Afganistan (SOC)

Afganistan (SOC)
Invázia ZSSR do Afganistanu
Obsah
I. Úvod.................................... ........................................ ........ 2
II. Metodika práce................................... .............................. 3
III. Vlastná práca................................... ................................ 4
IV. Obrázková príloha................................. .......................... 9
V. Diskusia................................ ........................................ ...... 12
VI. Záver................................... ........................................ ...... 13
VII. Zoznam literatúry.............................. .............................. 14
List císlo -1-
I. Úvod
Zaciatkom 80. rokov pútal záujem svetovej verejnosti konflikt v
Afganistane.Afganistan je vnútroázijský štát, ktorý susedí so ZSSR, Iránom, Indiou,
Pakistanom a Cínou. Teda, obklopavali ho dve ázijské velmoci (India, Cína), radikálne
sa formujúci islamistický štát (Irán), Spojenými štátmi podporovaný Pakistan a vedúca
krajina socialistického spolocenstva - Sovietsky Zväz. Na afgánskom územi sa preto
zákonite sústredili záujmi týchto mocností. Najmä zaciatkom 60. rokov si dominantné
postavenie v krajine vybudoval jeho severný sused. Sovietsky Zväz. Vojenská invázia
do Afganistanu mala definitívne zaistit prioritné postavenie ZSSR a ním
presadzovaného systému. Zároven však stúpa aktivita USA, Pakistanu, Cíny a Iránu,
pretože sa obávaju o svoje pozície v Afganistane.
Týmto úvodom som chcel poukázat na zaciatok konca ZSSR. ZSSR urobilo rovnakú
chybu akú urobilo USA vo Vietname. Podcenilo svojho nepriatela. V tomto konflikte
zaznamenalo obrovské materiálne aj ludské straty, co následne viedlo k rozpadu
komunizmu a samotného Sovietkého Zväzu.
Témou mojej práce je opísat udalosti ku ktorým došlo v Afganistane v rokoch 1979 až
1989. Dôvodom spracovania tejto práce je môj osobný záujem o dejiny vojenstva.
V práci popíšem zaciatok, priebeh a koniec tohto konfliktu.
V závere uvediem obrázkový materiál.
List císlo -2-
II. Metodika práce
Pri písaní vlastnej práce som využil vedomosti, ktoré som získal pozeraním televízie,
štúdiom novinových clánkov, príslušnej literatúry a materiálu zo svojho
archívu.Obrázkovú prílohu som získal z internetu.
Spôsob, akým som postupoval pri spracovaní materiálu bol velmi jednoduchý.
Najskôr, to bolo dôkladné štúdium získaného materiálu, neskôr jeho formulácia do tejto
práce. Využil som tiež poznatky, ktorými som už disponoval pred zacatím písania tejto
práce. List císlo -3-
III. Vlastná práca
Invázia ZSSR do Afganistanu
Hlavnou prícinou invázie do Afganistanu bolo zavraždenie afgánskeho predsedu vlády
Tarákiho 8.10. 1979. Taráki bol spojencom ZSSR a vládol na základe socialistických
princípov. V jeho smrti bol zapletený H. Amín, propaštúnsky nacionalista, ktorý už
dlhšie nevyhovoval ZSSR. V tom case má vo svojej moci Afgánsku armádu a získava
informácie o pripravovanom atentáte na svoju osobu za ktorím stáli ludia z okruhu
Tarákiho. Po odhalení plánu atentátu je Taráki zatknutý a následne tajne zavraždený.
Do atentátu bol zapletený aj velvyslanec ZSSR Puzanov.Podozrenie Amína z politickej
hry na obe strany (USA, ZSSR) znamenalo zaciatok príprav na otvorenú inváziu do
Afganistanu a nastoleniu nového afgánskeho vedenia, ktoré by vystupovalo voci ZSSR
ako verný spojenec.
