Ako v Grécku Platón a Aristoteles i v Číne žili vedľa seba dvaja myslitelia, ktorí predznamenali celé smerovanie čínskeho ducha, takmer súčasne, alebo ich od seba delila jediná generácia. Ale v tomto prípade nemožno jedného pokladať za žiaka druhého. Ak veríme čínskej tradícii (Lao-c´ je ako historická osobnosť vôbec problematický), obaja sa vraj raz i osobne stretli. Lao-c´bol starší, ako rok jeho narodenia sa udáva rok 600 pred n.l.. Pravdepodobne čerpal zo starších myšlienok, o tých však nie je známe prakticky nič. O jeho živote vieme sotva viac než to, čo o ňom hovorí istý čínsky historik: „Lao-c´ pochádzal z dediny Ku-čchen v kraji Li, okresu Ku v lénnom štáte Čou. Jeho rodné meno znelo Li (Lao-c´ je neskôr prijaté meno, ktoré znamená „Starý majster“), osobné meno Li, mužské Po-jang a čestný posmrtný titul Tan. Bol historikom štátneho archívu v Čou.
Lao-c´ si zastával tao a cnosť. Cieľom jeho učenia je zostať skrytý a bez mena. Žil dlhé roky v Čou. Videl pád štátu Čou a odišiel odtiaľ. Prišiel na hranice. Strážca priesmyku Jin Hin mu povedal: „Pane, vidím, že chceš odísť do samoty; kvôli sebe samému ťa prosím, ulož svoje myšlienky do nejakej knihy.“ A Lao-c´ napísal knihu v dvoch dieloch a o päť tisíc a niekoľko slov, ktorá je o tao a cnosti. Potom odišiel. Kde sa jeho život skončil, nikto nevie.“
Tento strážca sa zaslúžil o dejiny filozofie takmer rovnako ako sám Lao-c´. Keby Majstra neprinútil, aby zapísal svoje myšlienky, bola by svetová literatúra chudobnejšia o jednu zo svojich najvznešenejších kníh a zanikli by myšlienky jedného z najväčších mudrcov všetkých dôb a národov, bez toho,aby zanechali sebemenšiu stopu potomstvu.
Tao a svet – tao ako princíp
Tao, tento základný pojem filozofie Lao-c´a, znamená za prvé „cesta“ a za druhé „rozum“. Pojem tao ako cesta či zákon nebies sa vyskytuje skôr v staršom náboženstve čínskej ríše; používa ho i Konfucius a jeho škola, ibaže v inom zmysle – v každom prípade tu ale nezaujíma ústredné postavenie ako u Lao-c´a. Učenie Lao-c´a a na neho naväzujúci filozofický a náboženský smer v čínskom myslení sa podľa pojmu tao nazýva taoizmus.
Tao je v podstate neuchopiteľný prazáklad sveta. Je to zákon všetkých zákonov, miera všetkých mier. Takto už zpočiatku vidíme, že myslenie Lao-c´a ide v porovnaní s Konfuciom iným, metafyzickým smerom. („Človek sa spravuje mierou zeme, zem mierou nebies, nebesá mierou tao a tao mierou seba samého.“) Pretože tao nepodmienene spočíva samo v sebe, je možné ho jazykom európskej filozofie nazvať „absolútnom“.S tým súhlasí i to, že tao je nepochopiteľné a nepomenovateľné.
Aj keď tao je neuchopiteľné, naše poznanie môže nanajvýš dospieť k istote nášho nevedenia. „Vedieť, že neviem, to je nado všetko.“
Tao ako cesta mudrca
Lao-c´ nehlása ani odvrat od sveta a asketizmus. Usiluje sa – čo je charakteristickým znakom celého čínskeho myslenia – o pravý stred. Človek má žiť a pôsobiť vo svete, avšak tak, aby zároveň vnútorne „nebol z tohto sveta“. Pozoruje a miluje ľudí a vecí, ale nesmie im prepadnúť, teda vždy musí mať na pamäti: „Ríšou svätosti je tvoje vnútro a nikdy to, čo teší zrak.“
V praktickej etike, v poňatí vzťahu k blížnemu, sa znova vnucuje paralela s kresťanstvom. „Nikdy sa s nikým neháda, a preto sa nikto nemôže hádať s ním.“ ... „Oplácaj zlobu cnosťou.“ ... „A dobrým činí dobro a nedobrým tiež činí dobro – pretože také je dobro sily! A k úprimným je úprimný a k neúprimným je tiež úprimný – pretože taká je úprimnosť sily.“
Kľúčom k etike Tao-te-ťingu je prostota. Prostý život nedbá o zisk, chytrosť, obratnosť, egoizmus a smelé priania.
V tichu a pri pozorovaní prírodných dejov, ktoré sú vonkajším prejavom tao, môžme postrehnúť tao a dospieť ku kľudu a osvieteniu.
