Aké sú záruky dodržiavania ludských práv v rámci

Aké sú záruky dodržiavania ludských práv v rámci
Európskej únie
I. ÚVOD
Základ ludských práv – rešpektovanie ludského života a ludskej dôstojnosti – môžeme
nájst vo väcšine svetových velkých náboženstiev a filozofií. Ludské práva zíslava každý
clovek narodením, nemusia sa kúpit, nadobúdat ci zdedit. Nazývajú sa neodcudzitelné,
pretože nikto nemá právo odnat ich žiadnemu cloveku zo žiadneho dôvodu. Sú teda
vlastné každej ludskej bytosti, bez ohladu na rasu, farbu pleti, pohlavie, jazyk,
náboženstvo, politické ci iné názory, národný a sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné
postavenie.
Ludské práva sú v priamo úmernom vztahu k stupnu rozvoja demokracie spolocnosti, v
ktorej clovek žije, t.j. cím je demokracia stabilnejšia a rozvinutejšia, tým sú ludské
práva hlbšie zakotvené v jej štruktúrach a tvoria základné piliere, na ktorých sa
demokracia buduje.
Ako sa hovorí v preambule zmluvy o Európskej únii, ludia musia mat možnost
ovplyvnovat rozhodnutia, ktoré sa ich dotýkajú. Pre ochranu ludských práv je
rozhodujúca existencia právneho štátu a uplatnovanie princípov demokracie. Tieto sú
spravidla zakotvené v ústavných normách (ústava a ústavné zákony), ktoré by mali
garantovat ochranu ludských práv a slobôd.
Ludské práva sú zvlášt dôležité vo vztahu medzi jednotlivcom a štátom. Kontrolujú a
regulujú výkon štátnej moci nad jednotlivcami, poskytujú im slobody vo vztahu k štátu
a vyžadujú, aby štát zabezpecil základné ludské potreby v rámci svojej právomoci.

Táto práca je rozclenená do niekolkých kapitol, z ktorých každá poskytuje základné
informácie o tých dokumentoch, ktoré sú neodmyslitelne späté s ludskými právami.
Poslednú kapitolu by som venovala otázke ako podávat stažnosti na Európsky súd pre
ludské práva z pohladu obcana SR.
II. DEKLARÁCIA PRÁV CLOVEKA A OBCANA
Koniec 18. storocia sa v dejinách sveta a najmä Európy považuje za vyznamný
medzník. V tomto case prebehli dve revolúcie. Jedna v severnej Amerike, druhá vo
Francúzsku. Tieto revolúcie sú považované za udalosti, ktoré vytvorili základ modernej
demokratickej spolocnosti.
Francúzska revolúcia je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
V roku 1789, po neúspechoch zvrátit zúfalú financnú situáciu, zvolal král Ludovít XVI.
zasadnutie Generálnych stavov5. Hned na zaciatku vyvstali problémy so spôsobom
hlasovania. Tretí stav, ktorý mal najviac zástupcov žiadal, aby každý zástupca mal
jeden hlas a aby boli návrhy prijímané väcšinou hlasov.
Šlachta a klérus presadzovali systém, v ktorom by mal každý stav len jeden hlas.
Po niekolkých týždnoch hádok sa zástupci Tretieho stavu prehlásili za Národné
zhromaždenie. K zhromaždeniu sa pripojili aj liberálne zmýšlajúci zástupcovia šlachty
(La Fayette) a duchovenstva (Talleyrand).
Pri královi zostala reakcná šlachta a duchovenstvo (tzv. královnina strana). Títo ludia
presvedcili krála, aby na rozohnanie zhromaždenia použil loajálne vojenské jednotky, a
aby prepustil oblúbeného ministra financií Neckera. V Paríži to vyvolalo vzburu, ktorá
skoncila pádom Bastily (14.7.) a následným ústupom královského vojska. Pohnuté
udalosti prinútili Národné zhromaždenie konat: boli zrušené privilégiá šlachty a
duchovenstva spolocne s feudálnymi titulmi, zakázalo sa predávanie a kupovanie
úradov. Potom poslanci pristúpili k vypracovaniu ústavy. V jej preambule - Deklarácii
práv cloveka a obcana, delegáti formulovali ciele revolúcie, ktoré v skratke vystihovalo
heslo Liberité, Égalité, Fraternité (sloboda, rovnost, bratstvo).
III. VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA LUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBôD
Všeobecná deklarácia ludských práv, prijatá Valným zhromaždením Organizácie
Spojených národov v r. 1948, je vyhlásenie princípov, ktoré majú velký vplyv v
celosvetovom meradle. Hoci samotná Deklarácia nie je záväzná, mnohí právnici
argumentujú, že sa stala právne záväznou prostredníctvom medzinárodných zvyklostí a
praxe, pretože sa použila v ústavách velkého poctu krajín a v právnych prípadoch.
Deklarácia sa skladá z preambly a 30tich clánkov, ktoré pokrývajú celú paletu ludských
práv. Je to hystoricky najdôležitejší dokument.
Deklarácia obsahuje:
A: Základné práva (život, rovnost pred zákonom, sloboda na princípe prezunkcie
neviny, ochrana osobnosti, ludskej dôstojnosti a súkromia);
B: Politické práva (právo byt obcanom štátu, právo na azyl, štátnu príslušnost, byt
osobnostou, právo mat štátne obcianstvo, sloboda pohybu, právo na štrajk, právo
zúcastnovat sa politického života);
C: Ekonomické práva (právo na majetok, slobodnú volbu zamestnania, primeranost
pracovných podmienok, právo na zodpovedajúcu mzdu)
D: Sociálne práva sú obsiahnuté vo viacerých clánkoch. Základnou spolocenskou
jednotkou je rodina, ktorá má nárok na ochranu štátom. Sociálne práva sa tu chápu v
dvoch významoch. Na jednej strane je to iba právo na prácu. V užšom ponímaní
sociálne práva zahrnajú právo na sociálne zabezpecenie. Sociálne zabezpecenie je
definované tak, aby zahrnalo základné potreby obyvatelstva. Ide o zaistenie potravy,
šatstva, bývania, zdravotnej starostlivosti a sociálnych opatrení.
V ponímaní deklarácie sa pod sociálnymi opatreniami rozumie zabezpecenie v
nezamestnanosti, chorobe, starobe, vdovstve. Po prvýkrát sa spomína i materstvo a
detstvo, ktoré majú nárok na zvláštnu starostlivost. Jej konkrétna podoba však nie je
uvedená;
E: Kultúrne práva (právo na vzdelanie, ochrana umeleckej tvorby právo zúcastnovat sa
na kultúrnom živote).
Všeobecná Deklarácia ludských práv priniesla úplné nóvum ponímania práv cloveka. Je
to základný dokument v oblasti ludských práv na európskej i medzinárodnej pôde, od
ktorého sa odvíjali neskoršie dokumenty. Negatívom je vymáhatelnost obsiahnutých
práv, nakolko je to iba deklarácia, ktorej nedodržiavanie je v konecnom dôsledku
možné. IV. EURÓPSKY DOHOVOR O OCHRANE LUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH
SLOBôD
Vychádzajúc z iniciatívy Všeobecnej deklarácie vytvorila Rada Európy Dohovor o
ochrane ludských práv a základných slobôd (EDLP) .Dohovor je tiež spomínaný ako „
drahokam
na korune“ Rady Európy. Nové clenské štáty sú povinné podpísat ho pri vstupe a
ratifikovat ho do jedného roka.
Dohovor bol významný z troch hlavných dôvodov:
- zúcastnený štát (v terminológii medzinárodného práva "zmluvný štát") zarucil práva a
slobody každého cloveka;
- po prvýkrát bola vytvorená medzinárodná zmluva o ludských právach s konkrétnym
mechanizmom ochrany;
- parlamenty a súdne orgány získali pevný rámec ludských práv, ktorý im pomáha pri
prijímaní a interpretácii zákonov.
Zhrnutie preambuly:
Clenské štáty Rady Európy pracujú v prospech mieru a väcšej jednoty založenej na
ludských právach a základných slobodách.
Týmto Dohovorom sa rozhodli urobit prvé kroky k tomu, aby sa každý mohol domáhat
práv vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ludských práv.
