2. svetová vojna

Holokaust
Nemecký nacistický režim v rokoch 1939-1945 zavraždil šesť miliónov európskych Židov. Niektorých zabili v ich domoch, no väčšina zahynula v koncentračných táboroch. Toto masové vraždenie Židov je známe ako holokaust, podľa biblického slova, ktoré znamená vraždenie ohňom. Išlo štátnu politiku nacistického Nemecka, ktorej cieľom bolo vymazať všetky stopy židovského života a kultúry. Židia boli v dejinách veľakrát prenasledovaní, no holokaust, v rámci ktorého vyvraždili takmer 70 percent európskych Židov, je najhorším príkladom antisemitizmu. Ľudia sa dodnes pýtajú, ako to vôbec bolo možné.
Čo bol koncentračný tábor?
Koncentračné tábory (KT) zriadené v národno-socialistickom Nemecku (1933-1945) boli zberné tábory pre civilistov a zároveň jedným z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. V koncentračných táboroch boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti a príslušníci iných politických strán, židia, duchovní, cigáni a po roku 1939 aj milióny cudzincov. Približne do zimy 1941/42 bolo úlohou KT udržiavať Hitlerov teror, boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v KT pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z KT prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).
Čo bol vyhladzovací tábor?
Okrem Koncentračných táborov existovali ešte vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o KT. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.
Strážne orgány:
Všetky koncentračné a vyhladzovacie tábory podliehali národnosocialistickým Schutzstaffeln (dosl. „ochranné oddiely“, skratka SS) a strážili ich príslušníci SS. SS bola samostatná vetva Hitlerovej strany. Členovia SS boli pôvodne nasadzovaní ako ochranka straníckych funkcionárov, neskôr hlavne ako strážcovia koncentračných táborov, v tajnej štátnej polícii, ako špecialisti na masové vraždy v plynových komorách, pri masových strieľaniach, ktoré vykonávali tzv. Einsatzkommandos a nakoniec aj v samostatnej vojenskej jednotke SS. SS sa oficiálne mala „starať o ochranu Fuhrera a ochranu vnútornej bezpečnosti Ríše.“ Až od roku 1941 patrili všetci príslušníci SS do tzv. Waffen SS (dosl. Zbrane SS).


Kto mohol prežiť?
V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť hlavne nemeckí a rakúski väzni, ktorí mali to šťastie, že počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam, a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli žiaľbohu ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov.
Zo zahraničných a židovských väzňov mohli prežiť len jednotlivci, ktorí mali zvlášť veľké šťastie. No väčšina z tých, čo naozaj prežili prišli do tábora v posledných mesiacoch vojny a v máji 1945 ich pred smrťou zachránili postupujúce spojenecké vojská.
Prečo bol v Mauthausene koncentračný tábor?
Bezprostredne po násilnom obsadení Rakúska nemeckými jednotkami v marci 1938 sa vysokí funkcionári SS a polície (Himmler a Pohl) vydali do Mauthausenu a Gusenu, aby navštívili tamojšie kameňolomy. Skúmali, či sa tieto miesta hodia na vybudovanie budúcich KT. Po prvej inšpekcii nasledovali ďalšie a už 7.4.1938 vystúpili zástupcovia SS v na viedenskej radnici s úmyslom založiť v Mauthausene štátny KT pre 3000 až 5000 väzňov, na čo potrebovali kúpiť, alebo prenajať kameňolomy. Aby sa zabezpečil ekonomicko-právny rámec bola 29.4.1938 v Berlíne založená esesácka firma Deutsche Erd- und Steinwerke-Gmbh (nemecké pozemné práce a kameňolomy, s r.o. ), skratka DEST. 1
DEST lacno kúpil kameňolomy v Mauthausene a Gusene a už 8. augusta 1938 prišlo do kameňolomu „Wiener Graben“ (dosl. Viedenská priekopa) 300 väzňov z Dachau. Začala sa výstavba hlavného tábora a na jeseň 1939 začala stavba pobočného tábora Gusen.
Štyri žulové lomy v Mauthausene a Gusene boli ako miesto KT vybrané preto, že pod vedením Hitlerovho architekta a neskoršieho ministra pre zbrojenie Alberta Speera mali byť niektoré nemecké veľkomestá – medzi nimi aj krajinské hlavné mesto Linz, ktoré si Hitler zvoli za svoje „sídlo, keď odíde na penziu“ – vyzdobené pompéznymi reprezentačnými budovami. Vzhľadom na predpokladaný dopyt boli v rokoch 1937-1940 všetky novozaložené národnosocialistické KT umiestnené pri kameňolomoch, mramorových doloch, alebo veľkých tehlárňach. Speer a DEST uzavreli v roku 1938 10-ročnú zmluvu na dodávku stavebného materiálu. Zo svojho rozpočtu dal Speer, ako hlavný stavebný inšpektor Berlína, DESTU bezúročnú pôžičku milión ríšskych mariek. V nasledujúcich rokoch, keď mauthausenskí a gusenskí väzni vyprodukovali milióny kvádrov, obrubníkov a podobného materiálu stúpol obrat aj DESTU: v roku 1943 bol 14 882 000 RM, k čomu prispeli aj iné pobočky, ako KT Flossenburg.2
Väzeň z Viedne, ktorému sa podarilo prežiť, spomína na začiatky tábora takto:
„Vstávali sme o pol štvrtej ráno, dostali sme hrnček kávy a potom sa šlo do práce. ...na obed bolo ¾ litra polievky, väčšinou kapusta s vodou...na večeru šestina komisárku (celý vážil 1000g) a 2dkg margarínu...veľmi sme trpeli hladom a rovnako, či ešte väčšmi nás trápil smäd. Tábor bol na kopci a tak nám vodu trikrát denne nosilo staré polievacie auto.“3
Kto boli väzni?