V decembri 1979 v sovietskom vedení prevládol jednoznacný názor, že je potrebné
ukutocnit vojenskú inváziu, ktorá by zvrátila situáciu v Afganistane v prospech ZSSR.
Proti invázii sa postavil celý generálny štáb na cele s Ogarkovom. Ich rozhodnutie však
nebolo brané v úvahu. Rozhodnutie sa zúžilo na predsedu Rady ministrov Kosygina,
ministra zahranicných vecí Gromyka, šéfa KGB Andropova, ministra obrany generála
Ustinova a Brežneva.
Zaciatkom decembra 1979 Amín požiadal o schôdzku s pakistanským diktátorom
Hakom. Sovietska strana si tento krok vysvetlovala ako snahu Amína o tesnejšie
vztahy so západom. Hrozilo, že by došlo ku strate Afganistanu, ktorý bol už v Moske
chápaný ako socialistická krajina. Dalším dôvodom boli obavy z islámskeho
fundamentalizmu a jeho prenikania cez hranice do ZSSR. Prvé oddiely sovietskych
parašutistov pristali v Kábule (hl. mesto Afganistanu) 6. a 7. decembra 1979. Snahy
Amína o stretnutie s Brežnevom Moskva odmietala. 10. decembra vydal minister
obrany ZSSR Ustinov rozkaz, ktorý znamenal inváziu do Afganistanu. 12. decembra
1979 na porade najvyšších sovietskych velitelov, ktorej sa zúcastnili Brežnev,
Andropov, Gromyko a Ustinov sa rozhodlo o vyslaní sovietskych vojsk do Afganistanu.
V ten istý den bolo rozhodnutie písomne schválené clenmi politbyra. 13. decembra bola
vytvorená operatívna skupina Ministerstva obrany ZSSR. Cas prekrocenia Afganských
hraníc bol urcený na 25. decembra 1979 o 15.00 hod. moskovského casu.
V ten istý den sovietske špeciálne jednotky obsadili kábulské letiská Kábul a Bagram,
aby zabezpecili leteckú prepravu sovietskych vojsk priamo do Kábulu. O 15.00
moskovského casu vstúpila na územie Afganistanu 108. moto-strelecká divízia. Do
Kábulu sa divízia dostala 27. decembra. 103. výsadková divízia bola letecky
prepravovaná do Kábulu od 26. do 27. decembra. O 19.30 zacal útok na palác a všetky
dôležité budovy v Kábule. Afgánska armáda bola paralyzovaná, neexistovali oficiálne
rozkazy na odpor proti nepriatelovi. O 20.45 predniesol na frekvencii kábulskeho
rozhlasu B. Karmal pri príleležitosti ,,pádu režimu Amína...krvavého špióna amerického
imperializmu´´ svoj prejav. Prevrat nevysvetluje ako inváziu sovietov ale ako ,,vôlu
slobodu milujúceho afgánskeho ludu...opierajúceho
List císlo -4-
sa o vítazné povstanie strany´´ a o ,,podporu vlasteneckých afgánskych vojakov a
dôstojníkov.´´ Okolo polnoci bol Amínov palác dobitý a on jeho príbuzní boli zasterelení
sovietskymi vojakmi. Bola poslaná depeša na velvyslanectvo ZSSR v Kábule,
komunistickým stranám socialistických krajín a inštrukcie sovietskym zástupcom pri
OSN. V dokumente sa zdôraznovalo, že ZSSR nemá podiel na afgánskych udalostiach a
na zmene vedenia v Afganistane. Už tu sa vytvára sovietska verzia prevratu. Ich verzia
popiera, že 27. decembra došlo k sovietskemu pucu a že Karmalova vláda je Sovietmi
dosadená až po zvrhnutí Amína.Amín sa mal postavit pred revolucný súd a ten ho mal
odsúdit na trest smrti. Až po týchto udalostiach mal Karmal požiadat o sovietsku
pomoc, ktorá mu bola okamžite poskytnutá. Právnym podkladom na vyslanie
sovietskeho kontingentu mal byt clánok 4 Zmluvy o priatelstve, dobrom susedstve a
spolupráci medzi ZSSR a Afganistanom z 5. decembra 1978 a clánok 51 charty OSN.
