali v Kongrese väčšinu a každé nepohodlné rozhodnutie zmietli zo stola, muselo prísť ku kompromisu (Missourský kompromis - 1820, Kompromis Arkansas/Michigan - 1836, Clayov kompromis - 1850). Do Únie boli pozvané vždy 2 štáty, jeden s otrokárskym zriadením a jeden bez. V roku 1850 však nastal obrat – Južania postupne stratili väčšinu v Kongrese aj Senáte a Kongres navrhol pozvať Kaliforniu do Únie ako slobodný štát bez ústupku Južanom - ďalší, otrokársky štát nemal byť pozvaný. Pobúrení južanskí demokrati sa vzopreli a dali zreteľne na vedomie prezidentovi Taylorovi i Kongresu: Buď sa zachová princíp kompromisu, alebo nemôžu zaručiť, že južné štáty zostanú v rámci Únie. Nakoniec ku kompromisu v r. 1850 došlo, ale neuspokojil ani Sever ani Juh.
Na Severe začali silnieť tzv. „oslobodzovacie tendencie“, ktoré vyústili v 30. rokoch 19. storočia v založenie radikálneho protiotrokárskeho hnutia – abolicionizmu. Anglicko (1834) a Francúzsko (1848) už definitívne zrušili otroctvo, ktoré vlastne prežívalo len v USA, na ďalekom Východe a formou nevoľníctva v cárskom Rusku.
V 40. a 50. rokoch 19. storočia sa v USA stali bežné úteky černochov z južných plantáží, ktorým pomáhali abolicionisti na Severe. Poskytli im slobodu, ubytovanie, jedlo, prácu. Ďalšou ranou Južanom bolo spojenie sa niekoľkých strán v roku 1854 do novej – Republikánskej strany. Tá si vytýčila za cieľ postupné eliminovanie otroctva a jeho konečné zrušenie. Na zabezpečenie prevahy nad Južanmi chcela zaviesť bezplatné prideľovanie pôdy novým prisťahovalcom z Európy (slobodní roľníci a robotníci, ktorí konkurovali lacnou prácou otrokom na Juhu).
Tri veľké krízy – Kansas, Prípad Dreda Scotta a Harpers Ferry
Napätie, vyvolané odmietaním vracania utečených otrokov na Juh, abolicionistami, stratou prevahy Južanov v Kongrese a radikalizujúcou sa verejnou mienkou na Severe i na Juhu, sa stupňovalo a začalo kulminovať v r. 1856 v novom federálnom teritóriu – Kansase. Povstalci neuznali južanského guvernéra a zvolili si vlastného. Kansas mal tak 2 vlády, dvoch guvernérov a 2 hlavné mestá. Slabosť federálnej vlády, čoraz viac roztrieštenej medzi Sever a Juh, sa prejavila v jej neschopnosti niečo podniknúť. V Kansase vypukla krvavá občianska vojna. Násilie v Kansase vyvolalo vo Washingtone zúrivé debaty medzi Južanmi a Severanmi. Vláda prezidenta Buchanana (demokrat) si veľmi poškodila u voličov svojím tvrdohlavým presadzovaním „južanského“ Kansasu a pripravila sa o šancu na opätovné zvolenie.
Po prvej vážnej kríze prišli ešte dve – súdny proces s Dredom Scottom a Brownov útok na Harper´s Ferry: V čase kansaských nepokojov otriasol Úniou veľký súdny proces s Dredom Scottom, černochom z Missouri. V marci 1857 Najvyšší súd USA neuznal Scotta za slobodného a uvrhol ho naspäť do otroctva, pričom argumentoval tým, že otrokársky štát nemusí považovať za právoplatné udelenie slobody otrokovi slobodným štátom. Scott sa totiž presťahoval naspäť z Illinois do Missouri, kde platilo otroctvo. Mnoho ľudí sa s úžasom pýtalo: „Ako je vôbec možné, že už raz slobodný človek je znovu otrokom?“ Rozsudok Najvyššieho súdu rozdúchal opäť vášne medzi Severom a Juhom. Brownov útok ich spečatil:
V októbri 1859 sa vynoril veterán kansaskej občianskej vojny – fanatický abolicionista John Brown so skupinou banditov vo Virgínii (otrokársky štát) a prepadol sklad federálneho vojska v Harper´s Ferry s cieľom rozdať zbrane černochom na Juhu a vyvolať revolúciu. Federálna armáda vzburu však potlačila, Browna obžalovali z vlastizrady a obesili. Súdny proces s Brownom sledovalo celé USA, na Juhu s nevraživosťou a strachom, na Severe so zúrivosťou a zaťatosťou. Po jeho poprave (guvernér južanského štátu Južná Karolína mu neudelil milosť) sa na Severe rozpútala obrovská protijužanská kampaň. Najzávažnejším dôsledkom Brownovho útoku na Harper’s Ferry bolo to, že po ňom už Južania nemali najmenšiu chuť rozlišovať medzi Johnom Brownom a Republikánskou stranou. Bol to teroristický čin a ten vždy otrasie verejnosťou. Južanskí zastánci statu quo nahádzali do jedného vreca tých, ktorým išlo o udržanie otroctva v jeho doterajších hraniciach, s tými, ktorí chceli utopiť južné štáty v krvi. Po celú zimu na prelome rokov 1859 a 1860 zaplavovali Juh divoké zvesti o nových teroristických výčinoch a každý návštevník zo Severu bol automaticky považovaný za podozrivého.
Brownov útok spoľahlivo rozdelil Sever a Juh na dva nepriateľské tábory. Po októbri 1859 už bolo jasné, že Únia smeruje k občianskej vojne.
Rozpad Demokratickej strany a Lincolnove víťazstvo vo voľbách. 6. novembra 1860
V tejto hysterickej nálade nadišli prezidentské voľby 1860. Demokratická strana, ktorá mala mnoho voličov na Severe aj Juhu, nominovala na post prezidenta Stephena Douglasa, ostrieľaného kongresmana. Republikánska strana neznámeho advokáta z Illinois, Abrahama Lincolna. S víťazstvom Lincolna sa nepočítalo, v minulých voľbách dostal kandidát republikánov málo hlasov. Južania však zistili, že situácia sa zmenila. Douglas sa pod vplyvom radikalizujúcej sa verejnej mienky, začal otáčať Južanom chrbtom, vydal vyhlásenie o zastavení šírenia otrokárstva. Lincoln sa vyjadroval ešte radikálnejšie – otrokárstvo je vred na tele Únie a poškodzuje ju ekonomicky aj politicky.
Južania sa cítili ohrození. Šmahom by prišli o otrokov, lacnú pracovnú silu, a tým aj o majetok, odštiepili sa od demokratov a vytvorili Konštitučnú Demokratickú stranu s vlastným kandidátom Breckinridgeom (leto 1860). Ten hlásal uzákonenie neobmedzeného otroctva v teritóriách a strhol na svoju stranu v podstate celý Juh. Douglas sa zišiel so zvyškom demokratov v Baltimore a vytvorili Národno-demokratickú stranu. Vznikla aj štvrtá strana, Strana ústavnej jednoty s kandidátom Bellom, ktorá sa pokúšala udržať Úniu pokope. Tak zmizlo posledné puto Únie – posledná celonárodná strana. Rozpad Demokratickej strany a hlboká roztržka medzi Severom a Juhom umožnili Lincolnovi vyhrať voľby.
