Absolónova vzbura

Keď Dávid vypočul podobenstvo proroka Nátana, vyniesol ortieľ nad samým sebou. Ten znel: „Nahradí štvornásobne.“ Kráľ bol podľa tohto rozsudku aj súdený. Štyria z jeho synov museli zomrieť a smrť každého z nich bola následkom otcovho hriechu.

Hanebný skutok svojho provorodeného syna Amnóna nechal Dávid bez trestu. Cudzoložníka mal podľa zákona stihnúť trest smrti a Amnónov hriech proti prírode bol dvojnásobne závažný. Dávid sa za vlastný hriech odsúdil, ale previnilca Amnóna k zodpovednosti nevolal. Absolón dva roky tajil túžbu pomstiť sa za svoju zhanobenú sestru, no nakoniec svoj zámer predsa len splnil, keď na slávnosti, ktorej sa zúčastnili kráľovi synovia, dal svojho opitého krvismilného brata Amnóna zabiť.

Dávida zasiahol dvojitý úder. Počul hroznú správu: „Absolón pobil všetkých kráľovských synov a nezostal z nich ani jeden. Nato kráľ vstal, roztrhol si rúcho a ľahol si na zem. A všetci jeho služobníci stáli okolo neho s roztrhnutým rúchom.“ Keď sa kráľovi ohromení synovia vrátili do Jeruzalema, povedali svojmu otcovi, ako to vlastne bolo, a že mŕtvy je len Amnón. Vtedy sa „dali do hlasitého plaču; i kráľ a všetci jeho služobníci veľmi plakali“ (2 Sam 13,30.31.36). Absolón potom ušiel ku gešúrskemu kráľovi Talmajovi, otcovi svojej matky.

Ako ostatným svojim synom, dovolil Dávid aj Amnónovi v mladosti žiť podľa vlastných sebeckých záľub. Amnón uspokojoval všetky svoje túžby a nezáležalo mu na Božích prikázaniach. Napriek tomu, že sa dopustil tak veľkého hriechu, Boh bol k nemu dlho zhovievavý. Dva roky mal možnosť kajať sa. Amnón však neprestal hrešiť a smrť ho zastihla nepripraveného a nezmiereného. (727)

Dávid zanedbal svoju povinnosť, lebo Amnónov skutok nepotrestal. Keďže otec Božie požiadavky nesplnil a syn svoj hriech neoľutoval, Hospodin dal udalostiam voľný priebeh a Absolónovi nezabránil spáchať zločin. Keď rodičia alebo vládcovia svoje povinnosti neplnia a neprávosti netrescú, zasiahne sám Boh. On potom nebráni mocnostiam zla uvoľniť zhubný pohyb príčin a následkov, v ktorom sa hriech tresce hriechom.

Tým sa však neblahé následky Dávidovej zhovievavosti voči Amnónovi neskončili. V nej bola totiž príčina, prečo sa Absolón (554) svojmu otcovi odcudzil. Keď Absolón odišiel do Gešúru, Dávid si uvedomil, že zločin jeho syna zasluhuje trest, a preto s návratom syna nesúhlasil. Situácia, do ktorej sa kráľ následkom toho dostal, stala sa neriešiteľnou. Rázny, ctibažný a bezohľadný Absolón, ktorý sa svojím útekom do vyhnanstva vylúčil z účasti na správe kráľovstva, začal čoskoro snovať nebezpečné úklady.

Po dvoch rokoch sa Joáb rozhodol, že otca so synom zmieri. Preto poslal do Tekóy po ženu, chýrnu svojou múdrosťou, a prikázal jej, aby šla ku kráľovi a vydávala sa za vdovu, ktorej jedinou útechou a oporou boli jej dvaja synovia. Jeden z nich zabil v hádke druhého a všetci príbuzní teraz žiadajú, aby vrah bol vydaný pomstiteľovi. Matka vravela: „Tak by mi vyhasili aj uhlík, ktorý mi zostal, aby po mojom mužovi neostalo ani len meno ani potomstvo na zemi“ (2 Sam 14,7). Príbeh kráľa dojal; ubezpečil ženu, že jej syn bude pod jeho ochranou.

Žena vynútila od kráľa opätovný sľub, že mladíkovi sa nič nestane. Potom ho požiadala o zhovievavosť a povedala, že jeho reč bola ako reč previnilca, ktorý nechce zavolať domov vyhnanca. Nakoniec dodala: „Musíme zomrieť a sme ako voda vyliata na zem, ktorú nemožno pozbierať. Ani Boh nechce odňať život, ale má stále na mysli, aby ani vyhnanca neodohnal od seba.“ Toto citlivé a dojímavé zobrazenie Božej lásky k hriešnikovi, ktorého autorom bol tvrdý vojak Joáb, je jasným dokladom toho, že Izraelci dobre vedeli o veľkých pravdách vykúpenia. Keďže sám kráľ cítil potrebu Božieho milosrdenstva, nemohol odmietnuť jej prosbu. (728) Joábovi rozkázal: „Choď a doveď späť mládenca Absolóna“ (2 Sam 14,14.21).

