Mein Kampf Zákaz vydávania Hitlerovho Mein Kampfu (Môj boj) spôsobil, že tento literárny počin jedného z najnenávidenejších politikov dvadsiateho storočia vyvoláva v ľuďoch hrôzostrašné predstavy o jeho obsahu. V skutočnosti ide však o suché a nezáživné čítanie, pričom sa dozviete všeličo iné, len nie to, čo práve čakáte. Je viac než isté, že knihu preslávilo viac meno autora, než jej obsah. Mein Kampf sa delí na dva zväzky. Prvý s názvom Účtovanie napísal Hitler vo väzení v pevnosti Landsberg, kde sa ocitol po nevydarenom prevrate v roku 1923. Jeho spomienky na detstvo, mladosť a politické začiatky zaznamenával jeho verný tajomník Rudolf Hess. Za zmienku stojí fakt, že Hitler seba už ako trinásťročného chlapca opisuje ako "politického revolucionára". Druhý zväzok knihy s názvom Národnosocialistické hnutie vznikol neskôr. Kniha je akýsi Hitlerov osobný protest proti všetkým a všetkému. Štýl, akým sú napísané jednotlivé kapitoly, vyvoláva v ľuďoch dojem, že kniha bola súčasťou volebnej kampane NSDAP. Je však nad slnko jasnejšie, že priemerný nacista nebol schopný prečítať toto posolstvo od svojho Führera až dokonca. Jeho spôsob písania nebol určený širokým masám, ku ktorým sa tak rád obracal v prejavoch. Autorov zámer to zrejme vôbec nebol, lebo kto iný, než Hitler poznal tak dobre silu, ktorú v sebe ukrýva dav? Adolf Hitler vo svojom Mein Kampfe príliš často odbieha od pôvodnej myšlienky a len málokedy sa k nej opäť vráti .Ďalším znakom Hitlerovho písania sú urážky. Chýbajúci text, ktorý "vhodne" vyplnil urážkami rôzneho druhu, venoval všetkým jemu nevyhovujúcim skupinám ľudí. Je síce pravda, že niektoré nadávky sú veľmi vydarené, ale mám pocit, že literárnej hodnote tohoto diela viac uškodili, než pridali. Iste si kladiete otázku: O čom vlastne Mein Kampf je? Je to v prvom rade prezentácia Hitlerových vízii o veľkej Ríši, ktorá zjednocuje všetky germánske národy, a na ktorej čele stojí vodca. Vyzdvihuje "vodcovstvo" a vychádza pritom z poznatku, že "davy milujú viac vodcu, než prosebníka". Už od prvej vety sa Hitler snaží prezentovať ako führer nemeckého národa Zosmiešňuje a uráža vtedajších politikov a vládu, ktorú viní z prehranej vojny v rokoch 1914-18, pričom parlament nazýva "smiešnou inštitúciou".Táto kniha je tiež Hitlerovým verejným priznaním sa k svojmu "fanatickému antisemitizmu". Okrem nenávisti k Židom, ich zvykom a kultúre, odôvodňuje aj svoj hnev zameraný na Slovanov, ktorých obviňuje z postupného likvidovania nemeckého impéria, Francúzov, ktorým nedokáže odpustiť potupu z roku 1918 a závidí im ich vtedajšiu suverenitu v Európe. Cigánov, černochov, pacifistov a všetkých ostatných ideologických nepriateľov Ríše. V tejto súvislosti nedokážem dosť dobre pochopiť dôvody, kvôli ktorým príslušníci na Slovensku pôsobiaceho hnutia Skinheads dvíhajú ruky a veselo "hajlujú". Povestné "Heil Hitler!" totiž v slovenskom preklade neznamená nič iné ako "sláva Hitlerovi". Oslavujú teda človeka, ktorý radil Slovanov do kategórie "untermensch" (podčlovek), ktorej príslušníci mali slúžiť "vyvolenej rase" - Árijcom. Pre lepšiu ilustráciu hádam veľavravný výrok z denníka hlavného ríšskeho propagandistu Josepha Goebbelsa: "Nechceme tieto národy, chceme ich zem." V rokoch druhej svetovej vojny sa stali tieto predstavy hroznou skutočnosťou. A to sme sa už dostali k ďalšej funkcii Mein Kampfu - k oslave germánskych národov, ktoré Hitler nazýva "tvorcami kultúry", pričom ostatné národy sú iba jej "nositeľmi. Zopár takýchto výrokov a čitateľ si okamžite dokáže vytvoriť ucelený obraz o Hitlerovom duševnom zdravý. Snáď najlepším opísaním jeho vízie o vyvolenosti je opis jeho vlastnými slovami z kapitoly Národ a rasa: "Je zbytočné začínať spor o to, ktorá rasa, či rasy boli skutočne pôvodnými nositeľmi ľudskej kultúry a tým aj skutočnými zakladateľmi toho, čo dnes nazývame slovom človečenstvo. Jednoduchšie je postaviť túto otázku smerom k súčasnosti, tu vychádza úplne ľahká a jasná odpoveď. Všetky výsledky ľudskej kultúry, či už z oblasti umenia, vedy alebo techniky, ktorú dnes môžeme vidieť, sú temer všetky výsledkom tvorivých síl Árijca." Nechcel a ani nevidel "výsledky tvorivých síl" iných národov, rovnako ako nevidel ani "výsledky tvorivých síl" nemeckých Židov. Stačí, ak si spomenieme na vynikajúceho vedca Alberta Einsteina, ktorý z Nemecka emigroval, pretože Hitlerov režim neuznával "židovskú vedu" a neskôr v Amerike pracoval na vývoji atómovej bomby, ktorá doviedla ľudstvo do nového "atómového veku", a ktorá mala po prípadnom neúspechu vylodenia v Normandii dopadnúť na Berlín. Koho chce Boh potrestať, ranní ho slepotou," vravieval často Hitler a jeho najvernejší pätolizači. Mein Kampf je v tom prípade kniha napísaná "slepcom". Adolf Hitler Nemecký politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a spustil 2. Svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní. Adolf Hitler sa narodil v Braunau am Inn, v Rakúsko-Uhorsku. Bol štvrtým dieťaťom Kláry a Aloisa Hitlerových. Hitlerov otec sa postupne prepracoval na vysoký post v Rakúskej spoločnosti a preto mal Adolf pohodlné detstvo. Hitler začal školu v roku 1900, ale bol na vyššej úrovni ako ostatné deti. Rodičia sa rozhodli, že pôjde do Realschule, ktorá pripravovala deti na ďalšie štúdium. Avšak Hitler a jeho otec silne plánovali budúcu kariéru. Jeho otec chcel, aby sa prihlásil do civilnej služby, ale Adolf chcel byť umelcom. Počas tejto doby Hitler si začal formovať politické názory: silne na neho pôsobil Nemecký nacionalizmus a silný odpor pre politický režim v Rakúsko-Uhorsku. Ako väčšina nemecky-hovoriacich ľudí v Rakúsko-Uhorsku sa rozhodol stať Nemcom. Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerove postavenie v rodine. Veľa času venoval hraniu a snívaniu, nedarilo sa mu v škole a celkom opustil školu 1905 po skončení deviatej triedy. Hitler dúfal, že sa stane umelcom, ale nespravil skúšky na Viedenskú Akadémiu umení. Jeho mama zomrela v 1908 a Hitler pokračoval v štúdiách vo Viedni, aby získal sirotskú penziu. V skutočnosti sa zaujímal o tom, že koľko mesto vynakladá na kultúrne domy - majmä operné domy. Keď prišiel o všetky financie, Hitler, ktorý odmietal sa zamestnať, skončil na ulici. Tam bol po prvýkrát vystavený politickým názorom, najmä rasovým teóriám Lanza von Liebenfelsa. Liebenfels vydával časopis o predpokladanej nadradenosti Árijcov, nesprávne definovanej rasy, ktorá zahrňovala aj Nemcov a o podradenosti ostatných rás obzvlášť Židov. Súčasne si Hitler vypestoval nenávisť k socializmu a k Židom. Hitlera som si vybral preto, lebo je to osoba, ktorá najvýraznejšie zmenila dejiny ľudstva dvadsiateho storočia. Ak sa mám priznať, tak to bolo najmä preto, že o Hitlerovi by sa dal napísať román. Od šťastného detstva, cez rozsiahly spis „Mein Kampf“ až po jeho tragický koniec. Tvrdý oriešok