1. svetová vojna

Ľudia počas uplynulých 2 tisícročí pokročili o neuveriteľný krok vpred. To, že sa dokázali vyvinúť z primitívnych zberačov plodov na kozmonautov a počítačových expertov je úžasné. Ľudia dokázali premeniť celý svet pomocou svojej vynaliezavosti a usilovnosti. Prešli obrovskými premenami prostredia, života i politických systémov a dokázali prežiť i v tých najneuveriteľnejších situáciách.

Aj keď človek dokázal zmeniť celý svet, nedokázal zmeniť seba. Zostal stále povahovo rovnaký a nezmenil sa ani počas evolúcie. Jednou z mnohých vecí,
ktoré človek urobil a nezmenili sa je vojna. Človek bojoval od začiatku svojej existencie. Aj keď zbrane a spôsoby vojny sa s postupom času menili, vojna a jej (ne)zmysel sa zachovali stále. Ľudia si odjakživa hľadali protivníkov a snažili sa nad nimi zvíťaziť. Záležalo na výzbroji, počte ľudí, ale i velení. Na vojny sa v minulosti minulo obrovské množstvo peňazí a dokonca ľudia uctievali bohov vojny, ktorí im mali pomôcť pri víťazných bitkách. Jediným výsledkom väčšiny vojen však bola len pýcha víťazov a utrpenie nevinných ľudí, za ktoré vojna vždy zodpovedala. Ľudia však nedbajúc na jej následky bojovali stále viac a viac. Vyvíjali stále nové zbrane - od drevených kyjakov cez pušky ku atómovej bombe či riadenej strele. Počas posledného tisícročia boli dejiny vojnami priam posiate. Či už išlo o vojny za slobodu, či vojny z chamtivosti, bolo ich neúrekom. Zväčša však išlo o vojny o územia s vidinou veľkého zisku.

Aby však štát vojnu vyhral, potreboval dobrú výzbroj. Do 16. storočia sa prevratne zmenila taktika boja v porovnaní s vojnami pred rokom 1000. Teraz už boli nedobytné pevnosti a ľudstvo vymyslelo prvé primitívne delá a palné zbrane na pušný prach. Zdokonalili sa i chladné zbrane a bola vyvinutá kuša. Časté vojny však neumožňovali dokonalý vývin zbraní, no do úvahy však treba brať i pomerne slabú technickú vyspelosť tej doby. No aj tak sa v oblasti armády postupovalo veľmi výrazne vpred. Ľudstvo však vyvinulo zdokonalené strelné zbrane a pušný prach, čo znamenalo úplné prepísanie bojovej taktiky. S narastajúcim vývojom zbraní narastali aj počty obetí vojen a zvyšovala sa hrozba, že dôjde k ešte väčším katastrofám. V 19. storočí došlo k obrovským objavom nielen v umení, doprave, či spôsobe života, ale i v zbraniach. Boli vyvinuté prvé zbrane na princípe pruskej ihlovky, či "chassepotu". Vynašli prvé samočinné zbrane a delá nabíjané zozadu. Prevratnú zmenu v boji spôsobil aj vynález lietadla a vzducholode.

Tieto vynálezy boli samozrejme zaradené do výzbroje armád a pokrok v oblasti výroby a spracovania železa spôsobil, že zbrojenie prebiehalo masovo, stroje vyrábali obrovské množstvo zbraní. Takto niektoré štáty disponovali armádou s dovtedy nevídanou výzbroju. Aj keď vojny boli stále, v nijakej z nich nebolo potrebné použiť nové zbrane v takom rozsahu, v akom boli využité v prvej svetovej vojne. Keď došlo k vytvoreniu Dohody a Trojspolku, napätie medzi štátmi vzrástlo natoľko, že čoraz viac hrozila katastrofa, najhoršia od čias moru v 14. storočí. Toto napätie môžeme prirovnať k vriacemu kotlu, tak, ako k tomu došlo pri balkánskej vojne , no ten kotol by musel byť tisíckrát silnejší. Keď 28. júla 1914 tento kotol vybuchol, niektorí mohli predpokladať, že ide iba o chvíľkové premeriavanie síl medzi štátmi, ale onedlho sa mohli presvedčiť, sú ďaleko od pravdy. Prvá svetová vojna sa totiž stala dovtedy najstrašnejšou vojnovou katastrofou tej doby. Dôvody vypuknutia