Absolón sa mohol vrátiť do Jeruzalema, no nesmel sa ukázať na kráľovskom dvore, ani sa stretnúť so svojím otcom. Dávid si uvedomoval zhubné následky svojej zhovievavosti k svojim vlastným deťom. Hoci svojho krásneho a nadaného syna nesmierne nežne miloval, vedel, že na poučenie Absolóna i ľudu musí synovo počínanie verejne odsúdiť. Absolón žil dva roky vo vlastnom dome bez možnosti prístupu na kráľovský dvor. Bývala s ním jeho sestra a jej prítomnosť mu bránila zabudnúť na nenapraviteľné bezprávie, ktoré utrpela. Ľud videl v kráľovskom synovi skôr hrdinu ako vraha. Absolón to vedel a chcel si získať srdce celého národa. Ľudí udivoval už svojím zjavom. „V celom Izraeli nebolo takého krásneho muža, žeby mal takú chválu ako Absolón, na ktorom od päty až po temä nebolo chyby“ (2 Sam 14,25). Kráľ si nepočínal rozvážne, keď takého ctibažného, prchkého a výbušného muža, akým bol Absolón, nechal dva roky premýšľať o domnelých prežitých krivdách. Dávid (555) Absolónovi síce dovolil vrátiť sa do Jeruzalema, no nechcel sa s ním stretnúť. Tým však sympatie ľudu prešli na Absolónovu stranu.

Všetko nasviedča tomu, že Dávida mravne ochromovalo trvalé vedomie vlastného prestúpenia Božieho zákona. Pred pádom do hriechu bol Dávid odvážny a energický, teraz bol celkom ľahostajný a nerozhodný. Jeho vplyv na národ výrazne ochabol. To všetko podporovalo zámery jeho syna.

Joáb sa svojím vplyvom pričinil o to, aby Dávid konečne prijal svojho syna. Zmierenie síce nastalo, ale Absolón neprestal sledovať svoje ctibažné plány. Začal žiť a správať sa, akoby bol kráľom. Mal svoje vozy, kone a na cestách bežalo pred ním päťdesiat mužov. Kým kráľ čoraz viac túžil po samote a pokoji, Absolón chcel všemožne získať priazeň ľudu.

Dávidovo ľahostajné a nerozhodné správanie ovplyvňovalo aj štátnu správu. Zdĺhavé vybavovanie súdnych záležitostí ochromovalo výkon spravodlivosti. Absolón vedel obratne využívať každý prejav nespokojnosti na svoj prospech. Tento pohľadný muž sa každodenne prechádzal pri mestskej bráne, kde vždy bolo dosť žiadateľov na vybavenie žiadostí o nápravu krívd a bezprávia. (729) Absolón tu vypočul sťažnosti ľudí, prejavil im súcit a vyslovil poľutovanie, že vláda nevie urobiť nápravu. Robieval to tak, že niekoho z ľudu vypočul a povedal: „Pozri, tvoja vec je dobrá a spravodlivá, ale u kráľa nemáš nikoho, kto by ťa vypočul.“ Potom dodal: „Keby mňa ustanovili za sudcu v krajine, aby prichádzal ku mne každý, kto by mal nejaký spor alebo súd, ja by som mu dopomohol k spravodlivosti! Keď sa niekto k nemu priblížil a chcel sa mu pokloniť, on vystrel ruku, objal ho a pobozkal“ (2 Sam 15,3-5).

Absolónovo zjavné a účelové vtieranie sa do priazne ľudu roznecovalo a rýchlo šírilo medzi obyvateľmi nespokojnosť s vládou. Kráľovho syna začali postupne všetci chváliť. Pokladali ho za dediča kráľovského trónu, boli naňho hrdí. Ľud bol presvedčený, že toto výsostné postavenie si zaslúži a chceli, aby čím skôr začal vládnuť. „Tak si Absolón kradmo získal srdcia mužov izraelských“ (2 Sam 15,6). Len kráľ, zaslepený láskou k vlastnému synovi, nič netušil. Kráľovský prepych, ktorým sa Absolón obklopil, Dávid pokladal za snahu zväčšiť slávu kráľovského dvora a za prejav radosti nad zmierením. Pri pozvoľnej príprave národa na vzburu a v záujme jej jednotného priebehu, Absolón vyslal k jednotlivým izraelským kmeňom svojich špehov. Svoje zradné zámery zastieral clonou zbožnej horlivosti. Kedysi počas svojho vyhnanstva dal sľub, ktorý musel splniť v Chebróne. Preto povedal kráľovi: „Chcel by som odísť (556) a v Chebróne splniť svoj sľub, ktorý som dal Hospodinovi. Lebo keď tvoj služobník býval v Gešúre v Sýrii, dal takýto sľub: Ak ma Hospodin privedie zas do Jeruzalema, budem slúžiť Hospodinovi“(2 Sam 15,7.8). Milujúci otec z radosti nad týmto prejavom zbožnosti prepustil svojho syna s požehnaním. Sprisahanie dozrelo. Absolón nechcel svojím pokrytectvom len oklamať kráľa, ale bezpečne získať dôveru ľudu a Izraelcov zviesť k vzbure proti Bohom vyvolenému kráľovi.

Absolón sa vydal na cestu do Chebrónu a s ním „išlo z Jeruzalema dvesto mužov, ktorí boli pozvaní a šli dobromyseľne, nič netušiac“ (2 Sam 15,10). Muži, ktorí sprevádzali Absolóna, nemali ani potuchy o tom, že láska k Absolónovi ich zavedie do vzbury proti jeho otcovi. Absolón po príchode do Chebrónu zavolal Achitófela, (730) jedného z Dávidových popredných radcov, muža navýsosť rozvážneho, ktorého názor sa pokladal za tak neomylný a múdry, akoby šlo o prorockú predpoveď. Achitófel na strane sprisahancov rozhodne prispel k ich zdanlivo istému víťazstvu, lebo pod jeho vplyvom sa k odbojníkom pridalo mnoho vplyvných mužov zo všetkých častí krajiny. Po signálnom zatrúbení, oznamujúcom začiatok vzbury, Absolónovi špehovia rozšírili po celej krajine správu, že Absolón sa stal kráľom. Údajný vládca tým získal mnohých na svoju stranu.

