Alfred Bernhard Nobel životopis

Alfred Bernhard Nobel životopis
Asi žiadny Švéd nie je v tejto škandinávskej zemi taký známy ako Alfred Nobel,
dokonca ani stredovekí svätí, ci národní športovci. Súcasne si ale musíme priznat, že
jeho sláva je skôr nepriama. Zatialco sú Nobelové ceny velmi známe po celom svete, o
osobe, ktorá stojí za ich vznikom, ludia príliš mnoho nevedia.
Alfred Bernhard Nobel
Narodil sa 21. 10. 1833 v Štokholme, v rodine inžiniera Immanuela Nobela, ktorý mal
stavebnú firmu v Štokholme. Bol to zároven i vynálezca, ktorý v súvislosti so svojou
stavebnou cinnostou musel riešit rôzne problémy, ku ktorým patrilo i uvolnit si cestu
skalami, ktoré stáli jeho stavbám v ceste. Jeho stavebná firma však zbankrotovala, a
tak sa vydal do Petrohradu. Zacal sa zaoberat výrobou výzbroje pre armádu. Podarilo
sa mu presvedcit cára a jeho generálov o užitocnosti použitia k blokáde námornej cesty
k Petrohradu ním vyrábané námorné míny. Boli to jednoduché zariadenia,
pozostávajúce z dreveného súdka naplneného strelným prachom, ktorý sa ponoril do
vody. Financná situácia rodiny sa tým velmi zlepšila. Alfred mal súkromných ucitelov a
vo svojich 17 rokoch hovoril plynule švédsky, rusky, francúzsky, anglicky a nemecky.
Zaujímal sa o anglickú literatúru, poéziu, ale aj o chémiu a fyziku. Otec si však prial,
aby mu Alfred pomáhal v podnikaní a preto ho poslal do sveta, kvôli rozšíreniu
vedomostí, rozhladu, získaniu skúseností a tiež preto, aby sa zdokonalil v chemickom
inžinierstve. Alfred Nobel tak behom dvoch rokov navštívil Švédsko, Nemecko,
Francúzsko a USA. Pocas pobytu v Paríži pracoval v súkromnom laboratóriu známeho
chemika, profesora Pelouza. Tam sa stretol s mladým talianskym chemikom Ascaniom
Sobrerom, vynálezcom technológie výroby vysoko výbušnej kapaliny, nitroglycerínu.
Alfreda lákala predstava praktického využitia nitroglycerínu v stavebníctve a chcel sa
zaoberat vyriešením možnosti riadit a ovplyvnovat jeho explozivitu.
V roku 1852 se Alfred na otcovu žiadost vrátil, aby pomohol v podniku. Pri svojej
obchodnej cinnosti tiež zacali prevádzat pokusy s nitroglycerínom, aby ho mohli
priemyselne a komercne využit. Po skoncení krymskej vojny bola firma opät blízko
bankrotu. Cast rodiny (otec, matka a synovia Alfred a Emil) se teda vrátila v roku 1863
do Švédska, kde otec založil v mestecku Heleneborg továren na výrobu nitroglycerínu.
Rok na to sa však stala tragédia, došlo k výbuchu továrne a o život prišlo niekolko ludí,
vrátane najmladšieho Alfrédovho brata Emila. Otec z toho následne zomrel.
Alfréd bol síce hlboko otrasený, ale túžba podmanit si ohromnú silu nitroglycerínu a
môct ju prakticky využit hlavne v stavebníctve, bola taká silná, že s pokusmi neprestal.
Neodradil ho ani zákaz švédskej vlády továren znovu postavit. Aby vyhovel zákazu a
neohrozoval zdravie a životy obcanov, preniesol svoju experimentálnu cinnost na starú
lod ukotvenú uprostred jazera. Aby obmedzil nebezpecenstvo vznikajúce pri akejkolvek
manipulácií s nitroglycerínom, skúšal k nemu pridávat rôzne prímesy. A tak v roku
1867 zacala firma Alfred Nobel & Co. vyrábat výbušninu pod názvom dynamit, co bola
zmes 75 % nitroglycerínu, 0,5 % sody a 24, 5 % žíhanej infusioriovej hlinky. Po
dynamite, ktorý ušetril mnoho nákladov pri trhaní skál, hlbení tunelov, stavbe kanálov
atd., bol coskoro velký dopyt po celom svete.