spočíval v spracovaní týchto textov. Dva týždne strávené pri počítači mi za tú námahu celkom stáli. Adolf Hitler - Rakúšan so židovskými koreňmi. A predsa sa vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov. Politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a spustil 2. svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní. Narodil sa 20. apríla 1889, večer o 18:30 v hostinci u Pomorantza, v malej rakúskej dedinke Brunau nad Innom blízko hraníc s nemeckým Bavorskom. Jeho otec Alois bol colným úradníkom. Pochádzal z chudobnej rodiny a pozícia colného úradníka bolo na jeho pomery niečo úžasné. Bol to nemanželský syn slúžky Anny Schiklgruberovej a bohatého Žida Frankenbergera, u ktorého slúžila. Alois však bol pokrstený po matke, Schicklgruber. O 5 rokov sa matka vydala za Johana Gregora Hiedlera. Manželstvo trvalo päť rokov. Mária zomrela a Alois išiel žiť na malú farmu ku svojmu strýkovi. Keď mal trinásť rokov, odišiel do Viedne, kde prešiel rôznymi zamestnaniami. Nakoniec bol colným úradníkom. V tomto čase sa stala dôležitá udalosť. Alois vždy používal ako priezvisko Schicklgruber podľa svojej matky. Jeho strýko ho však presvedčil, aby si zmenil priezvisko podľa neho na Hiedler. Avšak pri zápise do úradných kníh bolo meno skomolené a zapísané ako Hitler. Tak sa v roku 1876 vo veku tridsaťdeväť rokov stal Alois Schicklgruber Aloisom Hitlerom. Preto tisíce Nemcov kričalo neskôr „Heil Schicklgruber“ namiesto „Heil Hitler“. V roku 1885 sa Alois Hitler oženil s vnučkou svojho strýka Hiedlera, Klárou Pölzlovou. Prvé tri deti im zomreli a štvrtým dieťaťom bol Adolf. Alois mal z predošlých dvoch manželstiev už dve deti. Adolfov otec mal vtedy päťdesiatdva rokov. Ak bol Alois Hitler polovičný žid, tak jeho syn Adolf Hitler bol štvrtinový žid, nie teda čistá árijská rasa, ako o ňom vyhlasovali. On to však o sebe nikdy verejne neprehlásil. Reči, že odtrhával vtákom krídla, že pribíjal žaby v škole na tabuľu a že pri prijímaní napľul na hostiu sú čisté výmysly. Od svojich rovesníkov sa odlišoval hádam len tým, že bol inteligentnejší ako oni a nadovšetko miloval divadlo a knihy. Učitelia ho mali radi, a keby im vtedy niekto povedal, že tento chlapec o niekoľko rokov zapríčiní druhú svetovú vojnu a že nechá povraždiť milióny židov, asi by ho považovali za blázna. Realita však taká bola. V roku 1895 ako šesťročný nastúpil malý Adolf do základnej školy v dedine Fischlham blízko mesta Linz. Reči, že odtrhával vtákom krídla, že pribíjal žaby v škole na tabuľu a že pri prijímaní napľul na hostiu sú čisté výmysly. Od svojich rovesníkov sa odlišoval hádam len tým, že bol inteligentnejší ako oni a nadovšetko miloval divadlo a knihy. Učitelia ho mali radi, a keby im vtedy niekto povedal, že tento chlapec o niekoľko rokov zapríčiní druhú svetovú vojnu a že nechá povraždiť milióny židov, asi by ho považovali za blázna. Realita však taká bola. Mladý Hitler prečítal všetky knihy od Karla Maya. V čítaní pokračoval aj ako Führer. Počas nemeckého útoku na Sovietsky zväz, niekedy pozeral na Rusov ako na červenokožcov. Doporučil svojim generálom, aby si zaobstarali Mayove knihy o boji proti Indiánom. V roku 1898 sa rodina presťahovala do dediny Leonding blízko Linza. V škole v Brunau sa mu darilo dobre. Objavil v sebe talent na kreslenie, špeciálne na kreslenie budov. Mal schopnosť dívať sa na budovy, zapamätať si architektonické detaily a presne ich reprodukovať na papier úplne naspamät. Preto po skončení základnej školy chcel ísť na klasickú strednú školu. Sníval o tom, že sa stane veľkým umelcom. Ale otec chcel, aby syn išiel v jeho šľapajách. Preto ho poslal do technickej strednej školy do Linza v septembri 1900. Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu. Tu niekde sa rodí jeho nová ideológia a presvedčenie, že za všetko zlé na svete sú zodpovední židia ako takí. V októbri 1916 bol zranený v boji na Somme. V marci 1917 sa vrátil na front. V auguste 1918 je Hitler vyznamenaný železným krížom II stupňa a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech, ale nikdy nebol povýšený. Medzi rokmi 1910 a 1913 sa Hitlerov život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s jeho nová ideológia a presvedčenie, že za všetko zlé na svete sú zodpovední židia ako takí. V októbri 1916 bol zranený v boji na Somme. V marci 1917 sa vrátil na front. V auguste 1918 je Hitler vyznamenaný železným krížom II stupňa a neskôr aj I. stupňa, čo bol na radového vojaka obrovský úspech, ale nikdy nebolpovýšený. život zlepšil, keď začal maľovať a predávať pohľadnice a obrázky na živobytie, kopírovanie slávnych obrazov a kreslenie verejných budov. Vymieňal si názory s ostatnými v ubytovni, a tým si vytváral jeho ľudovo-hovoriaci štýl. Za pár halierov kúpi brožúry s antižidovskými a nacionalistickými myšlienkami, ktoré vychádzajú dva razy do mesiaca s jeho nová ideológia a nakresleným hákovým krížom uprostred. Z týchto letákov čerpal myšlienky pre svoju knihu. Tu niekde sa rodí Po roku 1920 Začína rečniť po hostincoch a kluboch hlavne proti marxizmu a Versailskému systému, neskôr sa už formujú prvé fašistické myšlienky. Jeho popularita veľmi stúpa. Dokonca sa s ním radia aj veľké ryby vtedajšej Nemeckej politickej scény, čo využíva neskôr na ich porážku. Nemecká robotnícka strana, premenovaná na Národnú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP alebo Nacionalistická strana), sa stala centrom Hitlerovej pozornosti. Tu našiel odbytisko pre svoj talent politickej agitácie a stranícku organizáciu. Strana propagovala v základe tie isté myšlienky, s ktorými sa Hitler stretol vo Viedni: násilný rasový nacionalizmus a antisemitizmus. NSDAP, nazývali ich aj Nacisti, mali svoj vlastný program. Volali všetkých Nemcov, aj tých v zahraničí, ako aj tých ktorý sa cítili byť Nemcami, aby sa spojili do jedného štátu. Štátu, ktorý by tvorili len príslušníci čistej árijskej rasy, rasy svetlovlasých a modrookých Nemcov. Postupne Hitler naberal sebavedomie a čakal na vhodnú chvíla, ktorá prišla 2. augusta 1934 Po smrti 86-ročného prezidenta Paula von Beneckendorffa prevzal ríšsky kancelár Adolf Hitler aj úrad hlavy štátu. Hitler dal armáde prisahať vernosť prezidentovi, a nie ústave. Bývalý prezident Paul von Hindenburg nesplnil nádeje, ktoré do neho nemecká spoločnosť vkladala. Ako ,,strážca ústavy“ mohol totiž nacionálnym socialistom prekaziť uzurpovanie štátnej moci. V Nemecku sa začala diktatúra, s tým rozdielom, že drvivá väčšina Nemcov mu slepo verila. Adolf Hitler si dal prívlastok Führer (vodca). Svoju vládu nazval Treťou ríšou. Postupoval podobne ako Lenin v Rusku, či Mussolini v Taliansku. Zakázal všetky politické strany, spolky, organizácie a kluby. Štátne orgány ako školstvo, vedu, kultúru a súdy podriadil svojej strane. Celý štát pokryl sieťou tajnej polície. Odporcov tohto režimu