Správu sa však medzitým dozvedel aj kráľ. Zvesťou ohromený Dávid akoby nemohol uveriť, že vzbura sa odohrala priam pri jeho tróne. Vlastný syn, ktorého tak miloval a ktorému veril, sa chcel zmocniť kráľovej koruny hoc aj za cenu otcovho života. Táto hrozba pomohla Dávidovi zbaviť sa dlhodobej skľúčenosti, takže sa s mladíckou odvahou rozhodol odvrátiť hroziace udalosti. Absolón zhromažďoval svoje vojsko v Chebróne, vzdialenom asi dvadsať míľ od hlavného mesta. Povstalci môžu čoskoro doraziť k bránam Jeruzalema.

Dávid hľadí zo svojho paláca na hlavné mesto krajiny a čo okolo seba vidí, „je celej zeme rozkošou... je mestom veľkého kráľa“ (Ž 48,3). Pri pomyslení, že by ho mal vystaviť krviprelievaniu a spustošeniu, hrôzou sa zachvel. Má zvolať obyvateľov verných jeho trónu, aby hlavné mesto prišli brániť? Má dopustiť, aby sa Jeruzalem utápal v krvi? Rozhodol sa. Hrôzy vojny nesmú postihnúť vyvolené mesto. Opustí Jeruzalem a vyskúša oddanosť svojho ľudu. Obyvateľom dá príležitosť rozhodnúť, či ho chcú brániť. V tejto ťažkej chvíli cítil, že je povinný voči Bohu a jeho ľudu udržať moc, ktorú mu zverilo samo nebo. Výsledok boja prenechá Bohu. (557)

Skľúčený Dávid pokorne vyšiel bránou Jeruzalema. Z trónu, z paláca a od Božej truhly ho vyháňa vzbura jeho milovaného syna. Ľud ho nasledoval v dlhom, smútočnom, akoby pohrebnom sprievode. Kráľa sprevádzala telesná stráž zložená z Kereťanov, Peleťanov a zo šesťsto obyvateľov Gatu pod vedením Ittaja Gatského. Dávid svojou príznačnou zdráhavosťou však nechcel pripustiť, aby títo cudzinci, ktorí mu poskytovali ochranu, znášali s ním jeho útrapy. Vyjadril svoj obdiv nad ich ochotou priniesť preňho túto obeť. Preto povedal Ittajovi Gatskému: „Prečo ideš s nami aj ty? Vráť sa (731) a zostaň s kráľom, veď si cudzinec a vyhnanec zo svojho domova. Len včera si prišiel; môžem ťa dnes nútiť blúdiť s nami? Ja pôjdem – kam pôjdem. Vráť sa a vezmi so sebou naspäť i svojich bratov; nech ti Hospodin preukáže milosť a vernosť“ (2 Sam 15,19.20).

Ittaj odpovedal: „Ako žije Hospodin a ako žije môj pán a kráľ: kdekoľvek bude môj pán a kráľ, či mŕtvy a či živý, tam bude i tvoj služobník“ (2 Sam 15,21). Títo ľudia, obrátení pohania, čo uverili v Boha a uctievali ho, prejavili teraz vernosť Bohu a svojmu kráľovi. Dávid vďačne prijal ich oddanosť jeho zdanlivo stratenému trónu a spolu s nimi šiel cez potok Kidrón cestou na púšť.

Sprievod sa potom zastavil. Blížila sa k nim skupina obradne oblečených mužov. Medzi nimi bol „aj Cádok a s ním všetci Lévijci, ktorí niesli truhlu Božej zmluvy“ (2 Sam 15,24). Dávidovi stúpenci v tom videli šťastné znamenie. Prítomnosť svätého symbolu im bola zárukou ich vyslobodenia a konečného víťazstva. Pre ľud to bude povzbudivé znamenie, aby sa zoskupil okolo kráľa. Absolónovi prívrženci budú zhrození, keď ju v Jeruzaleme nenájdu.

Pohľad na truhlu zmluvy Dávida na chvíľu potešil a prebudil v ňom nádej. Zanedlho mu ju však zatienili iné myšlienky. Bol ustanoveným vládcom Božieho dedičstva a mal svätú zodpovednosť. Kráľ Izraela mal predovšetkým myslieť na Božiu slávu a na blaho národa, nie na osobné záujmy. Ak Boh, ktorý prebýva medzi cherubmi, o Jeruzaleme povedal: „Toto mi bude miestom odpočinku naveky“ (Ž 132,14), potom na prenos symbolu Božej prítomnosti na iné miesto, bez výslovného Božieho súhlasu, nemá právo ani kňaz ani kráľ. Dávid vedel, že jeho srdce i život majú byť v súlade s Božími požiadavkami, ak mu truhla zmluvy nemá namiesto požehnania priniesť zlorečenstvo. Stále myslel na svoj veľký hriech a v tomto sprisahaní poznal spravodlivý Boží trest. Meč, ktorý nemal odísť z jeho domu, bol vytasený. Nemohol predvídať, ako boj dopadne. Nemal právo odniesť z hlavného mesta posvätný kráľovský (558) symbol, ktorý stelesňoval vôľu ich nebeského vládcu a ktorý bol ústavou krajiny a základom blahobytu národa. (732) (733) (734)

Cádokovi prikázal: „Zanes truhlu Božiu späť do mesta. Ak nájdem milosť v očiach Hospodinových, privedie ma späť a dá mi vidieť ju i svoj príbytok. Ale ak mi povie: Nemám v tebe záľubu! – Tu som, nech sa mi stane, ako za dobré uzná.“ K tomu dodal: „Ty si predsa prorok,“ – muž, ktorého ustanovil Boh, aby učil ľud. „Ty sa vráť v pokoji do mesta; tvoj syn Achimaac i Ebjatárov syn Jonatán, vaši dvaja synovia nech idú s vami. Pozrite! Ja budem čakať pri brodoch na púšti, kým nedôjde od vás nejaký odkaz“ (2 Sam 15,25-28). V meste mu kňazi môžu preukázať významnú službu, lebo tam sa dá sledovať pohyb i zámery nepriateľa a ich synovia Achimaac a Jonatán mu môžu potom tajne doručiť odkaz.