Clánok hovorí o zasahovaní do vnútorných záležitostí krajiny. Podla toho má napadnutý
štát právo na kolektívnu samoobranu. Podla sovietskej verzie, Afganistan využil toto
právo a požiadal ZSSR o poskytnutie vojenskej pomoci.
Prechod štátnej hranice sovietskymi vojskami 25. decembra 1979 bol naplánovaný na
obdobie vianocných sviatkov a mal využit pokles pozornosti administratív západných
štátov. Už 21. decembra však Washington zverejnil správu, že tri sovietske divízie sú
pripravené v pohotovosti pri hraniciach s Afganistanom a 1500 sovietskych vojakov je
už v Kábule. Prezident USA Carter si 27. decembra poznamenal, že tohto dna pristálo
na Kábulskom letisku 215 dopravných lietadiel, ktoré tu vysadili 8000 až 10000
vojakov a poradcov.Carter sa vracia do Washingtonu a zacína výmena názorov s
Brežnevom známou ,,horúcou linkou´´. 4.
januára, USA zavádzajú sankcné opatrenia ako reakciu na inváziu sovietskych vojsk do
Afganistanu. 24. januára nasledovala príklad USA aj Velká Británia. O tri dni neskôr je
Afganistan vylúcený s Organizácie islamských krajín.
Po vstupe sovietskych vojsk do Afganistanu sa okamžite formuje opozícia, ktorá
potrebuje materiálnu podporu. A tak sa vytvárajú predpoklady na pomoc zo strany
Západu a islamsých krajín. Hned od zaciatku invázie sa formujú sily, ktoré sa postavili
proti sovietskym vojskám a Kármalovmu režimu. Na pomoci týmto silám sa podielajú
hlavne USA, Cína a islamské krajiny ako Egypt, Pakistan, Saudská Arábia a Irán. 21.
februára 1980, vypukli v Kábule nepokoje, ktoré mali protivládny charakter.
Demonštranti pod heslom Allah akbar (Aláh je velký) vystúpili proti socialistickému
programu a prítomnosti sovietskych vojsk v Afganistane. Došlo ku stratám na ludských
životoch a 5000 demosnštrantov dolo zatknutých. 22. a 23. februára sa sitácia opät
opakovala. Trojdnové nepokoje si vyžiadali 300 mrtvych a 1000 zranených. V apríli a
máji došlo k demonštráciam žiakov a študentov Kábulských škôl pod heslom ,,rusi
von!´´. Zaciatkom apríla 1980 je ratifikovná zmluva o pobyte sovietsych vojsk na
území Afganistanu. List císlo -5
Kármal zároven vyhlásil, že obmedzené sovietske vojenské jednotky sú nasadené ako
rezervná armáda proti zahranicnej agresii.
Afgánsky problém sa vo svete stával viac a viac sledovanejším. Americká strana
obvinuje sovietsku z používania napalmu a otravných plynov a z hromadných popráv v
Kábule a dalších oblastiach. Sovietska strana zasa obvinuje afgánsku opozíciu z
používania chemických zbraní a poukazuje na to, že sú americkej výroby.
Lídri afgánskej opozície majú za sebou podporu väcšiny islamských krajín, strán a
organizácií. Táto podpora bola demonštrovaná 27. januára 1980, ked sa v Islamabáde
uskutocnila tlacová konferencia šiestich islamských strán, ktoré oznámili založenie
Islamského zväzu za oslobodenie Afganistanu.Boli vyhlásené hlavné ciele: oslobodenie
Afganistanu od Kármalovho režimu a utvorenie islamského štátu. V decembri 1980 sa
aliancia rozpadla. Rozpad zväzu ukázal rozlicnú orientáciu opozicných strán. Pod
nátlakom západu a islamských krajín sa opozicné strany opät pokúsili založit alianciu. V
júni 1981 prebiehali rokovania ich lídrov a 25. júna 1981 bol oficiálne založený
Islámsky zväz mudžahídov Afganistanu (IZMA). V roku 1982 je založená dalšia strana -
Islamský zväz za oslobodenie Afganistanu, ktorej predsedal Sajáf.
