absint, kankán a čierna venuša

METODIKA PRÁCE
Svoju prácu som začala získaním materiálov, čiže kníh, článkov a pod. potom som všetky materiály dôkladne preštudovala a zaznačila najvýznamnejšie informácie. Potom som začala s písaním vlastnej práce, pričom som použila dedukciu a generalizáciu.
Po napísaní vlastnej práce som si preštudovala odborné názory, ktoré som citovala v diskusii.
Svoje názory som skonfrontovala v závere s odbornými.

DISKUSIA
Vďaka svojmu dielo sa stali nezabudnuteľnými. Dali by sa prirovnať k Eposu o Gilgamešovi, ktorého hlavný hrdina sa celý život snažil získať nesmrteľnosť, ale nakoniec zistil, že nesmrteľným sa človek stáva svojimi činmi, skutkami a tým, o čo sa v živote zaslúžil.
Ibaže názory na význam a nadčasovosť impresionistov a symbolistov sa dosť líšia.
O Lautrecovi bolo napísaných mnoho názorov a kritík, ktoré sú veľmi pestré a rôznorodé. Niektorí ho považujú za najväčšieho umelca doby. „Prvý raz som sa stretol s Toulouse – Lautrecom v Cormonovom ateliéri. Lautrec bol umelcom veľmi výraznej individuality a podľa môjho názoru mal takú bystrú hlavu ako len málokto v Paríži.“ (zo spomienok A.S. Hartricka) O jeho pochvalu sa nielen raz zaslúžil aj Degas, umelec, ktorého Lautrec najviac obdivoval. „A tak raz Degas zbadá u Dihauovcov Lautrecovu kresbu, pozorne si ju prezrie e zvolá s istou dávkou melanchólie: „Takéto čosi urobí mladý človek, a my sme sa v živote toľko nadreli!““ (Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 313)
Niektoré recenzie sa ale nedali zaradiť ani medzi pozitívne, ani medzi negatívne. „Dvadsiateho ôsmeho marca o Lautrecovi ešte hrubším spôsobom píše v L`Écho de Paris istý Lepelletier. Jeho nehanebné riadky sú tým ohromucujúcejšie, že mal podľa všetkého lepšie informácie a bol citlivejším psychológom ako Hepp.: Vďaka zvláštnej povahovej črte, ktorá akoby bola mravným trestom, božím hnevom, zasahujúcim siedmu generáciu, bol tento úbohý, nevydarený, nemotorný a nepekný mužíček horlivým milovníkom žien. Behal za láskou, kde sa len dalo. Akoby svojimi neukojenými túžbami pykal za radostné hýrenie grófov de Toulouse, akoby svojimi stálymi neúspechmi vykupoval ich časté víťazstvá na poli ľúbosti. Mučila ho túžba po láske, túžba vzbudiť v niekom ľúbostnú vášeň. Bol to hrbatý Don Juan, hľadajúci ideál v tej najprízemnejšej idealite. Určite by sa aj on mohol pochváliť siahodlhým zoznamom svojich mileniek, ktoré však všetky figurujú aj v registroch, ošifrovanom pánom Willom z policajnej prefektúry. Tie najúbohejšie smilstvá, výpravy na úrovni obchodného cestujúceho, ktoré Toulouse – Lautrec rád organizoval a lákal do nich aj svojich kamarátov, sa spolu s pocitom menejcennosti, prameniacim v jeho zovňajšku a v morálnom úpadku, určite podieľali na tom, že sa dostal do ústavu. Teraz v tom zvláštnom raji ľudskej degenerácie, v tej čudesnej Walhale, obývanej bláznami, ktorá desí iba tých nešťastníkov, čo sú ešte obdarení rozumom, naplno vychutnáva absolútne šťastie. Bez zábran sa teší z toho, čo pokladá za svoju silu, krásu a talent. Maľuje nekonečné fresky, majstrovsky, až z toho človeka chytá závrat, vyrába neurčité obrazy; zároveň objíma nádherné telá, obklopujú ho štíhle postavy ladných tvarov a jeho bytosť, vždy pripravenú na stále nové a nové pocity, zaplavujú neustále sa obnovujúce rozkoše. Vďaka šťastnému pomäteniu mysle sa vznáša ďaleko od ošklivosti a smútkov tohto sveta, pláva k čarovným ostrovom, kde je kráľom. Už nepredáva umenie ani nekupuje lásku.“ (Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str.263)
Van Gogh na tom nebol o nič lepšie. Spočiatku jeho obrazy nikto neprijímal, až v Paríži zistil, že za niečo naozaj stojí. Na počiatku jeho tvorby mu brat Theo povedal: „Si na správnej ceste. Kresby sú ťarbavé, ale originálne. Je v nich životnosť a rytmus, aké som málokedy vídal. Nechaj to kopírovanie, Vincent; kúp si škatuľku s farbami. Čím prv začneš narábať s farbami, tým lepšie. Nekreslíš už najhoršie a budeš sa stále zlepšovať.“ (Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 119) Presne dva týždne po tom, ako predal svoj jediný obraz, bola v novinách Mercure de France uvedená recenzia jeho diela nazvaná Les Isolées: „Dielo Vincenta van Gogha charakterizuje prebytok sily a prudkosť výrazu. Kategorické pritakávanie bytostnej podstate vecí, neraz až unáhlené zjednodušovanie tvarov, bezočivá túžba hľadieť zoči – voči slnku, vášnivosť jeho kresby i koloritu, to všetko odhaľuje človeka silného, muža, odvážlivca, niekedy brutálneho, niekedy úprimne nežného. Vincent van Gogh je pokračovateľom vznešenej tradície Fransa Halsa. Jeho realizmus prekračuje pravdivosť veľkých holandských mešťanov, takých zdravých na tele a vyrovnaných na duchu, ktorí sú jeho predkami. Jeho diela sa vyznačujú svedomitým štúdiom charakteru, ustavičným hľadaním kvintesencie každého predmetu a hlbokou, priam detskou láskou k prírode a pravde. Dočká sa niekedy tento robustný a pravdivý umelec s osvietenou dušou radosti nad uznaním verejnosti? Sotva. Je príliš prostý a zároveň príliš rafinovaný pre naše meštiacke dušičky, nikdy ho nik do hĺbky nepochopí, iba ak jeho bratia – umelci. G. – Albert Aurier. “ (Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 405)
Kritiky Baudelaira boli nepomerne rozmanitejšie. Pretože práve on bol tým spisovateľom, o ktorom sa hovorí, že existujú diela, ktoré vznikli pred ním, a potom také, ktoré vznikli po ňom. Prestavuje akýsi medzník v literatúre. A práve preto sa čitatelia rozdelili na dve skupiny, na tých, ktorí ho zbožňovali a nadovšetko uznávali, a potom takí, ktorým sa hnusil. Ponúknem niekoľko rozdielnych názorov.
