26.mája sa v Moskve narodil A.S. Puškin. Svoje detstvo charakterizuje takto:
,,Bol som živý, lenivý prchký, no citlivý a ctižiadostivý, každý sa miešal do mojej výchovy a nikto si ku mne nevedel nájsť prístup.” Jeho vzťah k rodičom bol veľmi odmeraný.
Rodičovskú lásku stará matka Mária Alexejevna Hannibalová a nevoľníčka – opatrovateľka Ariana Rodiovna Matvejejovova, ktorá v ňom prebudila záujem o ľudovú slovesnosť.
V roku 1806 sa presťahovala rodina Puškinovcov do Zacharova. Od r.1811 je žiakom lýcea
v Cárskom Sele, dnes Puškino. Kládli tu dôraz na vzdelanie mládeže, zvlášť určené na úsek štátnej služby. Už ako 8 – ročný písal krátke epigramy a komédie na svojich učiteľov
vo francúzštine.Za začiatok svojej literárnej tvorby považuje práce, ktoré napísal ako
13 – ročný. V roku 1814 napísal najlepšiu báseň lyceálnych rokov – Rozpomínania, ktorú takto vysoko ocenil významný súdobý básnik G.R. Deržavin: ,,Ajhľa, kto ma vystrieda!”
Profesori Puškina hodnotili ako žiaka bystrého, chápavého, nadaného, vtipného ale nedostatočne usilovného, roztržitého a náhlivého. Roku 1816 sa stál členom Arzamasu – pokrokového, literárneho združenia, kde sa zoznámil s významnými básnikmi V.A. Žukovským a P.A. Viazemským. Od r.1817 v združení pôsobili v združení dekabristi, do ich pololegálnej agitačnej práce sa zapájal aj Puškin - písal pre nich pod pseudonymom ,,Sverčok” Roku 1818 sa Arzamas rozpadol. Po skončení lýcea sa usadil v Petrohrade.
Vo svojom novom bydlisku sa zblížil s ďalšími významnými básnikmi – A.S. Gribodojevom, D.V. Davydovom, N.I. Gnedičom... V tomto čase napísal ódu Voľnosť ktorá malá veľký revolučný vplyv na jeho súčasníkov.
1818 – dielo Rozprávky namierená proti cárovi Alexandrovi I., v ktorom ho obviňuje z ľahostajnosti a urazenia Ruska. Puškinovo zmýšľanie sa zhodovalo s ideológiou dekabristov, ktorí súčasnú kritiku Ruska spájali aj s konkrétnymi plánmi prevratu.
Neskôr sa pridal do ilegálneho literárneho spolku Zelená lampa V r. 1820 napísal poému Ruslan a Ľudmila, ktorou otvoril novú kapitolu vo vývine ruskej literatúry – dokázal spájať osobitosti rozličných žánrov. Pre svoje názory sa stal v Petrohrade nebezpečný. Z toho dôvodu ho panovník ,,služobne preložil”. Toto vyhnanstvo trvalo 6 rokov.
Vo vyhnanstve sa Puškin rozlúčil s ilúziami o radikálnej zmene, o čom svedčí báseň Kindžal.
Keď sa v roku 1823 presťahoval do Odesy vyčiarkli ho zo zoznamu pracovníkov ministerstva zahraničných vecí a na cárov príkaz bol pod prísnym dozorom miestnych úradov. V tomto čase napísal cyklus poém, ktoré sa stali základom romantizmu. O dva roky neskôr napísal 1. ruskú tragédiu nazvanú Boris Godunov. V roku 1827 na prvé výročie popravy dekabristov.
O dva roky neskôr sa dobrovoľne zúčastnil rusko – tureckej vojny, veľa cestoval a panovník od polície dostával žalôb, lebo svoju politickú orientáciu nezmenil ani po porážke dekabristov. Jeseň roku 1830 strávil v Boldine, bolo to jeho najtvorivejšie obdobie jeho života. Neprešiel ani rok a Puškin sa oženil s chýrnou Petersburgskou krásavicou – Nátaliou Nikolajevnou Gončarovou. Po veľkých oslavách sa usadil v St. Petersburgu a cár Nikolaj I.
mu povolil opäť pracovať pre ministerstvo zahraničných vecí (pracoval v archíve), v tomto čase bolo jeho najvýznamnejším dielom Životopis Petra Veľkého. Nasledujúce 4 roky napísal mnoho diel – sú uvedené v druhej časti. Jedno z nich sa stalo ďalším krokom v ruskej literatúry (História pugačovskej vzbury – je to prvá dokumentovaná biografia vodcu sedliackeho povstania, hodnoverne znázornil okolnosti jeho života, ale nemohol otvorene vyjadriť odpor k nevoľníctvu). Puškin činí ilegálne – snaží sa v podvedomí ruského ľudu opäť prebudiť meno, vtedy zakázaného spisovateľa Alexandra Radiščeva. Od roku roku 1836 začal vydávať vlastný 3- mesačník nazvaný Sovremennik, uverejňoval v ňom diela politického obsahu: Radiščev, Voltaire, Tenner. Jeho najlepšie diela boli zakázané, často sa stretával s kritikou a podporu nenašiel ani v svojej rodine. Na začiatku roku 1837 mal súboj s D’Anthesom – francúzskym emigrantom, ten ho smrteľne zranil a na druhý deň Puškin zraneniu podľahol. Je pochovaný na cintoríne Sviatogorského kláštora.