V KT Mauthausen boli okrem rakúskych a nemeckých väzňov zastúpené aj všetky európske národy, Čechoslováci, Poliaci, Dáni, Nóri, Belgičania, Francúzi, Holanďania, Angličania, Luxemburčania, Juhoslovania, Gréci, Albánci, Sovieti, Taliani, Maďari, i jednotlivci z neutrálnych, alebo Nemecku naklonených štátov. Bolo tam zopár Bulharov, Švajčiarov, Rumunov, Arabov, Číňanov, ako i asi 7200 Španielov, hlavne vojakov republikánskej armády, ktorí v roku 1939 emigrovali do Francie.
V roku 1938 (od 8.8.) bolo do KT Mauthausen umiestnených 1030 väzňov. Všetci sa nachádzali vo veku „vhodnom na prácu“. Zatkli ich v roku 1938 kvôli záznamom v trestnom registri (nie kvôli práve spáchaným zločinom) alebo kvôli tom, že boli označení za „asociálov.“
Na začiatku 1939 prišli z bývalých Sudiet komunisti a niekoľko socialistických funkcionárov, potom niekoľko stoviek väzňov zatknutých z „rasových dôvodov“ a burgenlandskí cigáni označení za asociálov. V septembri 1939 prišlo z prechodne vyprázdneného KT Dachau 749 politických väzňov, asi 1000 „asociálov“ a kriminálnikov a prvý židovský väzeň. Medzi dachauskými väzňami (všetci prišli z trestného oddielu) bolo asi 130 Rakúšanov (úradníci, politici, niekoľko kňazov a komunistických aktivistov). 4
Rakúšania v KT Mauthausen
V zimných mesiacoch 1939/40 umrelo v tábore mnoho Rakúšanov, niekoľko z nich bolo prepustených a len zopár sa dožilo spätného preloženia do Dachau (18.2.1940). V rokoch 1940 a 1941 bolo do KT Mauthausen odvlečených len niekoľko Rakúšanov-politických väzňov, väčšinou to boli židovskí spoluobčania.
6.11.1941 poslalo do Mauthausenu viedenské gestapo skupinu 20 viedeňákov a viedenských Čechov, ktorých v ten istý deň popravili zastrelením.
14.7.1942 priviedli do Mauthausenu 67 rakúskych železničiarov, s ktorými brutálne zaobchádzali, následkom čoho jeden z nich umrel a päť ďalších popravili na druhý deň spolu s jedným občanov Sovietskeho zväzu.
29.9.1942 prišiel ďalší transport viedenčanov a viedenských Čechov, spolu 42 ľudí. Z tejto skupiny 17. 12. popravili zastrelením 8 ľudí.
V rokoch 1942 až do konca 1943 poslali do tábora z regiónu „Dunaj a Alpy“ ešte 14 tirolákov -- kresťanských socialistov a asi 120 mladých komunistických aktivistov. V priebehu roka 1943 prišlo do tábora mnoho rakúskych väzňov. 29.3. 1944 prišlo 49 príslušníkov viedenského požiarneho zboru. Od septembra do polovice októbra poslalo gestapo v Linzi do hlavného tábora 68 Hornorakúšanov. 12 z nich zastrelili ešte v septembri 1944 údajne „ na úteku“. 22 z nich zabili inými spôsobmi a 33 popravili 28. apríla 1945, sedem dní pred oslobodením tábora, v plynovej komore.
Z Grazu a iných hornorakúskych miest poslala gestapo 21.9.1944 77 štajerákov, mnohí z nich boli domkári a lesní robotníci. Do tábora prichádzali po jednom aj obyvatelia iných častí Rakúska. Najznámejší medzi nimi boli: Ing. L. Figl, Dr. F. Hurdes, Dr. A Migsch, L. Weinberger, R. Bernaschek a plukovník H. Kodré.
Od januára do apríla 1945 prišlo do Mauthausenu viac ako 400 politických väzňov a väzenkýň všetkých svetonázorov. Bez menovitej registrácie ich v plynových komorách povraždili najmenej 120. Pri evakuácii z východne položených koncentrákov do Mauthausenu pešo hnali väčšie množstvo rakúskych občanov a ich mená tiež neboli písomne zaregistrované. 5
Zo štatistík vyplýva, že z Rakúšanov, ktorí boli zatknutí pre politické dôvody prežilo do 5. mája 1945 478 ľudí (medzi nimi 19 žien). Viac ako 600 bolo popravených, alebo ináč zavraždených a asi 200 bolo preložených do iných KT.
