Rimania a Germáni (1. až 5. stor.)

Nasledujúci vývoj na území Bratislavy je pomerne neprehľadný.

V rokoch 12–9 pred Kr. dobyli Rimania územie neskoršej provincie Panónia a rozšírili tak ríšu po slovenský úsek Dunaja. Súčasne v roku 8 alebo 9 pred Kr. dovŕšili Markomani a Kvádi na sever od Dunaja skazu kedysi kvitnúceho Boiohéma a v roku 1 po Kr. vytvorili spolu s inými Germánmi (v Čechách a okolí) voľne organizovaný kmeňový zväz, v antických prameňoch označovaný ako Marobudovo kráľovstvo. V roku 21 po Kr. zaniklo kráľovstvo a medzi Moravou a Váhom vzniká „nárazníkový” štátnopolitický útvar obývaný Kvádmi, tzv. Vanniovo kráľovstvo, ktoré sa rozpadlo v rokoch 50 alebo 51 na niekoľko samostatných celkov, ktoré boli v nasledujúcich storočiach striedavo spojencami s nepriateľmi Ríma.

Prvý prienik Germánov do bratislavskej oblasti bol iste len sporadický, až v čase Vanniovho kráľovstva sem boli presídlené ozbrojené družiny. V rámci tohto kráľovstva mala Bratislava nepochybne dôležité postavenie. V antických prameňoch sa totiž uvádza, že Vannius bohatol najmä vyberaním cla od obchodníkov putujúcich po Jantárovej ceste na sever.

V čase cisára Augusta (27 pred Kr. až 14 po Kr.), zrejme prvý raz roku 6 po Kr., prešli Rimania Dunaj. Bolo to na výprave proti Marobudovi, vládcovi Marobudovho kráľovstva. Vychádzajúc zo zimného tábora pri dnešnom Hainburgu, prešli zrejme Dunaj pod Devínom, ktorý už mal, ako vieme, sčasti rímske obyvateľstvo od sklonku minulého storočia. Niekedy v 3. desaťročí po Kr. sa dostala devínska osada do rúk Germánov a stala sa dôležitou pevnosťou Vanniovho kráľovstva. Za cisára Domitiána (81–96) bola však už útočným predmostím Rimanov. Zvyšky viacerých antických architektúr, ako aj sídliskové objekty aj hroby barbarských osadníkov sú dokladom striedavého ovládania devínskej skaly od začiatku 1. stor. do 1. polovice 5. stor. oboma etnikami.

Na rozdiel od Devína pochádzajú najstaršie rímske pamiatky z Rusoviec až z času vlády Vespasiána (69–79), kedy bol na brehu vtedajšieho toku Dunaja vybudovaný prvý drevozemný tábor a prvé pohrebisko. Od pôvodného keltského obyvateľstva prevzali Rimania názov Gerulata. Niekedy za Trajána (98–119) dostala Gerulata svoju stálu posádku, pre ktorú stavebné oddiely panónskych légií vybudovali trvalý kastel (mensšia vojenská pevnosť). V blízkosti kastela vyrástla civilná osada, ktorá bola, ako dokazujú nálezy, veľmi dôležitá. Najdôležitejším nálezom z tohto obdobia je skvostná vojenská prilba typu Guiosborough. Z tehiel sú najviac zastúpené tehly s kolkami X. a XIIII. légie. Po vpáde Markomanov, Kvádov a Sarmatov do Panónie v r. 259/260 žila Gerulata (tábor aj vicus, čiže civilná osada)v ruinách. Pri obnove tábora stavitelia rezignovali na veľkú časť jeho pôvodnej rozlohy a pre potreby vojska vybudovali menšiu stavbu pevnostného typu (viac poschodí; mohutné piliere vo vnútri; studňa vo dvore; 30 × 29 m), tzv. burgus. Obnova prebiehala v 4. stor., kedy sa rozmohla stavebná aktivita aj na Devíne. Burgus zanikol v po1ovici 5. stor.

Za cisára Trajána (95–117), v období, keď sa zdokonaľovali, resp. budovali vojenské oporné body aj na severnom brehu Dunaja (Devín, Stupava), vznikla (107–114) aj menšia vojenská stanica, poprípade auxiliárny kastel aj vo vlastnej Bratislave niekde v priestore okolo Primaciálneho námestia, ktorý mal strážiť prechod cez Dunaj.

Na území mesta sa našli základy viacerých stavieb, cestných komunikácií (podobne ako v Gerulate), tehál a i. Stavebný materiál zo začiatku 3. storočia sa našiel aj na hradnom vrchu.

Význam Bratislavy v rímskej dobe nepriamo dokumentujú aj vykopávky realizované v 80. rokoch na Veľkej lúke v Dúbravke, 500 m južne od SZTS. Dosiaľ tu boli odkryté ruiny kamennej stavby - komfortného rímskeho kúpeľa a sídliskové germánske objekty z 1. až 5. storočia. Výnimočne celistvo a mimoriadnej dobre zachované ruiny rímskeho kúpeľa z 2. tretiny 3. storočia. (obdobu nebývalej hospodárskej prosperity Panónie) sú najkrajším rímskym objektom na Slovensku. Ruiny tejto stavby by vzbudzovali obdiv aj hocikde na území rímskych provincií. Kúpele sa nachádzali uprostred germánskej osady a asi SO m ďalej stála stĺpová budova so strechou pokrytou rímskymi tegulami. Bádatelia sa domnievajú, že mohlo ísť o dvorec rímskeho veterána germánskeho pôvodu, ktorý sa rozhodol prispieť ku konsolidácii rímsko-germánskych vzťahov i praktickým činom a zriadiť si komfortný rímsky kúpeľ (ktorý však svojmu pôvodnému účelu možno nikdy neslúžil).

O prítomnosti Germánov na území BA v rímskej dobe svedčia, okrem sídliska v Dúbravke, aj sídlisko vo Vajnoroch (l. stor.), žiarový hrob v Záhorskej Bystrici (l. polovica 3. stor.) či pohrebisko na Šancovej ulici (3. až 4. stor.). Spoluprácu medzi Germánmi a Rimanmi v mierových časoch naznačuje spomínaná osada na Veľkej lúke a germánske črepiny vedľa rímskeho stav. materiálu na Bratislavskom hrade.

Koniec rímskej nadvlády v oblasti Bratislavy prebiehal pozvoľna a bez drám. Keď Rimania v 4. storočí začali budovať stanice priamo na území Kvádov (Veľký Kýr), došlo k vojne, ktorá skončila podpísaním mieru v roku 375. Po tomto roku Rimania opustili ľavý breh Dunaja a na panónske územie boli prijaté za cisára Theodosia (375–395) družiny Gótov, Alanov, Hunov a neskôr Markomanov a Kvádov. Limes – a teda aj Devín, Bratislava a Gerulata – jednoducho stratil funkciu rímskej hranice a začal sa rozpadať. Veľké zemetrasenie, ktoré v roku 456 postihlo západnú Panóniu a Norikum, možno považovať za symbolickú a definitívnu bodku za touto historickou epochou.

Vývoj v nasledujúcich rokoch sťahovania národov (asi 375–500) je z väčšej časti nejasný. Z tohto obdobia sú zatiaľ iba nálezy zlatých predmetov z neznámeho náleziska, ďalej nálezy z Vajnor (2. polovica 5. stor.) a z Devína. Bývalú Gerulatu asi v 2. polovici 5. stor. obývali Ostrogóti.