6. novembra 1860 zvíťazil 1. protiotrokársky kandidát v histórii USA, Abraham Lincoln (39,8 % hlasov). Douglas získal 29,5 %, Breckinridge
18,1 %, a Bell 12,6 %.
Odtrhnutie sa južných štátov a vznik Konfederácie. 4. februára 1861
Lincolnové zvolenie za prezidenta bolo v atmosfére eskalovanej hystérie, demonštrácií a ťažko potlačovaného nepriateľstva Južanov a Severanov politickou rozbuškou. Vôbec však nebolo jasné, či mal Lincoln zámer otroctvo iba obmedziť, alebo ho počas svojho volebného obdobia zrušiť. Lincoln vytrvalo odmietal poskytnúť Juhu záruky alebo podať vysvetlenie svojho stanoviska k otrokárstvu, o ktorom tvrdil, že „je verejne známe“. Takéto neurčité vyhlásenia iba prilievali olej do ohňa.
Po voľbách nastalo na krátky čas ticho, ale južné štáty sa vzápätí prebrali z otrasu a začali jednať o odtrhnutí od Únie. V Charlestone, Mobile, Atlante, pochodovali davy ľudí, žiadajúcich okamžitú secesiu (odtrhnutie od Únie).
To ovplyvnilo aj legislatívu Južnej Karolíny, ktorá 20. decembra 1860 oznámila ako prvá: „Južná Karolína vystupuje z Únie“, pričom prehlásila ratifikáciu Ústavy USA štátom z mája 1788 za zrušenú a jeho zväzok s ostatnými štátmi za rozpustený. Nasledoval výbuch osláv a ovácií. Nadšenie sa šírilo celým Juhom.
Rozpad USA ešte za úradovania starej Demokratickej strany prezidenta Buchanana, sa začal. Ďalšie južné štáty nasledovali Južnú Karolínu – Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Odtrhli sa na základe referenda, v ktorom väčšina obyvateľstva rozhodla o vystúpení z Únie. Odtrhnutie sa južných štátov bolo považované na Severe za zradu Únie, za pošliapanie federálnej ústavy, avšak po všetkých sporoch a problémoch nemohli dve tak ekonomicky a sociálne odlišné krajiny existovať spoločne v jednom štáte. Iba ak by sa jedna alebo druhá, alebo obidve spoločne, veľmi zmenili.
Otázkou, či sa južanskí politici dopustili vlastizrady, sa bude po vojne zaoberať aj Najvyšší súd USA. Ten skonštatuje, že nie je isté, či sa dopustili vlastizrady. Vo veci samotného odtrhnutia sa opatrne vyjadrí, že sa udialo na želanie väčšiny obyvateľstva južných štátov, pričom Ústava USA vystúpenie z Únie neumožňovala, ani nezakazovala (po vojne bola zmenená a už zakazuje – tzv. „večná príslušnosť k Únii“).
Týchto 7 odtrhnutých štátov vytvorilo 4. februára 1861 v Montgomery (štát Alabama) Konfederované štáty americké (Confederate States of America) s ústavou kopírujúcou ústavu USA, iba uzákoňujúcou otroctvo a práva zväzových štátov. 18. februára sa stal prezidentom Konfederácie Jefferson Davis, dovtedajší južanský senátor v Kongrese Spojených štátov. Bola zvolená nová vláda, prevažne umiernená. Konfederačná vláda sa postavila proti nacionalistom, ktorí žiadali vojnu s Úniou.
Bezradný končiaci prezident Únie, Buchanan, síce vyhlásil „nikto nemá právo odtrhnúť sa od Únie“, avšak na popud Južanov, ktorí ešte zotrvávali vo Washingtone, povolil vojenské dodávky južným štátom a nezakročil proti nim armádou. Lincoln ostro kritizoval Buchanana, ale voči južanským štátom zvolil mierny slovník. Bolo však už neskoro a takisto diskutabilné veriť novému prezidentovi, zástancovi radikálov, poľakaného vystúpením južných štátov z Únie a odhodlaného sľúbiť čokoľvek (zvlášť, keď to v ďalších pohraničných štátoch vrelo).
Fort Sumter, 12. apríla 1861. Lincolnove vyhlásenie vojny
Po inaugurácii v marci 1861 zasadol Lincoln do prezidentského kresla svojich zmenšených Spojených štátov. To už Konfederácia mala prezidenta, konfederačný Kongres aj vládu, a vyslala do Washingtonu emisárov. Lincoln sa s nimi odmietol stretnúť a vyzval všetkých „vzbúrencov z Juhu“, aby opustili miesta vo Washingtone. Ignoroval akékoľvek pokusy o neutrálne a mierové riešenie konfliktu.
Problém sa našiel. V juhokarolínskom prístave Charleston, patriacom teraz Konfederácii, sa nachádzala pevnosť Fort Sumter, obsadená federálnou armádou. Lincoln na požiadavku Konfederácie, aby im pevnosť vydal, nereagoval – „prví nech vystrelia vzbúrenci, potom povolám armádu“. Nechal dokonca poslať na pomoc Sumteru lode, zjavne vyprovokovať ozbrojený konflikt. Davisova vláda 2 mesiace vyčkávala. Po správach, že sa v New Yorku pripravuje vojnové loďstvo na pomoc Sumteru (bola to pravda, skutočne sa robili posledné prípravy a Lincoln podpísal dekrét, že Fort Sumter má byť do 15. apríla „oslobodený“) napokon stratila nervy a
v noci na 12. apríla 1861 nechala Fort Sumter bombardovať- tým sa začala vojna. Bombardovaná pevnosť sa o dva dni vzdala. Lincoln ihneď reagoval na udalosti vo Fort Sumter povolaním 75 000 dobrovoľníkov „na potlačenie povstania“. Odpoveďou Konfederácie bola tiež mobilizácia. Dobrovoľníci na Severe aj na Juhu zaplavili náborové strediská a začali vznikať ohromné nové armády.
Fort Sumter bola len zámienka pre obidve strany. Únia aj Konfederácia si želali vojnu. Lincoln preto, že nechcel uznať samostatnosť Konfederovaných štátov, Davis bol „vo vleku udalostí“- verejná mienka na Juhu si tiež žiadala vyhlásenie vojny a túžila po odplate a satisfakcii.
Vo vypätej atmosfére sa od Únie po páde Sumteru odtrhli ďalšie 4 južné štáty – Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína (nesúhlasili s vojenským zásahom proti Konfederácii a pociťovali čoraz otvorenejšiu protijužanskú náladu v Únii). Konfederácia sa tak zväčšila na 11 štátov a jej hlavným mestom sa stal Richmond (štát Virgínia), nebezpečne blízko Washingtonu. Missouri, Kentucky a Maryland, tri pohraničné južanské štáty, formálne zostali v Únii a stali sa v nasledujúcich dvoch rokoch bojiskom medzi armádami Únie a Konfederácie.