zatvárali do koncentračných táborov a väzení. Nemilosrdne zlikvidoval každého svojho protivníka. Kto nesympatizoval s nacistami, kopal si vlastný hrob. Všetky nepohodlné osoby boli odstránené, najčastejšie v koncentračných táboroch. Avšak ešte predtým boli o nich spísané podrobné záznamy a skonfiškovaný celý majetok v prospech NSDAP. Používal účinné metódy svojej propagandy, aby čoraz viac ľudí uverilo v to, čo veril on. V jednotnú silnú a jedinú ríšu ako aj jednu jedinú Árijskú rasu. Okrem toho chcel zlikvidovať všetkých Židov, cigánov, černochov, mentálne zaostalých a hendikepovaných ľudí, ako aj niektoré národnostné menšiny. Tento plán sa volal Konečné riešenie. Viacmenej Hitler získal v Nemecku podporu predovšetkým vďaka svojmu programu znovuozbrojenia a stavby ciest, ktoré vytvorili pracovné príležitosti a oživili ekonomiku. Nemeckí robotníci stratili mnoho zo svojích práv, ale aspoň mali prácu. Nemecký ríšsky snem, zvolaný do Norimbergu 15. 9. 1935, prijal na norimberskom zjazde NSDAP aklamáciou tzv. zákon o ríšskych občanoch a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti - Norimberské zákony. Ríšskym občanom mohol byť iba ten, kto mal ,,nemeckú alebo druhovo príbuznú krv“. Židia nemali hlasovacie právo a takisto nemohli zastávať nijaký verejný úrad. Mimomanželské vzťahy a uzatváranie sobášov medzi Židmi a ,,árijskými“ Nemcami bolo zakázané pod hrozbou trestu. Zákon označoval za úplných Židov tých, ktorí mali najmenej troch židovských starých rodičov. Na určenie rasového pôvodu pritom postačovala aj náboženská príslušnosť. Právna diskriminácia mala za následok spoločenskú izoláciu Židov v Nemecku. Museli dokonca nosiť ako znak žltú hviezdu. Od nástupu nacistickej strany k moci sa Židia usilovali zachrániť v emigrácii. Mníchovská dohoda prejednala odstúpenie pohraničných územií ČSR obývaných nemeckou menšinou Nemecku; podpísaná 29.9.1938 na konferencii v Mníchove predstaviteľmi Nemecka (Hitler), Talianska (B. Mussolini), Veľkej Británie (N. Chamberlain) a Francúzska (E. Daladier). Mnichovská dohoda bola dôsledkom politiky appeasementu a rozvratnej kampane Sudetonemeckej strany. Zástupcovia československej vlády na konferenciu pozvaní neboli; dohoda prijatá štyrmi veľmocami bola pre československú stranu ultimátom, ktoré pod nátlakom prijala. Československá republika na základe mníchovskej dohody stratila rozsiahle hospodársky a hlavne strategicky významné územia v pohraničných oblastiach (asi 1/3 územia). V októbri 1938 vyhovela ČSR i územným požiadavkám Poľska (Tešínsko) a v novembri i Maďarska (južné a východné Slovensko, veľká časť Podkarpatskej Rusi). V roku 1942 prehlásili mníchovskú dohodu za neplatnú Veľká Británia a Francúzsko, 1944 Taliansko a V roku 1936 obsadili Hitlerove jednotky Porýnie – demilitarizované pásmo, ktoré podľa Versailskej mierovej zmluvy z konca 1. svetovej vojny malo byť pod dohľadom Francúzka. Hospodárske opatrenia vlády Adolfa Hitlera sa už čoskoro po uchopení moci dostali do služieb zbrojenia, ktoré získalo vyhlásením štvorročného plánu v septembri 1936 pevný program. Hospodárska politika nacionálnych socialistov sa najprv usilovala o ,,národné“ ozdravenie. V lete 1933 nadobudli platnosť opatrenia na vytvorenie pracovných príležitostí. Britský ministerský predseda Arthur Neville Chamberlain pritom myslel na podobné garancie pre Poľsko,, aké Veľká Británia deklarovala 31. marca 1939, Stalin trval