Prví cudzinci
8. marca 1940 prišli prví krát Poľskí väzni. Po nich prišlo ešte mnoho ich krajanov, väčšinou intelektuálov. Potom prišli prví republikánski Španieli, dokopy asi 7200 ľudí, v rokoch 1940-1942 asi 4000 Čechov a približne 2000 Holandských židov. Od októbra 1941 priviedli najmenej 5300 sovietskych zajatcov, zväčša mladých sovietskych učiteľov odsúdených na smrť, no vďaka svojej „telesnej sústave“ boli pridelení na prácu v kameňolome a tak sa ich poprava oddialila. 6
Kategória III
Od prvého januára 1941 sa šéf bezpečnostnej polície rozhodol, že do KT Mauthausen a Gusen budú posielaní iba „najťažší, nepolepšiteľní a zároveň už predtým trestne stíhaní, asociálni a teda sotva prevychovateľní väzni“. KT Mauthausen bol tak zaradený do najhoršej kategórie táborov, do III; to v praxi znamenalo smrť rakúskych a nemeckých politických väzňov, ktorí tam boli pridelení, rovnako ako židovských väzňov, slovanskej inteligencie a iných protivníkov Hitlerovho režimu. Absolútna väčšina väzňov však nebola ani trestne stíhaná, ani asociálna. Asi len 7 percent všetkých väzňov (Nemci, alebo Rakúšania) bolo do Mauthausenu odvedených kvôli kriminálnym trestným činom. 93 percent väzňov bolo vzatých do „ochrannej väzby“ kvôli národnej, rasovej, alebo náboženskej príslušnosti, alebo kvôli politickej činnosti. Podľa prepočtov bolo do KT Mauthausen odvedených od 8. 8. 1938 do 3. mája 1945 asi 192 tisíc mužov a 4727 žien zo všetkých európskych štátov. Najvyšší registrovaný počet väzňov bol 7. marca 1945: 84 472 mužov a 2800 žien. 7
20 tisíc táborových detí a mladistvých
Prvé deti a mladiství vo veku od 13 do 18 rokov prišli do tábora na jar 1940. Najprv to boli príslušníci španielskej republikánskej armády. Za nimi nasledovali v rokoch 1942, 1943 a 1944 sovietski a poľskí neplnoletí. Deportovali ich do Nemecka na základe smerníc národnosocialistických úradov a nemeckého Wehrmachtu, ktoré boli namierené proti mladistvým od 16. rokov z Poľska, obsadeného sovietskeho územia a Balkánu.8
10. augusta 1944 prišlo asi 100 židovských detí z KT Plaszow. 9. marca 1945 prišlo z KT Ravensbruck mnoho cigánskych dojčiat z ich matkami. Až na jedného boli všetci okamžite povraždení. V posledných dňoch vojny priviedli do Mauthausenu aj množstvo maďarských detí, takže dokopy bolo v tábore omnoho viac ako 20 000 registrovaných detí a mladistvých, z toho niekoľko vo veku 4 roky.
Ich osud bol strašný. Mnoho z nich povraždili v plynových komorách, dojčatá zabíjali pred očami ich matiek. Silnejšie a väčšie deti pracovali ako kamenárski učni. Ani pri hĺbení šácht. sa na ich nebral žiaden ohľad a lopatami museli kopať rovnako ako ich nešťastní dospelí spoluväzni. Len zopár malo to šťastie, že škrabali zemiaky v kuchyni.
Ženy v tábore
Od apríla 1942 boli KT Mauthausen aj väzeňkyne. Prvé boli 4 juhoslovanky, ktoré zastrelili pri príležitosti Hitlerových narodenín 20. apríla 1942, spolu so 46 Juhoslovanmi a Čechmi. K neľudskosti nemeckého fašizmu patrí aj to, že sa pri Hitlerových narodeninách prepúšťalo 10 či 20 Nemcov, alebo Rakúšanov, a oficiálne popravilo omnoho viac zahraničných väzňov.
24. októbra 1942 umrelo v plynových komorách Mauthausenu 128 Češiek a ten istý deň zastrelili dve ženy (matku a dcéru) spolu s 133 mužmi. O niekoľko mesiacov neskôr zavraždili v plynových komorách 21 českých funkcionáriek telovýchovného zväzu Sokol.9
Ženy, ktoré prišli do Mauthausenu po lete 1944 pracovali na niekoľkých miestach, väčšinou pri výrobe zbraní.




Plynové komory
Prevádzka plynových komôr v Mauthausene sa začala v máji 1942. Prvými obeťami sa stalo 208 sovietskych vojnových zajatcov, ktorí umreli 9.5.1942. Pri poslednom splynovaní boli zavraždení 33 hornorakúšania. Len v apríli 1945 bolo v plynových komorách zavraždených ešte asi 1800 mužov a žien, medzi nimi veľmi veľa Rakúšanov, aby „spojenci nenašli nikoho, kto by im chcel pomáhať pri obnove“.10
Väzni K
Väzeň pridelený do KT mal byť celkom izolovaný od verejnosti, olúpený o svoju osobnosť a ako otrok pracovať do úplného vyčerpania. Len čo sa jeho meno zanieslo do záznamov, prestalo sa používať a miesto neho dostal podľa poradia väzenské číslo. Asi 4400 väzňov, väčšinou zo sovietskeho zväzu, sa označovali ako tzv. Kugel Häftlinge (Kugel- guľka, Häftling- väzeň). Ich mená sa ani nezapísali do záznamov, ani nedostali väzenské čísla, ale boli registrovaní podľa počtu. Týchto Kugel Häftlinge presunuli do Mauthausenu na rozkaz vrchného velenia nemeckého wehrmachtu.
Farebný trojuholník
Pôvod, rasu, náboženské a politické vyznanie registrovaných väzňov a aj dôvod ich zatknutia bolo možné rozlíšiť podľa farebného trojuholníka, ktorý nosili na ľavej strane vo výške hrudi. Politickí väzni mali červený trojuholník, a podľa ich národnosti bolo na ňom čiernou farbou vyrazené začiatočné písmeno ich vlasti: Francúzi mali F, Juhoslávci J, Poliaci P, atď. židovskí väzni museli pod červeným trojuholníkom nosiť žltú hviezdu. Osud židov bol ešte strašnejší a dĺžka ich života omnoho kratšia ako u ostatných väzňov.