V Únii aj Konfederácii prepuklo vojnové nadšenie, nahromadené dlhými rokmi napätia i pocitu krivdy. Obidve krajiny počítali s rýchlym víťazstvom, predpokladalo sa, že vojna skončí do troch mesiacov. O 630 000 mŕtvych nemali ani poňatia.
• Únia mala na svojej strane celý rad výhod – 22 miliónov obyvateľov (Konfederácia len 9, z toho 3 milióny otrokov) - teda aj väčšiu armádu, lepšie finančné možnosti, lepšie železničné spojenia, priemysel, ktorý Konfederácii chýbal a legalitu na svojej strane, vďaka ktorej nakupovala zbrane a vojakov v Európe (Íri, Nemci, Škóti,…), ako aj veľké vojnové loďstvo, ktoré Konfederácii chýbalo.
• Konfederácia sa spoliehala na vynikajúcich generálov, výborne vycvičenú a zorganizovanú armádu, obranu svojho územia (vojaci budú vždy lepšie obraňovať svoju krajinu ako dobýjať cudziu), odhodlanie obyvateľstva, na skúseného prezidenta, ktorý mal silnú vôľu, entuziazmus a bohaté skúsenosti s vojnovými operáciami; ako aj miernu požiadavku, že aj v prípade víťazstva bude žiadať iba nezávislosť od Únie, nie obsadenie Spojených štátov. Žalostne nereálnou sa však ukázala jej nádej na zahraničnú intervenciu Anglicka a Francúzska. Tie boli síce na jej strane (vývozným artiklom Konfederácie bola bavlna), avšak roztrieštené v názoroch. Konfederácii by vyslali na pomoc vojsko a vojnové lode, ako pomohlo Francúzsko USA v rokoch 1778-1781, až po rozhodujúcom víťazstve na vojenskom poli, ku ktorému ale nikdy nedošlo.
Začiatok vojny – stretnutie vo veľkom štýle
Prvá bitka armád Únie a Konfederácie sa strhla 21. júla 1861 pri Bull Run (na Juhu sa nazývala bitka pri Manassas). Federálne vojsko so 40 000 vojakmi vtrhlo do Virgínie, kde sa mu postavila do cesty 30 tisícová konfederačná armáda. Z Washingtonu sa dokonca prišlo pozrieť na „veľkolepý triumf Únie“ mnoho tisíc civilistov, ktorí si neuvedomovali, že je už vojna. Konfederačná armáda pod velením generála Beauregarda rozprášila federálnu. Tá sa dala na bezhlavý útek, nasledovaná prúdom zdesených civilov z Washingtonu. Konfederačný prezident Davis, ktorý na koni dorazil na bojisko, spravil zásadnú chybu, že armáde nerozkázal pokračovať v postupe a dobyť Washington (či to bolo možné, je sporné – ľahké víťazstvo prekvapilo Davisa rovnako ako Lincolna a lejak zmenil nasledujúce dni cesty v bažiny).Vojna mohla skončiť v júli 1861.
Pre Konfederáciu však ofenzívna vojna s cieľom dobyť Washington neprichádzala do úvahy. Jej vláda mala v pláne viesť obrannú, unavujúcu vojnu s Úniou: „We ask no conquest, no aggrandizement, no concession of any kind from the states with which we were lately confederated. All we ask is to be let alone. That those who never held power over us shall not now attempt our subjugation by arms.“ – Prezident Davis, 29. apríla 1861 v prejave v konfederačnom Kongrese („Nepožadujeme žiadne dobývanie, žiadne zväčšovanie územia, ani žiadne ústupky od štátov, s ktorými sme sa spojili do Konfederácie. Všetko, čo žiadame, je nechať nás ísť si svojou cestou. Pretože tí, ktorí nad nami nikdy nemali moc, sa nebudú teraz pokúšať o naše podrobenie so zbraňami“).
Lincoln, zaskočený neúspechom federálnej armády a kvalitou konfederačnej, vyhlásil blokádu pobrežia a prístavov Konfederácie (tzv. Anaconda), aby zastavil dodávky vojnového materálu z Európy do Konfederácie. Federálne lode zablokovali do januára 1862 celé pobrežie od Virgínie až po Texas v Mexickom zálive. Lincoln aj Davis dávali najavo, že by ich mala rozsúdiť Veľká Británia. Do Londýna poslali svojich diplomatov. Bol tu ale problém – aby Lincoln zabránil uznaniu Konfederácie Európou, tvrdil, že to nie je vojna medzi dvoma štátmi. Že to je len vzbura Južanov a vnútorná záležitosť USA. Kráľovná Viktória však odpovedala: „Ak sú to domáce nezhody, miestna záležitosť, prečo potom pán Lincoln zaviedol tak barbarskú blokádu proti vlastným ľuďom?“ Anglický parlament na to vyhlásil, že ak USA chce aby blokáda bola rešpektovaná ako vojnové opatrenie, zodpovedajúce medzinárodnému vojnovému právu, mal by Lincoln uznať, že CSA (Konfederované štáty) sú legitímnym štátom a že ostatné krajiny majú vo vojne práva neutrálnych štátov.
Začalo tak obdobie dlhých ťahaníc o podstatu vojnového konfliktu, podobných rokom 1964 – 1973 (vojna vo Vietname). Lincoln posielal do Británie dvojaké vyhlásenia, kde tvrdil, že cieľom tejto vojny nie je zrušenie otroctva, ale udržanie jednoty krajiny. Palmerstonova anglická vláda poslala na začiatku roku 1862 diplomatickú nótu Lincolnovej vláde: „Pokiaľ chcú južné štáty iba slobodu, potom je snáď v súlade s národnostnou zásadou, aby im bola daná.“ Lincoln neodpovedal a anglický parlament po vzrušených debatách prijal iba vyhlásenie o neutralite a nezaujal iné stanovisko (ani neuznal Konfederáciu, pretože Lincoln dával najavo, že to bude znamenať vyhlásenie vojny). Palmerstonova vláda nakoniec povolila Konfederácii stavbu vojnových lodí v Anglicku a poskytla jej pôžičky, čo takmer vyvolalo vojnu USA a Británie (1862). Palmerston však nemal v pláne posielať anglické vojská a lode na pomoc Konfederácii. V parlamente ukľudňoval opozíciu: „Anglicko nebude zasahovať a nenechá sa vtiahnuť do americkej vojny. Nestojíme o to, aby nás Američania aj tretíkrát vyhnali...“
Táto epizóda nadlho otrávila vzťahy USA a Británie, a pre Konfederáciu znamenala, že nádej na zahraničnú intervenciu sa rozplynula. Francúzsko zaujalo podobné stanovisko ako Británia.