Prvá svetová vojna bola jednou z najstrašnejších vojnových katastrôf. Zahynulo v nej 10 miliónov ľudí. A okrem tých, ktorí neprežili vojnu, tu boli milióny zranených vojakov, ktorí si svoj kríž niesli celý život. Mrzáci bez nôh, rúk, očí, uší s tými najhroznejšími postihmi. Dávno zmizlo nadšenie, s ktorým do vojny išli. Už zostali len spomienky na časy, keď bol v Európe mier. Nehovoriac o biede a chudobe, ktorá po vojne zavládla v Európe. Navyše štáty, ktoré vyvolali vojnu, museli platiť vysoké sumy ako odškodnenie. To ťažko znášalo civilné obyvateľstvo, ktoré muselo platiť za hriechy iných. Jedným slovom, ľudstvo bolo v hroznom stave a život v novej dobe bol veľmi ťažký. Treba si položiť otázku, kto je vinný za túto katastrofu. Ak niekto vôbec vinný je. Ale vždy je niekto alebo niečo, spôsobujúce problém, teda nesúce vinu. Vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo nesie vinu, nehovoriac o takejto veľkej katastrofe. Preto sa pokúsim v tejto práci podať svoj názor na dianie, ktoré predchádzalo prvej svetovej vojne a neskôr i počas vojny. Pretože si myslím, že skutočná pravda v našom poňatí neexistuje, všetko je vec názoru.
19. storočie prinieslo ľudstvu obrovské prínosy vo svete techniky a hospodárstva. Zdokonalenie výrobných technológií umožnili vyšší výkon tovární za podstatne nižšie výdavky. Hospodársky vývin krajín sa postupom času stále zvyšoval. I výroba a vývin zbraní sa zdokonaľovali. Takmer každých 10 rokov v 19. storočí prichádzala nejaká nová zbraň alebo aspoň zdokonalená modifikácia už existujúcej zbrane. Z počiatočnej radosti z vývinu nových technologických zázrakov sa postupne stával pretek vo vývine hospodárstva a zbraní.



Štáty sa postupne prestali zaujímať len o seba a počínali žiarlivo pozerať na susedove úspechy. Táto snaha byť najlepším vyvrcholila po zjednotení Nemecka v roku 1871 a po vojne s Francúzskom, keď Nemci získali Alsasko - Lotrinsko, významný zdroj nerastných surovín, ktoré boli pre Nemecko nutné k hospodárskemu vzostupu. V nasledujúcich rokoch sa Nemecku darilo v oblasti hospodárstva i zbrojenia. Onedlho sa mohlo svojím vojenským potenciálom a hospodárskou silou rovnať ostatným vyspelým štátom, ktoré boli na svete a rozhodovali o hospodárskom, ale i politickom dianí vo svete. Boli to hlavne Anglicko, Francúzsko, Rusko a Rakúsko - Uhorsko. Mimo Európy k nim patrili i USA a Japonsko. Teraz sa k nim radilo i Nemecko /asi tak koncom minulého storočia/. I keď Nemecko bolo vysoko vyspelým štátom, malo málo obsadeného územia. Okrem ich vlastného územia im chýbali kolónie, dôležité súčasti vojenskej i hospodárskej politiky i stratégie. Pred zjednotením v roku 1871 nemali možnosť kolonizovať ako malé štáty. Veľké vyspelé veľmoci ako Anglicko, Francúzsko, Rusko i USA sa zato rýchlo rozširovali do celého sveta a získavali tak na sile. Veľká Británia mala prevahu na mori a v Ázii mala veľké kolónie siahajúce do Indie. Francúzi okrem veľkého územia na severe Afriky taktiež požadovali od Nemecka i navrátenie Alsaska - Lotrinska. Rusko sa pri kolonizácii orientovalo najmä na okolité štáty, chceli si zabezpečiť úžiny Bospor a Dardanely, aby tak mali voľný priechod do Stredozemného mora. Z podobných dôvodov túžili po štátoch Balkánskeho polostrova. Nemecko žiarlivo sledovalo územnú prevahu svojich súperov. Požadovalo "znovurozdelenie" sveta, ktoré by samozrejme vyšlo v ich prospech. Stále rozmýšľali nad spôsobom, akým by mohli ovládnuť väčšiu časť sveta ako ich súperi. Nemecký vojenský potenciál neustále rástol a s ním i rakúsko-uhorský
pretože každá novinka, ktorá sa objavila vo výzbroji nemeckej armády sa onedlho dostala i do výzbroje Rakúsko - Uhorska. Nemci sa stále usilovali vymyslieť vhodný spôsob na ovládnutie sveta. Nebáli sa vojny, ale nemohli si dovoliť rozpútať vojnu bez vhodnej zámienky či výhovorky, pretože sa domnievali, že by tým veľmi pobúrili svet a všetci by sa postavili proti nim, čo sa nakoniec i stalo. V rokoch 1879 - 1882 bol vytvorený vojenský pakt medzi troma mocnými štátmi v Európe - Nemeckom, Rakúsko - Uhorskom a Talianskom nazvaný Trojspolok, podľa počtu štátov tejto dohody. Neskôr, už počas vojny sa Trojspolok neutralitou Talianska rozpadol a zostalo pomenovanie Ústredné mocnosti.