„Sú chvíle, keď pochybujeme o mentálnom zdraví pána Baudelaira, a sú chvíle, keď o ňom už nepochybujeme. Väčšinu času sa jednotvárne a premyslene opakujú rovnaké slová, rovnaké myšlienky. Odporné sa tu stretáva s hanebným a odpudzujúce sa tu spája s hnusným.“ Gustave Bourdin
„V čase, keď verš slúžl už iba na vykreslenie vonkajšej podoby ľudí a vecí, Baudelaire dokázal vysloviť nevysloviteľné, a to vďaka svalnatému a dužinatému jazyku, ktorý väčšmi ako ktorýkoľvek iný mal tú zázračnú silu, že akousi zvláštnou čistotou výrazu zachytil najmiznúcejšie a najbúrlivejšie chorobné stavy, vyčerpané mysle a smutné stavy.“ J. – K. Huysmans
„Jedinou Baudelairovou myšlienkou je myšlienka na smrť. Jediným Baudelairovým pocitom je pocit smrti. Myslí na ňu vždy a všade. Všade ju vidí, vždy po nej túži. A práve tým vychádza z romantizmu.“ Gustave Lanson
„Baudelaire, najväčší archetyp básnika v modernej epoche a vo všetkých krajinách.“ T. S. Eliot (Charles Baudelaire, Kvety zla, 1993, str. 161 – 167)
ÚVOD
„Vlani umrel Victor Hugo“, povedal Zola, „a s ním umrela celá jeho civilizácia. Civilizácia pekných gest, romantiky, prefíkaných lží a jemného vykrúcania. Moje knihy reprezentujú novú civilizáciu, amorálnu civilizáciu dvadsiateho storočia. A tak aj vaše obrazy. Bouguereauova mrcina sa ešte vždy vláči po Paríži, ale on ochorel v ten deň, keď Manet vystavil Raňajky v tráve, a umrel v ten istý deň, keď Manet dokončil Olympiu. Dnes je aj Manet preč, rovnako ako Daumier, ale máme ešte Degasa, Lautreca a Gauguina, ktorí budú pokračovať v ich diele.“
„Pripíš do zoznamu aj Vincenta van Gogha,“ povedal Toulouse-Lautrec.
„Zapíš ho na čelo zoznamu,“ doložil Rousseau.
„Dobre, Vincent,“ usmial sa Zola, „vymenovali vás za člena krúžku pre kult ohavnosti. Prijímate vymenovanie?“
„Bohužiaľ,“ odvetil Vincent, „obávam sa, že ta patrím už od narodenia.“
„Sformulujeme svoj manifest, páni,“ pokračoval Zola. „Po prvé: všetko pravdivé pokladáme za krásne, nech je to na pohľad aj neviem aké ohavné. Prijímame celú prírodu, nič z nej nezavrhujeme. Veríme, že v drsnej pravde je viac krásy ako v peknej lži, v zemitosti viac poézie ako vo všetkých parížskych salónoch. Pokladáme bolesť za dobrú, lebo je to najhlbší ľudský cit. Pokladáme pohlavie za krásne, aj keby ho stelesňovala prostitútka a kupliar. Charakter staviame nad ohavnosť, bolesť nad krásu a ťažkú, surovú skutočnosť nad všetko bohatstvo Francúzska. Prijímame život v jeho celistvosti, bez mravných súdov. Pokladáme prostitútku za rovnocennú s grófkou, domovníka s generálom, sedliaka s ministrom, lebo napospol majú svoje miesto na zemi a sú votkaní do osnovy života!“
„Pripime si, páni,“ zvolal Toulouse-Lautrec. „Nech žije amorálnosť a kult ohavnosti. Nech skrášľujú a obrodia svet!“
„Sprostosť!“ vyhlásil Cézanne.
„A ešte raz sprostosť!“ povedal Georges Seurat.
(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 301-302)
V románe Smäd po živote od Irvinga Stonea nájdete takýchto rozhovorov oveľa viac. Skoro každý večer sa takto stretávali najväčší umelci, spisovatelia všetkých čias. Podvečer si sadli do niektorého z vychýrených Parížskych podnikov, objednali si pohárik absintu, nikdy však nezostali len pri jednom, a diskutovali. O čom? O politike, o ženách, kankáne, ale najmä o ich najväčšej vášni, či už ňou bolo maľovanie alebo písanie. Takto mohli presedieť celú noc. Jediné, čo však mohlo narušiť tento každodenný rituál, bolo uskutočňovanie práve toho, kvôli čomu boli často odsudzovaní spoločnosťou a na čo míňali svoje posledné franky. Umenie.
Videli v ňom jedinú možnosť vyjadrenia sa, svoj osud, jedinú túžbu, ktorá sa mnohým stala osudnou. Niektorí zošaleli, iní spáchali samovraždu, alebo sa im ich záhubou stal životný štýl.
A miestom, kde sa im najľahšie tvorilo a práve vďaka nim sa stalo mestom umenia a lásky, bol Paríž.
A kto vlastne sú tí „oni“? Henri de Toulouse-Lautrec, Vincent van Gogh, Paul Gauguin, Paul Cézanne, Georges Seurat, Émile Zola, ale aj Charles Baudelaire, ktorý síce do tejto spoločnosti nepatril, ale stál pri zrode impresionizmu a svojím dielom vyvolal práve také pohoršenie a obdiv ako oni.

ŽIVOT PRED PARÍŽOM
Spôsob ich života a pôvod sa od seba dosť odlišovali. Niektorí pochádzali z bohatých rodín, iní sa celý život snažili na seba zarobiť, v čom im však bránilo ich presvedčenie stvárňovať len to, čo sa páči im a „kašlať“ na spoločnosť.