Pre Konfederáciu bola obrana komunikácií vážnym problémom. Keďže sama nemala takmer žiadne loďstvo, blokáda sa začala odrážať v jej ekonomike. Inflačná špirála stúpala na svoju dobu závratným tempom, s ňou i ceny a nedostatok potravín, oblečenia i zbraní. Preto sa rozhodla vybudovať vlastné loďstvo a uplatňovať voči Únii pirátsku námornú vojnu a postavila prvé pancierové lode. Vo februári 1862 postavila prvú pancierovú loď – Virgíniu (nazývanú aj Merrimack, pretože bola prestavaná z federálnej lode Merrimack). Jej úlohou mala byť likvidácia blokádneho loďstva Únie. Virgínia vyplávala z Norfolku 8. marca 1862 a zahájila paľbu na blokádne lode Únie. Tie, postavené z dreva a neschopné sa brániť pancierovej lodi, zhoreli (Congress) alebo sa potopili (Cumberland). Keď sa na druhý deň,
9. marca, Virgínia vrátila definitívne ukončiť blokádu, vyplávala proti nej nová federálna pancierová loď – Monitor a začala sa 1. bitka pancierových lodí. Dopadla nerozhodne, ale Virgínia sa už nevrátila prelomiť blokádu (Monitor bol pre ňu predsa len príliš silný). Blokáda zostala zachovaná a ďalej zvierala Konfederáciu. Konfederačné pancierové lode a dokonca i prvé ponorky (David-1863, Hunley-1864) nemali úspech pre ich malý počet.
6. a 7. apríla 1862 sa po sérii úspechov nový a schopný generál Únie – Ulysses S. Grant, budúci prezident USA, dostáva do boja s konfederačnou západnou armádou pri Shilohu. Bitka končí porážkou vojska Konfederácie. Shiloh zasiahol veľmi mocne verejnosť Severu aj Juhu– bola to prvá bitka v ktorej sa hromadili tisíce mŕtvych na obidvoch stranách a ľudia na Severe aj Juhu začali chápať, aká surová a dlhá bude táto vojna. Nádej na akési prímerie sa stávala čoraz nereálnejšou.
16. apríla 1862 priplávali federálne lode k najväčšiemu konfederačnému prístavu – New Orleansu, ktorý začali bombardovať a 25. apríla ho dobyli. Súčasne s týmto výrazným úspechom začína federálny generál McClellan ťaženie na hlavné mesto Konfederácie – Richmond. 100 000 vojakov sa valí k Richmondu. Koniec Konfederácie sa zdá už blízko. Prezident Davis však spraví majstrovský ťah. Do čela konfederačnej armády menuje vynikajúceho generála Roberta E. Lee. Ten začal tzv. sedemdňové ťaženie, ale federálna armáda mala tak veľkú prevahu, že ani 1. júla v bitke pri Melvern Hill ju nedokázal poraziť. Neschopný generál McClellan však po úporných bojoch nariadil federálnej armáde ústup, pretože si nebol istý výsledkom. Sily Konfederácie už takmer zdolal, ale cez to všetko si nedokázal veriť. Opäť raz mohla byť vojna ukončená.
Prvý konfederačný vpád na Sever. Antietam – 17. septembra 1862
Južania, posmelení ústupom „tých otravných ľudí od Richmondu“, nasledovali deprimovanú federálnu armádu, ktorá strácala chuť bojovať, a v druhej bitke pri Bull Run ju znovu porazili. Napriek tomu, že konfederačná armáda vŕšila víťazstvo na víťazstvo, bez uzavretia mieru to nič neznamenalo. Preto geniálni konfederační stratégovia - Robert E. Lee a jeho generál Stonewall Jackson (vyhlásený po vojne za najlepšieho amerického generála 19. storočia) usúdili, že je čas na prvý veľký vpád do Marylandu a Pennsylvánie. Po dobytí Washingtonu mienili navrhnúť Lincolnovi mierové rokovania. Armáda Konfederácie vtrhla do Marylandu a vo Washingtone vypukla panika.
Lincoln posiela proti Južanom 70 tisícovú armádu a 17. septembra 1862, ktorý vojde do dejín ako najkrvavejší deň americkej občianskej vojny, sa strhne zúrivý boj pri Antietame (na Juhu nazývaným Sharpsburg). Federáli mali na svojej strane šťastnú náhodu – objavili na zemi sa povaľujúce rozkazy generála Lee, ktoré stratili konfederační vojaci. Spoznali silu a zámery jeho armády a prichystali Južanom pascu. Krvavý celodenný boj, ktorý účastníci opisovali ako desivú nočnú moru, kde každý zabíjal každého, končí síce nerozhodne, ale konfederačná armáda sa nakoniec dáva na ústup naspäť do severnej Virgínie. Únia stratila 12 000 vojakov a Konfederácia
13 700, čo vypovedalo o hrozných jatkách a neúspechu Konfederácie.
Oslobodenie otrokov. 1. januára 1863
Antietam mal mimoriadny ohlas i v Európe. Konfederácia stratila svoju prestíž ako neporaziteľná, víťazná strana konfliktu. Kým sa v Konfederácii mlčalo o debakli, Lincoln pod vplyvom odrazenia útoku vydáva Deklaráciu o oslobodení otrokov v Konfederácii (nevzťahovala sa na pohraničné štáty Maryland, Kentucky a Missouri, ktoré zostali v Únii; platná od 1.1.1863)
a Homestead Act (zákon o bezplatnom prideľovaní pôdy prisťahovalcom, čím chcel iniciovať prisťahovalectvo z Európy a zväčšenie federálnej armády Írmi, Škótmi, Nemcami,…).
Lincolnove oslobodenie otrokov bol predovšetkým politický akt. Účelom bolo spraviť z čoraz viac nepopulárnej vojny spravodlivú, odstaviť európske štáty od angažovanosti vo vojne a vyvolať revolúciu na Juhu.
Prezident Davis vystúpil v konfederačnom Kongrese s ostrým vyhlásením – „Pretože sa pán Lincoln mieša do vnútorných vecí Konfederácie a chce rozpútať revolúciu otrokov na Juhu, budú všetci zajatí federálni (bieli) velitelia černošských oddielov súdení podľa zákonov Konfederácie o poburovaní a ich černošskí vojaci vracaní naspäť na plantáže ako otroci“. Otroci na Juhu sa samozrejme o Deklarácii dozvedeli a otroctvo tak v skutočnosti už nebolo udržateľné. Niektorí liberálni Južania učili otrokov čítať a písať a pripravovali ich v tichosti na oslobodenie. Deklaráciu prešli Južania mlčaním, v novinách sa len objavila posmešná poznámka „historická deklarácia“ a „druhá pápežská bula proti kométe“.
Po Antietame už nemohla Konfederácia očakávať od Európy žiadnu pomoc a po Lincolnovom oslobodení otrokov si už žiadna krajina Európy nemohla dovoliť podporovať „otrokársky štát“.
Väčšine Južanov už bolo jasné, že otroctvo sa zruší, či už Sever vyhrá, alebo nie. Samotní otroci to tiež tušili. Niektorí dávali prednosť úteku k federálnym vojskám, iní zostávali. Celý systém južanskej ekonomiky, založenej na výrobnej sile otrokov, sa rúcal. Ako pokračovala občianska vojna, otroci získavali čoraz viac nezávislosti, čoraz menej pracovali na poliach a čoraz viac zažívala v dôsledku toho Konfederácia hladomor. Obyvateľstvo Konfederácie strašne schudobnelo, plantáže ekonomicky upadali, nepredajná bavlna sa hromadila v prístavoch, ktoré boli blokované a ostreľované federálnymi loďami. „Starý Juh“ sa menil na zničenú a zruinovanú krajinu.