Keď ľudia videli, že kňazi sa s truhlou zmluvy vracajú do Jeruzalema, veľmi sa zarmútili. Z ich kráľa sa stal utečenec a oni sú vyhnancami bez Božej truhly. Keďže svoju budúcnosť videli nejasne, prepadli ich obavy a zlé predtuchy. „Dávid však vystupoval na Olivový vrch a stále plakal, hlavu mal zahalenú a šiel bosý. A z ľudu všetci, čo boli s ním, zahalili si hlavu, vystupovali a stále plakali. Vtom Dávidovi oznámili, že Achitófel je medzi sprisahancami s Absolónom“ (2 Sam 15,30.31). Dávid v tom znova poznal následok svojho hriechu. Zrada Achitófela, najschopnejšieho a najbystrejšieho zo všetkých politických poradcov, bola pomstou za Dávidovu krivdu voči jeho vnučke Batšebe, čím potupil celú jeho rodinu.

„Dávid povedal: Zmar, prosím, Hospodine, Achitófelovu radu“ (2 Sam 15,31). Keď kráľ vystúpil na vrch, sklonil sa k modlitbe; svoje bremeno zveril Hospodinovi a pokorne prosil o Božie zľutovanie. Jeho prosba bola hneď vypočutá: Prišiel k nemu totiž Archijec Chúšaj, múdry a schopný radca s roztrhnutým rúchom a s prsťou na hlave, ktorý sa rozhodol byť na strane zosadeného kráľa. Dávid, akoby Bohom osvietený, pochopil, že tento verný a úprimný muž môže jeho záujmom najlepšie poslúžiť v Jeruzaleme. Chúšaj sa na Dávidovu prosbu vrátil do Jeruzalema, aby ponúkol svoje služby Absolónovi a potom zmaril múdre rady Achitófelove. (735)

S týmto lúčom nádeje v tiesnivej situácii pokračoval kráľ a jeho stúpenci v ceste. Zostúpili po východnom svahu Olivového vrchu a neutešenou skalnou pustatinou cez divoké rokle po strmých chodníkoch mierili k Jordánu. „Keď kráľ Dávid zišiel až po Bachurím, práve vyšiel odtiaľ muž z čeľade domu Saulovho, menom Šimeí, syn Gérov, ktorý idúcky stále klial. Hádzal kamene do Dávida aj do všetkých služobníkov kráľa Dávida, hoci všetok ľud a všetci bojovníci (559) šli po jeho pravej a ľavej strane. Šimeí hovoril takto, keď ho preklínal: Choď preč, choď preč ty krvilačný a naničhodný človek! Hospodin uvalil na teba všetku krv domu Saulovho, namiesto ktorého si sa stal kráľom. A tak Hospodin oddal kráľovstvo tvojmu synovi Absolónovi do rúk. Ty si teraz vo svojom nešťastí, lebo si krvilačným človekom“ (2 Sam 16,5-8).

Pokiaľ Dávid kraľoval, Šimeí nedal ani slovom ani skutkom najavo, že nie je jeho verným poddaným. Len čo sa však kráľ ocitol v tiesni, prejavila sa pravá povaha tohto Benjaminca. Kým bol Dávid na tróne, uctieval ho, ale teraz, keď bol kráľ pokorený, nadával mu a zlorečil. Myslel si, že aj ostatní sú práve takí zlí a sebeckí ako on, a podnietený satanom vylieval svoju nenávisť na toho, na koho Boh dopustil súženie. Kto sa teší z nešťastia druhého, kto ho tupí a sužuje, správa sa ako satan.

Šimeíova obžaloba Dávida bola celkom nerozvážna; bolo to podlé a zlomyseľné ohováranie. Dávid sa nedopustil nijakého bezprávia voči Saulovi a jeho rodine. Keď sa Saul ocitol v jeho moci a Dávid ho mohol zabiť, odrezal mu len cíp z plášťa, a ešte aj to si vyčítal, že tým mohol prejaviť neúctu k Božiemu pomazanému.

Ľudský život si Dávid vysoko cenil a dokazoval to vtedy, keď bol sám štvaný ako dravá zver. Keď sa raz skrýval v adullámskej jaskyni, myšlienkami zalietal do svojho detstva, keď žil voľne, a teraz ako utečenec volá: „Ó, keby sa mi dal niekto napiť vody zo studne v Betleheme pri bráne!“ Betlehem bol vtedy v rukách Filištíncov. Traja odvážni muži z Dávidovej skupiny prešli popri strážach a svojmu pánovi doniesli vodu z Betlehema. Dávid ju však nemohol piť (736) a povedal: „Chráň ma, Hospodine, to urobiť. Je to krv mužov, ktorí šli s nasadením vlastných životov“ (2 Sam 23,15-17). Potom vodu úctivo vylial ako obeť Hospodinovi. Dávid bol bojovník, veľkú časť svojho života strávil na bojiskách, kde videl veľa násilia; no len málo je tých, čo prešli takou tvrdou skúškou, v ktorej ich otupujúci a znemravňujúci vplyv poznačil len tak málo ako Dávida.