Lautrec pochádzal z jednej z najbohatších rodín. Keďže bol chlapec, vo svojej rodine mal život predurčený. Mal by ho stráviť v sedle a na poľovačkách, presne tak, ako jeho otec. Narodil sa ako krásne bábätko, v škole patril k najlepším, bol pýchou celej rodiny. Ibaže stalo sa niečo nečakané. Zlomil si ľavú aj pravú stehennú kosť. Zranenie sa mu stalo osudným. V nijakom prípade však Lautrecove fraktúry neboli príčinou zastavenia rastu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať zo životopisných údajov. Jeho rast nikdy nebol uspokojivý. Zlomeniny boli iba následkom, „dramatickým vyústením predchádzajúceho vývoja“, ovplyvneného patologickým faktorom v kostnom tkanive. Nie je vôbec zvláštne, že sa obidve nehody stali v puberte. Choroby tohto druhu sa niekedy nemusia prejaviť celé roky (za Lautrecových čias sa táto diagnóza ani nedala určiť, lebo ešte neexistovala röntgenografia), no výrazne sa zhoršujú v obdobiach prudkého rastu. Lautrec nosil v sebe od začiatku svoj osud; nemohol mu uniknúť (z údajov, ktoré zozbieral doktor Lévy sa dozvedáme, že jedna Lautrecova sesternica bola trpaslíčka). Ako malý si na stenu robieval čiaročky, na ktorých si zaznačoval, koľko vyrástol. Zrazu však: „Svedectvo steny už teraz ani nepotrebuje. Stačí, keď sa pozrie na svoje ruky a nohy – aké ich má len krátke! Trup je takmer normálny, no končatiny sa nevyvíjajú, a tak jeho postava pôsobí čoraz grotesknejšie. Aká karikatúra z neho napokon vyrastie? Zo dňa na deň je škaredší. Nos sa mu rozširuje, pery akoby mu puchli, nadúvajú sa a vynikajú nad ustupujúcou bradou. Z tých zhrubnutých pier vychádzajú slová skomolené šušlaním, a nápadným račkovaním, sprevádzané prehltávaním slabík a prskaním. V tom tele sa všetko zoskupuje, uzlí, hrubne a dostáva rozličné proporcie. Krátke ramená sú zakončené rukami s obrovskými prstami!“(Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 42) Už nemohol chodiť s otcom na poľovačku, ani robiť to, čo sa od neho očakávalo. Objavil však činnosť, ktorá nevyžadovala fyzickú zdatnosť. Začal kresliť, kreslil všetko, čo mal rád. Kone, prírodu, zaujímavé predmety. Lenže jeho vlastný otec sa za neho hanbil, hoci matka ho milovala a najmä ju trápilo svedomie. Chcela život svojmu synovi čo najviac uľahčiť. On však svoj domov opustil.
Vincent van Gogh, na rozdiel od Lautreca, nebol telesne postihnutý. Spočiatku pracoval v obrazárni, kde sa mu darilo. Jedna z jeho bohatých zákazníčok sa raz však rozhodla nakúpiť si mnoho, podľa van Gogha nevkusných obrazov, vtedy sa v ňom dostalo prvýkrát na povrch jeho umelecké cítenie, o ostro jej vyjadril vlastný názor. Samozrejme, že nezostal nepotrestaný. Po tejto neúspešnej skúsenosti sa rozhodol slúžiť Bohu, v čom ho jeho rodina jednohlasne podporovala. Dostal sa do baníckej dediny Borinage. A práve tam spoznal, čo je to skutočný život. On žil z peňazí jeho rodičov a z platu 50 frankov mesačne, ktoré mu poskytovala cirkev. Ibaže baníci žili z troch sous na deň, a to mali mnohí uživiť celé rodiny. Van Gogh sa rozhodol vžiť sa do ich podmienok, presťahoval sa do chatrče, nechával si na tvári stopy uhlia, bol neustále špinavý, zo svojho platu živil celú dedinu, staral sa o jej obyvateľov, stal sa jednoducho „dievčaťom pre všetko“. Vďaka tomu si ho dedina začala vážiť a on sa konečne prestal cítiť ako votrelec. Ibaže sa objavili finančné problémy, a cirkev sa rozhodla, že je v Borinage nepotrebný. Dostal ultimátum, buď odíde, alebo ho vylúčia z cirkvi. Rozhodol sa pre druhú možnosť. V Borinage taktiež pochopil, že Boh vlastne neexistuje, keby totiž existoval, tak by všetci tí ľudia tak hrozne netrpeli, mali by na stravu a nemuseli by vykonávať prácu, v ktorej im každý deň hrozí smrť. Raz, keď bol už úplne na dne, sa vybral na prechádzku do neďalekej dediny a tam si po prvýkrát zakúpil papier a uhlík. Začal maľovať. Ako modely mu stáli ľudia z dediny, maľovanie mu začínalo zaberať väčšinu času. Vincent však ochorel. Nebyť brata, ktorý ho prišiel navštíviť, pravdepodobne by zomrel. Tomu aj povedal: „Ach, Theo, celé tie trpké mesiace som sa o čosi usiloval, pokúšal som sa objaviť skutočný zmysel a cieľ svojho života, a nevedel som o tom. Ale teraz, keď ho poznám, nič ma už neodstraší. Vieš, čo to znamená, Theo? Po všetkých tých premrhaných rokoch som sa konečne našiel! Budem umelcom! Rozhodne ním budem. Musím. Preto som stroskotal v každom inom zamestnaní: nebol som pre ne stvorený, ale teraz mám čosi, pri čom nemôžem stroskotať. Ach, Theo, väzenie sa konečne otvorilo, a ty si ten, čo mi otváraš jeho brány!“(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 100) Rodičia s jeho výberom nikdy priveľmi nesúhlasili, im záležalo na tom, koľko si bude zarábať. Jeho diela sa však postupne začali zlepšovať. Prešiel vývojom od Ettenu, cez Haag a Neunen až po Paríž. A až tam konečne pochopil, aké dokáže byť umenie rôznorodé a ako sa on potrebuje zlepšiť..