Napriek širokému spektru afgánskych opozicných strán, boli evidentné tažkosti pri ich
cinnosti a neraz aj ich protichodné ciele brzdili ich boj proti kábulsému režimu a
sovietskym vojskám. Na druhej strane, podpora zo strany USA a islamských krajín
vytvárali predpoklady na ich konecný úspech. Stúpajúca úroven vojenskej
prítomnostosti ZSSR a jeho hospodársej pomoci kábulskému režimu, ktoré mali
stabilizovat Kármalovu moc, však signalizovali dlhodobý charakter afgánskeho
konfliktu.
Na prelome rokov 1979 a 1980 mali opozicné sily v Afganistane 40 000 ozbrojených
clenov.V priebehu roku 1980 sa ich pocet zvýšil na 70 000.V júni 1980 bola odrazená
ofenzíva opozicných oddielov pri Kábule.Napriek tomu, afgánska opozícia kontrolovala v
80. rokoch už 90% vidieka. Mestá boli pod kontrolou vládnych orgánov a sovietskych
jednotiek. Opozicné ozbrojené skupiny boli nedostatocne vyzbrojené a výzbroj ktorú
mali bola zastaralá.Kármalova oficiálna armáda bola nejednotná. Objavovali sa casté
dezercie. Vláda disponovala oddielmi bezpecnosti a oddielmi štátnej spravodajskej
služby. Obidve zložky spadali pod kompetenciu ministra obrany Galabsoja.
Sovietske vojská mali v tom case na území Afganistanu od 15 000 do 100 000
vojakov. Sovietska armáda bola vynikajúco vyzbrojená, spoliehala sa najmä na tažké
zbrane. Z toho vyplýva, že mudžahídi nemali v otvorenom boji proti sovietskym
vojskám takmer žiadnu šancu. Opozícia sa preto sústredovala na útoky sovietskych
kolón v priesmykoch a po útoku sa okamžite stahovala do hôr. Okrem toho sa opozícia
tiež sústredila na atentáty na clenov Kármalovej vlády.
20. mája 1981 bol založený Národný vlastencký front, ktorý sa mal stat
najmasovejšou organizáciou v Afganistane.
List císlo -6-
Na jesen 1981 zacala ofenzíva vládnych a sovietskych vojsk v Padžšírskom údolí. Boje
sa vystupnovali v októbri 1981. V marci 1982 je dohodnuté prímerie s Massúdom,
vojenským velitelom mudžahídov v tejto oblasti. Zároven prebiehali rokovania medzi
sovietmi a ozbrojenou opozíciou o vojenských zajatcoch. Viacerými úspešnými akciami
sovietov bola afgánska opozícia zatlacená do hôr. Coraz dôležitejšiu úlohu zohrávalo
sovietske letectvo, ktoré bombami a raketami nicilo postavenia mudžahídov. Priame
vojenské akcie sa tak zmenili na zdlhavú vojnu. Pozornost sa v tomto case zacína
prenášat do diplomatických kruhov a za rokovacie stoly. Kármalova vláda v roku 1982
vydáva vyhlásenie,že má pod kontrolou 70% územia.
V priebehu rokov 1982 až 1984 už prebiehajú rokovania v Ženeve.
V roku 1984 sa afgánska opzícia opät nachádza v tažkej situácii.Vládne a sovietske
vojská uskuticnili dalšiu úspešnú ofenzívu v Padžšírskom údoli a zatlacili oddiely
Massúda. Pokracovali tiež úspešné zásahy v oklí Herátu a v provincii Badachšan. V
nasledujúcom období boli afgánskej opozícii dodané nové zbrane. Americké strely
Stinger a britské strely Blowpipe. Strely mali pomôct oslabit akcie sovietskeho letectva.