V súhrne, EDLP a jeho protokoly zarucujú:
Právo - na život, slobodu a osobnú bezpecnost
- na spravodlivý súdny proces v obcianskych a trestných záležitostiach
- volit a byt volený vo volbách
- na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva
- na slobodu prejavu (vrátane slobody médií)
- na majetok alebo pokojné užívanie majetku
- na slobodu zhromaždovania a združovania
Zákaz - mucenia a neludského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania
- trestu smrti
- otroctva a nútených prác
- diskriminácie pri užívaní práv a slobôd zarucených Dohovorom
- vyhostenia osôb zo štátu, ktorého sú obcanmi, alebo odmietnutia vstupu na
územie štátu, ktorého sú obcanmi
- hromadného vyhostenia cudzincov.
Príklady zmien na základe nálezov v rámci Európskeho dohovoru o LP:
Rakúsko zmenilo dôležité casti a postupy vo svojom trestnom poriadku, tak isto ako
predpisy týkajúce sa zaobchádzania s väznami v nemocniciach a celý systém poplatkov
za právne služby.
Belgicko pozmenilo legislatívu o potulke a prijalo opatrenia na subvencovanie
francúzskych škôl vo flámskej oblasti. Taktiež zmenilo obciansky zákonník aby poskytlo
rovnaké práva manželským i nemanželským detom.
Dánsko pozmenilo zákon o opatrovatelstve nemanželských detí.
Francúzsko vydalo zákon vztahujúci sa na zachovanie tajomstva pri telefonickej
komunikácii.
Grécko upravilo zákon o podmienecnom zadržaní.
Taliansko do svojho trestného zákonníka prijatého v roku 1988 zahrnulo nariadenia
zabezpecujúce povinnú úcast obhájcov na súdnom procese - vrátane odvolaní na
odvolacom súde.
Holandsko upravilo vojenský trestný poriadok a zákon o zadržiavaní mentálne
postihnutých.
Švédsko pozmenilo zákon o povinnej náboženskej výchove.
Švajciarsko kompletne zrevidovalo svoju právnu organizáciu a trestné postupy
používané vo federálnej armáde a pozmenilo obciansky poriadok s ohladom na odnatie
slobody v nápravných centrách.
Velká Británia prehlásila za nezákonné telesné tresty v štátnych školách.
V. CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE
Zasadanie Európskej rady v Santa Maria de Feira 19. a 20. júna 2000
Predstavitelia clenských štátov únie rokovali o Charte základných práv.
Na Kolínskom summite 4. júna 1999 prijali clenské štáty rozhodnutie navrhnút Chartu
základných práv EÚ. Európska komisia vtedy uviedla, že v súcastnom stave rozvoja EÚ
je potrebné prijat Chartu základných práv, aby boli zretelnejšie a jasnejšie pre obcanov
EÚ. Chartu pripravil Výbor tvorený 15 hlavnými predstavitelmi clenských krajín, 16
clenmi Európskeho parlamentu, 30 clenmi národných parlamentov a predsedom
Európskej komisie. Výbor sa prvý krát stretol 17. decembra 1999 a odvtedy tak robí
pravidelne v Bruseli. Summit EÚ v Biarritzi 13. a 14. Októbra 2000
V Biarritzi bolo schválené, že Charta základných práv EÚ ostane ako politický
dokument, ktorý bude vyhlásený na summite EÚ v Nice na záver francúzskeho
predsedníctva.
Summit EÚ v Nice - 7. až 11. decembra 2000
Charta je považovaná za dokument upravujúci spolocne obcianske, politické,
ekonomické, sociálne a spolocenské práva, ktoré boli doposial upravené samostatnými
dohovormi. Podla záverov summitu bude otázka záväznosti Charty riešená neskôr.
EÚ zmenili 7. Clánok Zmluvy o EÚ, cím zjednodušili mechanizmus zaobchádzania s
clenským štátom, v ktorom hrozí odklon od spolocných európskych hodnôt v oblasti
demokracie a ludských práv – jedna tretina clenských štátov môže požiadat o
monitorovanie krajiny, ktoré však musia schválit ministri EÚ devätdesatinovou väcšinou
- clenské štáty musia postup konzultovat s Európskym parlamentom.
VI.
AKO PODÁVAT STAŽNOSTI
NA EURÓPSKY SÚD PRE LUDSKÉ PRÁVA
VI.1 ÚVOD
Existuje niekolko významných vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov,
ktoré LP upravujú (niektoré z nich boli spomínané v predchádzajúcich kapitolách). V
tejto kapitole chcem sústredit pozornost na jeden zo spomínaných medzinárodných
nástrojov, ktorý nielenže zabezpecuje celý rad štandardných obcanskych a politických
práv, ale ktorý prináša aj premyslený mechanizmus kontroly dodržiavania LP v praxi.