Charles Baudelaire pochádzal z rodiny, v ktorej mal vždy hlavné slovo otec, ktorý mohol byť svojej manželke aj otcom. Zomrel, keď Charles nemal ani šesť rokov. Krátko po manželovej smrti sa jeho matka vydala za dôstojníka, ktorý vniesol atmosféru svojho povolania aj do rodinného kruhu. A to najmä disciplínu. A práve ona sa stala príčinou mnohých nezhôd medzi budúcim básnikom a jeho otčimom. Ten sa preto rozhodol Charlesa poslať do jedného z najlepších lýceí do Lyonu, (bránil mu totiž v kariére). Charles sa stal jedným z najlepších žiakov, dokonca sa ním aj škola chválila! Tesne pred maturitou bol však vylúčený, lebo odmietol prezradiť meno spolužiaka, ktorý sa dopustil istého priestupku. Mnoho vplyvných rodičov jeho spolužiakov a taktiež jeho otčim sa postavili na jeho obranu a nakoniec mu bolo dovolené zložiť maturitu externe. Na otčimovo želanie začal študovať právo, pretože sa mu cnelo za Parížom a túžil sa vrátiť späť. Štúdium nikdy nedokončil, ale konečne bol v Paríži, kde sa stal slobodným, už nebol odkázaný na peniaze rodičov a mohol sa začať venovať publicistike, ktorá ho neskôr priviedla k literatúre.
Émile Zola žil v Paríži od narodenia, takže v jeho živote nejakú zásadnú zmenu pozorovať nemôžeme. Keďže celý život prežil v meste umenia, tak je pochopiteľné, že mu nakoniec prepadol. Veď ako by niekto dokázal odolať toľkej kráse, pamiatkam a histórii, ktorá je snáď na každom kroku. Stačí, aby sa človek začal pozerať okolo seba a pohltí ho čaro Paríža. A Zola nebol výnimkou Rozhodne však treba spomenúť, že bol zakladateľom a vodcom naturalistickej školy. Svoje názory o naturalizme opísal v 20- zväzkovom románe Les Rougoun – Macquart.

PARÍŽ
„Áno, Paríž. Hlavné mesto Európy. Najmä pre umelca.“(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 259) Presne toto povedal Theo van Gogh, keď jeho brat prvýkrát prišiel do tohto nádherného mesta. Paríž má síce mnoho častí a rôznych štvrtí, ale najvýznamnejšou, najmä pre umelca sa stal Montmartre. Asi preto, lebo v ňom našiel všetko, lásku, zábavu, alkohol, modely, inšpiráciu, a to všetko za lacný peniaz. Montmartre v roku 1882 sa ešte podobá opisu Gérarda de Nervala z Októbrových nocí: „Sú tam mlyny, hostince a besiedky, vidiecke polia a tiché uličky vrúbané chalúpkami, stodolami a bujnými záhradami, zelené pláne preťaté hlbokými výmoľmi, kde z ílu presakujú pramene a postupne zmnožujú ostrovčeky zelene, na ktorých poskakujú kozy a spásajú paznechtík visiaci zo skál; dievčatká s hrdým pohľadom a krokom horalov na ne dozerajú pri svojich hrách.“ Ale najlepšie ho opísal Rudolphe Salis, ktorý opitý chodil po Paríži a vrešťavým hlasom vykrikoval: „Montmartre, slobodné mesto! Montmartre, svätý kopec! Montmartre, soľ zeme, pupok a mozog sveta, žulové prsia, ku ktorým sa chodia napájať generácie prahnúce po ideáloch!“
Montmartre bol plný lásky, ale pre človeka, akým bol van Gogh, nebola takáto podoba najnežnejšieho citu nikdy po vôli. Vincent hľadal v živote skutočnú lásku v podobe ženy, ktorá by mu varila, ktorá by s ním chodievala maľovať, skrátka túžil po rodinnom živote. Raz dokonca žil s prostitútkou, ale nakoniec sa museli rozísť, pretože len čo nemali dostatok peňazí, ju to vždy hnalo späť na ulicu. Zrejme je pravda, že muž si nikdy nezíska lásku predajnej ženy. Taký istý bol aj Baudelaire. Zamiloval sa do svojej milenky, ktorú prezýval Čierna Venuša. Prezývka pravdepodobne súvisela s farbou jej pleti, bola totiž mulatka. A zaujímala sa o umenie. To rozhodne nepotešilo jeho rodičov, a tak sa aj ona stala príčinou ich neustále pretrvávajúceho konfliktu. Cherchez la femme – Za všetkým hľadaj ženu.
Lenže nie všetci umelci považovali lásku za jednu z najdôležitejších súčastí života. Gauguin, Seurat, Cézanne, Lautrec, nikto z nich nepotreboval nikoho, s kým by zdieľal svoju životnú cestu. Stačila im inšpirácia. Mohol by byť umelec taký zaujímavý, keby žil šťastný život plný radosti, pokoja a bezstarostnosti?
Najzaujímavejší je snáď, ak hovoríme o láske, Lautrec. Bol presvedčený, že kvôli jeho výzoru nie je možné, aby sa doňho nejaká žena niekedy zamilovala. Preto mal vlastný spôsob ako ju nájsť. V Moulin de la Galette, Reine-Blanche, Moulin Rouge bol stálym hosťom. „Maliar si určite nič nenavráva. Láska je čosi iné, ale existuje vôbec? Keby Lautrecovi položili takúto nevhodnú, zarážajúcu otázku, určite by rýchlo odsekol dajakým cynickým žartom. Pri prostitútkach má aspoň ilúziu, ilúziu nežnosti, po ktorej síce nesmierne túži, no za nič na svete by nepriznal, že ju potrebuje.“(Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 161) Tieto ženy sa mu stali neoceniteľnými modelmi. Namaľoval množstvo obrazov, kresieb a plagátov kurtizán. Pozoroval ich ako oddychovali, ako sa oddávali svojim túžbam, stali sa jeho druhou rodinou.

Moulin Rouge, Moulin Rouge,
pre koho melieš, Moulin Rouge?
Odpovedz mi na tú otázku:
Melieš pre smrť, či pre lásku?
(Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 218)

Každý zo spomínaných umelcov si však hľadal inú inšpiráciu a modely, ktoré im ponúkal Paríž. Či už to boli ženy alebo príroda. Poniektorí maľovali taktiež ulice, pamiatky a iné pozoruhodnosti Paríža.