Alfred Nobel založil továrne a laboratóriá v 20 krajinách. Jeho patent na výrobu
dynamitu zakúpilo mnoho vlád. Stal sa jedným z najbohatších ludí, ale napriek tomu,
že žil v Paríži, strávil vätšinu casu na cestách. Prakticky nemal cas na súkromný život,
nikdy sa neoženil.Udržiaval však dlhorocné priatelstvo s velmi vzdelanou rakúskou
hrabenkou Berthou von Suttner, ktorá mu za slobodna robila krátku dobu asistentku.
Bola velkou bojovníckou za mier, odsudzovala zbrojárenské závody a za svoje aktivity
bola v roku 1905 odmenená Nobelovou cenou za mier.Svojími názormi Nobela
ovplyvnovala a tiež iste prispela k tomu, že na sklonku života zostavil taký neobvyklý
testament, v ktorom pamätal aj na ocenenia tých, ktorí propagujú mier a prispievajú k
jeho udržaniu. Alfred Nobel nenávidel vojny a aj ked bol spociatku presvedcený o tom,
že práve jeho dynamit je poistkou proti vojne, cím dalej tým viac bol kvôli možnosti
jeho zneužitia vo vojenských konfliktoch sužovaný pochybnostami a výcitkami. Cítil sa
prepracovaný a mal kardiologické problémy. Testament zostavil v Paríži 27. novembra
1895. Nasledujúci rok, 10. decembra 1896 zomrel v San Reme, v Taliansku. Za svoj
život zaregistroval 355 patentov.
Vynález dynamitu ospravedlnoval Nobel právom ako dobrocinný, ktorým chcel ludstvu
poskytnút spolahlivú a bezpecnú banskú trhavinu, nahradzujúcu nebezpecný
nitroglycerín alebo strelnú bavlnu (nitrocelulózu), prípadne málo úcinný cierny pušný
prach. Traskavá ortut a rozbušky nou plnené se však okamžite stali zbrojárskym
artiklom a boli montované do granátov, mín, torpéd a dalších smrtiacich zbraní a
projektilov.
Hovorí sa, že Nobelom úcinky jeho vynálezov na bojiskách tak otriasli, že sa ich
rozhodol napravit Nobelovou cenou za mier.
Nobelove meno žije i v názve medzinárodného fyzikálneho ústavu v Štockholme a v
umelom rádioaktívnom prvku nobélium vyžarujúcom alfa - castice, objavenom v roku
1957. Nobelova závet bola sotva dlhšia ako jedna obycajná stránka. Po spísaní odkazov
príbuzným a blízkym, Nobel prehlásil, že všetok jeho zostávajúci majetok bude použitý
na „ocenenia pre tých, ktorí pocas predchádzajúceho roku preukázali najväcší prínos
ludstvu.“ Svojou závetou poveril švédsku Akadémiu vied rozdelovaním cien a obdaril ju
ciastkou 32 miliónov švédskych korún. Ceny sú vyplácané z úrokov. Jeho závet
pritiahla pozornost celého sveta. V tej dobe totiž nebolo obvyklé darovat velké sumy
penazí na vedecké a charitatívne úcely. Mnoho ludí tiež kritizovalo medzinárodný
charakter cien, presadzovali obmedzenie len na Švédsko. To by se ale v žiadnom
prípade nehodilo k postave svetoobcana, akým Alfred Nobel nepochybne bol. Niektorí z
jeho príbuzných dokonca závet popierali, muselo byt vyriešených niekolko zložitých
právnych sporov, co zabralo vela casu. Nakoniec však všetko dopadlo, ako si Alfred
Nobel prial. Vykonávatlmi závete boli dvaja mladí inžinieri Ragnar Sohlman a Rudolf
Lilljequist. Dali sa do zakladania Nobelovej nadácie ako organizácie, ktorá má dbat na
