Ako si spracovávam čitateľský denník

Čitateľský denník je jeden z mála vecí, ktoré môžem používať pri maturitnej skúške. Preto by som ho chcel mať čo najlepšie spracovaný, aby mi dobre poslúžil. Napísať takýto dobrý, výstižný a prehľadný zápis prečítanej knihy do čitateľského denníka nie je vôbec jednoduché a už vôbec to nie je jednodňová záležitosť.
Najdôležitejšie je vybrať si dobrú knihu, ktorá zodpovedá aj môjmu vkusu. Ak vezmem do rúk nejakú knihu tak najprv ma samozrejme zaujme obal a rozmýšľam nad tým, čo tým chcel autor vystihnúť, na čo chcel upútať už hneď pri prvom pohľade. Potom si prečítam stručný obsah deja. Tento krátky obsah je písaný tak, že človeka láka knihu otvoriť a hneď začať čítať. Veľmi rád si prečítam aj pár slov o autorovi, kde ma najmä poteší nejaká zaujímavosť, nejaká perlička z jeho osobného života, napríklad: Hviezdoslav sa občianskym menom volal Pavol Országh. Svoje detstvo prežil u bezdetných strýkov, určitý čas u strýka Jána a ďalšie tri roky u strýka Pavla v Miškovci. Preto písal aj maďarské básne. Prečítaním takýchto zaujímavosti sa vžívam do osobnosti autora a ľahšie chápem jeho tvorbu. Rád čítam knihu, ak aspoň okrajovo viem o čom bude a niekedy mi veľa prezradí aj názov diela. Hviezdoslav písal aj o živote dedinského ľudu, ba niekedy sa zameral konkrétne na charakter určitej postavy. Tak je to aj v jeho epickej skladbe Hájnikova žena. Keď sa pustím do čítania, tak sa snažím rýchle dostať do víru deja, zápletky a neskôr k riešeniu problémov. Táto časť je moja najobľúbenejšia, pretože tu postupne odhaľujem pravú tvár postáv na základe ich konania a myslenia. Niekedy je tá zápletka taká zamotaná, že sa musím na chvíľu spätne vrátiť a pripomenúť si ako sa to vlastne začalo. Počas čítania si všímam prostredie postáv, ktoré nádherne dotvára náladu čitateľa. Samozrejme čitateľ musí mať aj fantáziu, aby dokázal s postavami počas čítania doslova žiť, žiť spoločne ako v rodine. Tak teda vždy keď sa ponorím do tajomstiev knihy, ponorím sa aj do nového sveta, v ktorom vládne fantázia. Písmenkami sa dá vyjadriť všetko, dokonca aj charakter postavy, ktorý je v torbe nepostrádateľný. Písmenka dokážu veľa vecí, ktoré si my ľudia ani nevieme predstaviť. Keď sa tak moje oči túlajú písmenkami a moja fantázia pracuje naplno, medzi tým ešte rozmýšľam ako sa ten príbeh môže skončiť alebo ako sa tá zápletka pomaly rozpletá. V niektorých knihách autor drží čitateľa v napätí až do úplného konca. V niektorých knihách autor používa princíp presýpacích hodín a príbeh sa končí úplným zvratom deja. Je to nezvyčajný, ale celkom zaujímavý prvok v literatúre. Ak knihu dočítam niekedy je mi ľúto, že už je koniec, že sa to skončilo prirýchlo a tak sa vraciam späť a čítam si zaujímavé pasáže ešte raz a tie najzaujímavejšie a najdôležitejšie si vypíšem. Čitateľský denník nepíšem hneď po prečítaní knihy, ale až o pár dni. Za tých pár dni mám knihu stále na mysli a vo voľných chvíľach v duchu o nej rozmýšľam a rozoberám ju. Po tom všetkom prichádza zhrnutie a zápis do denníka. Na začiatku píšem o autorovi, ďalej pokračujem charakteristikou diela, nesmú tam chýbať postavy, téma a idea. Keď som toto všetko zvládol pokojne môžem začať písať obsah diela, ktorý píšem väčšinou spamäti. Na konci sú najkrajšie a najdôležitejšie citáty, napríklad „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“ A úplne nakoniec vypíšem štylistické zvláštnosti a zaujímavosti. Napríklad hyperbola: „Len okamih pobudnutia, už mŕtvie bôľ, slabnú putá.“, alebo klimax: stupňovanie významu, „mŕtvie bôľ, slabnú putá, tlak uvoľneje, oživujú nádeje“, alebo antiklimax, paralelizmus a mnohé iné.
Keď toto všetko mám za sebou ostáva mi nádherný pocit v srdci po tom všetko, čo som v tom fantastickom svete prežil a ostávajú mi len spomienky. Pri tom nádhernom a živom spomínaní ma stále napadne myšlienka „Film sa nikdy nevyrovná knihe.“