Lautrec nenachádzal inšpiráciu len v modelkách. S obľubou taktiež navštevoval cirkusy, kde pozoroval ľudí, či už chudobných alebo bohatých. Lautrec si nikdy na ľuďoch nevšímal krásu, vždy vyjadroval len to, čo v ľuďoch videl, jeho pocity z prvého kontaktu. Mnoho ľudí ho nikdy nepochopilo. Mnohých, čo si u neho objednali plagáty, znechutil výsledný efekt. Ale veď úpromnosťt predsa bola podstatou, nakreslil ich takých, akými v skutočnosti boli, nie akými by chceli byť, alebo si nebodaj mysleli, že sú krajší? Raz van Goghovi povedal: „Sú to nefalšované a prenikavé komentáre života. To je najvyšší druh krásy, nemyslíte? Keby ste tie ženy idealizovali alebo hľadeli na ne sentimentálne, boli by ste ich namaľovali nepekné, lebo vaše portréty by boli zbabelé a neúprimné. Ale vy ste povedali pravdu otvorene, ako ste ju videli, a to je krása, nie?“(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 268) Jeho inšpiráciou neboli len modelky, zaujal ho taktiež Vincent van Gogh, namaľoval viacero jeho portrétov. Veľký obdiv vyvolal aj anglický spisovateľ Oscar Wilde. „Ak jestvuje bytosť, ktorá by bola pravým opakom Lautreca, tak je to Oscar Wilde.“ (Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 216) stretol sa s ním práve v období, keď mal byť vykázaný z Anglicka kvôli homosexualite. Lautrecovi sa zdalo šialené, že stojí pred človekom, ktorý ešte včera patril k vrcholu svetovej literatúra a dnes je obyčajným kriminálnikom. Wilde však odmietol Lautrecovi pózovať, tak ho kreslil len popamäti.
Van Gogh, narozdiel od Lautreca, nepochádzal z tak bohatej rodiny a nemohol si robiť čo len chcela on sa aj celý život snažil, aby jeho diela získali ocenenie, kreslil 24 hodín v kuse, bez prestávky, bol vychudnutý, ale aj tak nikdy nikoho dostatočne neuspokojil. Najmä svojich rodičov nie. Jedine brat Theo mu neustále vysvetľoval, že práve preto, že je jedinečný, že má originálny štýl, aký sa nedá nikde inde nájsť, raz bude slávny a jeho obrazy sa budú predávať za tisíce frankov. Keď sa dostal do Paríža, jeho komplexy sa prehĺbili. Bol presvedčený, že sa impresionistom nedokáže vyrovnať. „Teraz som len jedným z mnohých. Vôkol mňa sú stovky maliarov. Na každom kroku vidím svoju karikatúru. Pomysli si, koľko máme v byte mizerných obrazov od maliarov, čo sa chcú dostať do kolónie. Aj oni si o sebe myslia, že z nich budú veľkí maliari. Možno som aj ja len taký ako oni. Čo ja viem? Čím teraz povzbudím vlastnú odvahu? Kým som neprišiel do Paríža, nevedel som, že jestvujú stratení blázni, ktorí celý život klamú sami seba. Teraz to viem. To bolí.“(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 323) On rozhodne nikdy nepatril do spolku plného a opilcov. Najradšej maľoval prostých sedliakov, najčastejšie pracujúcich, aby bolo vidno, ako sa ich telo hýbe a jednotlivé svaly pracujú. Život prírody a v prírode, to bola téma, ktorú vedel najlepšie vyjadriť aktorá mu bola najbližšia.
Georges Seurat, ktorý bol taktiež vášnivým maliarom a „členom klubu“ vopred odsúdených impresionistov, vyvinul vlastnú techniku maľovania, ktorá spočívala v nanášaní bodiek na plátno. Nazval ju pointilizmus. Mnohí ho za ňu kritizovali, najmä jeho kamaráti, nebol by to ale pravý nadšenec, keby sa jej len tak vzdal. „Moja metóda revolucionizuje celé maliarske umenie, nemôžete teda čakať, že ju pochopíte na prvý pohľad. Viete, monsieur, doteraz bolo maliarstvo otázkou osobného zážitku. Mojím cieľom je premeniť ho na abstraktnú vedu. Musíme sa naučiť rozškatuľkovať svoje city a dosiahnuť matematickú presnosť myslenia. Každý ľudský cit sa môže, ba musí redukovať na abstraktné konštatovanie farby, línie a tónu.“ (Irving Stone, Smäd po živote, str. 278)
Gauguin bol podobného názoru ako Lautrec, podľa neho láska neexistovala, jednoduchšie bolo preňho nakresliť svoje pocity ako povedať jednoduché a stručné „ľúbim ťa“. Gaugin sa neskôr spriatelil s van Goghom a navštevovali sa aj po odchode z Paríža. Vďaka van Goghovi začal využívať väčšiu farebnosť vo svojich dielach. Gauguina do tajomstiev maliarstva a impresionistov zasvätil Pissarro, ktorý ho neskôr zoznámil s Cézannom a všetci traja istý čas pracovali v Pontoise, kde sa navzájom kreslili.
Predstaviteľom literatúry, ktorý patril do tejto „pochybnej spoločnosti“, bol Émile Zola. Stretával sa s nimi a spolu sa najmä hádali, ale keď do Paríža prišiel Vincent, mal na muške nového človeka, ktorému mohol tlmočiť svoje názory. Dalo by sa však povedať, že najradšej sa zhováral a porovnával s Lautrecom. „Moje knihy nazývajú nemorálnymi, a to pre tú istú príčinu, pre ktorú pripisujú nemorálnosť tvojím obrazom, Henri. Verejnosť nevie pochopiť, že v umení niet miesta pre morálne súdy. Umenie nepozná morálku; tak ako život. Podľa mňa nejestvujú oplzlé knihy alebo obrazy – sú len zle vymyslené a zle vypracované obrazy. Toulouse – Lautrecova prostitútka je morálna, lebo on ukazuje krásu, ktorá sa skrýva pod jej zovňajškom, kým Bouguereauovo cudné vidiecke dievčatko je nemorálne, lebo je sentimentalizované a tak sladké, že stačí naň pozrieť a je vám na dávenie.“(Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str.299) Zola bol medzi maliarmi veľmi rešpektovaný, pretože sa zaslúžil o vznik impresionizmu. Od začiatku ho plne podporoval. Jediný, kto ho neuznával, bol Cézanne, pretože v knihe Dielo hodnotil jeho obrazy ako nedostatočné, nezaujímavé, nudné a mal by sa začať venovať inému remeslu, pretože nikto nemôže vykonávať niečo, v čom je tak nedostatočný. Najväčším problémom bolo, že tí dvaja spolu prakticky vyrastali a vždy boli vynikajúcimi kamarátmi.