V Únii sa naopak dvíhala vlna odporu voči vojne. V New Yorku vypukla veľká vzbura. Objavili sa tu heslá na vešanie černochov, volali tam na slávu Konfederácii („nebojovali sme za čiernych ale za Úniu“) a žiadali zastaviť krvavú vojnu. Vzbura prerástla do pouličných nepokojov, ktoré potláčala federálna armáda. Vypukli vzbury i v ďalších mestách Severu. Konfederačné noviny to využívali – „Únia je na pokraji rozkladu“ , zabávali sa na tom a obracali sa k otrokom – „Vidíte, čo by vás čakalo po víťazstve Yankeeov (Únie) - chcú vás tam vešať!“.
Lincoln a republikánska administratíva však rozhodne odmietli ukončiť vojnu. Naopak, federálna armáda dostala rozkaz znovu vpadnúť do Virgínie a dobyť Richmond. 13. decembra 1862 sa strhla bitka pri Fredericksburgu, kde geniálni južanskí vojvodcovia Lee a Stonewall Jackson opäť porazili armádu Únie.
Po bitke pri Fredericksburgu zachvátila Úniu apatia a nechuť z dlhej vojny. Vojna skončila v trápnom, nerozhodnom stave. Bolo veľa mŕtvych a ranených. Únia nebola schopná poraziť Konfederáciu a Konfederácia nemala dostatok síl vynútiť si nezávislosť. Demokrati rozpútali vo Washingtone kampaň proti Lincolnovi – „Vláda je úplne neschopná!“ a „Iba Lincoln už trvá na ďalšom zabíjaní. Uzavrime mier!“
Aj Konfederácia bola vyčerpaná. Davis bol zúfalý – Konfederácia vyhrávala bitky, ale mier nebol na dohľad. Obyvateľstvo trpelo drahotou, infláciou, nedostatkom. Odhodlanie Južanov vynútiť si nezávislosť bolo ale stále veľmi silné. Obyvatelia sa podivuhodne zomkli dohromady – syn plantážnika bojoval popri roľníkovi a všetci spolu verili vo víťazstvo. Už nešlo o otroctvo, nakoniec, veľa Južanov ho považovalo za obludné, išlo len o nezávislosť. Konfederačná vláda, vidiac rozklad v Únii, zasadla k rokovaniam. Davis vyjadril presvedčenie – „Teraz je dôležité preniesť vojenské operácie na Sever, obsadiť Philadelphiu alebo Washington a to bude posledná rana ich odvahe bojovať. Zosadia Lincolna a uzavrú mier“.
Armáda Konfederácie sa začala presúvať na Sever. V máji 1863 porazila federálnu pri Chancellorsville, kde však utrpel smrteľné zranenie Stonewall Jackson, pravá ruka Leea a najschopnejší americký generál 19. storočia.
Konfederácia prišla o geniálneho stratéga. Anglické noviny Saturday review: „Ak uvážime nepomer síl (Únia 120 000 vojakov, Konfederácia iba 53 000), bol úspech Konfederácie ohromujúci. V porovnaní so smrťou Stonewalla Jackona však strácal zmysel.“
Druhý konfederačný vpád na Sever. Gettysburg – bod obratu vo vojne.
1.-3. júla 1863
Po rozhodujúcom víťazstve pri Chancellorsville usúdil Robert E. Lee, že je ten najvhodnejší okamih pre inváziu na Sever. Preto presvedčil prezidenta Davisa, že úder na sever do bohatých krajov Pennsylvánie je nevyhnutný. Lee bol presvedčený celkom správne, že víťazstvo prinesie iba veľká bitka na území Severu. V júni 1863 uskutočnila 70 tisícová južanská armáda druhý vpád na Sever. Lee viedol šikovne armádu okolo Washingtonu na Sever a nechával federálov v neistote, či jeho cieľom predsa len nie je Washington. Južania vtrhli do Pennsylvánie. Lincoln vo vážnej situácii vymení velenie federálnej armády a menuje do jej čela generála Meada. 30. júna dá Meade povel zastaviť Južanov pri Gettysburgu.
Boj rozhodne, či Južania preniknú ďalej na Sever a donútia Úniu kapitulovať, alebo budú rozdrvení. 1. júla 1863 sa armády stretli v Gettysburgu a začalo sa bojovať. Konfederáti zahájili útok na federálov a pomaly ich zatláčali do mesta. Po niekoľkých hodinách sa už bojovalo v meste. Armáda Únie nakoniec opustila mesto a zaujala výhodné pozície na kopcoch za Gettysburgom. Lee dorazil do Gettysburgu večer 1. júla spolu so svojím generálom Longstreetom, na ktorého sa musel spoliehať po smrti Stonewalla Jacksona. Leeove velenie však spravilo niekoľko taktických chýb, ktoré sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce: V najdôležitejšej chvíli nemala armáda Konfederácie k dispozícii svoju jazdu, ktorá zabezpečovala prieskum. Jazda sa pod velením J. Stuarta nachádzala ďaleko za Gettysburgom a mala v pláne prerušovať federálne zásobovanie. Bez nej však bola konfederačná armáda ako slepá a nahnevaný Lee vyhlásil: „Nemám predstavu, čo sa so Stuartom stalo a neviem nič o tom, aká silná armáda Únie stojí proti nám!“
Prvý deň bojov skončil asi najväčším otáznikom celej vojny – čo keby konfederačná armáda pokračovala v útoku na federálnu? Južania by bitku celkom určite vyhrali už v prvý deň. Večer však Leeov generál Early odmietol pokračovať v tlaku na federálov, lebo nemal žiadne informácie o sile federálnej armády. Nepriateľské armády si na celú noc „dali pauzu“, čo umožnilo federálom vybudovať obranné postavenia na Cemetery hill a prisunúť posily. Na druhý deň došlo v konfederačnom velení k sporom medzi Leeom a Longstreetom – Lee chcel vyraziť do ofenzívy a napadnúť federálne sily, Longstreet bol ale proti a tvrdil, že najväčšia šanca na víťazstvo už bola premeškaná. Navrhoval vpadnúť veľkým oblúkom do boku federálnej armády, čo bol najsmrteľnejší Napoleonov manéver. Lee sa však tohto riskantného útoku vzdal a to bola jeho ďalšia taktická chyba. Keď sa 2. júla zotmelo, nepriateľské armády boli ešte stále tam, kde predošlý deň. Frontálne údery Konfederácie na línie federálov nepriniesli žiadne výsledky okrem 30 000 mŕtvych a zranených na obidvoch stranách. 3. júla na svitaní sa Lee rozhodol rázne ukončiť trojdňovú bitku a zaútočiť na samý stred federálnej armády. Predpokladal, že tam sú federálne vojská najslabšie. To bola Leeova tretia a najtragickejšia taktická chyba. Začal útok konfederovaných pod velením generála Picketta na samý stred federálnej armády. 15 000 konfederačných vojakov sa vydalo cez dlhé, rovné pole k líniám federálnej armády. Tá spustila kanonádu z diel a pušiek a prakticky všetkých 15 000 vojakov padlo. Generál Pickett, ktorého katastrofálny útok zlomil, vyhlásil: „Generál Lee, už nemám žiadnu divíziu.“ Najlepšie konfederačné oddiely prestali existovať. Lee len zamrmlal „všetko je to moja chyba“ a obrátil armádu na ústup.
