Ako sa bývalo v starovekom Egypte

Krajina to sú ľudia, ktorí v nej žijú a tí pravdaže musia mať kde bývať. Starovekí Egypťania nežili všetci v domoch podobných jeden druhému. To kto v čom žil záviselo od jeho postavenia a majetku. Chudobný mohol sotva bývať v honosnom sídle a boháča by sme v chudinskom domku asi tiež hľadali márne. Členeniu spoločnosti zodpovedalo aj bývanie. V každom meste bolo možné nájsť tak luxusné štvrte so širokými a čistými ulicami ako aj štvrte s úzkymi uličkami a malými na seba nalepenými domčekmi.

Fakt, že sa (na rozdiel od hrobiek) nedochoval (resp. nepodarilo objaviť) väčší počet obytných stavieb sa dá vysvetliť pomerne jednoducho. Neoddeliteľným spoločníkom starovekých Egypťanov bola všadeprítomná viera v posmrtný život a tomu prispôsobili aj štýl svojho bývania. Svoje domy a paláce nestavali aby pretrvali veky, ale aby sa v nich dalo bývať než budú môcť po skončení svojej pozemskej púte žiť a pracovať na večne zelených a blahobytných Usirových trstinových poliach kde už nebudú mať žiadne starosti. Na rozdiel od domov a palácov bola hrobka príbytkom, ktorý mal pretrvať na veky a tak zaisťovať pohodlnú a harmonickú posmrtnú existenciu.

Podľa nálezov a dochovaných záznamov sa priemerná rozloha obydlia pohybovala od 50 m2 až do 170 m2 pri luxusných rezidenciách /ako dokumentujú nálezy z pyramídového poľa pri Gíze - tam sa sa našiel komplex 11 domov náležiacich k zádušnému kultu tejto hrobky. Všetky domy vykazujú vysoký stupeň uniformnosti a predpokladá sa, že ich navrhli úradníci pyramídovej planiny. Každý dom má plochú strechu, jeho pozemok má štvorcový pôdorys s rozlohou 170 m2, interiéry su rozdelené do nie vždy pravidelných tvarov. Dá sa povedať, že ide o luxusné bývanie stavané tak, aby vyhovovalo nárokom kňazov a vysokých úradníkov pre ktorých bolo určené. To isté môžeme povedať o nájdených zvyškoch obytných štvrtí a kňazských víl z Iláhunu (el - Láhun) pri vstupe do Faijúmu.

truhlica na šaty/prádlokreslo z domu predáka (pohr. výbava)
Výborne to dokumentujú nálezy z Der el - Medina (remeselnícka dedina - tzv. Miesto pravdy pri Údolí kráľov). Tam sa rozloha domov začína na čísle 50 m2 pre slobodného remeselníka, pri významnejšej funkcii to mohlo byť aj 70m2, manželský pár mohol obývať plochu 70 - 100 m2 a rodina s deťmi 100 - 120 m2. V každom (rebárs aj len obyčajnom) dome bol vstupný priestor, kuchyňa, spálňa, pivnica, wc, výklenok s domácim oltárikom či pracovný priestor (napr. dielňa). Luxusnejšie rezidencie mali aj prijímacie priestory, súkromné priestory majiteľov domu, resp. oddelenú ženskú časť (ak mal majiteľ viac manželiek či konkubín). Luxusnejšie bývanie znamenalo, že rezidencia bola obklopená zeleňou, nechýbal bazén či jazierko, z hospodárskych budov stajne, dobytčie ohrady, silá a sklady a takáto rezidencia bola samozrejme chránená plotom.