V januári 1919 sa zišli v Paríži zástupcovia všetkých štátov, ktoré boli vo vojne so štátmi Trojspolku. Od Viedenského kongresu (1815), ktorým sa skončili napoleonské vojny, nevidel svet také veľké zhromaždenie diplomatov a politikov, aké sa zišlo na Parížskej konferencii. Bolo tam 70 delegátov z dvadsiatich siedmich štátov. O konkrétnych podmienkach zmierových zmlúv sa však nerokovalo verejne v takom veľkom počte. Rozhodovala o nich Rada piatich. Radu piatich tvorili najvyšší politickí predstavitelia USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. Hlavné slovo mal americký prezident Woodrow Wilson a francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau (klemansó). Wilsonovo slovo malo váhu preto, lebo USA sa počas vojny stali najsilnejšou veľmocou, u ktorej boli ostatní víťazi zadĺžení. No W. Wilson si získal veľkú vážnosť a popularitu aj svojou mierovou diplomaciou. Mimoriadne postavenie francúzskeho ministerského predsedu vyplývalo zasa z toho, že jeho krajina niesla najväčšiu ťarchu vojny na najjdôležitejšom západnom fronte. Wilson a Clemenceau chceli predovšetkým zabezpečiť, aby sa už nikdy neopakovala taká tragédia, akou bola prvá svetová vojna . Ibaže každý to chcel dosiahnuť iným spôsobom. Clemenceau tvrdil, že porazené Nemecko treba tak oslabiť, aby už nikdy nemalo dosť síl začať novú vojnu. Wilson bol zasa toho názoru, že treba založiť Spoločnosť národov, v ktorej by zástupcovia všetkých štátov - víťazov, porazených i neutrálnych - pravidelne rokovali o všetkých medzinárodných otázkach. Každý spor by sa mal v Spoločnosti národov vyriešiť dohodou a všetky štáty by sa mali zaviazať, že si navzájom prídu na pomoc, ak jedného z nich niekto napadne.