Bojovými akciami obidvoch strán najviac trpelo civilné obyvatelstvo. Po získaní nových
zbraní zacali tiež útoky na mestá a civilné lietadlá. V rokoch 1985 a 1986 prebiehajú v
Ženeve dalšie kolá nepriamych afgánsko-pakistanských rokovaní. Na zacatie rokovaní
mali vplyv dve dôležité udalosti: v ZSSR nastúpil do funkcie generálneho tajomníka ÚV
KSSZ Gorbacov, co znamenalo uvolnovanie ovzdušia medzinárodného napätia. Dalšou
skutocnostou, boli problémy Pakistanu s afgánskymi utecencami. Pakistanu, afgánski
utecenci spôsobovali ekonomické a hospodárske problémy. Obyvatelstvo sa navyše
zacalo dostávat do ozbrojených stretov s afgánskymi opozicními skupinami. Opozícia
však dostáva coraz väcšiu pomoc zo strany USA. V rokoch 1980-1984 to bolo 325 mil.
dolárov, v roku 1985 280 mil. dolárov, v roku 1986 500 mil. dolárov, v roku 1987 630
mil. dolárov a v roku 1988 to bolo už 900 mil. dolárov.
Krvavé zrážky medzi Afgáncami a Pakistáncami, ku ktorým dochádza od 8. do 15.
mája 1986 boli predpokladom zvýšenia pakistanských snáh o konkrétne výsledky
nepriamych afgánsko-pakinstánskych rokovaní. Zretelný bol aj postoj sovietskeho
vedenia na cele s Gorbacovom stiahnut sovietske vojská, ktoré sa nachádzali na území
Afganistanu do vlasti.
Neskôr, Kármal požiadal o uvolnenie z funkcie generálneho tajomníka LDSA.Novým
tajomníkom sa stáva parcamista Nadžibulláh, ktorý bol v rokoch 1980-1986 šéfom
CHAD-u.
11. a 12. decembra sa v Moske uskutocnili rozhovory medzi Gorbacovom a
Nadžibulláhom. Bola opät spomenutá otázka návratu sovietskych vojsk do vlasti. 20.
decembra 1986 sa Kármal vzdal clenstva v ÚV LSDA a predsedu revolucnej rady
Afganistanu. Na celo Revolucnej rady bol zvolený jej dovtedajší podpredseda
Samkanaí.
V roku 1987 je vydaná Ústava Afganistanu, v ktorej sa zmenil názov ADR na Republika
Afganistan.
List císlo -7-
Jej prezidentom sa stal tajomník LDSA Nadžibulláh.
4.-6. januára 1988 minister zahranicných vecí ZSSR E. A. Ševardnadze pocas
rozhovorov s Nadžíbulláhom v Kábule, naznacil snahu sovietskeho vedenia vyriešit
situáciu v Afganistane, stiahnut sovietsky kontingent na územie ZSSR a urýchlit
završenie afgánsko - pakistanských rozhovorov v Ženeve.
Savietske snahy o završenie ženevských rokovaní však narážali na odpor pakistanského
vedenia a afgánskej opozície. Z pakistanského hladiska sa ako najväcšia prekážka
predstavovala skompromitovaná vláda LDSA, s ktorou Pakistan odmietal rokovat.