Keď už Dávidov synovec Abíšaj, jeden z jeho najstatočnejších veliteľov, nemohol dlhšie počúvať Šimeíove urážky, zvolal: „Prečo má tento zdochnutý pes preklínať môjho pána a kráľa? Idem a odtnem mu hlavu.“ Kráľ mu to však nedovolil: „Keď môj syn... siaha mi na život, čím viac teraz tento Benjaminec! Dajte mu pokoj, nech preklína, veď mu to rozkázal Hospodin! Azda vzhliadne Hospodin na moju tieseň a odplatí mi dobrým za jeho dnešné preklínanie“ (2 Sam 16,9.11.12). (560)

Dávidovo svedomie sa ozývalo a pripomínalo mu trpké pokorujúce pravdy. Jeho verní poddaní sa divili tejto náhlej zmene, ale pre kráľa to nebolo nijakým tajomstvom. Často mával zlú predtuchu, že podobná chvíľa raz príde. Divil sa, že Boh jeho hriechy tak dlho znášal a odkladal zaslúženú odplatu. No ani teraz, keď musel bosý a v otrhanom rúchu, namiesto kráľovských šiat, utekať akoby o závod, keď počul ozvenu náreku svojich stúpencov a myslel na svoje milované mesto, v ktorom zhrešil, nestrácal nádej. Veril, že Hospodin bude k nemu milosrdný.

Nejeden hriešnik ospravedlňuje svoj hriech poukazom na Dávidov pád. Ako málo je však takých, čo nad svojím previnením prejavujú takú úprimnú ľútosť a pokoru ako Dávid! Ako málo je tých, čo znášajú pokarhanie a trest s takou trpezlivosťou a odvahou ako on! Dávid vyznal svoj hriech a roky sa snažil plniť svoje povinnosti ako verný Boží sluha. Všemožne sa usiloval budovať svoje kráľovstvo, ktoré za jeho vlády dosiahlo nevídaný rozmach a blahobyt. Pripravil veľké zásoby stavebného materiálu na výstavbu Božieho domu a teraz by malo jeho celoživotné úsilie vyjsť nazmar? Či plody jeho snaženia, skvelého ducha a štátnického umenia musia padnúť do rúk jeho bezohľadného a zradného syna, ktorý nectí Boha a nedbá ani (737) o blaho Izraela? Bolo by nepochopiteľné, keby Dávid v tejto ťažkej situácii reptal proti Bohu?

Príčinu rany, ktorá naňho dopadla, videl Dávid v spáchanom hriechu. Bol preniknutý duchom slov proroka Micheáša: „Ak sedím v tme, Hospodin mi je svetlom. Musím znášať hnev Hospodinov, lebo som sa prehrešil proti nemu, dokiaľ neurovná môj spor a nepomôže mi k právu“ (Mich 7,8.9). Hospodin Dávida neopustil. Tento úsek jeho života, keď znášal tie najkrutejšie urážky a bezprávie, ale v ktorom prejavil takú pokoru, nezištnosť a šľachetnosť, bolo vlastne najskvelejším úsekom celého jeho života. Nikdy nebol vládca Izraela pred nebom väčší, než v tejto hodine svojho najhlbšieho poníženia.

Keby bol Boh nechal Dávida beztrestne v hriechu, keby mu bol dovolil ďalej pokojne vládnuť napriek prestúpeniu Božieho zákona, tým by bol nevercom a pochybovačom dal dôvod, aby poukazom na Dávidov prípad mohli tupiť vieru a Božie slovo. Trest vymeraný Dávidovi je dôkazom, že Hospodin nemôže trpieť alebo ospravedlňovať hriech. V Dávidovom živote smieme poznávať veľký Boží cieľ, ktorý sleduje potrestaním hriechu. Môžeme v ňom pochopiť, ako Boh aj svojimi, pre nás nevyspytateľnými súdmi, uskutočňuje svoje milosrdné a blahodarné zámery. Boh dopustil, aby Dávida stihol (561) trest, ale zachoval ho pri živote. V taviacej peci sa majú cenné veci očistiť, nie zhorieť. Hospodin hovorí: „Ak znesvätia moje ustanovenie, nebudú zachovávať moje príkazy, – prútom navštívim ich priestupok a ranami ich previnenie, lež svoju milosť neodvrátim od neho a svoju vernosť nezruším“ (Ž 89,32-34).

Krátko potom, čo Dávid opustil Jeruzalem, vtiahol tam so svojím vojskom Absolón a bez boja sa zmocnil pevnosti Izraela. Medzi prvými, ktorí vítali novokorunovaného panovníka, bol Chúšaj. Absolóna prekvapilo i potešilo, keď videl otcovho starého priateľa a radcu. Bol si istý svojím úspechom. Dosiaľ sa mu jeho plány darili. Chcel si upevniť svoje postavenie a získať dôveru ľudu, a preto pozval Chúšaja k svojim dvorným poradcom.

Absolón zhromaždil veľké zástupy mužstva. No prevažná väčšina z jeho ľudí nemala vojenský výcvik. Dosiaľ sa žiadneho boja nezúčastnili. (738) Achitófel dobre vedel, že Dávidovo postavenie ani zďaleka nie je beznádejné. Značná časť národa mu zostala verná. Na svojej strane mal osvedčených a oddaných bojovníkov, ktorým velili schopní a skúsení vojvodcovia. Achitófel si uvedomoval, že po prvom prejave nadšenia za nového kráľa môže nastať zvrat. Keby sa vzbura nepodarila, mohol by sa Absolón s otcom zmieriť a jeho by potom ako prvého Absolónovho poradcu mohli pokladať za hlavného vinníka a podnecovateľa vzbury a stihol by ho najťažší trest. V snahe znemožniť Absolónovi tento predpokladaný ústup, naviedol ho na niečo, čo by mu pred celým národom navždy znemožnilo zmieriť sa s otcom. Tento zákerný a bezohľadný štátnik s diabolskou úskočnosťou prinútil Absolóna, aby k zločinu vzbury pridal aj zločin krvismilstva. Pred očami celého Izraela si mal vziať otcove vedľajšie ženy, a tým, podľa zvyku východných národov, dať najavo nástup na trón svojho otca. Absolón túto ohavnú radu poslúchol. Tak sa naplnilo Božie slovo, ktoré dostal Dávid skrze proroka: „Hľa, dopustím pohromu na teba z tvojho vlastného domu a vezmem tvoje ženy pred tvojimi očami a dám ich tvojmu blížnemu... ty si to síce tajne urobil, ale ja to urobím pred celým Izraelom“ (2 Sam 12,11.12). Pôvodcom tejto hanebnosti nebol Boh, ale pre Dávidov hriech jej nezabránil.