Pod farebným trojuholníkom sa nachádzalo väzenské číslo. 12
Hlavný tábor a jeho pobočky
Asi do leta 1939 bolo väčšina väzňov nasadená pri stavbe tábora a ubytovní pre stráže, neskôr hlavne v kameňolomoch v Mauthausene a Gusene. Od jesene 1943 musela väčšina väzňov pracovať v otrockých podmienkach na výrobe zbraní. Pri stavbe podzemných fabrík a štôl v mukách umierali tisícky väzňov. V rámci čoraz väčšieho sťahovania výroby a výstavby podzemných zbrojných fabrík v regióne Dunaj a Alpy (to bol vtedy oficiálny názov Rakúska) bolo pri Mauthausene zriadených dokopy 49 podtáborov, ktoré sa nazývali pobočkami. Niektoré niesli oficiálne označenie: pracovné tábory Waffen SS. Viac informácii o nich nájdete v krátkych článkoch o troch najväčších pobočkách: Gusen, Ebensee a Melk. Tam, kde sa vyrábali tzv. rozhodujúce zbrane (napr. prúdové lietadlá), alebo zázračné zbrane (balistické rakety), boli filiálky označované krycími menami: „Quartz, Solvay, Zement, Kalk, Kalkenwerke, Bergkristall, Marmor, Julius, Santa, Kalksteinwerke, atď. Aj miesta, kde sa v rámci vedľajších táborov vyrábali, či montovali zbrane mali krycie mená.
Pobočné tábory KT Mauthausen boli zriadení v Hornom a Dolnom Rakúsku, vo Viedni, v Štajersku a dva v Korutánsku. Na rakúskom území sa ešte nachádzali pobočky KT Dachau, a to v meste Salzburg, St. Gilgen, Hallein, Bad Isch, Fischhorn, Schloss Itter, Innsbruck, Neustift a Plansee. Na rakúskom území bolo okrem toho niekoľko sto (!)prísne strážených táborov, napr. výchovné tábory tajnej polície, trestné tábory pre mladistvých, cigánske tábory, etc.13
Pracovné nasadenie
Čistý pracovný čas v KT Mauthausen, v kameňolome i zbrojných fabrikách a výstavbe štôlní bol priemerne 11 hodín denne. Výnimkou boli kamenárski učni, ktorí pracovali 9 hodín denne.
Budíček bol v lete o 4.45, v zime o 5.15.Kto nevládal pracovať, bol „zastrelený na úteku“ (asi 4600 väzňov), ubitý na smrť v kameňolome, utopený, alebo na smrť utýraný pod studenou sprchou (asi 2300 väzňov). V zime 1941/42 nechali v kameňolome umrznúť stovky väzňov, a pomocou injekcií do srdca zavraždili najmenej 4700 väzňov. Práceneschopných (volali ich „pracovní invalidi“, alebo tiež „muselmänner“) vraždili cyklónom B v plynových komorách v Hartheime (Horné Rakúsko) a Mauthausene.14


Hartheim
Zámok Hartheim v Alkoven, (Horné Rakúsko) bol liečebným ústavom pre duševne choré deti, o ktoré sa starali kláštorné sestričky. V roku 1940 mníšky vyhnali a z liečebného ústavu sa stal ústav pre eutanáziu. To znamená, že sa tu zabíjali duševne chorí ľudia všetkých vekových kategórií pomocou jedovatého plynu, k čomu dal „právny podklad“ tajný Hitlerov rozkaz lekárom. Po skončení takéhoto postupu voči duševne chorým sa z Hartheimu stalo vyhladzovacie miesto pre politických väzňov.
Tu bolo splynovaných asi 3200 dachauských a 7200 mauthausenských väzňov. Prvý transport 70 holandských židovských väzňov išiel z Mauthausenu do Hartheimu 11. 8. 1941. Posledné splynovanie mauthausenských väzňov v Hartheime prebehlo asi 10.12. 1944. Na začiatku roku 1945 komando väzňov z Mauthausenu odstránilo plynové komory, mlyn na kosti, krematórium a iné „technické zariadenia“. Potom sa naspäť priviezli zaostalé deti a niekoľko mníšok, vyhnaných v roku 1940 a zámok bol „uvedený do pôvodného stavu.“15
Židia
Prvý židovský väzeň prišiel 29.9.1939 z KT Dachau. Z 11.3.1940 pochádza záznam o jeho „úmrtí.“ Do marca 1944 sa do KT Mauthausen/ Gusen posielali zo všetkých európskych krajín len takí židovskí väzni, ktorých gestapo zatklo kvôli údajnému politickému deliktu, alebo ktorí boli rukojemníci (holandskí židia) v „ochrannej väzbe“. To bolo 3000 väzňov, z ktorých na základe rozličných šťastných okolností traja prežili.16 Všetci ostatní boli za pár hodín, či nanajvýš týždňov brutálne zavraždení.17 Od apríla 1944 sa do KT Mauthausen a jeho pobočiek dostali aj takí židovskí väzni, ktorí boli v rámci Eichmanovho „konečného riešenia židovskej otázky“ najprv odvlečení do vyhladzovacích táborov na východe. Tam sa po selekcii dostali do pracovných oddielov a pri evakuácii týchto táborov boli presunutí do Mauthausenu. Budapeštianski židia, ktorých zatkli v lete 1944 boli najprv nasadení v Burgenlande a Štajersku pri výstavbe tzv. „Ostwall-Bau“ (východnej hradby). Neskôr, v apríli 1945, ich presunuli do Mauthausenu, alebo pobočného tábora Gusenkirchen. Od apríla 1944 do mája 1945 bolo do KT Mauthausen presunutých menovite registrovaných 22 942 židovských mužov, žien a detí, a asi 10 000 menovite neregistrovaných, prevažne budapeštianskych židov. 18
Výživa
Jedálny lístok väzňa vyzeral takto: Ráno 5dcl čiernej náhražkovej kávy bez cukru, vývar, zriedka rovnaké množstvo; na obed asi 1 liter eintopfu ( tekutina z kŕmnej repy, trochy zemiakov a údajne aj 25 gramov tuku a mäsa); večer (pre práceschopných väzňov) 33 dkg chleba a 2,5 dkg salámy, zriedka miesto salámy 2,5 dkg margarínu. Celkový príjem kalórii za deň bol asi 1450.19 Na ťažkú a dlhú prácu potreboval mauthausenský väzeň denne najmenej 4500 kalórii.