Spornou bola i osoba prezidenta Afganistanu Nadžíbulláha. Váhavý postoj Pakistanu sa
podarilo postupne zmenit na základe dôležitého kroku, ktorým bolo vyhlásenie vlád
ZSSR a Afgánskej republiky z 6. februára 1988 o stanovení konkrétneho termínu - 15.
mája 1988 - stahovania sovietskych vojsk. 14. apríla 1988 ministri zahranicných vecí
Afganistanu Abdal Vakíl a Pakistanu Zajn Nuraní podpísali záverecné protokoly
ženevských dohôd v prítomnosti generálneho tajomníka 0SN Javiera Péreza de Cuellara
a sprostredkovatela OSN D. Cordoveza. Garantmi dohôd boli ministri zahranicných
vecí ZSSR a USA Eduard Ševardnadze a George Shultz. ZSSR a USA sa zaviazali
nezasahovat do vnútorných záležitostí Afganistanu i Pakistanu. ZSSR potvrdil svoje
stanovisko v otázke stahovania sovietskych vojsk s Afganistanu. 15. mája 1988 zacalo
postupné stahovanie sovietskych vojsk pod vedením generálporucíka Borisa Gromova.
K 15. augustu 1988 bolo z územia Afganistanu odsunutých 50% sovietskych jednotiek.
Dalšia etapa bola urcená na obdobie od 15. novembra 1988 do 15. februára 1989.
Islamská afgánska opozícia sa 15. apríla 1988 zišla v Camkaní pri Pešaváre a vyjadrila
svoj odmietavý postoj ku podpísaniu ženevských dohôd. Ako príciny uviedla neúcast
svojich zástupcov v Ženeve a naopak prítomnost "nezákonnej .. a bábkovej vlády
Nadžíba." Predstavitelia islamských opozicných strán preto vyhlásili svoj úmýsel
pokracovat v džiháde. Vojenské oddiely opozície však dostali rozkaz nebránit
sovietskym vojskám v presune do ZSSR. Ahmad Šach Massúd uvolnil trasu vedúcu z
Kábulu na sever Afganistanu. Vzápätí však opozícia s celou silou udrela na
juhoafgánske mestá Chóst, Džalalabád a Kandahár. Niektorí umiernenejší vojenskí
velitelia však prestali s bojovými akciami, lebo podla nich "džihád skoncil ..., kedže
káfirovia(neveriaci) odišli." 15. februára 1989 generálporucík Boris Gromov ako
posledný clen sovietskeho vojenského kontigentu opustil územie Afganistanu.
List císlo -8-
IV. Obrázková príloha
Americké strely Stinger v akcii.
---------------------------------------- ----
List císlo -9-
Coraz dôležitejšiu úlohu zohrávalo sovietske letectvo.
---------------------------------------- -------------------------------
List císlo -10-
Generálny tajomník ÚV KSSZ - Gorbacov
---------------------------------------- ------------------
List císlo -11-
V. Diskusia
V práci som využil vlastné poznatky a poznatky získané z odbornej literatúry. Pri
konfrontácii vlastných výsledkov s obornou litertúrou som nezistil žiadne výraznejšie
odlišnosti.
List císlo -12-
VI. Záver
Skoro desatrocná prítomnost sovietskych vojsk v Afganistane znamenala obrovské
straty na afgánskej i sovietskej strane. Vojenská úcast sovietskych vojsk v Afganistane
a podpora režimu LDSA stála ZSSR obrovské financné prostriedky. Navyše vyvolala
vážnu celosvetovú krízu a poznacila aj vztahy USA a ZSSR.
Podla mojich pozorovaní a štúdií bol sovietsko-afgánsky konflikt pre sovietsku stranu
vopred prehraná záležitost.ZSSR síce mala výborne vycvicenú armádu a velké
predpoklady k úspechu, no afgánskej opozícii nechýbalo odhodlanie, ktoré nakoniec
rozhodlo v tomto konflikte.Bolo to odhodlanie slobodných ludí, ktoré sovieti nedokázali
prelomit.
Vojenská intervencia v Afganistane, nekoniec priviedla ZSSR ku konecnému rozpadu.
List císlo -13-
VII. Zoznam litertúry
1. Mojmír Staško: Diplomová práca, Afganistan .. , Prešov 1995
2. ftp://mortality.miesto.sk (referáty z archívu mortality)
3. http://www.zoznam.sk
4. http://www.seznam.cz
List císlo -14-.