na podpísaní dohody o vzájomnej podpore, v ktorej by boli zahrnuté aj pobaltské štáty a Fínsko. Tieto štáty to však zo strachu pred komunistickým vplyvom striktne odmietli. Poľsko precenilo svoje sily a zo strachu pred stratou nezávislosti tiež odmietlo podpísať sovietsky návrh dohody. Spoliehalo sa na vojenskú a politickú silu západných veľmocí. Obojstranná nedôvera, zdĺhavé rokovania a vecné diferencie znemožnili v auguste 1939 uzavretie britsko-francúzsko-sovietskej dohody. Hitler to využil v prospech svojej agresívnej politiky voči Poľsku. Chamberlain reagoval rozhodne. Dva dni po podpísaní paktu medzi Hitlerom a Stalinom uzatvorila 25. septembra 1939 Veľká Británia s Poľskom formálnu dohodu o vzájomnej podpore v prípade vojny. Hitler odložil útok na Poľsko z 26.septembra až na 1. októbra 1939. Hitlerova agresívna politika spôsobila, že výsledky mníchovskej konferencie sa stali bezpredmetnými. Po jeho tajnom rozkaze na zničenie zostatku Česko-Slovenska z 21. novembra 1938 nasledoval v marci 1939 vpád nemeckých jednotiek do “okypteného” Česko-Slovenska a 16. marca vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. Pod nátlakom s ním súhlasil aj prezident Emil Hácha. O niekoľko dní neskôr obsadili nemecké jednotky aj územie Karpát. Chamberlain reagoval vyhlásením všeobecnej mobilizácie a ukončením politiky zmierovania. Vpádom nemeckej armády do Poľska 1. septembra 1939 o 4,45 hod. začal nemecký wehrmacht svoj dlho plánovaný vpád do Poľska. Dve vojenské skupiny nemeckej armády postupovali z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ, aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe Visly. V prejave pred ríšskym snemom zdôvodnil Adolf Hitler túto vojenskú akciu ustavičnými útokmi Poľska na nemecké územie. V tomto prejave vyhlásil aj začlenenie ,,slobodného mesta Gdansk“ do Nemeckej ríše. Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda sa nevládala brániť presile. Wehrmacht podporovaný letectvom, ktoré bombardovalo poľské prísunové cesty, už v prvý deň zabral veľké časti poľského územia. - 2. septembra 1939 Taliansky ministerský predseda Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa nezúčastňuje na vojne. - 3. septembra 1939 Veľká Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimatum, aby do 11., prípadne 17. hodiny stiahli svoje jednotky z Poľska, lebo v opačnom prípade vyhlásila Nemecku vojnu. Ako alibi na prepadnutie Poľska poslúžil Hitlerovi údajný poľský útok na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto akcie boli však dielom SS: príslušníci SS preoblečený do poľských uniforiem vtrhli 31. septembra do areálu vysielača. Vpádom nemeckých jednotiek do neutrálnych krajín - Belgicka, Luxemburska a Holandska 10. mája 1940 sa začal nemecký útok na Západ, ktorý z Adolfa Hitlera urobil za šesť týždňov ,,pána západnej Európy“. Západné ťaženie začal Hitler pripravovať už v roku 1939, ešte pred pádom do Varšavy. 6. októbra dal všetkým hlavným veliteľom jednotlivé časti wehrmachtu podrobné smernice, ako rozvíjať vojenské operácie na Západe. Koncom októbra už malo Hlavné veliteľstvo pozemného vojska (OKH) vypracované útočné plány. Podľa nich mala nemecká armáda obsadiť tri krajiny, ktorým krátko predtým Hitler zaručil neutralitu. Útok naplánovali na 12. novembra ale neskôr bol odložený. Nemecké jednotky začali 10. mája 1940 ráno o 5,25 hod. útok na Belgicko a Holandsko bez toho, že by im predtým vyhlásili vojnu. Nad Belgickom a Holandskom už v noci zoskakovali výsadkári. Bombardovaním Rotterdamu počas bojov v Holandsku zasiahla letecká vojna aj civilné obyvateľstvo. Už 14. mája sa uskutočnili rokovania o kapitulácii obkľúčeného Rotterdamu. Belgickú armádu začali ihneď po hlásení o nemeckom útoku podporovať britské a francúzske divízie. Rýchly postup Nemcov ku kanálu La Manche však oddelil hlavnú časť francúzskej armády od severnejších jednotiek pri Dunakerque. Vzhľadom na tento vývoj dostal britský expedičný zbor rozkaz stiahnuť sa a pripraviť z Dunkerque evakuáciu. Do 4. júna sa podarilo evakuovať do Veľkej Británie 338 000 vojakov. Bola to jedna z najrozsiahlejších evakuačných akcií v dejinách vojenstva. Kapituláciou neutrálnych štátov a únikom britských vojsk z dunkerqueského kotla sa skončila prvá fáza západnej ofenzívy. Postupom do francúzskeho zázemia sa 5. júna začala druhá fáza útoku. Nemecké jednotky prekročili rieku Somme a za Maginotovou líniou sa dostali až ku švajčiarskym hraniciam. Francúzska obrana sa rozpadla, v krajine nastal chaos. 14. júna nemecké vojská obsadili Paríž. 22. júna podpísalo Francúzsko s Nemeckou ríšou v Compiegne prímerie. Nasledovalo obsadenie atlantického pobrežia a línie Ženeva - Tours. Do bojov vo Francúzsku sa zapojili aj česko-slovenské vojenské jednotky, ktoré sa potom presunuli do Veľkej Británie. V lete 1941 sa Hitlerovi podarilo poraziť Juhosláviu a Grécko. V roku 1941 si Hitler podmanil, alebo okupoval takmer všetky štáty Európy, to znamenalo, že tieto štáty sa musia riadiť záujmami Nemecka. V okupovaných častiach Európy boli všade prítomné vojenské oddiely ale aj jednotky obávanej Hitlerovej tajnej polície – gestapa Podľa plánu Barbarossa zaútočilo 22. júna 1941 proti Sovietskemu zväzu 190 divízií nemeckého wehrmachtu a jeho spojencov. Červená armáda mala byť zničená bleskovým úderom ešte pred začatím zimy. Hitlerovým cieľom bolo od začiatku jeho politickej agitácie boj proti nenávidenému boľševizmu. 22. novembra 1942. obkľúčili 6.nemeckú armádu pod velením generála Friedricha Paulusa a časť 4. tankovej armády sovietské vojská pri Stalingrade. 6. armáda a 4. tanková armáda začala obliehať Stalingrad 2. septembra. Adolf Hitler smernicou číslo 45 nariadil dobyť Stalingrad a súčasne postupovať na Leningrad a Kaukat. Armáda sa namiesto sústredenia na jednom mieste roztrieštila. Koncom septembra bola väčšia časť mesta dobytá, ale stále zúrili prudké pouličné boje s Červenou srmádou. Intenzívnou paľbou a rýchlymi tankovými útoki sa 19. novembra začal sovietsky protiútok 22. novembra Červená armáda kruh okolo mesta uzavrela. Viac ako 270000 mužov – nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky – bolo obkľúčených. Zväzu obrovskú materiálnu podporu, ktorá stála veľa životov, lebo Hitlerove ponorky neraz úspešne torpédovali americké konvoje s vojnovými dodávkami. Od 7. decembra 1941 po útokoch na americkú základňu Pearl Harbor Japonskom na havajských ostrovoch proti sebe stálo šesť veľmocí. Nemecko, Taliansko a Japonsko proti USA, Francúzsku a V. Británii. Veľká trojka : prezident USA, V. Británie a ZSSR sa dohodli, že ich úlohou je zničiť Hitlerovu veľmoc – Nemecko a prinútiť ho ku kapitulácii. Chystali sa protifašistiké odboje na okupovaných územiach, vznikli aj prvé partizánske skupiny. Hitler mal vraj atómovú bombu ako prvý - Adolf Hitler mal atómovú bombu ako prvý, ale bola