Je ním Dohovor o ochrane ludskkých práv a základných slobod z roku 1950 a jeho
protokoly, prijatý na pôde Rady Európy, nazývaný casto aj jako Európsky dohovor o LP.
Dohovor so svojim kontrolným mechanizmom patrí v porovnaní s inými
medzinárodnými dokumentami naozaj k najefektívnejším. Zabezpecuje jednotlivcom,
skupinám osôb, ako aj mimovládnym organizáciám právo podat stažnost proti štátu –
zmluvnej strane Dohovoru, o ktorej záväzne a s konecnou platnostou rozhoden
Európsky súd pre LP. Rozsudky tohoto súdneho orgánu majú casto za následok zmenu
vnútroštátnych právnych predpisov, rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, ci vyplatenie
spravodlivého zadostucinenia poškodenej osobe.
Vzhladom na význam dohovoru v praktickom živote, som sa snažila vybrat otázky a
odpovede na ne tak, aby co najjednoduchším spôsobom priblížili práve podávanie
stažností na Európsky súd pre LP a poskytli dalšie nevyhnutné informácie. VI.2 OTÁZKY
Aké práva zarucuje Dohovor?
Dohovor chráni celý rad práv a slobôd obcianskeho a politického charakteru. V podstate
ide o ludské práva a slobody, ktoré nájdeme aj v Ústave SR. Z práv, ktoré Dohovor
nezarucuje, možno uviest napr. právo na prácu, právo na minimálnu mzdu apod. tj.
rôzne sociálne práva, dalej právo vykonávat urcité povolanie, právo na vydanie
vodicského preukazu alebo právo na zacatie trestného stíhania voci tretím osobám, ci
právo na milost alebo zmiernenie trestu.
Akým spôsobom sa možno domáhat ochrany LP zarucných v Dohovore?
Každý, kto sa domnieva, že štát porušil jeho ludské práva, má právo podat proti štátu
stažnost.
Na ktorý orgán treba stažnost podat?
Od 01.11.1998, kedy nadobudol úcinnost Protokol c. 11 k Dohovoru meniaci kontrolný
mechanizmus dodržiavania LP, sa stažnosti podávajú na Európsky súd pre LP so sídlom
v Štrasburgu.
Pozn.: do 01.11.1998 sa stažnosti podávali na Európsku komisiu, ktorá ich posudzovala
ako prvá. Ak Komisia vyhlásila stažnost za prijatelnú, rozhodol o nej s konecnou
platnostou a záväzne Európsky súd alebo Výbor ministrov Rady Európy. Celé konanie
od podania stažnosti až po jej rozhodnutie však trvalo v priemere viac jako 5 rokov.
Snahy skrátit dlžku posudzovania jednotlivých stažností, jako aj zefektívnitž
štrasburské konanie, vyústili do prijatia Protokolu c. 11.
Kto môže stažnost na Súd podat?
Stažnost môže podat jednotlivec (bez ohladu na štátne obcianstvo, vek sociálny pôvod
a trvalé bydlisko), mimovládna organizácia (náboženské alebo odborové organizácie,
médiá, ci obchodné spolocnosti, ale aj politická strana) alebo skupina osôb (skupina
volicov, väznov, prípravný výbor politickej strany).
Proti komu možno stažnost podat?
Len proti štátu, ktorý podla stazovatela porušil jeho práva a je zmluvnou stranou
Dohovoru.
Pozn.: pod štátom sa rozumejú všetky jeho zákonodarné, výkonné a súdne orgány.
Štát zodpovedá aj za cinnost tých svojich orgánov, ktoré nepôsobia na jeho území,
napr. diplomatické zastupitelstvá.
Aké základné podmienky musí stažovatel splnit, ked chce podat stažnost na Súd?
 Stažovatel sa musí najprv domáhat ochrany svojho práva doma, teda musí
vycerpat všetky úcinné a dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy, ktoré mu dáva k
dispozícii náš právny poriadok. Až potom môže zaslat svoju stažnost na Súd. 