Väzni teda hladovali. Vyskytovalo sa nespočetné množstvo chorôb zapríčinených hladom. Priemerná dĺžka života pre mauthausenského väzňa bola do jesene 1939 asi 15 mesiacov, do neskorého leta 1943, 6 mesiacov a neskôr do mája 1945 asi 9 mesiacov. Podľa medicínskych výskumov (pseudomedicínske pokusy na väzňoch) vážil dobre živený väzeň 42 až 48 kíl, ale boli aj dospelí muži čo vážili len 28 kíl.20
Solidarita, prekonávanie rozdielov a odboj
Táborový systém, ktorý mal zabezpečiť skorú smrť väzňov sa prejavoval dvojako: na jednej strane posilňoval existujúce rozdiely, ktoré pochádzali z odlišných postojov k životu, národných a osobných zvláštností, z rozličného stupňa vzdelania a hlavne príslušnosti k jazykovým skupinám; na druhej strane boli všetci obeťami národno-socialistického teroru. Väzni zväčša pochádzali z rozdielnych no rovnako, teda protifašisticky orientovaných skupín a náboženských spoločenstiev. Tak vznikala medzi väzňami stále silnejšia solidarita.
Z tejto solidarity vzniklo to, čo by sa dalo nazvať odbojom. Najprv si pomáhali väzni v rámci jednotlivých národnostných skupín, keď si rozdeľovali potraviny, lieky, snažili sa zabezpečiť lepšie pracovné miesto, napríklad v remeselných činnostiach. Istému poľskému lekárovi sa podarilo na esesáckej stanici zorganizovať „ilegálne“ ošetrenia zubov pre svojich krajanov, ktoré sa mu neskôr podarilo rozšíriť aj na ostatných väzňov. Takéto úspechy väzňov povzbudzovali, takže organizovali rôzne ilegálne akcie, napríklad šírenie správ z frontu a niektorí väzni dokonca získali zo zbrojnice SS niekoľko zbraní.21
„Műhlvierteler Hasenjagd“
Veľká časť odboja sa venovala organizovaniu úniku jednotlivých väzňov. Až do začiatku jari 1944 skončili všetky pokusy o útek prezradením a následne smrťou. Vrcholom odboja bol vojensky presne zorganizovaný útek asi 570 sovietskych Kugel Häftlingov. Všetci z nich boli bývalí vojaci a dôstojníci. 2. februára 1945 premohli niekoľko SS stráží, prekonali múr aj ostnatý drôt napustený elektrikou a 419 z nich utieklo, väčšinou na sever, k českým hraniciam. Do nezvykle veľkej pátracej akcie sa zapojili okrem všetkých ozbrojených zložiek nemeckej ríše aj miestni civilisti. Väčšinu väzňov chytili a zabili. Podľa údajov SS sa nepodarilo dochytiť len 17 osôb. Táto pátracia akcia bola nazvaná „Die Műhlvierteler Hasenjagd“ (Hasenjagd- poľovačka na zajace).
Stráže SS
Strážne oddiely v KT Mauthausen (a vo všetkých ostatných koncentrákoch) pozostávali do prelomu rokov 1943/44 z príslušníkov oddielov umrlčích lebiek SS (SS-Totenkopfverbände), v priemere okolo 3500 mužov. Od roku 1944 sa k strážam prideľovali aj vojaci letectva (Luftwaffe) a od roku 1945 starší vojaci nemeckej armády (Wehrmacht). Vedenie tábora mali vždy v rukách umrlčie lebky. Od 22.4 .1941 sa všetky oddiely SS-teda aj strážne oddiely v koncentračných táboroch registrovali ako príslušníci Waffen SS. Od tohto okamihu sa pobočné tábory KT Mauthausen nazývali „Pracovné tábory Waffen SS.“22 Už v roku 1939 boli príslušníci SS zrovnoprávnení s vojakmi armády, osobná pošta príslušníkov SS, ako aj pošta v KT bola „poľná pošta“ a služba v KT Mauthausen sa kvalifikovala ako „frontové nasadenie proti vnútornému nepriateľovi.“
Oslobodenie
Väzni KT Mauthausen a pobočných táborov boli oslobodení v prvých májových dňoch roku 1945 jednotkami americkej armády. 23Najmenej 103 000 ľudí zo všetkých európskych krajín sa slobody nedožilo; obetovali to najcennejšie: vlastný život.