ešte primitívna a nebolo ju možné nasadiť pri leteckom bombardovaní. Vyplýva to z novej knihy o pretekoch veľmocí vo vývoji jadrových zbraní počas druhej svetovej vojny. Podľa nových zistení vedcov boli nacisti k výrobe atómovej bomby oveľa bližšie ako sa doteraz predpokladalo. Nacistickí vedci robili pred koncom vojny pokusy s bombou, ktorú by dnes bolo možné označiť ako "špinavú" jadrovú bombu, napísal nemecký historik Rainer Karlsh vo svojej knihe "Hitlerova bomba", ktorá vyšla v marci tohto roku. Pri pokusoch v roku 1944 a začiatkom roku 1945 na ostrove Rügen v Baltskom mori aj v lesnatých oblastiach Nemecka asi 100 kilometrov južne od Berlína sa zneužívali aj väzni koncentračných táborov, ktorých stovky zomreli následkom testov s atómovou zbraňou strašnou smrťou. Karlsch opiera svoje závery o novoobjavené a dosiaľ nepublikované dokumenty, vedecké správy a plány. Podľa amerického historika Marka Walkera, ktorý je medzinárodne uznávaným expertom v otázke jadrového programu Tretej ríše, sú Karlschove závery veľmi presvedčivé. Našťastie však Hitlerova atómová bomba ani zďaleka nedosiahla obrovské devastujúce účinky amerických bômb zvrhnutých v roku 1945 na Hirošimu a Nagasiki. Nemecký politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov 20.-teho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť a spustil 2. Svetovú vojnu v roku 1939. Dúfal, že ovládne celý svet, dokonca na určitý čas ovládol väčšinu Európy a veľa zo severnej Afriky. Rozhodol sa pozdvihnúť Nemecký národ nad ostatné a popri tom vyzabíjal milióny Židov a Rómov. Slovania a veľa iných boli pod jeho nadvládou tiež utláčaní. Adolf Hitler sa narodil v Braunau am Inn, v Rakúsko-Uhorsku. Bol štvrtým dieťaťom Kláry a Aloisa Hitlerových. Hitlerov otec sa postupne prepracoval na vysoký post v Rakúskej spoločnosti a preto mal Adolf pohodlné detstvo. Hitler začal školu v roku 1900, ale bol na vyššej úrovni ako ostatné deti. Rodičia sa rozhodli, že pôjde do Realschule, ktorá pripravovala deti na ďalšie štúdium. Avšak Hitler a jeho otec silne plánovali budúcu kariéru. Jeho otec chcel, aby sa prihlásil do civilnej služby, ale Adolf chcel byť umelcom. Počas tejto doby Hitler si začal formovať politické názory: silne na neho pôsobil Nemecký nacionalizmus a silný odpor pre politický režim v Rakúsko-Uhorsku. Ako väčšina nemecky-hovoriacich ľudí v Rakúsko-Uhorsku sa rozhodol stať Nemcom. Smrť jeho otca v januári 1903 zmenila rodinu. Príjmy tých, ktorí prežili boli adekvátne k potrebám Hitlera, jeho matky a jeho sestry, ale absencia dominantnej pozície otca zmenila Hitlerove postavenie v rodine. Veľa času venoval hraniu a snívaniu, nedarilo sa mu v škole a celkom opustil školu 1905 po skončení deviatej triedy. Hitler dúfal, že sa stane umelcom, ale nespravil skúšky na Viedenskú Akadémiu umení. Jeho mama zomrela v 1908 a Hitler pokračoval v štúdiách vo Viedni, aby získal sirotskú penziu. V skutočnosti sa zaujímal o tom, že koľko mesto vynakladá na kultúrne domy - majmä operné domy. Keď prišiel o všetky financie, Hitler, ktorý odmietal sa zamestnať, skončil na ulici. Tam bol po prvýkrát vystavený politickým názorom, najmä rasovým teóriám Lanza von Liebenfelsa. Liebenfels vydával časopis o predpokladanej nadradenosti Árijcov, nesprávne definovanej rasy, ktorá zahrňovala aj Nemcov a o podradenosti ostatných rás obzvlášť Židov. Súčasne si Hitler vypestoval nenávisť k socializmu a k Židom.