K ich životu taktiež patrili politické názory. V nich sa však jednoznačne zhodovali. Ak by sme ich stotožnili s terajšou ideológiou a politikou, tak boli zástancami komunizmu. Tento názor vyplýval z ich sociálneho postavenia, ako umelci nikdy nemali dostatok peňazí. Preto zastávali politickú orientáciu, v ktorej by si všetci boli rovní.
Dôkazom vplyvu politických názorov na umenie alebo literatúru je dielo Émila Zolu Germinal, v ktorom hovorí o postavení baníkov vo Francúzsku. Rozhodli sa štrajkovať, aby získali lepšie postavenie a hlavne plat, ktorý bol nedostatočný takže nemohli uživiť svoje mnohopočetné rodiny. Keďže dedinu tvorili určité komunity ľudí, ktoré sa veľmi dobre poznali a pomáhali si, organizovali spolu zábavy. Často sa preto stávalo, že práve počas týchto zábav mladé dievčatá otehotneli, preto tie mnohopočetné rodiny. Sex bol pre nich jediným potešením, za ktoré nemuseli platiť. Hlavným aktérom, vodcom všetkých baníkov sa stal Štefan, ktorý do Montsou prišiel len krátko pred štrajkom, ktorý sám zorganizoval. Jeho názory boli príliš idealistické: „Hovoril zápalisto, bez oddychu. Bolo mu, ako keby zatiahnutý obzor sa náhle rozjasnil a do pochmúrneho života týchto úbohých ľudí zažiaril lúč svetla. Ten večný kolobeh biedy, lopota nemej tváre, údel dobytka, ktorý dáva vlnu a ktorý zabíjajú, všetko toto nešťastie zmizlo akoby odviate mocným zásvitom slnka a v rozprávkovej žiari zostupovala z neba Spravodlivosť. Pretože Boh je mŕtvy, zaistí ľuďom šťastie Spravodlivosť, ktorá nastolí vládu Rovnosti a Bratstva. A istého dňa ako vo sne vyrastie nová spoločnosť, ohromné, čarokrásne mesto, kde každý občan bude žiť len zo svojej práce a zúčastní sa na spoločných radostiach. Starý, zhnitý svet sa rozpadne na prach a z mladého ľudstva, očisteného od zločincov, sa utvorí jeden – jediný národ pracujúcich, ktorého heslom bude: každému podľa zásluhy a každá zásluha podľa práce. A táto vidina sa stále rozrastala, krásnela a bola tým lákavejšia, čím viac vystupovala do nemožna.“ (Émile Zola, Germinal, 1950, str. 158-159) Z toho jednoznačne vyplýva, že Zola bol ovplyvnený francúzskou revolúciou, keď hlavným heslom bolo Liberté, Egalité, Fraternité (=sloboda, rovnosť, bratstvo). Ale tak ako všetky občianske revolúcie alebo štrajky sa aj tento skončil neúspechom tvrdo pracujúceho ľudu. Vo svojom pátraní po typickom baníckom živote sa vydal do dedinky Borinage. Tam mu ľudia rozprávali príbehy o „kazateľovi“, ktorý im tam kedysi pomáhal. Až keď sa stretol s van Goghom zistil, že ním bol vlastne on. Van Gogh aj Zola ľutovali baníkov, ich priam neľudský život. Germinal je taktiež porovnaním bohatých a chudobných. Bolo veľmi depresívne, keď opisoval ako baníci chodia žobrať pár sous na jedlo alebo jedlo samostatne a ako sa mešťania napchávajú a skrývajú, aby ich nikto nevidel, lebo náhodou by dedinčania prišli o niečo žobrať aj k nim.
Názor všetkých umelcov, spisovateľov a robotníkov doby najlepšie vystihuje Lautrec: „Lautrec síce neznáša reči o politike (je však roajalista a pokladá monarchiu za prostriedok „na obmedzenie“ nadvlády byrokratov nad každodenným životom občanov), ale pohybuje sa medzi umelcami a intelektuálmi, z ktorých mnohí neskrývajú sympatie k anarchistickým teóriám. Tieto teórie vyhovujú duchu doby; zastávajú ich poprední myslitelia a snobi ich vystatovačne verklíkujú.“(Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 183)
I keď boli v podstate geniálni, nemali o svojich dielach najlepšiu mienku. Neustále potrebovali byť lepší a lepší. Možno sa ani nemáme čomu čudovať, keď ich diela sa poriadne nepredávali. Theo van Gogh mal zakázané vystavovať ich vo svojom salóne, bolo len málo impresionistov, ktorí tam mohli byť, napríklad Monet a Manet. Vystavovali síce v Salóne odmietnutých, ale aj tak vo svojom vnútre túžili po nejakej tej sláve.
Lautrec v podstate ani problémy s nedostatkom úspechu nemal, mnoho ľudí si ho najímalo, aby nakreslil plagáty propagujúce ich firmu alebo podnik. Najímala si ho aj kurtizána Jane Avril, aby maľoval portréty a plagáty, propagujúce jej osobnosť, ako reklamu na nejaký nočný klub. Lautrec sa chcel jednoducho celý svoj život zabávať a plne si ho užívať, lebo vedel, že nebude veľmi dlhý a maľovanie mu ponúklo jedinečnú možnosť po sebe niečo zanechať. Nikdy mu na nijakom názore nezáležalo, s výnimkou Degasa, a toho sa mu aj dostalo. „Raz večer Degas príde, zahalený do svojho haveloku. Dlho postáva pred každým obrazom; čosi si pospevuje, ale nič nevraví. Lautrec netrpezlivo čaká. Degas už obišiel celú sálu a zamieril k točitému schodišťu vedúcemu do suterénu. Vidieť mu už iba hornú polovicu tela, no v tom zastane a obráti a sa: „Lautrec, vidieť, že patríte k nám!““(Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 169)
Van Gogh nikdy nemal toľko šťastia. Vo svojom živote predal len jeden jediný obraz – Červená vinica, ktorý kúpila dcéra holandského maliara. Dostal zaň 400 frankov. Van Gogh mal na seba celý život veľmi pesimistický názor. Pravdepodobne to bolo spôsobené jeho rodinou, ktorá od neho chcela, aby sa konečne osamostatnil a prestal byť závislý od mladšieho brata. Nikdy sa nepovažoval za dobrého, ale ani zlého, a bol si istý, že jeho práca potrebuje neustále nejaké malé zlepšenie, aby bola dokonalejšia. Je to správny názor, lenže on so sebou nebol spokojný po celý jeho život. Vždy totiž objavil niečo, podľa neho krajšie. „Bol presvedčený, že namaľovať dobrý obraz nie je o nič ľahšie ako nájsť perlu alebo diamant. Nebol spokojný so sebou ani so svojou prácou, no predsa v ňom horela iskierka nádeje, že nakoniec sa zlepší. Neraz sa mu táto nádej zdala len fatamorgánou. A jednako žil len vtedy, keď sa boril s prácou. Osobného života nemal. Bol len stroj, slepý maľujúci automat, do ktorého bolo každé ráno treba naliať trochu jedla, pitia a farieb, a do večera bol z toho hotový obraz.“ (Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 336)
Van Gogh si ale neuvedomoval, že každý z nich bol istým spôsobom génius. Ale môže byť človek géniom od narodenia? Im napomáhalo mnoho iných vonkajších faktorov, ktoré objavili v Paríži. Pretože Paríž bol plný rôznych podnikov, barov a nočných klubov.