Osvietený človek je nezaujatý a navracia sa k detskej prostote. Je zbavený pút, je mäkký, a práve preto to všetko premôže. Pretože mäkké premáha tvrdé. „Na svete nie je nič mäkšie a poddajnejšie než voda, a predsa ju nič neprekoná v tom, ako sa vzoprie všetkému silnému a tvrdému. A nič ju nedokáže v ničom zmeniť! Tak poddajné víťazí nad silným, mäkké víťazí nad tvrdým...“ Pretože mudrc žije skromne a nenáročne ako voda, šíri okolo seba dobročinnosť.
Nie mnohoučenosť, ale prostota a jednoduchosť sú tým, čo dáva človeku šťastie, tvrdí Lao-c´. Konfuciom tak vážená hudba je odmietaná rovnako ako formálne predpisy mravov a konvencií, ktoré sú u Konfucia na prvom mieste.
Moderní taoisti rozlišujú dve navzájom úzko späté formy taoizmu: náboženský taoizmus, ktorý znamená hľadanie tao a uctievanie taoistických božstiev, a taoizmus ako životný postoj zahŕňajúci tradičné myšlienky o zdraví, meditácii a cvičení.
Dve najdôležitejšie taoistické knihy sú Tao-te-ťing, ktorú podľa legendy napísal Lao-c´, a Čuang-c´, pomenovaná po jej autorovi. Tao-te-ťing je politický text, ktorý objasňuje panovníkom, ako vládnuť múdro za pomoci tao. Čuang-c´ predstavuje životnú filozofiu, ktorej môžu porozumieť aj jednoduchí ľudia.
Božstvá
Osobné božstvá taoizmu sú ľudia, ktorí dosiahli nesmrteľnosť a božský stav vďaka svojim skutkom počas života na zemi. Patria sem askétovia, učenci a bojovníci.
Medzi najpopulárnejšie čínske božstvá patria Traja hviezdni bohovia. Táto trojica: Šou šing (boh dlhého života), Lu šing (boh hojnosti a oficiálnych hodností) a Fu šing (boh šťasteny) symbolizuje vlastnosti, po ktorých túži väčšina ľudí. Lu šing je tiež uctievaný ako boh prinášajúci ľuďom mužských potomkov. Často býva zobrazovaný s malým chlapcom v náručí.
ôsmi nesmrteľní sú v taoistickej mytológii duchovné modely ľudí, ktorí dosiahli nesmrteľnosť. Li Suan (Elixír nesmrteľnosti), Čung-li Čchuan (generál Posol Nebies), Lu Tung-pin, Chan Siang (hudobník), Čchao Kuo-ťiou, Čang Kuo-lao (učenec a cisárov poradca), Lan Čchaj-chej (liečiteľ) a Che Sien-ku (jediná žena).
Do taoistického démona zvaného kuej sa môžu prevteliť duchovia ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou, alebo boli pochovaní bez pohrebných obradov. Kuejov je nutné zmieriť komplikovanými rituálmi, inak budú narúšať rovnováhu sveta chorobami a nešťastím.
Tri poklady taoizmu sú vitalita, energia a duch. Ani jeden nemäže existovať bez ostatných dvoch. Taoisti sa snažia udržať všetky tri v dokonalej rovnováhe.
Rituály majú pripomínať spoluúčasť na harmónii tao a rovnováhu medzi nebom a zemou. Ďalej majú ukázať zdravie a prosperitu komunity. Sú to udalosti plné života a farieb. Základný taoistický rituál je chiao, obeta. V domácich svätyniach sa vykonávajú jednoduché obety, zatiaľ čo v chrámoch ide o okázalejšiu a slávnostnejšiu ceremóniu, ktorá sa koná pri zvláštnych príležitostiach.
Meditácia je pre taoistov dôležitým spôsobom, ako sa odpútať od materiálneho sveta. Vyprázdnením mysle od každodenných myšlienok môže jednotlivec dosiahnuť harmóniu s vesmírom. Niektoré jej formy umožňujú meditujúcemu dosiahnuť jednotu s tao.
V čínskom myslení predstavuje cvičenie spôsob, ako si udržať zdravie tela, mysle a ducha. Pozornosť jednotlivca sa pri tom sústreďuje na dych a na tie systémy, pri ktorých pomocou jemných vedomých pohybov človek pracuje so svojim dychom. Takým cvičením je aj tai či čuan.
Wu-wej – ne-konanie znamená odpútanie sa od každodenných myšlienok a skutkov s cieľom objaviť tao. Vyprázdnenie mysle vedie k vyššiemu stavu vedomia a k harmónii s prírodou.
Číňania považujú ľudské telo za energetický systém popretkávaný neviditeľnými dráhami, zvanými meridiány, cez ktoré prúdi životná energia – čchi. Vyváženým a harmonickým životom sa taoisti snažia o to, aby ich telom prechádzal nepretržitý tok čchi.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
Hans Joachim Storig – Malé dejiny filozofie
Philip Wilkinson – Náboženstvá (Ilustrovaný slovník)