Achitófel bol pre svoju múdrosť veľmi vážený, no nebola to múdrosť od Boha. „Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom“ (Prísl 9,10), a tú Achitófel nepoznal, lebo vyhliadky na úspech zrady by určite nebol podporil návodom na zločin krvismilstva. Zvrhlí ľudia snujú zlo v predstave, že Božia všemocná prozreteľnosť nemôže skrížiť ich zámery, ale „ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje, Pán sa (562) im vysmieva“ (Ž 2,4). Hospodin hovorí: „Moju radu nechceli, zavrhli všetko moje karhanie: Teraz budú jesť z ovocia svojich ciest a nasýtia sa svojimi zámermi. Lebo odpadlíctvo zabíja neskúsených a bezstarostnosť hubí bláznov“ (Prísl 1,30-32).

Len čo sa Achitófelovi podarilo poistiť si vlastnú bezpečnosť, (739) naliehal na Absolóna, aby bezodkladne vytiahol proti Dávidovi. Povedal: „Dovoľ, aby som si vybral dvanásťtisíc mužov a tejto noci zoberiem sa prenasledovať Dávida. Prepadnem ho, kým je unavený a skleslý. Predesím ho, takže všetok ľud, ktorý je s ním, utečie; len samého kráľa zabijem a všetok ľud privediem k tebe.“ Kráľovskí radcovia predložený plán schválili. Ak by sa plán uskutočnil, Dávid by určite zahynul, ak by ho Hospodin nechránil. Udalosti však riadila vyššia Múdrosť než Achitófelova. „Hospodin prikázal zmariť dobrú radu Achitófelovu, aby Hospodin uviedol pohromu na Absolóna“ (2 Sam 17,1-3.14).

Chúšaj nebol do rady pozvaný a sám sa nechcel vtierať, aby nevzniklo podozrenie, že vyzvedá. Absolón, ktorý si úsudok otcovho radcu veľmi vážil, po skončení porady predložil Achitófelov návrh Chúšajovi. Chúšaj vedel, že ak sa navrhovaný plán uskutoční, Dávid zahynie. Preto povedal: „Tentoraz nie je dobrá rada, ktorú dal Achitófel. Ďalej hovoril Chúšaj: Poznáš svojho otca a jeho mužov, že sú to hrdinovia a pritom roztrpčení ako medvedica na poli, zbavená svojich mládať; aj tvoj otec je bojovník, svojim ľuďom nedáva v noci odpočívať. Iste sa skrýva v nejakých roklinách.“ Chúšaj presviedčal Absolóna, že ak jeho vojská budú prenasledovať Dávida, nepodarí sa im zajať ho a ak budú pritom porazení, stratia odvahu, čo by mu veľmi uškodilo. Chúšaj dodal: „Lebo celý Izrael vie, že tvoj otec je hrdina, a tí, čo sú s ním, sú bojovníci.“ Potom navrhol plán, ktorý lichotil márnivej a sebeckej povahe Absolónovej, ktorý sa rád vystatoval svojou mocou: „Preto ti radím: zhromaždi okolo seba celý Izrael od Dánu až po Beér-Šebu, nech ich je mnoho ako piesku pri mori. A ty pôjdeš osobne do boja. Potom prídeme k nemu na niektorom mieste a kde ho nájdeme, vrhneme sa na neho, ako keď rosa padá na zem a neostane ani jediný. Keby sa však stiahol do niektorého mesta, vtedy celý Izrael prinesie k mestu povrazy a strhneme ho do potoka, takže nenájde sa z neho ani kamienok“ (2 Sam 17,7-13). (740)

„Vtedy Absolón i všetci izraelskí muži hovorili: Lepšia je rada Arkíjca Chúšaja ako rada Achitófelova.“ Jediným človekom, ktorý sa nedal oklamať bol Achitófel; on spoľahlivo predvídal následky Absolónovej osudnej chyby. Pochopil, že vzbúrenci budú porazení. (563) Vedel, že nech to už so synom kráľa dopadne akokoľvek, on ako radca a strojca najväčších zločinov nemá nijakú nádej. Achitófel povzbudzoval Absolóna k vzbure, na zneuctenie otca mu radil spáchať najväčšiu ohavnosť; dával mu návod na zavraždenie otca a zmaril poslednú možnosť zmierenia s kráľom. A teraz Absolón dal prednosť rade iného pred jeho radami. V záchvate hnevu, žiarlivosti a zúfalstva „odišiel domov, do svojho mesta. Porobil poriadky, obesil sa; tak zomrel“ (2 Sam 17,14.23). Tak skončil so svojou múdrosťou ten, čo sa spoliehal na svoje schopnosti a neradil sa s Bohom. Satan zvádza človeka lichotením a sľubmi; no napokon každý pozná, že „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23).

Chúšaj si nebol istý, či sa vrtošivý kráľ zariadi podľa jeho rady, preto hneď poslal Dávidovi odkaz, aby bez meškania odišiel za Jordán. Kňazom, ktorí mali Dávidovi odkaz doručiť po svojich synoch, poslal Chúšaj posolstvo: „To a to radil Achitófel Absolónovi a izraelským starším, ja som však radil takto a takto. Preto teraz... tejto noci nenocuj pri brodoch na púšti, ale určite prejdi na druhú stranu, aby nezahynul kráľ a všetok ľud, ktorý je s ním“ (2 Sam 17,15.16).