Porážka Južanov bola totálna. Armáda Konfederácie prišla o 30 % svojej sily a elitné oddiely. Lee zničil ofenzívny potenciál armády. Vo Washingtone si začali uvedomovať, že Gettysburg znamenal bod obratu vo vojne. Po Gettysburgu už Leeova armáda nikdy nedokázala viesť ofenzívne akcie, upadla do defenzívy a jej funkcia sa obmedzila na obranu Richmondu.
Vicksburg – porážka Konfederácie na Mississippi. 4. júla 1863
Zároveň s porážkou pri Gettysburgu utrpela Konfederácia ďalšiu od federálneho generála Granta na rieke Mississippi, na južnom fronte. Grant spolu s vynikajúcim generálom – Shermanom systematicky dobýjali na západnom fronte konfederačné mestá a pevnosti a otvárali tak rieku Mississippi, hlboko v konfederačnom tyle. V ceste im už stálo len silne opevnené mesto – Vicksburg. Proti týmto výborným federálnym generálom na Mississippi stáli už omnoho menej kvalitní konfederační. Grant na čele 41 tisícovej armády rozdelil manévrovaním konfederačnú, chrániacu Vicksburg a 19. mája 1863 sa mesto ocitlo v obkľúčení. Vo Vicksburgu sa nachádzalo 25 000 južanských vojakov (generál Pemberton). Zostáva záhadou, prečo Davis neposlal do strategického mesta jedného zo svojich vynikajúcich generálov (Joseph E. Johnston, Early, Beauregard,...), ktorí boli schopní poraziť federálnu armádu. Osud Vicksburgu uvrhol konfederačné velenie na rohy dilemy – čo s tým? Lee navrhoval ofenzívu do Pennsylvánie, skončila však porážkou pri Gettysburgu. Zatiaľ prišli Grantovi posily.
70 000 federálov sa striedalo v palebných postaveniach nad Vicksburgom a ich delá vrhali na mesto tisícky granátov. Po dvoch mesiacoch obliehania bol Vicksburg v ruinách, mesto hladovalo, množili sa choroby. Statočný odpor obliehaného mesta vyvolal na obidvoch stranách i v Európe vlnu sympatií a ukázal neľútostnosť občianskej vojny.
V beznádejnej situácii Vicksburg 4. júla 1863, na deň nezávislosti, kapituloval. Lincoln poslal Grantovi gratuláciu – „Najlepší 4. júl od roku 1776!“ Dobytím Vicksburgu prešla rieka Mississippi do rúk Únie. Konfederácia bola roztrhnutá na dve časti a spolu s porážkou pri Gettysburgu zbavená akejkoľvek vyhliadky na víťazstvo.
Únia prechádza k ofenzíve – ťaženie ku Atlante. Máj – september 1864
Hladomor. Od polovice roku 1863 sa Konfederáciou šíri hlad – armáde i ľuďom v zázemí sa nedostávajú základné potraviny, rastie drahota a inflácia, chýba obuv, odev. Jednotlivé štáty (Konfederácie) si tlačia vlastné papierové bankovky, čím vyrábajú hyperinfláciu, po prehratých bitkách rastie nespokojnosť, odpor voči vojne (vzbura ľudí v Richmonde, nápisy „Koniec vojny! Chceme Úniu!“). Napriek tomu však bojaschopnosť konfederačnej armády zostáva nezmenená, a naopak – zvyšuje sa.
V máji 1864 generál Joseph E. Johnston, novovymenovaný veliteľ západnej konfederačnej armády a jeden z najlepších južanských generálov, ustúpi do hôr na hraniciach Tennessee a Georgie. Proti nemu stojí pravdepodobne najlepší federálny generál, Sherman, povestný výrokom, že „Georgiu (najbohatší štát Konfederácie) donúti revať hrôzou“. Porazí Južanov v bitke pri Chattanouge a Johnston začína rýchly, zmätený ústup ku Atlante, najdôležitejšiemu konfederačnému mestu po Richmonde.
Sherman je majstrom stratégie a darí sa mu zatláčať Johnstona ďalej a ďalej do vnútra Georgie. Lišiacky generál Johnston je naopak majstrom ústupov a úhybných manévrov. Vyčerpaná armáda Konfederácie je však veľkou silou tlačená dozadu. Proti rastúcej Shermanovej armáde (90 000 vojakov), má Johnston sotva polovicu. Pred ustupujúcou armádou Konfederácie sa valia do Atlanty davy vydesených Južanov – plantážnici, mníšky, robotníci, slúžky, roľníci – tisíce ľudí, ktorí opustili svoje domovy.
S každým ústupom rastie v Richmonde a Atlante nervozita. Ak by sa totiž podarilo udržať Atlantu a Richmond, voliči na Severe, teraz už unavení dlhou vojnou, by v prezidentských voľbách 1864 dali zbohom Lincolnovi, zvolili by generála McClellana (demokrat), ktorý deklaruje, že by ihneď uzavrel s Konfederáciou mier.
V lete 1864 sa však nepriaznivá situácia pre Lincolna definitívne obracia. Sherman vytlačí Johnstona aj z hory Kennesaw, 35 kilometrov od Atlanty. To je už pre prezidenta Davisa príliš, zbaví Johnstona velenia a menuje generála Hooda. Pre Shermana je to vynikajúca správa – Hood je známy ako notorický bitkár, vrhá konfederačnú armádu do boja proti dvojnásobnej federálnej presile a utrpí tri ťažké porážky. Ani preňho nie je iná možnosť ako ustupovať, Sherman má priveľkú presilu. 23. júla 1864 je konfederačná armáda v Atlante, ktorú objíma hrôza – vojna prišla až pod jej strechy. Dá sa iba hádať, ako by dopadla obrana Atlanty excelentným Johnstonom, odborníkom na defenzívu. V každom prípade by nepadla o mesiac a možno by vydržala až do decembrových prezidentských volieb v Únii…
O zahnaní Shermana by však nemohlo byť ani reči.
Sherman začína obliehanie a Atlanta posiela do Richmondu zúfalé žiadosti o posily. Davis jej však nemôže nič poslať, vojaci už proste nie sú. Konfederácia vyčerpala svoje ľudské zdroje. V tejto situácii navrhujú vplyvní Južania (napr. aj konfederačný viceprezident Stephens) ozbrojenie otrokov a ich čiastočné oslobodenie, ale prezident Davis to kategoricky odmietne. Povolanie otrokov by bolo ajtak neúspešné. Nikdy by nebojovali za tých, čo ich chcú udržať v otroctve.
Federálna armáda obkľúči Atlantu z troch strán a 28. augusta 1864 sa začne boj o poslednú železnicu, ktorou Atlante prúdili aké-také zásoby. Južania prehrajú, prídu o železnicu a Atlanta sa tak ocitá v úplnom obkľúčení. Hood si uvedomí, že už mesto nedokáže dlhšie udržať.