V priebehu času od vzniku Trojspolku až po koniec vojny k nemu pribudli Rumunsko, Bulharsko a Turecko. Rumunsko však nakoniec tiež zostalo neutrálne a dokonca bojovali i proti Ústredným mocnostiam. Vznikom Trojspolku Nemecko i jeho ostatní členovia veľmi zosilneli, čo sa týka vojenského potenciálu. Štáty finančne podporovali masové zbrojenie. Po vzniku Dohody, vojenského paktu medzi Francúzskom a Ruskom sa napätie v Európe veľmi zvýšilo a keď v roku 1908 Anglicko pribudlo do Dohody, vojna sa zdala byť nevyhnutná, pretože štáty už boli nedočkavé v otázke, kto je najsilnejší. V tom istom roku si Rakúsko - Uhorsko pripojilo k svojmu územiu Bosnu a Hercegovinu. Vzrástla tak už dosť veľká nespokojnosť slovanských národov, ktoré túžili po samostatnosti. Boli však pod nadvládou Tureckej ríše. Túžba po samostatnosti vohnala balkánske štáty do vojny v roku 1912. Podarilo sa im vymaniť z tureckej nadvlády a na mape tak pribudli nové štáty. Zavládla však medzi nimi nespokojnosť a v roku 1913 kvôli Bulharskej nespokojnosti vypukla ďalšia vojna. Rakúsko - Uhorsko však plánovalo zabrať i iné štáty balkánskeho polostrova. Tak nespokojnosť slovanských národov na Balkáne vzrástla. I Slováci a Česi neboli spokojní s životom v Rakúsko - Uhorsku, ale nedávali to najavo, aspoň nie tak extrémne ako na Balkáne. Európske mocnosti sa medzitým rútili do vojnovej katastrofy.

Nemecko bolo pripravené kedykoľvek zaútočiť. Nemecká generalita bola jednotného názoru - požiadavky Nemecka je nutné splniť i keby bola vojna, čo považovali za najlepšiu cestu k splneniu nemeckých žiadostí. Prelomovým bodom bola marocká kríza v roku 1911. Francúzsko i Nemecko mali záujem o Maroko. Francúzska armáda obsadila mesto Fes. Hneď nato sa v marockom prístave Agadír objavili dve nemecké bojové lode. Vtedy do konfliktu vstúpila i Británia, ktorá ubezpečila Francúzsko, že v prípade vojenského útoku bude stáť na jeho strane a udržovala svoje námorníctvo v pohotovosti. Nemecko odmietalo ustúpiť. Názor nemeckej generality a národovcov bol jednoznačný - Nemecko sa nenechá obrať, ani ak dôjde k vojne. Cisár Wilhem II. bol však považovaný za nerozhodného a ústupčivého. Bál sa otvoreného konfliktu. Ale zdalo sa, že teraz už nie je o čom rozmýšľať. Nemecko chcelo Maroko a vojna nebola prekážkou. No však opäť prišlo sklamanie pre generalitu, pretože cisár ustúpil a prijal odškodnenie v strednej Afrike. Vtedy sa Nemci pobúrili. Cisár pochopil, že už ich neudrží v kľude a tak pristúpil na ich politiku a vedenie štátu. V jeho prejavoch sa začali vyskytovať slová o Nemecko - Slovanskom boji o existenciu.