Pamätné miesta
Až do začiatku roku 1946 boli v kasárňach SS a väzenských barakoch ubytovaní sovietski vojaci. 20. júna 1947 odovzdala sovietska vláda pozemok i budovy Rakúskej republike s podmienkou, že sa tu zriadi pamätné miesto. Od 26. októbra táto úloha spadala pod kompetenciu Ministerstva vnútra.
Táto úloha bola splnená 3. mája 1970, keď sa v Mauthausene otvorilo múzeum. Sú v ňom zachytené významné okamihy života a smrti väzňov, a aj historicko-politické pozadie.
Celkom zachované ostali vonkajšie múry aj s ostnatým drôtom, niekoľko väzenských barakov pri Appelplatze, 2 kremačné pece, plynová komora, miesto popráv a kameňolom Wiener Graben spolu so Schodišťom smrti.
Medzi kameňolom a vchodom do tábora dali mnohé štáty postaviť pomníky svojim mŕtvym a tak doplnili areál pamätníka. Každoročne do neho príde 200 000 návštevníkov z domova i cudziny. Medzi nimi sa často nachádzajú školské exkurzie. Pamätné miesto nie je len testamentom zavraždených ľudí všetkých národností, vyznaní a pohlaví, ale zohráva aj dôležitú úlohu pri formovaní povedomia mladých generácii, ktorým treba úprimne zaželať, aby vo svojej vlasti či nikde inde nezažili podobné časy.
Každý rok sa v prvú májovú nedeľu schádzajú tisíce ľudí zo všetkých štátov na bývalom Appelplatzi. Sú medzi nimi väzni čo prežili, rodinní príslušníci zavraždených a diplomatickí zástupcovia mnohých európskych a zámorských krajín.
Pobočné tábory Gusen I, II, III
V decembri 1939 sa začala výstavba pobočného tábora Gusen, ktorý bol vtedy označovaný ako KT Mauthausen/ ubytovanie Gusen. Ležal asi 4 ½ kilometra západne od Mauthausenu pri ústí rieky Gusen do Dunaja, medzi mestečkom St. Georgen a obcou Langenstein.
Každé ráno chodili z Mauthausenu dve pracovné komandá, pozostávajúce zo 400 rakúskych a nemeckých väzňov, strážené dvomi zvlášť brutálnymi SS Oberscharfűrhermi. Pri stavbe barakov každú sobotu doobeda pomáhala aj veľká časť ostatných mauthausenských väzňov.24 Prvé ubytovacie baraky boli hotové v marci 1940 a keď 9. marca 1940 do ostnatých drôtov pustili prúd pod vysokým napätím, obe pracovné komandá už ostali v novom tábore.25 Už 24. mája 1940 poslali 200 z nich do Mauthausenu ako „chorých“ a ďalší deň boli zvyšní väzni (212) zaregistrovaní ako prví Gusenskí väzni. Ešte ten istý deň prišlo z Dachau 1082 Poliakov, ktorých bez výnimky pridelili do pracovných kománd, ktoré pracovali v kameňolomoch (zvaných Gusen, Kastenhof, Pierbauer) a tehelni Lungitz. Nemeckí a rakúski väzni vykonávali funkcie kápov a blokových vedúcich, no esesmani povedali Poliakom, že ich teraz „preškolia na ľudí použiteľných pre 3. ríšu.“ Kápovia dostali od vedenia tábora jednoznačný príkaz: “Nech sa tie poľské špiny, tí leniví psi, prebehnú“.
Na „preškolenie“ prišlo v nasledujúcich mesiacoch niekoľko transportov so 4000 poľskými intelektuálmi. Výsledok: podľa táborových záznamov bolo medzi 1. júnom a 31. decembrom 1940 1507 poľských a 15 rakúskych väzňov „zastrelených na úteku“, ubitých na smrť, alebo „umrelo“ z iných príčin. Toto strašné číslo dopĺňa 240 poľských študentov a dôstojníkov, ktorých popravili v októbri a novembri 1940 v hlavnom tábore Mauthausen.26
Tábor, ktorý sa rozkladal na ploche asi 350 X 150 m sa systematicky rozširoval. Pozostával z 30 drevených barakov a 2 kamenných budov. V 24 barakoch bývali väzni, 2 slúžili ako dielňa a sklad a v 6 boli ošetrovne. V zime 1943/44 sa k nim pridali ešte 4 baraky. Pozdĺž čelnej strany barakov stáli umyvárne, latríny, východne ležal Appelplatz.
Ďalšie stavby, ktoré sa dopĺňali boli dielne, nazývané Priemyselný dvor a v roku 1941 pribudlo aj vlastné krematórium, v ktorom 26.9.1941 spálili prvých väzňov. Vlastná železničná trať viedla v priebehu roku 1943 od stanice v St. Georgen do kameňolomu Kastenhof, takže si zbrojné závody ako Messerschmidt A-G a Steyerewerke AG nechali postaviť vlastné montážne haly. Tu väzni zhotovovali všetky zbrane, ktoré potrebovala nemecká armáda, od samopalov až po lietadlá.