Musí tak ale urobit v lehote šiestich mesiacov odo dna, ked bolo prijaté konecné
rozhodnutie vo veci, ktorá ej predmetom stažnosti.
 Stažnost nemôže byt anonymná;
 Stažnost nemôže byt zjavne nepodložená alebo zneužívajúca právo podat
stažnost;
 Okrem toho platí, že v stažnosti podanej proti SR sa možno stažovat len na
také porušenie LP, ku ktorému došlo po 18. marci 1992, t.j. po dni, kedy sa CSFR stala
zmluvnou stranou Dohovoru. Ak by stažovatel vo svojej stažnosti namietal porušenie
LP pred týmto dátumom, Súd sa bude takouto stažnostou zaoberat len vtedy, ak
namietané porušenie trvalo, resp. travá aj po 18. marci 1992.
Existujú nejaké formálne požiadavky na podanie stažnosti Súdu?
 Forma nie je predpísaná;
 Stažnost však musí byt vždy formulovaná písomne a stažovatel alebo jeho
zástupca musí stažnost podpísat;
 V stažnosti musí byt dostatocne jasne uvedené, co je predmetom stažnosti,
ale nie je nevyhnutné aby sa stažovatel dovolával konkrétneho ustanovenia Dohovoru.
Aký jazyk sa používa v konaní pred Súdom?
Súd vedie konanie v dvoch oficiálnych jazykoch – anglickom a francúzskom. Stažovatel
može používat jazyk ktorejkolvek zmluvnej strany Dohovoru a je vecou Súdu, aby
zabezpecil preklad písomností alebo tlmocenie do oficiálnych jazykov.
Musí byt stažovatel zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom?
Je pravidlom, že zástupca by mal byt len advokát, resp.
komercný právnik, ale Súd môže povolit, aby stažovatela zastupovala aj iná osoba.
Môže Súd poskytnút stažovatelovi bezplatnú právnu pomoc?
Áno. Jednou z podmienok však je, že stažovatel musí preukázat, že nemá dostatok
financných prostiredkov (musí predložit oficiálne potvrdenie o svojich majetkových
pomeroch vystavené danovým úradom).
Ktoré orgány Súdu rozhodujú o podaných stažnostiach?
Rozhoduje o nich Súd v trojclenných výboroch, sedemclenných komorách a
sedemnástclennej velkej komore.
Aký je postup Súdu po podaní stažnosti?
 Každou stažnostou sa zaoberá najprv Kancelária Súdu, ktorá kontaktuje
stažovatela a je s ním v spojení, aby tak objasnila niektoé otázky pred registráciou.
Pred registráciou je spis vedený jako „predbežný spis“.  Po registrácii
stažnosti urcí jedna z komôr sudcu- spravodajcu, ktorému sa prípad pridelí. Úlohou
tohoto sudcu je v tomto štádiu stažnost spracovat a následne ju predložit na
prejednanie jednému z trojclenných výborov.
 Ak stažnost nebola výborom jednohlasne vyhlásená za neprijatelnú alebo ak
nebola vyciarknutá zo zoznamu prípadov, postúpi ju výbor sedemclennej komore.
 Po vyhlásení stažnosti za prijatelnú pokracuje Súd v prejednávaní veci spolu
so zástupcami strán. Súcasne sa Súd dá k dispozícii stranám s cielom dosiahnut
urovnanie sporu zmierom. Zmier musí byt vždy založený na rešpektovaní LP
zarucených Dohovorom. Zmier môže byt uzatvorený v ktoromkolvek štádiu konania.
 Ak komora ešte nevyniesla svoj rozsudok, môže svoju právomoc postúpit
velkej komore, ak prípad vyvoláva závažnú otázku týkajúcu sa výkladu Dohovoru alebo
jeho protokolov, alebo ak by rozhodnutie komory o danej otázke mohlo byt v rozpore
so skôr vyneseným rozsudkom Súdu. Postúpenie právomoci velkej komore však nie je
možné, ak jedna zo zúcastnených strán vznie proti tomu námietku
 Ak nedôjde k uzatvoreniu zmieru a ak komora nepostúpi svoju párvomoc
velkej komore, komora rozhodne rosudkom o tom, ci došlo k porušeniu Dohovoru.
Je možné odvolat sa proti rozsudku komory?