hospodárenie s financnými prostriedkami poskytnutými Nobelom na tento úcel, a
riadenia inštitucií udelujúcich ceny. Skrátená verzia Nobelovej závete
"S celým mojím zostávajúcim realizovatelným majetkom bude naložené takto: Kapitál
vložený vykonávatelom mojej závete do bezpecných cenných papierov dá základ fondu,
z ktorého úrokov budú každorocne odmenovaní tí, ktorí v uplynulom roku preukázali
ludstvu najväcší úžitok. Úroky nech sú rozdelované na pät rovnakých castí, z ktorých
jedna pripadne tomu, kto urobil najdôležitejší vynález alebo objav v oblasti fyziky;
jedna cast tomu, kto urobil najdôležitejší chemický objav alebo zdokonalenie; jedna
cast tomu, kto urobil najdôležitejší objav v oblasti fyziológie alebo medicíny; jedna cast
tomu, kto vytvoril v literatúre vynikajúce dielo s ušlachtilou myšlienkou; a jedna cast
tomu, kto vykonal najviac pre zblíženie národov a zrušenie ci zmenšenie armád alebo
sa zaslúžil o usporiadanie a podporu mierových kongresov. Ceny za fyziku a chémiu
budú udelované Švédskou akadémiou vied, ceny za fyziologické alebo lekárske práce
Karolinským inštitútom v Štockholme, za literatúru Akadémiou v Štockholme a ceny
popredným obrancom mieru pätclenným výborom, ktorý zvolí nórsky parlament.
Je mojou vyslovenou vôlou, aby sa pri udelovaní cien nebral žiadny ohlad na národnost
a cenu obdržal ten najzaslúžilejší, nehladiac na to,ci je Škandinávec alebo nie."
Nobelova cena
je od roku 1901 najprestížnejšie ocenenie ludskej cinnosti v oblasti fyziky, chémie,
fyziológie alebo medicíny, literatúry a mierotvorby. Vznikla na základe závete, ktorú
spísal Alfred Nobel, vynálezca a vo svojej dobe pravdepodobne najbohatší muž v
Európe. Ustanovil zo svojho ohromného majetku fond, ktorého rocné úroky majú byt
každorocne rozdelené ludom, ktorých cinnost v predošlom roku priniesla ludstvu vo
vyššie menovaných oblastiach najväcší úžitok, bez ohladu na národnost a krajinu
pôsobenia týchto ludí. Alfred Nobel zomrel v roku 1896, ale až v roku 1901 mohlo
prvýkrát dôjst k vyplneniu priania obsiahnutom v jeho záveti a mohli byt udelené prvé
Nobelove ceny. Ceny sú od tej doby udelované každý rok (okrem vojnových rokov) 10.
decembra, v den výrocia úmrtia Alfreda Nobela. Ceny za fyziku a chémiu udeluje
Švédska královská akadémia vied, ceny za fyziológiu alebo medicínu Královský
Karolínský medicínsko-chirurgický ústav v Štokholme, ceny za literatúru Švédska
akadémia. Ceny za mier udeluje Nórsky Nobelov výbor v Oslo, ktorý je menovaný
parlamentom. Od roku 1969 udeluje cenu za ekonómiu Švédska banka Sveriges
Riksbank.
Ceremónie odovzdávania Nobelových cien prebiehajú vo Švédsku v štokholmskej
Concert Hall a ceny odovzdáva laureátom osobne švédsky král. Cenu za mier v ten istý
den odovzdáva predseda Nórskeho Nobelovho výboru za prítomnosti nórskeho krála v
City Hall v Osle. Nobelova cena sa skladá z troch castí - z penažného obnosu, z medaily
a z osobného diplomu.
Umelecký návrh diplomov se rokmi menil, ale vždy obsahoval príslušný text vo
švédskom alebo nórskom jazyku.