9. marca 1944 sa v St. Georgen otvoril tábor Gusen II pre 10 000 väzňov a v decembri 1944 aj tábor Gusen III pre 262 väzňov. Nešťastní väzni v Gusene II hĺbili do zeme 7 km dlhé, 8 metrov široké a 15 metrov vysoké štôlne. Pred koncom vojny sa v jednej zo štôlní začalo s výrobou pre Steyerwerke. Všetky ostatné tunely ostali nevyužité, pretože sa vojna končila. Na Appelplatzi bol zvon a pod ním nápis:
Či vo dni či v noci
v každý čas
povinnosť ťa volá
keď zvona zaznie hlas
a táto strašná povinnosť sa začínala o 4.45 (začiatok roka a jeseň), alebo o 5.45 (zima). Väzňov budil zvon a z postelí často vyháňali obuškami. Po nástupe a spočítaní sa o 6.30 (v zime o 7.30) začínala práca v kameňolome. Povinnosť sa končila medzi 17 a 18 hodinou, pričom sa mnohí sadisticky založení kápovia postarali, aby väzni pracoval diabolským tempom.
Od roku 1940 do roku 1943 v lomoch telesne slabých väzňov denne strieľali alebo ubili na smrť. Napríklad za sedem mesiacov, od októbra 1941 do mája 1942, v kameňolomoch zmasakrovali 2151 sovietskych vojnových zajatcov.
Nehygienické podmienky bývania, celkom nedostatočná strava a barbarské pracovné podmienky viedli ku katastrofálnemu zdravotnému stavu väzňov. Podľa pravidiel sa zabíjali všetci podozriví z prenosu epidemických chorôb, rovnako ako invalidi a inak práceneschopní väzni. Barak 30, zvaný tiež Graben (priekopa) prijímal chorých na TBC a väzňov, ktorých podozrievali z prenosu epidemických chorôb. Tam ich zabíjali injekciou do srdca. Barak 31 prezývaný stanica bol miestom, kde vedúci blokov obuškom zabíjali chorých trpiacich hnačkami, ak nezomreli sami od seba krátko po prijatí. Väzňom, ktorí už prišli ako invalidi bola určená plynová komora v zámku Hartheim. Stávalo sa aj, že umreli „vďaka“ zmenšeným prídelom potravín, alebo sa im „pomohlo“ injekciou do srdca.
V roku 1942 bolo Gusenu pridelené nákladné auto, ktoré zabezpečovalo dopravu medzi Gusen a krematóriom v Mauthausene. Väzni, ktorých prepravovali umierali na otravu výfukovými plynmi, ktoré boli zavedené dovnútra auta. Túto prehliadku hrôz doplnilo splynovanie raz 44 a potom 800 invalidov v uzavretom baraku cyklónom B. Niekoľkých väzňov utopili v obrovských cisternách v práčovni, v zime ich zasa kúpali v studenej vode. V Gusene sekerami a kladivami na lámanie kameňa ubili približne 600 práceneschopných väzňov.27
Toto inferno sa čiastočne zmiernilo po zriadení zbrojných závodov, ktorých vedenie malo viac záujmu na fungovaní produkcie.
Vo vedľajších táboroch Gusen bolo medzi 25.5. 1940 a 4.5. 1945 väznených spolu 67 677 väzňov. Podľa oficiálnych záznamov boli zabitých 31 535 väzňov, k čomu treba pripočítať ešte asi 2500 väzňov nezachytených v oficiálnych záznamoch, napríklad židovské deti, alebo dospelých Poliakov. K tomu patrí ešte 2630 väzňov, ktorých odviezli do Hartheimu. Keď konečne sobotu, 5. mája, obsadili jednotky americkej armády tábor, 2000 väzňov bolo tak vyčerpaných, že v nasledujúcich dňoch umreli priamo v Gusene, alebo v rôznych hornorakúskych nemocniciach.
Budovu bývalého krematória 18. septembra 1961 bývalí belgickí, francúzski a talianski väzni premenili na pamätník.
Pobočný tábor Ebensee
Pobočný tábor Ebensee vznikol na základe priameho Hitlerovho nariadenia. Po tom, čo v noci zo 17. na 18. augusta 1943 britské lietadlá napadli a ťažko poškodili hlavné miesta produkcie nemeckých raketových zbraní (oficiálny názov „Aggregat 4“, neoficiálny názov V2, V ako Vergeltungswaffe – zbraň pomsty) dal Hitler ministrovi zbrojenia Speerovi takýto príkaz: „...musia sa podniknúť všetky opatrenia aby sa, v spolupráci s Reichsfuhrerom SS, Himmlerom, za silného nasadenia jeho pracovných síl z koncentračných táborov, znova pripravili zodpovedajúce zariadenia, pričom treba preferovať lokality jaskýň a inak vhodných bunkrov a štôlní...“28
Na základe tohto príkazu rozhodla rada pre zbrojenie o zriadení továrne na výrobu V-zbraní v skalnej štôlni, ktorú treba vybudovať „v skale pri Traunsee pomocou výbušnín.“ Ani o dva mesiace neskôr, 8. novembra 1943 prišli prví väzni na miesta južne od obce Ebensee a postavili väzenské baraky a dielne. Ako krycie mená boli zvolené názvy „Cement,“ „Vápenka“, „Solvay“.