"Nemecko je obkľučované, utláčané, stále mu niekto ubližuje", to bol rozšírený názor v ríši. "Ale už bolo dosť útlaku, je nutné povedať dosť a presadiť svoje sväté požiadavky", to bola druhá časť názoru. Armáda bola prudko rozšírená a zbrojovky vybavovali armádu štandartnými zbraňami stále viac a viac. Teraz už nebola dôležitá otázka, či vypukne vojna, ale ľudia sa pýtali kedy a kde sa začne. Takisto Anglicko i Francúzsko rátali s možnosťou vypuknutia vojny a boli stále pripravení. Nemecko už iba nedočkavo čakalo na vhodnú príležitosť, zámienku, ktorá by im mohla dať "voľnú ruku" pri rozhodovaní o začatí vojny, ktorá by podľa ich mienky Nemecku priniesla totálne víťazstvo a moc nad svetom. Nemci nepredpokladali, že by sa mohli vyskytnúť nejaké problémy pri ujímaní sa svetovlády. Aj tak však nemohli rozpútať vojnu iba tak. Potrebovali zámienku. No však nečakali dlho a ona prišla sama a nečakane.
Vhodná zámienka

Cisár František Jozef I. už bol veľmi starý. Väčšina ľudí v Rakúsko - Uhorsku ho pokladala za starého senilného deda. Nuž, zrejme to i bola pravda, pretože starý cisár už v mnohom ani nevládal rozhodovať. Mal okolo seba kopu poradcov a ministrov, ktorí mu pomáhali vládnuť a udržiavať poriadok. Keďže jeho syn Rudolf bol mŕtvy, bolo nutné pomaly začať pripravovať svojho následníka a oboznamovať ho s vládou nad takou veľkou monarchiou. Následníkom trónu bol arcivojvoda František Ferdinand d´Este (1863 - 1914). Niektorým zarytým rakúskym monarchistom nebol príliš obľúbený, pretože prejavoval neskrývanú náklonnosť k Čechom, ktorých Rakúšania potlačovali. Dokonca i za manželku mal českú šľachtičnú, Žofiu Chotkovú. Nebola takého urodzeného stavu, ako on a dokonca bola Češka, čo sa nepáčilo mnohým ľuďom, nehovoriac o jeho strýkovi, ktorý mal tiež výhrady k počínaniu svojho synovca. Následník trónu mal totiž úplne iné predstavy o vedení monarchie. Chcel veľa zmien vo vedení štátu a rozmýšľal i nad zrušením dualizmu. Dokonca chcel zaviesť trializmus - chcel popri Rakúsku a Uhorsku mala vzniknúť ďalšia časť monarchie obývaná Slovanmi. Myslel i na zriadenie federácie, ale nevedel sa rozhodnúť. To sa vôbec nepáčilo ani cisárovi, ani generalite, ktorá mala s Balkánom iné úmysly. No i napriek tomu sa mal stať následníkom trónu a musel byť k tomu ešte za života panovníka pripravený. Keďže bol od roku 1913 generálny inšpektor Rakúsko - Uhorskej armády, mal ísť do Bosensko - Hercegovinského hlavného mesta Sarajeva, aby videl a zhodnotil bojaschopnosť armády v tejto časti monarchie. Občania Bosny a Hercegoviny neboli spokojní.