Lautrec veľmi rýchlo podľahol alkoholu. Jeho najobľúbenejším nápojom sa stal absint, vďaka ktorému mohol žiť 24 hodín denne, pričom neustále maľoval, zabával sa a pracoval na rôznych litografiách. Lenže, ako sa hovorí, všetkého veľa škodí. Nakoniec alkoholu úplne podľahol. Nevydržal bez neho, bol aj na protialkoholickom liečení, priatelia sa mu snažili pomáhať, všetko ale bolo márne. Nikdy mu nedokázal odolať a napokon sa mu spolu so ženami stal osudným.
Van Gogha pokazil až Paríž. Nikdy predtým alkoholu veľmi neholdoval. Tam ho s ním zoznámil Gauguin, a to najmä s absintom. Van Gogha však alkohol tak rýchlo prešiel, ako ho zaujal. Jeho osudom sa stalo slnko, na ktorom sa stal závislý, pretože najľahšie sa mu maľovalo za slnka. Miloval jasné a žiarivé farby. Doktor Rey, u ktorého Vincent istý čas býval a ktorý sa oňho staral, mu raz povedal: „Nikdy ste neboli normálny. Ale veď ani jeden umelec nie je normálny; keby bol normálny, nebol by umelcom. Normálni ľudia netvoria umelecké diela. Jedia, pijú, venujú sa nejakému zvyčajnému zamestnaniu a umierajú. Ste precitlivelý voči životu a prírode, preto ich môžete tlmočiť ostatným. Ale ak si nedáte pozor, táto precitlivenosť bude vašou skazou. Ustavičné napätie časom zlomí každého umelca.“ (Irving Stone, Smäd po živote, 1974, str. 380)
Charles Baudelaire študoval účinky rôznych drog a skúmal ich. Napísal dve básne v próze nazvané Báseň o hašiši a Čo je to hašiš?, v ktorých vysvetľuje účinky tejto drogy a jej pôvod tvrdí, že jej používaním je človek schopný dosiahnuť určitý „umelý ideál“, v ktorom je predstavivosť človeka zväčšená, ale nie natoľko, aby nebol schopný vnímať. Nezabudol však pripomenúť, že dlhotrvajúcim užívaním drogy vzniká „falošný ideál“, ktorý za dosiahnutie rozhodne nestojí.
Ibaže nie všetci sa zhodujú s názorom, že umelci potrebujú niečo, čo by im dodalo množstvo energie, aby dokázali žiť tak vyčerpávajúcim životom a neustále mať nové a nové nápady. Napríklad Auguste Barbereau: „Nechápem, prečo človek, tvor rozumový a duchovný, používa umelé prostriedky na to, aby dosiahol básnickú blaženosť, keď nadšenie a vôľa stačia na to, aby pozdvihli k nadprirodzenému bytiu. Veľkí básnici, filozofi, proroci sú bytosti, ktoré čírym a slobodným uplatnením vôle dospejú do stavu, v ktorom sú zároveň príčinou i výsledkom, podmetom i predmetom, hypnotizérom i hypnotizovaným.“ (Charles Baudelaire, Kvety zla, 1993, str. 129)
Ich životu už poznáme. Boli plne prežité, žili zo dňa na deň a určite nič nezameškali. Ibaže všetko má svoj koniec, hoci Egypťania sa na smrť pripravovali celý život a bola pre nich len začiatkom krajšieho, božského života. Ale čo maliari a spisovatelia, ako ju brali oni a čo ju vlastne spôsobilo? Mali tak ako Egypťania pripravené miesta, v ktorých by im už nikdy nič nechýbalo a konečne by zažili ten vytúžený pokoj?

SMRŤ
Ako by povedal Shopenhauer, smrť je len vykúpením zo životného kruhu plného zla, utrpenia a sklamania. Ako v Smrti chudobných od Charlesa Baudelaira, v ktorej ju autor prirovnáva k lúču, vďaka ktorému sa ich život znovu rozžiari. Hoci ich už žiaden život nečaká.
Pri Lautrecovi bolo isté, že na toto vykúpenie nebude veľmi dlho čakať. Celý život strávil popíjaním alkoholu a striedaním žien. Jedna z nich sa mu aj stala osudnou. Bola ňou Ryšavá Róza, kurtizána, ktorá mu poplietla hlavu, a i keď vedel, že má syfilis, nedal sa prehovoriť, aby si s ňou nič nezačínal a urobil osudnú chybu. Samozrejme, že sa ním taktiež nakazil, a keď k tomu ešte pridáme množstvo alkoholu, ktoré denne spotreboval, bolo isté, že smrť bude krutá. Poslali ho preto do ústavu. Istý Alexander Hepp napísal pre Le Journal: „Muselo sa to takto skončiť. Toulouse – Lautrec bol predurčený do ústavu. A aj ho ta zatvorili. Maska mu spadla a odteraz sa pod jeho obrazy, kresby či plagáty bude podpisovať šialenstvo, ktoré bolo dosiaľ anonymné... Určite tu svoju úlohu zohral aj umelcov zovňajšok, jeho telesná schránka akoby bola veľa ráz priamo, po ľudsky a s akousi trpkosťou pôsobila na jeho osobnosť, ani čo by nemal dušu, aby sa oslobodil od tela... Tento talent neuznával nijaký iný talent okrem seba, jeho srdce nepripúšťalo, že aj niekto iný má srdce. Svet sa skladal iba z hlupákov, úbožiakov a špinavcov; všetci muži patrili do väzenia Saint – Anne, Mazas či Aquarium; ženy to mali ešte jednoduchšie – pre ne boli lúky, kde sa pasú kravy...“ (Henri Perruchot, Život Toulouse – Lautreca, 1987, str. 262 – 263) Zomrel v Marlomé 9. septembra v spoločnosti svojej matky.