2. septembra 1864 konfederačná armáda prenecháva Atlantu Únii.
Vo Washingtone prepuklo nadšenie, davy ľudí zaplavili ulice. Oslavy víťazstva boli väčšie ako 4. júla a Lincolnove znovuzvolenie sa stáva samozrejmosťou.
8. decembra 1864 víťazí 55 % -ami hlasov.
Grantovo „takmer“
Súčasne so Shermanovým majstrovským ťahom na Atlantu udrie Grant zdrvujúcou silou v severnej Virgínii na Leea, s cieľom dobyť Richmond. V máji 1864 útočí 115 000 federálov na 65 000 Južanov. Séria neobyčajne zúrivých a krvavých bitiek pri Wilderness, Spotsylvanii, Cold Harbore však dopadne nerozhodne (Leeova vynikajúca obrana). Mŕtvoly federálnych vojakov sa hromadia na obrovských kopách pred konfederačnými líniami a na Severe prinášajú noviny správy o desivých stratách (padlo asi 30 000 vojakov Únie). Únia však už nemieni ustúpiť. Grantovi sa nepodarí zlomiť južanskú obranu a tak sa rozhodne konfederačnú armádu a Richmond vyhladovať. Federáli sa usadia 5 kilometrov od Richmondu. Obkľúčia mesto aj južanskú armádu. A konfederačná armáda, sužovaná hladom, dezerciami, zimou a otrasom z pádu Atlanty, stráca svoju silu i schopnosť niečo podniknúť.
Shermanov pochod k moru. September 1864 – február 1865
Vo Washingtone sa po obsadení Atlanty a neúspechu pri Richmonde diskutuje, čo ďalej. Ako čo najrýchlejšie zvíťaziť a skončiť dlhú vojnu? V Konfederácii sa prejavuje bezradná nálada: Chaos, neporiadok, hlad, dezercie, strata záujmu o vojnu a naliehavé želania ukončiť ju.
Davis sa pokúsi poslednýkrát o úspech - Hoodova zmrzačená armáda
(30 000 vojakov), rozvrátená stratou Atlanty, má zaútočiť na Shermanove komunikácie, odrezať ho od posíl a potravín, aby sa stiahol z Atlanty na sever. Davis v prejave v konfederačnom Kongrese povie: „Ja hovorím vždy o dvoch národoch, pán Lincoln o národe spoločnom. Ak si niekto myslí, že by som sa mohol stať nástrojom znovuvytvárania Únie, hlboko sa mýli.“ Pokúsi sa ešte navrhnúť Lincolnovej administratíve tajné rokovania o ukončení vojny, ale tá žiada bezpodmienečnú kapituláciu.
Sherman vycíti Hoodovu stratégiu a po porade s Grantom sa rozhodne neprenasledovať Hooda, ale vydať sa s armádou na pustošivý pochod Juhom, ničiac pritom plantáže, domy, majetok, zásoby („Pokiaľ dokážeme vyľudniť Georgiu, zničiť všetky domy a plantáže, nemusíme ju obsadzovať. Prenasledovať Hoodovu armádu je presne to, čo chce konfederačný prezident – lákať nás ako návnadu ďalej a ďalej od Georgie, naháňať bludičku.“).
Sherman začal svoj pustošivý pochod Georgiou vysťahovaním Atlanty -nariadil všetkému civilnému obyvateľstvu odísť z mesta, asi 30 000 ľudí a jej vypálením. Potom sa jeho 60 tisícová armáda, ktorej už nestála v ceste konfederačná (Hood v márnej nádeji, že ho bude Sherman prenasledovať, bojoval v Tennessee), rozliala po Georgii. Systematicky vypaľovala plantáže, domy, mestá, ničila úrodu, páchala zverstvá a rabovala. Ukrutné zvesti o Shermanovej armáde sa dostali do Richmondu a konfederačná vláda len bezmocne a ohromene pozerala na surovosti federálov. Sherman po vojne odôvodňoval zverstvá takto: „Pokiaľ chceli Južania mier, mali prestať bojovať. Ani po sérii porážok sa nevzdali. Bolo treba zlomiť ich vôľu bojovať.“
Verejnosť na Juhu bola touto agresiou otrasená a prestala veriť konfederačnej vláde, pretože nedokázala ochrániť jej majetok. Za Shermanovou armádou zostávala vyľudnená, zničená krajina, tisíce ľudí bez strechy nad hlavou, živoriacich bez potravín v ruinách svojich domov. Vojna nabrala hrozivé rozmery genocídy.
17. decembra 1864 dorazila federálna armáda k moru do Savannah a
17. februára 1865 dobyla Columbiu, hlavného mesto Južnej Karolíny, na ktorom si vybila zlosť (Južná Karolína prvá vystúpila z Únie). Z mesta zostali len trosky a spálené ruiny. Shermanov pochod Juhom zrazil Konfederáciu na kolená.
Dobytie Richmondu a kapitulácia Konfederácie. 9. apríla 1865
Jediný odpor už kládla iba Leeova Armáda severnej Virgínie v hlavnom meste Richmonde. Napriek dezerciám, takmer žiadnemu jedlu a munícii však naďalej bojovala v richmondských obranných líniách. Generál Grant s päťnásobnou presilou na začiatku apríla 1865 zaútočil na Leea, podarilo sa mu prelomiť jeho obranné línie a 3. apríla 1865 dobyť Richmond. Vláda Konfederácie opustila Richmond a rozkázala ustupujúcej armáde mesto zapáliť. Zničenými ulicami mesta sa bol sa bol 4. apríla prejsť Abraham Lincoln.
Leeova armáda sa síce dala na ústup, ale bez koní a povozov už nemohla ďaleko zájsť.
9. apríla 1865 ju obkľúčila Grantova armáda, pričom Sheridanova jazda jej znemožnila ustúpiť. Lee poslal list Grantovi so žiadosťou o stretnutie a otázkou – „Aké sú podmienky kapitulácie?“ Na stretnutí Granta a Leea v Appomattox Court House, 9. apríla 1865, podpísal generál Lee bezpodmienečnú kapituláciu konfederačnej armády.
Na to zložili zbrane aj posledné zbytky južanských vojsk v Severnej Karolíne
(18. apríla 1865).
Zavraždenie Lincolna. 14. apríla 1865
Porážka a hrôzy vojny vážne otriasli verejnosťou Juhu. Obrovská nenávisť, ktorú vyvolali zverstvá Shermanovej armády (južanské noviny písali ešte dlho po vojne – „Ako mohli Lincoln a Sherman dovoliť páchať také krutosti na vlastnom národe…?“), sa vryla do pamäti Južanov a prakticky dodnes nie je preklenutá priepasť, ktorá ňou vznikla. Je namieste poznámka, že prezident Davis a generál Lee pri dvoch južanských ťaženiach na Sever, 1862 a 1863, zakázali vojakom pod prísnymi trestami akékoľvek rabovanie
a ničenie. Asi aj preto dodnes neoslavujú v južných štátoch Lincolnove narodeniny, naopak, oslavujú Jefferson Davis Birthday.