Diplomy sú charakteristické skôr témou daného roku, napodobením vtákov, kvetín, váz
a podobne, než stvárnením majúcim vztah k ocenenému laureátovi. Od roku 1970
diplomy Nobelovej ceny za fyziku a chémiu a Ceny za ekonomické vedy v danom roku
vytvára vždy jeden umelec. Umelecká výzdoba Nobelovej ceny za fyziológiu alebo
medicínu sa skladá z reliéfu zlatej medaily Nobelovej ceny a rucne písaného
kaligrafického textu.Švédska akadémia pre každého laureáta Nobelovej ceny za
literatúru vytvára zvláštny umelecký diplom. Umelci sa pokúšajú vystihnút atmosféru a
charakter autorových prác. Až do roku 1990 "Norské" diplomy Nobelovej ceny za mier
boli vytvárané podla rovnakých princípov. Od roku 1991 každý rok diplom vytvára iný
umelec. Dnes je každý diplom Nobelovej ceny jedinecným umeleckým dielom. Diplom
Nobelovej ceny za literatúru je nakreslený na pergamone, zvláštnymi metódami
upravenej koži, na ktorú kreslili a písali stredovekí umelci.
Ostatné diplomy sú nakreslené a napísané na rucne robenom papieri, vyrobenom len
pre túto príležitost. Diplom je po dokoncení uložený do kožených dosiek z
najkvalitnejšej kozej kože.
V roku 1961 sa spolocnost Švédskych poštových známok rozhodla vydávat emisie
známok každý rok pri príležitosti udelovania Nobelových cien s portrétmi laureátov
Nobelových cien.
Pamätná medaila vyrobené pre túto príležitost, navrhnutá umelcom Runeom
Karlzonom, je urcená na to, aby nám pripomenula niektorú z rôznorodých Nobelových
aktivít. Zadná strana medaily ukazuje tunel vybudovaný pomocou dynamitu a
rozbušky. Na prednej strane medaily se nachádza Nobelov portrét s latinským nápisom
„Creavit et promovit“, co sa dá preložit ako „Tvoril a podporoval.“ Fráza, ktorá
najstrucnejším spôsobom zahrna pozoruhodné úspechy velikána Alfreda Nobela.
Suma vyplácaná ako odmena sa zvyšovala zo 150.782 švédskych korún v roku 1901 až
na terajších 10 miliónov, co ciní cca. 1,3 miliónov amerických dolárov. Kedysi
neexistovalo obmedzenie na pocet držitelov ceny v danom roku. V roku 1968 sa však
tento pocet obmedzil na maximálne 3 osoby. Nikdy sa však nestalo, aby cenu dostali
viac ako traja ludia. Nobelovu cenu nie je možné dostat "in memoriam", okrem prípadu
ked je vyhlásený vítaz v danom roku (v októbri), ale zomrie do slávnostného
ceremoniálu 10. decembra. Je zaujímavé sledovat, ako na zaciatku jasne dominovali
Európske štáty, najmä Nemecko, Francúzko a Británia a v priebehu storocia coraz viac
cien získavali USA. Je to samozrejme aj dôsledok "úniku mozgov" z Európy pocas vojen
aj mimo nich a dôkaz technologického náskoku USA, ktorý si v priebehu storocia
vybudovali.Rovnako je to asi spôsobené i tým, že v druhej polovici storocia boli
castejšie ocenené skupiny vedcov ako jednotlivci.
K najviac haneným vedcom a politikom na svete patria nepochybne clenovia výboru pre
udelovanie Nobelových cien v Štockholme a v Osle. Niektoré ich rozhodnutia sa dajú z
dnešného hladiska len tažko pochopit – napr. ked Winstona Churchilla vybrali ako
nositela Nobelovej ceny za literatúru – ktorého “dnešný náhlad” nemohla ,jako je
známe, vtedajšia porota zdielat. Nedá sa popriet, že toto ocenenie, nech akokolvek
svetovo významné, nie je vždy udelované nestranne. Mnohokrát viedli komisiu k
rozhodnutiu pohnútky úplne oprávnené a cisté, inokedy sa však k zásluhám pripájali aj
politické motívy.