Áno, aj ked sa jedná o iné odvolanie než aké poznáme v právnom poriadku SR. Ide o
žiadost o predloženie velkej komore. V lehote troch mesiacov odo dna vynesenia
rozsudku komoru môže totiž vo výnimocných prípadoch každá zo zúcastnených strán
požiadat o predloženie stažnosti velkej komore, t.j.
o opätovné prejednanie prípadu velkou komorou.
Kedy sú rozsudky komôr konecné?
 Ak strany vyhlásia, že nepožiadajú o predloženie veci velkej komore, alebo
 Po uplynutí trojmesacnej lehoty odo dna vynesenia rozsudku, pokial strany
nepožiadali o predloženie veci velkej komore, alebo
 Ak porota piatich sudcov velkej komory odmietne žiadost o predloženie veci
velkej komore.
Kto a ako zastupuje SR v prípade, že je proti nej podaná stažnost?
Záujmy SR obhajuje agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre
ludské práva a Európskym súdom pre ludské práva.
Ak je proti SR podaná stažnost, ktorá vyvoláva skutkové alebo právne otázky
dodržiavanie LP, Súd oznámi podanie takejto stažnosti agentovi a súcasne ho vyzve,
aby predložil v mene SR stanovisko k podanej stažnosti. Stanovisko agenta Súd vždy
postúpi na vyjadrenie stažovatelovi. Okrem vypracúvania písomných stanovísk sa
agent zúcastnuje aj na pojednávaniach pred Súdom a ak sú na to predpoklady,
uzatvára so stažovatelmi dohody o zmierlivom urovnaní vecí.
Agent je teda akýmsi advokátom štátu. V tejto súvislosti treba opät pripomenút, že
stažnosti sa podávajú priamo Súdu a nikdy nie agentovi. Agent sa stažnostou podanou
Súdu zaoberá až vtedy, ked mu Súd podanie stažnosti oznámi a ked ho súcasne vyzve
na vypracovanie stanoviska.
Porušenie ktorého ludského práva stažovatelia najcastejšie namietajú?
Práva na spravodlivé súdne konanie, najmä, že vnútroštátne súdne konanie trvalo,
resp. trvá neprimerane dlho. Vyskytujú sa aj stažnosti namietajúce porušenie práva na
slobodu a osobnú bezpecnost, ku ktorému najcastejšie dochádza rozhodnutiami o
väzbe ci zadržaní a pod.
Aký je stav agendy SR pred Komisiou a Súdom?
Proti SR bolo doteraz podaných viac jako 600 stažností. Velká cast z ich však nesplnala
základné podmienky. K 1. júnu 1999 štrasburské orgány s konecnou platnostou
rozhodli iba o 10 stažnostiach podaných proti SR.
VII. ZÁVER
Ochrana základných práv rámci EÚ bola dlho vedlajšou a marginálnou otázkou preto,
že sa nepredpokladalo, že by výkon kompetencií prenesených na inštitúcie
Spolocenstiev, ktorých hlavným – ekonomickým cielom bolo vytvorenie spolocného
európskeho trhu, mohol viest k ich porušovaniu ci neuznaniu. Zároven sa však ukázalo,
že jednotlivec má na komunitárnej úrovni oproti národnej úrovni garantovanú nižšiu
mieru ochrany základných práv. Prispel k tomu v zaciatkoch aj Európsky súdny dvor,
ktorý v mene absolútnej prednosti komunitárneho práva, a to aj pred národným
ústavným právom clenských štátov, systematicky odmietal podrobit platnost
komunitárneho práva kontrole jeho súladu s ústavnými požiadavkami ochrany
základných práv a tak ohrozit jeho jednotnú interpretáciu a aplikáciu. Výsledkom tohto
vývoja je, že aj ked ešte stále v EÚ neexistuje žiadna záväzná právna úprava, ktorá by
na najvyššej úrovni kodifikovala Európskym súdnym dvorom postupne vytváraný
katalóg základných práv a slobôd, hoci k pokusom o prijatie takejto záväznej úpravy už
došlo (Deklarácia základných práv a slobôd prijatá Európskym parlamentom 12. apríla
1989, Charta základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000), komunitárny
rozmer základných práv sa dnes stal konkrétnou skutocnostou.
________________________________________ __________________________
Zdroje: