ako sa skladuje nebezpečný odpad

Vysoko rádioktívny odpad
Je niekoľko tisíc rokov smrteľne nebezpečný. Vyhorené palivo jadrového reaktora obsahuje smrtiacu zmes rádioaktívnych látok: plátónia, stroncia a cézia.
Objem vysoko rádioaktívneho odpadu je našťastie malý. Typická tisícmegawattová elektráteň produkuje okolo 2 metrov kubických ročne.
Spôsob jeho skladovania
Sa v jednotlivých štátoch odlišuje. V USA sa spracovaný odpad skladuje v dvojplášťových antikórových cisternách, zaliatych do meter hrubého betónu. Väčšina tovaru sa však vo forme vyhorených palivových tyčí v pôvodnom púzdre uiestňuje do špeciálnych bazénov v blízkosti atómavých elektrární. Z dlhodobého hľadiska je takéto uskladnenie nemysliteľné.
Vo Veľkej Británii
Sa jadrový odpad uskladňuje v kvapalnej forme v oceľových nádržiach (podobným americkým), zaliatych do betónu. Rozpadom rádioaktívnych článkov sa uvožňuje teplo. Oceľové nádrže sa chladia vodou, aby sa predišlo odpareniu kvapalivy a možnému úniku radiácie. Napriek tomu, že sa tieto nádrže používajú už 40 rokov, sú tiež len dočasným riešením. Azda najlepší súčasný spôsob uloženia odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. V pokusnom zariadeníl v Marcoule vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978.
Odpad sa zahrievaním
V rotujúcom bubne vysuší dosucha. Aby sa dal zataviť do skla zmieša sa s oxidom kremičitým, bórom a ďalšími látkami. Nasype sa do vertikálnej komôrky a zahreje na 1500 . Prúd taveniny vyteká zospodu komôrky a plní sa do kontajnerov s nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú asi dvakrát väčšie ako kanva na mlieko. Tisícmegawattová elektráreň naplní približne 15 takých kontajnerov ročne. Len čo sklo stuhne, kontajnery sa uzavrú privareným vekom.
Kontajnery
Sa potom skladujú v špeciálnych šachtách neďaleko Marcoule. Každý z nich vydá 1,5 kW tepla a na jeho chladenie stačí vzduch. Túto technológiu začínajú používať aj Briti a Američania. Ak je rádioaktívny odpad pod kontrolou, nemal by spôsobiť nijaké ťažkosti. Ideálny spôsob skladovania by sa však mal zaobísť bez akéhokoľvek dosahu na človeka. Jeným z návrhov ako to dosiahnuť, je zaliať kontajnery do železa alebo prekryť ílom zvaným bentonit (pohlcuje rádioaktivitu).
Kontajnery by predtým ako skorodujú a prestanú tesniť, mali vydržať aspoň 1000 rokov, pretože po 500 rokoch rádioaktivita klesne asi na úroveň rádioaktivity uránovej rudy. Vhodným výberom jaskyne a umiestnením odpadu hlboko pod zem by sa podľa odborníkov malo predísť akýmkoľvek problémom.


Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknuť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rádioaktívny odpad rozpadne na relatívne neškodné látky. V oblastiach zvolených za skládky by sa bemali nachádzať nijaké cenné materiály, aby budúce generácie pri ich dolovaní nenatrafili na rádioaktívne látky. Odpad by mal byť ukrytý pod tožkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovacom časovom období by bol celkom nemožný.


Nájsť oblasť kde by miestni obyvatelia súhlasili s uložením jadrového odpadu, nie je ľahké. Namiesto toho budú možno zodpovední činitelia nútení rozhodnúť, aby sa hĺbili jaskyne pod už existujúcimi zariadeniami na regeneráciu vyhorených palivových článkov