Ešte stále sa nevedeli zmieriť s násilným pričlenením k cisárstvu v roku 1908. Manévre sa mali konať blízko srbských hraníc, čo mnohí obyvatelia pohraničia, ale i Srbska pokladali za provokáciu. Srbi sa už nebáli útokov Turecka, pretože mali za sebou celý balkánsky polostrov, ale Rakúsko - Uhorsko bolo neriešiteľným problémom, pretože sa mu sami nemohli postaviť, jedine s podporou Ruska. Preto sa RU stalo "hrozným nepriateľom Srbov, ktorý ich neustále ohrozoval", aspoň podľa mienky srbského obyvateľstva. Srbi sa preto starali o svoju propagáciu v juhoslovanských častiach krajiny. Staralo sa o to vlastenecko - kultúrne združenie Národnej obrany. Inú aktivitu vyvíjala v tejto dobe organizácia Zjednotenie alebo smrť, nazývaná tiež Čierna ruka. Národná obrana podporovala takéto organizácie a s ich pomocou chcela preniknúť i do ostatných slovanských štátov a rozšíriť tak svoj názor a v prípade vojny tak získať mnoho stúpencov. Horšie však bolo, že táto organizácia vyvíjala priamo v štáte teroristickú aktivitu. Srbská vláda ju však podporovala a zrejme si neuvedomovala, že pácha atentáty priamo v Bosne a čoraz častejšie. Keď už bolo rozhodnuté, že následník trónu pôjde do Bosny, ťažko povedať, či tamojšia vláda vôbec tušila, že sa niečo chystá.
I napriek tomu však tajná polícia fungovala naplno a každý, kto sa nejako preriekol , mohol byť predvolaný na políciu. Iba v Sarajeve a v Bosne prejavovali isté známky smútku, pretože úrady si uvedomovali, že nie sú celkom bez viny. Všetci vo svete čakali, čo sa bude diať. Ľudia v západnej Európe si mysleli, že bude vojna. No však Rakúsko - Uhorská vláda vo Viedni nevedela, čo robiť a nedostala ani žiadne pokyny z Berlína. Preto ich jedinou starosťou bolo, ako vyrovnať nerovnosť titulov pri pohrebe následníka trónu a jeho manželky. Jediný, kto logicky rozmýšľal bol hlavný predstaviteľ prívržencov vojny náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf. Rozhodol sa využiť atentátu k dosiahnutiu svojho cieľa. Podal správu, kde sa písalo o tom, že Rakúsko je obkľúčené štátmi dohody a že okrem svojho spojenca Nemecka nemá nijakých spojencov. Rakúsko však nemohlo samo poraziť všetky štáty naraz. Mohli sa zmôcť akurát tak na Srbov a možno i Talianov, ak by im prialo šťastie. To už si však rakúska generalita neuvedomovala a rozhodli sa dokázať vinu Srbom a ich vláde. Ale až 9. júla sa prebudili vo Viedni a poslali jediného úradníka, aby preskúmal všetky okolnosti atentátu. Jeho záver znel tak, že na atentáte sa podieľali príslušníci srbskej armády, ktorí boli vyzbrojení zbraňami zo srbských vojenských skladov.

Ale konečné hodnotenie znelo, že srbská vláda nezorganizovala atentát a že s ním nemala nič spoločného. Vo Viedni však nikto nevedel, ako ďalej. Začal prevládať Conradov názor, že je treba Srbsko zničiť. Ako tak dni plynuli, musel zasiahnuť starý, 84 ročný cisár. Napísal list Wilhemovi II. Písal v ňom o možnom útoku na Srbsko a o jeho izolácii. Nechal však otvorenú otázku, či Nemecko pomôže pri takýchto úmysloch.
Tu zbadali nemeckí mocipáni šancu ukázať svetu svoju silu a napísali do Viedne list, v ktorom sľubovali svoju plnú podporu pri vojenskom konflikte. Týmto sľubom bol osud Európy spečatený. 7. júla 1914 zasadala v Bad Ischlu ministerská rada. rozhodli sa, že vojna už určite bude, ale najprv je treba podať niečo, čo zaistí neutralitu prípadných srbských spojencov. Tým "niečím" malo byť neprijateľné ultimátum. Malo byť podané po návrate francúzskeho prezidenta Poincarého z Petrohradu. Nemecko odmietlo účasť na tvorbe ultimáta, takže to zostalo na rakúskom ministrovi Berchtoldovi a trvalo to dva týždne. 19. júla bola schválená jeho konečná verzia a o štyri dni neskôr mala byť podaná Srbom. Zaujímavé je, že Britská vláda vedela o ultimáte skôr, než bolo schválené. Nemci sa však nebáli, pretože boli pripravení kedykoľvek začať vojnu a takí Francúzi a Rusi dokončia prezbrojovanie až v roku 1915 alebo dokonca 1917.