Synovia kňazov padli síce do podozrenia a začali ich prenasledovať, no nebezpečné poslanie sa im predsa len podarilo splniť. Tak sa teda unavený a skľúčený Dávid dozvedel, že ešte tejto noci musí prekročiť Jordán, lebo jeho syn Absolón ho chce pripraviť o život.

Ako sa musel cítiť kráľ vo chvíli strašného nebezpečenstva, keď prežíval veľkú krivdu? Ako vyjadril svoje pocity Dávid, „udatný hrdina“, bojovník, kráľ, ktorého slovo bolo zákonom, keď ho zradil milovaný a rozmaznaný syn, ktorému nerozvážne dôveroval; a keď ho teraz opustil ľud, s ktorým ho spájalo najmocnejšie puto cti a vernosti? Dávid sa v hodine svojej nakrutejšej skúšky primkol k Bohu a spieval: (741)

„Hospodine, ako mnoho je mojich nepriateľov.
Mnohí povstávajú proti mne!
Mnohí o mne hovoria:
pre neho niet pomoci u Boha!
Ale ty, Hospodine, si mojím štítom,
si mojou slávou, ty mi dvíhaš hlavu.
Keď hlasite volám k Hospodinovi,
on mi odpovedá zo svojho svätého vrchu.
Ľahol som si a zaspal som;
prebudil som sa, lebo Hospodin ma podopiera. (564)
Nebojím sa desiatok tisícov ľudí,
čo stavajú sa vôkol proti mne...
u Hospodina je záchrana,
a nad tvojím ľudom tvoje požehnanie“ (Ž 3,2-9).

Dávid a všetok ľud, ktorý bol s ním – bojovníci a štátnici, starí i mladí, ženy a deti – prekročili v tmavej noci hlbokú bystrinu, takže „do ranného svitu nezostal ani jeden, čo by nebol prešiel cez Jordán“ (2 Sam 17,22).

Dávid sa so svojím vojskom usadil v Machanajime, kráľovskom sídle Išbóšetovom. Bolo to dobre opevnené mesto medzi vrchmi, vhodné ako útočisko v čase vojny. Krajina bola bohatá a jej ľud sa správal priateľsky voči Dávidovi. K Dávidovi sa pridalo mnoho ďalších stúpencov a zámožní ľudia mu priniesli mnoho darov, potravy a ďalších nutných potrieb.

Chúšajova rada splnila svoj účel. Dávidovi sa podarilo uniknúť. Dravý a nerozvážny Absolón však nechcel ďalej čakať; vyrazil, aby dostihol svojho otca. „Prešiel cez Jordán; on i všetci izraelskí muži s ním“ (2 Sam 17,24). Absolón ustanovil nad vojskom Amásu syna Dávidovej sestry Abigajily. Armádu mal veľkú, ale vojaci neboli vycvičení a dostatočne pripravení na stretnutie so skúsenými bojovníkmi jeho otca. Dávid rozdelil svoje vojsko do troch oddielov a na ich čele boli Joáb, Abíšaj a Ittaj Gatský. Rozhodol sa, že svoje vojsko povedie do boja sám, ale dôstojníci, poradcovia a ľud mu to nedovolili. Vraveli: „Ty nepôjdeš, lebo ak by sme museli utekať, nebudú na nás dbať, ba keby nás i polovica zomrela, nebudú o nás dbať. Ale ty si ako tisíc z nás; (742) lepšie bude teraz, keď nám budeš pomáhať z mesta. Kráľ im odpovedal: Urobím, ako uznáte za dobre“ (2 Sam 18,3.4).

Za mestským múrom bolo už vidieť vojsko povstalcov. Absolón mal takú armádu, že Dávidovo vojsko v porovnaní s ňou vyzeralo ako malá hŕstka. Dávid pri pohľade na nepriateľské vojsko ani len nepomyslel na svoju korunu a kráľovstvo; ba nemyslel ani na vlastný život, ktorý závisel od výsledku boja. V otcovom srdci bolo priveľa lásky k odbojnému synovi a súcitu s ním. Keď vojsko vychádzalo z mestských brán, Dávid povzbudzoval svojich verných vojakov a vyzýval ich, aby bojovali s dôverou, že Boh Izraela im pomôže zvíťaziť. Dávid však ani teraz nevedel potlačiť svoju lásku k Absolónovi. Keď na čele prvého oddielu šiel okolo kráľa víťaz mnohých vojen Joáb a sklonil svoju hrdú hlavu, aby vypočul posledné panovníkove slová, počul jeho rozochvený hlas: „Šetrne mi zachádzajte (565) so synom Absolónom!“ (2 Sam 18,5). Kráľova úzkosť pôsobila dojmom, že Absolón mu je drahší než kráľovstvo, drahší než tí, čo mu zostali verní. To však ešte viac roznecovalo rozhorčenie vojakov proti nezdarnému synovi.