Týraní väzni, ktorí pracovali v otrockých podmienkach, rýchlo vyhĺbili štôlne až do hĺbky 250 metrov. Vznikli obrovské montážne haly a kancelárie. Tunely boli medzi sebou prepojené. Vznikol podzemný labyrint, ku ktorému viedli železničné koľaje. Malo tam vzniknúť vývojové stredisko a skúšobne pre rakety. Pri predĺžení vojny tam mala byť vyvinutá a postavená medzikontinentálna raketa s kódovým označením A9. Tieto monštrá, porovnateľné s dnešnými balistickými raketami by umožnili zasiahnuť z odpaľovacích rámp v Európe najväčšie mestá USA. Hoci sa na projekte horúčkovito pracovalo, k samotnej produkcii rakiet nikdy nedošlo. Na konci roku 1944 sa pod krycím menom „Vápenka Bruckner“ začalo pracovať na zriadení rafinérie, ktorá by produkovala mazadlá. Tá začala pracovať vo februári 1945. Začiatkom roku 1945 mali zariadenia v niektorých štôlňach produkovať motory do tankov a lietadiel.
Po zničení železničnej stanice Attnang-Puchheim nasadili väzňov na obnovu trate. Každý deň chodila do Attnangu-Puchheim tzv. kolóna smrti, niektorí pešo, iní v dobytčákoch. Väzni umierali už počas cesty.
Životné podmienky väzňov boli ešte horšie ako v iných pobočných táboroch. Zimy trvali nekonečne dlho, napríklad od novembra 1943 do júna 1944, keď zmizol posledný sneh. Pracovalo sa desať až jedenásť hodín bez dostatočného oblečenia, často bez kabáta či rukavíc. Zozačiatku síce boli dreváky, alebo handrové topánky s drevenou podrážkou, ale ako prichádzali stále nové transporty, čoraz viac väzňov chodili bosých. Keď si nešťastníci niekde zaobstarali handry, posudzovalo sa to ako sabotáž, ktorá sa trestala rozličnými neľudskosťami, od bitky (25 úderov na obnažené pozadie) až k poprave. Medzi vedúcimi dôstojníkmi bol notorický sadista a alkoholik, ktorý väzňov týral a vraždil s viditeľným potešením (SS Obersturmfűhrer Otto Riemer) a výnimočný primitív (SS Hauptstűrmfuhrer Anton Ganz) ktorý si nedostatok vedomostí vynahradzoval bezohľadnosťou a brutalitou. Pre neho existoval len živý, alebo mŕtvy väzeň.
Aby sme uzavreli výpočet hrôz, v Ebensee bola doga trénovaná na ľudí. Volala sa „Lord“ a niekoľkokrát dohrýzla väzňov k smrti.
Táborové záznamy hovoria o 8745 väzňoch len v období od 18.11.1943 do 1.5.1945.29 Koncom apríla 1945 bolo v tábore registrovaných 18 437 väzňov. Väzni pochádzali zo všetkých krajín, no najviac tam bolo Poliakov, sovietskych občanov, Juhoslovanov, Talianov a Francúzov.
Deň pred oslobodením, 5. mája 1945 sa pokúsil veliteľ tábora nahnať väzňov do štôlní. To sa stretlo so všeobecným odporom a tak sa toho zámeru musel vzdať.
6. mája 1945 väzňov oslobodili vojaci 3. americkej tankovej armády. Pred sebou videli obraz pekla. Tento deň navštívil tábor aj farár kostola viedenského Hofburgu, Dr. Franz Loidl.30 Jeho správa je jedným z najcennejších dokumentov, ktorú máme o osudoch väzňov v Ebensee. Časť väzňov, ktorých našli v zúboženom stave sa pomocou spontánnych záchranných akcií, ktoré viedla americká armáda sa podarilo zachrániť v poslednej chvíli.

Tento tábor s 500 väzňami otvorili 11. apríla 1944 v Dolnorakúskom meste Melk. Fungoval presne rok. Boli v ňom väzni zo všetkých európskych krajín, hlavne Sovieti, Poliaci, Francúzi, Juhoslávci, Taliani, Maďari a Gréci. Bolo medzi nimi veľa detí a mladistvých, ale žiadne ženy. Za barbarských podmienok museli hĺbiť štôlne blízko obce Roggendorf a Loosdorf. Tieto vrchy sa skladali prevažne z kremeňa a tak krycie meno znelo „Kremeň.“ Mali tam vzniknúť podzemné zbrojárske fabriky. 6 štôlní (A-F) boli zariadené ako továrenské haly Steryerwerke AG a v zime 1944/45 začali s produkciou guľôčkových ložísk.
Väzni pracovali v troch smenách, bez akýchkoľvek bezpečnostných opatrení, pričom štôlne boli celkom nedostatočne podopreté. Denne dochádzalo k nehodám, často smrteľným. Preto k pôvodným 500 väzňom museli z Mauthausenu stále posielať nové transporty.
Počas existencie tábora, to znamená za rok bolo zaregistrovaných 5000 mŕtvych väzňov.32 Ich osud bol podobný ako v iných KT: zavraždenie injekciou do srdca, zastrelenie „na úteku“, splynovanie v Hartheime, alebo boli dozorcami ubití na smrť.
Najväčší počet väzňov dosiahol tábor 30. januára 1945: 10 352. Okrem fabrík pracovali aj pri výstavbe sídlisk, ochrane pred vysokou vodou, na výstavbe vodovodných potrubí, kladení káblov a príprave guľatiny.
11. apríla 1945 bol tábor kvôli postupu Američanov rozpustený. V deň žilo presne 7478 väzňov. Choré deti a mladistvých poslali do kmeňového tábora Mauthausen. Dospelí šli loďou do Linzu a odtiaľ pešo do Ebensee.33
Tak ako všetky veľké tábory mal aj Melk vlastné krematórium, ktoré fungovalo od novembra 1944. Zachované je dodnes ako pamätné miesto.