Ultimátum bolo v tom čase už vyslané. Srbská kráľovská vláda mala vyjadriť poľutovanie nad činom svojich členov, mala prepustiť všetkých členov vlády, ktorí sa podieľali na atentáte, zastaviť protirakúsku propagandu a mala pripustiť rakúskych vyšetrovateľov, aby podrobne prešetrili tento prípad. Srbská vláda dostala 48 hodín na zhodnotenie všetkých pre a proti a vyslovenie konečného verdiktu. Diplomati prijali správu s otvorenými ústami. Srbsku nezostalo nič iné, než požiadať o pomoc Rusko. To už však začali Nemci a Rakúšania tlačiť mobilizačné plagáty. A tak, keď Srbi nemohli prijať to nezmyselné ultimátum, po mesiaci čakania naplnenom neschopnosťou Rakúskej vlády vyhlásilo Rakúsko - Uhorsko dňa 28. júla 1914 Srbsku vojnu a začal sa tak prvý najkrvavejší konflikt 20. storočia a zapísal sa natrvalo do dejín celého ľudstva. Hneď 29. júla začala RU armáda ostreľovať Belehrad. Rusi, ako spojenci Srbov vyhlásili 31. júla mobilizáciu a tak sa splnil RU a Nemecký zlý sen, pretože ani jeden z nich nerátal s tým, že by mohlo vyhlásiť vojnu. Ešte deň pred tým Rusi vyzývali RU k tomu, aby skončili vojnu a vzali späť ultimátum a oni prestanú s mobilizáciou.

Samozrejme, že odmietli a dokonca vyhlásili, že "Celoeurópska vojna je zárukou zachovania Rakúsko - Uhorska". O toto vyhlásenie sa pričinili i Nemci, pretože ich ľudia boli vo Viedni a robili všetko možné, len aby sa vojna neskončila skôr, než sa vôbec začne. Viedeň totiž vážne uvažovala o tom, že vojnu ukončia. Akonáhle odmietli ruský návrh, začala sa v Rusku mobilizácia a 1. augusta už Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku. Samozrejme, že vyhlásenie vojny Rusku bolo podmienené telegramom, v ktorom Wilhem II. žiadal Mikuláša o zastavenie mobilizácie v čase do 1. augusta. Nemecko chcelo začať vojnu na západe, ale zrazu tu mali vojnu na východe. Preto tajne dúfali, že Francúzsko napadne Nemecko ako ruský spojenec. V Berlíne sa preto začali pripravovať, aby mohli bojovať na dvoch frontoch, pred čím už dávno varoval samotný Bismarck. V Nemecku sa začala mobilizácia a Francúzi odpovedali rovnakým spôsobom. Nemci chceli vyprovokovať Francúzsko tým, že obsadili Luxembursko. Francúzi však vydržali a dokonca sa zastavili 10 km pred nemeckou hranicou. Nemci už preto nevydržali a v novinách sa objavila falošná správa, že francúzske lietadlá bombardovali Norimberg. A tak 3. augusta 1914 vyhlásilo Nemecko Francii vojnu.

Hneď na to Nemecko vyzvalo Belgicko, aby sa vzdalo a aby povolilo prechod cez svoje územie. To už sa zobudilo i Anglicko a vyhlásilo 4. augusta vojnu Nemecku. Aj keď sa vojna začala len nedávno, všetci už mali pripravené vojenské plány. Nemecký plán vypracoval Moltke už v roku 1890. Mali zasadiť ťažký úder Rusku a potom sa vrhnúť na Franciu. No však neskôr sa zmenila taktika, pretože sa správne predpokladalo, že Francúzi zaútočia na Alsasko - Lotrinsko. Preto sa malo najprv zneškodniť Francúzsko. Neskôr sa i tak všetky plány zmenili, pretože ruský útok na Halič donútil Ústredné mocnosti k rýchlemu presunu jednotiek. Nakoniec ruský útok neodrazili. Nemecký plán dobyť západ vychádzal menej ako sa predpokladalo. Luxembursko išlo hladko, ale už Belgicko sa ukázalo tvrdšie ako si páni v Berlíne mysleli. Aj keď bol dobytý Lutych a Namur, Antverpy dobyli až 10. septembra, kedy už vojna na západe mala byť vyhraná. Chybne informovaní Francúzi nevedomky vychádzali vpred nemeckej presile. A tak i keď im išiel na pomoc britský expedičný zbor, Nemci úspešne likvidovali ako Francúzov, tak i Britov. Začiatkom septembra Nemci prešli rieku Somme a išli rovno na Paríž. Medzi 5. a 8. septembrom sa stal obrat. Nemci sa dostali medzi rieky Marne a Ourq a Francúzi ich obkľúčili. Bol vydaný rozkaz ústupu a Moltke, náčelník gen. štábu vyhlasoval, že Nemecko prehralo vojnu.