Bojiskom sa stal les neďaleko jordánskych brehov, kde sa množstvo Absolónovho vojska nemohlo uplatniť a skôr prekážalo. Nevycvičené mužstvo stratilo v lesnej húštine a v kroví prehľad a vymklo sa veleniu. „Dávidovi služobníci porazili tam ľud izraelský; toho dňa bola tam veľká porážka: až do dvadsaťtisíc mužov.“ Keď Absolón videl, že boj prehral, dal sa na útek. Hlava mu však uviazla vo vetvách košatého stromu, mulica spod neho ušla a Absolón ostal bezmocne zavesený a vydaný napospas svojim nepriateľom. Tak ho našiel jeden z vojakov, ktorý mu v obave, aby si nerozhneval kráľa, ušetril život. Joábovi však oznámil, čo videl, a ten bez rozpakov konal. Kedysi bol Absolónovým priateľom, dvakrát ho zmieril s Dávidom, ale on jeho dôveru zneužil. K tejto vzbure so všetkými jej hrôzami nemuselo dôjsť, keby sa Absolón, vďaka Joábovmu príhovoru u vládcu, nebol vrátil na kráľovský dvor. (743) Joáb mohol teraz strojcu všetkého tohto zla zničiť jednou ranou. Joáb však „vzal do ruky tri kopije, vrazil ich Absolónovi do srdca... a hodil ho v lese do veľkej jamy a nahádzali na neho veľmi veľkú hŕbu skál“ (2 Sam 18,7.14.17).

Tak skončil pôvodca vzbury v Izraeli. Achitófel si na život siahol sám. Kráľov syn Absolón, ktorého preslávená krása bola pýchou Izraela, prišiel o život v rozkvete svojej mladosti. Jeho mŕtve telo bolo hodené do jamy a prikryté hŕbou skál na znamenie večnej hanby. Absolón si ešte za života dal postaviť nádherný pomník v kráľovskom údolí. Jedinou pamiatkou, ktorá teraz po ňom zostala a označovala jeho hrob, bola hromada skál v divočine.

Joáb po smrti strojcu vzbury zvukom trúb vojsku oznámil, aby prestalo prenasledovať utekajúceho nepriateľa a vyslal poslov so správou ku kráľovi.

Strážca sledujúci bojisko z mestských hradieb videl, že k mestu beží muž a krátko nato aj druhý bežec. Len čo prvý muž dobehol, strážca povedal kráľovi, ktorý čakal pri bráne: „To je dobrý človek, iste prichádza s dobrou zvesťou. Vtom Achímaac zavolal a povedal kráľovi: Pokoj ti. Poklonil sa kráľovi tvárou až k zemi a povedal: Požehnaný Hospodin, tvoj Boh, ktorý ti vydal mužov, čo pozdvihli ruku proti môjmu pánovi, kráľovi.“ Na kráľovu nedočkajú otázku: „Či sa dobre vedie môjmu synovi Absolónovi?“ (2 Sam 18,27-29) dal Achímaac vyhýbavú odpoveď. (566)

O chvíľu pribehol druhý posol a volal: „Dobrú zvesť dostáva môj pán a kráľ, lebo dnes ťa vyslobodil Hospodin z ruky všetkých, ktorí povstali proti tebe.“ Otec sa znova úzkostlivo pýta: „Či sa môjmu synovi Absolónovi dobre vedie?“ Posol nemohol zatajiť pravdivé správy a odpovedal: „Nech všetkých nepriateľov môjho pána a kráľa a všetkých, čo zlým činom povstali proti tebe, stihne to isté, čo sa stalo tvojmu synovi.“ Dávidovi to stačilo. Ďalej sa už nevypytoval; sklonil hlavu a „vystúpil do siene nad bránou a plakal. Idúcky volal: Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón!“ (2 Sam 18,31-33).

Víťazné vojsko sa vracalo z bojiska. V blízkosti mesta sa z okolitých vrchov ozývalo jeho víťazoslávne volanie. Len čo však vojaci vošli do mesta, ich jasot stíchol, ruky so zástavami klesli a vojaci pochodovali so sklopeným zrakom. Podobali sa skôr porazeným než víťazom, lebo kráľ ich nečakal a nevítal. Namiesto toho počuli zo siene nad bránou jeho mučivý nárek: „Syn môj Absolón, syn môj, syn môj Absolón! Keby som bol ja zomrel namiesto teba. Absolón, syn môj, syn môj!“ (2 Sam 18,33). (744)

„Víťazstvo toho dňa sa zmenilo na smútok pre všetok ľud, pretože ľud počúval v ten deň: Kráľ žiali nad svojím synom. A ľud sa toho dňa vkrádal do mesta, ako sa vkrádajú ľudia, keď sa hanbia, že utiekli z boja“ (2 Sam 19,2.3).

Joáb bol rozhorčený. Boh im pomohol, aby sa smeli radovať a plesať. Najväčšia vzbura, akú Izrael kedy zažil, bola potlačená a z tohto veľkého víťazstva zostal teraz len žiaľ nad tým, ktorého zločinná vzbura stála krv tisícov statočných mužov. Ku kráľovi vtrhol strohý, nevyberavý veliteľ vojska a odvážne mu povedal: „Dnes si potupil všetkých svojich služobníkov, ktorí ti dnes zachránili život i život tvojich synov, tvojich dcér..., lebo miluješ tých, čo ťa nenávidia, a nenávidíš tých, čo ťa milujú; veru dnes si ukázal, že ti nezáleží na tvojich kniežatách a služobníkoch, lebo dnes som poznal, že by sa ti bolo ľúbilo, keby Absolón bol zostal nažive a my všetci boli by sme dnes mŕtvi. Preto teraz vstaň, vyjdi von a prehovor k srdcu svojich služobníkov; lebo prisahám na Hospodina, že ak nevyjdeš, ani jeden neostane s tebou tejto noci, a bude to pre teba horšie ako všetko zlé, ktoré ťa postihlo od tvojej mladosti až doteraz“ (2 Sam 19,5-7).

Nech sa už táto výčitka dotkla zarmúteného kráľa akokoľvek tvrdo či až kruto, Dávid sa nehneval. Vedel, že vojvodcove slová sú pravdivé, preto vyšiel k bráne a pozdravil svojich udatných vojakov, ktorí pochodovali pred ním, a pochválil ich za statočnosť a odvahu. (567) (745)