Van Goghov koniec bol o niečo zložitejší. V Auvers sa zoznámil s prostitútkou, ktorá ho často prezývala Fou – Rou (=ryšavý blázon). Dosť často sa s ňou stretával a ona, vždy keď od nej odchádzal, mu pripomínala, nech jej pošle ucho, aby ho mala stále pri sebe. Van Gogh v tom čase prežíval nepríjemné obdobie, pretože sa pohádal s Gauguinom. Veľmi veľa času trávil na slnku, prestal zvládať svoju situáciu a odrezal si ucho, ktoré poslal už spomínanej prostitútke. Nato ho poslali do blázinca, kde neprestal tvoriť svoje skvostné diela. Keď konečne presvedčil lekárov, že mu nič nie je, znovu sa vybral maľovať do prírody a tam si strelil guľku do hrude. Na následky poranenia zomrel.
Charlesovi Baudelairovi sa stali osudné depresie, ktoré sa prvýkrát prejavili, keď ho jeho vlastná matka vyhlásila za nesvojprávneho a nemal získať nič z rodinného dedičstva. Druhýkrát sa začali prejavovať po návrate do Francúzska, z ktorého odišiel do Belgicka, pretože vydavatelia úplne nesúhlasili s jeho dielami, a v roku 1867 sa mu choroba po niekoľko mesačnom psychickom utrpení stala osudnou. Posledné týždne pri ňom strávila matka a opatrovala ho, pochovaný je na cintoríne v Paríži práve vedľa nej.

ZÁVER
S názormi odborníkov, ktoré som pretlmočila v diskusii, viac-menej súhlasím. V závere by som však chcela svoj postoj upresniť.
Moja teória impozantnosti a dokonalosti spočíva v názore, že umelec by nemohol byť umelcom, pokiaľ by nebol aspoň trochu odlišný od nás, bežných smrteľníkov, na niečom závislý alebo o niečo ukrátený. Prežívajú každý moment úplne iným spôsobom, v každom okamihu nájdu niečo, čo by mohli využiť vo svojich dielach. Vo všetkom vidia inšpiráciu, v húpajúcom sa lístku na strome, v minci spadnutej na chodníku. Aby z podnetu vytvorili originálne, jedinečné a ohromujúce dielo, potrebujú byť v extáze, maximálnom tranze alebo úplne na dne. Veď aj o Shakespearovi sa hovorilo, že v jeho dome sa našli zbytky neurčitej drogy. To bol, je a bude ich údel, nikto ich nikdy nechápal a podvedome sa všetci domnievali, že ich diela, či už literárne alebo výtvarné, musia byť na úrovni ich spoločenského postavenia. Samozrejme, našli sa aj výnimky, ktoré ich uznávali skoro ako bohov, nie však každý mal odvahu oceniť niečo nové, čo ešte nemalo miesto v obrazárni vedľa Maneta.
Toto sú dôvody, prečo som si vybrala tému začínajúcich maliarov a spisovateľov, ktorí neskôr zmenili svojimi dielami pohľad na umenie a jeho význam. Ich technikou, námetmi, namaľovali bez hanby všetko,čo ich zaujalo. Umelci ma vždy fascinovali, najmä spôsob ich života a dôvod prečo vlastne začali maľovať alebo písať, jednoducho tvoriť. Veď kto by nepoznal van Goghove Slnečnice. Ak niekto vysloví jeho meno, všetci začnú hovoriť, akým bol geniálnym maliarom, ale len malé percento ľudí vie, čo ho viedlo k namaľovaniu väčšiny diel, prečo a čím sú také jedinečné.
Van Goghom a Lautrecom som sa začala zaoberať ako prvými. Neskôr som si povedala, že by som mala rozšíriť svoje zameranie a dostala som sa k Picassovi. Lenže jeho obrazy mi pripadali chladné, plné štvorcov a trojuholníkov, nedokázala som ho pochopiť. Tak som aspoň rozšírila svoj záujem o impresionistov, objavila som Moneta, Maneta. Ich obrazy sú priam nadprirodzené, ak sa na ne človek pozerá z diaľky, vidí úžasný umelecký skvost, ale akonáhle sa priblíži bližšie, je to chaos farebných škvŕn.
Keby som mala van Gogha, Lautreca, Seurata či Baudelaira alebo Zolu porovnať s dnešnými umelcami a spisovateľmi, tak by sa mi tí dnešní zdali nudnými. Umelci sa už podľa mňa stali súčasťou bežného života, nespôsobujú rozruchy svojimi dielami. Hoci musím priznať, že sa nájdu aj výnimky, ale už v tom nevidím také kúzlo, ako keď sa človek pozrie na Monetovu Japonku a prebehnú mu po tele zimomriavky.
Umenie a umelcov budem vždy obdivovať, ich talent a schopnosť vyjadriť aj nevyjadriteľné. Odvahu, s akou sa púšťajú do maľovania, i keď vedia, že budú buď odmietnutí alebo sa stanú terčom výsmechu.
Moju seminárnu prácu by som chcela ukončiť myšlienkou, ktorá podľa mňa vyjadruje život každého, kto zasvätí svoj život umeniu : L`art c`est un combat; dans l`art il faut z mettre sa peau – Umenie je boj; v umení treba riskovať kožu.

BIBLIOGRAFIA
Baudelaire, C.: Kvety zla. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993
Fiala, V.: Umělecká Paříž. Praha, Lidové noviny 2002
Fiala, V.: Henri de Toulouse – Lautrec. Praha, Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění 1960
Perruchot, H.: Život Toulouse – Lautreca. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1987
Stone, I.: Smäd po živote. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1974
Zola, É.: Germinal. Bratislava, Pravda 1950
Jirku, I.: Henri de Toulouse – Lautrec. In: Harper’s Bazaar, 2002, č. 10, str. 94 – 97
http://www.kirjasto.sci.f i/baudelai.htm
http://www.ibiblio.org/wm /paint/auth/