14. apríla 1865 usporiadalo federálne ministerstvo vojny veľkú oslavu víťazstva vo Fordovom divadle vo Washingtone. Pomätený herec, John Wilkes Booth, z ktovieakých príčin, napadol v divadle Lincolna a s výkrikom „Smrť tyranom!“ ho zastrelil. Bootha nasledujúce dni zastrelili na úteku.
Rekonštrukcia 1865-1877
Na zatrpknutom, zdevastovanom Juhu, ktorý najprv Úniou pohŕdal a teraz ju už nenávidel, sa začala Rekonštrukcia. Po Lincolnovom zavraždení nastúpil do úradu prezidenta Andrew Johnson (1865-1869), dovtedajší viceprezident. Nestabilný a nerozhodný Johnson, zvolil voči Juhu tvrdšiu politiku. Bol zatknutý exprezident Konfederácie, Davis, a súdený za vlastizradu (napokon bol prepustený na kauciu a omilostený – nebolo jasné, či sa dopustil vlastizrady), ako aj množstvo vysokých politikov a vojakov Konfederácie. Boli presadené tvrdé požiadavky republikánov voči porazeným štátom. Južné štáty, ktoré vystúpili z Únie, boli rozdelené na vojenské oblasti pod kontrolou armády, nanútili im guvernérov, dosadených z Washingtonu, čím porušovali vlastnú ústavu, a do Únie mohli byť prijaté až po schválení 13.-teho a 14.-teho dodatku k Ústave, uzákoňujúceho oslobodenie otrokov. Bol vytvorený Spoločný výbor pre obnovu, z ktorého boli vylúčení Južania a Úrad pre oslobodených (černochov). Časť plantáží bola konfiškovaná a rozdeľovaná. Väčšinou, kvôli korupcii, bielym statkárom, ktorí sa na Juh prisťahovali po vojne a prehlásili sa „republikánmi“ a odporcami odtrhnutia. Černosi dostali ihneď právo voliť, čo obratom aj spravili, a poslali do Kongresu bojovne naladenú republikánsku väčšinu (1866).
Keďže oslobodenie černochov a nové celonárodné voľby vyústili na Juhu do sociálnej revolúcie, nepokojov a dramatickej nezamestnanosti , bolo nutné radikálne prestavať systém ekonomiky na Juhu. Republikánske vlády pozostávali z osôb, najčastejšie veteránov federálnej armády, ktorí chudobní prichádzali na Juh s cieľom obohatiť sa na federálnych províziách a dodávkach. Nekvalifikovaní a neschopní vojaci získavali vysokopostavené miesta v štátnej správe. Kvitla korupcia a terorizovanie bývalých stúpencov Konfederácie (dostali zákaz voliť, pri sobášoch museli odprisahať vernosť Únii a Republikánskej strane, platiť výnimočné dane, podliehali stanným súdom…a pod.). Štátne úvery boli prideľované súkromným osobám, federálne pôžičky na zníženie nezamestnanosti „mizli“, rozostavané železničné trate končili kdesi v poli. Títo „privandrovalci“ („Carpetbaggers“ a „Scalawags“) rozprávkovo zbohatli a následne sa kamsi vyparili. Dosadený republikánsky guvernér Louisiany na to vyhlásil: „Čo už, tu na Juhu sú všetci bez morálky…“
Všeobecné znechutenie z korupcie a stagnácie, dokonca i medzi černochmi, vyústilo v rokoch 1870-1877 v pád republikánskych vlád na Juhu a nástup konzervatívnych, väčšinou zložených z predvojnových štátnych zamestnancov.
Boli zavedené pracovné zmluvy pre černochov, rovnosť pred zákonom, právo vlastniť majetok, vykonávať odborné profesie, navštevovať školy.
Život na Juhu sa zmenil. Časy latifundíí a plantážnického života bohatej aristokracie boli preč. Začala sa rozvíjať textilná malovýroba, tabakový priemysel, rástla priemyselná výroba (továrne), drevospracujúci priemysel. Bavlníkové latifundiá buď zanikli, alebo sa rozpadli na menšie celky.
Ku-klux-klan
Výrazným rysom Juhu bol v dobe „privandrovalcov“ a sociálnych nepokojov vznik Ku-klux-klanu. Bol založený v r. 1866 v obci Pulaski v štáte Tennessee. Porazení Južania sa prostredníctvom Klanu pokúšali udržať si kontrolu a nadvládu nad černochmi. Keďže niektorí černosi beztrestne znásilňovali a lúpili, pričom nepracovali a väčšina sa nechávala živiť zo štátnych peňazí, členovia Klanu protizákonne „brali spravodlivosť do vlastných rúk“. Pri neexistencii štátnej polície a neochote federálnej armády zaoberať sa černošskou kriminalitou, sa Ku-klux-klan bleskovo rozrástol po celom Juhu. Jeho biele, tajomné kostýmy, zahalené tváre a horiace kríže, naháňali černošským páchateľom i bielym „privandrovalcom“ hrôzu.
Po nociach jazdili po južanských usadlostiach a linčovali černošských i belošských páchateľov.
Federálna vláda reagovala na tajuplné násilie na Juhu tromi zákonmi (1870-1871) – vyhlásila aktivity Klanu za nezákonné, konečne zriadila policajné jazdné oddiely (po zániku jazdnej milície spolu s Konfederáciou neboli na Juhu žiadne policajné sily) a začala trestne stíhať odhalených členov Klanu, pričom bolo vynesených mnoho rozsudkov smrti a dlhoročných väzení. V Južnej Karolíne vyhlásila stanné právo a stanné súdy (1871).
Ku-klux-klan po týchto opatreniach síce nezanikol (prakticky v niektorých oblastiach hlbokého Juhu existuje dodnes), ale výrazne obmedzil činnosť.
- Znakom povojnového Juhu bol i vznik rasovej segregácie: Oslobodení černosi dostali na Juhu zákaz navštevovať školy pre bielych, cestovať s nimi v jednom vozni vo vlaku, dokonca i zákaz voliť, pokiaľ neboli tzv. „aktívnymi platičmi daní“. Bola to teda forma polo-otroctva. Segregácia pretrvala 100 rokov a až prezident J. F. Kennedy inicioval federálne zákony na jej zrušenie.
Bilancia občianskej vojny
• 635 000 ľudí padlo, resp. zomrelo (350 000 na strane Únie, 285 000 na strane Konfederácie). Ďalších takmer 300 000 bolo navždy zmrzačených.
• Rozsiahle územia Juhu boli úplne zničené: Takmer celé štáty Virgínia, Tennessee, Louisiana; mimoriadne krutý osud postihol štáty Georgia, Južná a Severná Karolína – po rabovaní a plienení Shermanovou armádou sa mestá a usadlosti zmenili sa ruiny.
• Na Juhu zomrel každý ôsmy muž. Krajina bola zdevastovaná, ekonomicky zničená, vypukol tu hladomor.
• Straty vo vojne boli najväčšie, aké USA doteraz zažili. Pre porovnanie – v 2. svetovej vojne stratilo USA 408 000 ľudí, vo vojne vo Vietname 57 000. Občianska vojna bola totálnou vojnou, ktorá sa prirovnáva k 2. svetovej. Neviedli ju iba profesionálne armády, ale dve spoločnosti stojace proti sebe.