Alexander III. Macedónsky: Životopis

Umelec Lyssipos zobrazil Alexandra ako krásneho, s jemnými črtami tváre, hustými kučerami a s intenzívnym pohľadom. Po matke, ktorej korene pochádzali od Achilla a Herkula zdedil tajomné a záhadné čaro, po otcovi agresivitu a hnev. Alexander bol schizofrenik, mal dvojitú záhadnú povahu. Bol násilný, ale i citlivý, prudký, výbušný, ale i plachý. Kultivovaný, ale zároveň aj zlostný barbarský bojovník, ničiteľ a vrah, ktorého bolo ťažké udržať pod kontrolou. Bol vášnivý, ale chladný ako ľad, arogantný, ale i vnímavý, hlavne voči osobám, ktoré mu boli blízke. Už ako malý chlapec bol vnímavý, zvedavý, rozumný, rýchlo sa učil s nekonečnou túžbou po vedomostiach. Mal rád literatúru, bol plný ambícií, odvahy, mladosti a zúfalo túžil po uznaní. Bol pokladaný za boha, tvrdohlavý, náruživý a temperamentný, čo ho priviedlo k sebazničeniu. Bol vizionárom, neúnavným dobyvateľom, ktorý nikdy neprehral a ktorého skutky, osud a sny vošli do večnosti. Svet dobyl vodcovským duchom, vojenským umením a myšlienkami.

Môj názor

Alexander, ktorého prívlastok bol Veľký, bol a je podľa mňa jedna z najväčších osobností celej histórie. Bol vinikajúcim veliteľom a človekom, ktorý ako každý mal i záporné vlastnosti, ale to patrilo jeho postaveniu, ktoré si občas vyžadovalo i tvrdú ruku. Podľa mňa vedel o svojich slabých stránkach, snažil sa ich potláčať, ale tlak vojny, veľká zodpovednosť, túžba po spravodlivosti a láske zanechali na ňom stopy, ktoré sa prejavili nečakanými výbuchmi jeho osobnosti. Obdivujem jeho odvahu a presvedčenie s ktorým kráčal za splneným svojho i otcovho sna. Nepáči sa mi, že dnes ho ľudia prezentujú ako veľkého tyrana. Podľa mňa toho dokázal toľko, že si zaslúži len obdiv. Veď komu v histórii sa podarilo také niečo veľkolepé? U Alexandra ma zaujala jeho dvojaká povaha a osobnosť, ktorú dokázal ovládať. Bolo mi ľúto, že veľa jeho spolubojovníkov i nepriateľov ho podceňovalo a prirovnávalo k malému decku. Musel si tvrdo vybojovať svoje postavenie.

Bol na to sám, musel si dávať pozor pred neprajníkmi, ktorí sa ho pokúšali odstrániť. Možno preto sa nakoniec uzavrel do seba, podlomila sa mu sebadôvera a sám sa utýral svojimi schizofrenickými myšlienkami. A nepáčilo sa mi, že to čo on sám vybudoval, tvrdo vybojoval sa po jeho smrti rozpadlo. Ako keby nemali úctu k jeho vládnutiu a hneď po jeho smrti zabudli, že existoval a že len vďaka nemu mali bohatstvo, slávu a svoje postavenie v spoločnosti. Dnes sa mi tiež nepáči, že v školách sa Helenistické Grécko, konkrétne Alexander dosť rýchlo preletí. Za veľké osobnosti sa dnes považujú podľa mňa ľudia, ktorí nie vždy pozitívne ovplyvnili chod dejín a zväčša túžili len po bohatstve a sláve. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tých pravých sa akosi zabudlo a verejnosť ich pozná len z komerčných snímok, ktoré sa na nás sypú s každej strany a nie vždy ukážu pravú tvár dejín. Pre mňa je Alexander najväčšou historickou osobnosťou, pretože to čo dokázal s takým oduševneným sám vybudovať sa už asi nikomu nepodarí. Bol na to predurčený bohmi, o čom hovorí podľa mňa nie náhoda, že výpravu do Ázie zorganizoval presne po tisíc rokoch od Trójskej vojny a ešte aj dovŕšil Achillov vek, keď tiahol do Tróje.