Poľovačka Georga Sorosa na komplexitu globálneho kapitalizmu

Každá súčasť sveta, a to i tá jednoduchá z jednoduchých, je emergentná, tzn. neredukovateľná na sumu svojich atomárnych častí. Teória komplexity sa stavia do opozície k redukcionizmu klasických vied, ktoré sa snažia preniknúť k čo najvysvetľujúcejším elementom života (také je aj dnešné módne pátranie po účele jednotlivých génov). Holistická perspektíva tejto teórie vytesnáva deterministický, mechanický pohľad na svet a ponúka jeho pochopenie cez širší priezor. Otázka, s ktorou sa s nástupom teórie komplexity musíme neustále konfrontovať, je, či sa dokážeme aspoň priblížiť k pochopeniu nejakej emergentnej životnej entity. Jedným z tých, ktorí takýto pokus podnikli, je aj George Soros so svojou teóriou reflexivity. Táto práca sa zaoberá tým, ako blízko sa G. Soros vo svojom spôsobe dobývania chaosu dostal k teórii komplexity.
Koncepcia Sorosovej teórie reflexivity pramení z inšpirácie otvorenou spoločnosťou podľa Karla Poppera. To, čo nie je z hľadiska nášho pracovného zámeru dôležité, je fakt, že otvorená spoločnosť je postavená na princípoch participačnej demokracie a trhovej ekonomiky. To, čo nás zaujíma viac, je Sorosove presvedčenie, že medzi realitou a myslením existuje tesný vzťah. Myslenie ľudí podľa neho napĺňa dvojakú úlohu: „je pasívnou reflexiou reality, ktorú sa ľudia snažia pochopiť, a aktívnou zložkou vytvárania dejov, na ktorých sa zúčastňujú“ (Soros, 1999; s. 32). Tento predpoklad naznačuje ambície Sorosovho spôsobu vysvetľovania reality. To smeruje do priestoru, v ktorom vážnu váhu zastávajú interpretácie reality, tzn. do priestoru sociálneho života. Teória komplexity je oveľa ambicióznejšia, keď chce prehovoriť do riešenia celého spektra otázok reality. Znamená to, že zatiaľ čo teória komplexity si trúfa aj na rozlúsknutie podstaty filozofických problémov, teória reflexivity sa len „vezie“ na vlne filozofických východísk.
G. Soros priznáva vlastnú ignoranciu voči prevládajúcim teóriám o efektívnych trhoch a racionálnych očakávaniach. Považuje ich za irelevantné, keďže sú v praxi neúspešné, a preto nepoužiteľné. Uplatňujúc tento produkt pragmatického myslenia, sa z nich miestami vysmieva, keď napr. tvrdí, že „koncepcia rovnováhy je veľmi užitočná pre poukázanie na nedostatky reálneho sveta“ (Soros, 1999; s. 64). Ani teória komplexity však na tom nie je oveľa lepšie. Ukazuje síce jedinečnú cestu vnímania reality, ale ešte stále hovorí skôr o živote, ktorý by mohol jestvovať, než o tom, ktorý aktuálne jestvuje. V každom prípade tým, že Soros otvorene kritizuje klasickú ekonomickú teóriu, uznáva, že nikto, kto chce preniknúť napr. do útrob svetových trhov s cennými papiermi, sa nevyhne ich komplexite, čo nevyhnutne prináša odvrhnutie redukcionistických zákonitostí ekonómie, večne hľadajúcej imaginárnu trhovú rovnováhu.
Teória reflexivity a teória komplexity sa stretávajú v jednom spoločnom stanovisku - obe podčiarkujú existenciu stavov reality, podmienok, situácii, ktoré sa nachádzajú „ďaleko od ekvilibria“. Soros prichádza s rozlíšením situácii na „normálne“ a tie „vzdialené ekvilibriu“. Za „normálnych“ podmienok sa stanoviská ľudí približujú aktuálnym udalostiam. Prinajmenšom existujú mechanizmy, ktoré nedovoľujú ich vzdialenie sa od reality. „Normálne“ sú preto, lebo sú postavené na intelektuálnej tradícii. V kontraste s nimi Soros odhaľuje podmienky „vzdialené ekvilíbriu“, v ktorých sú stanoviská ľudí úplne odlišné od aktuálnych udalostí, pričom ani zďaleka nemajú tendenciu dostať sa k sebe bližšie. Tento druh podmienok ďalej rozdeľuje na tie, ktoré sú nositeľkami revolučných zmien, a na tie, ktoré nimi nie sú. Tu pokročil Soros až do terminológie teórie chaosu, keď pôsobenie posledne dvoch spomenutých druhov podmienok v spoločnosti prirovnal k pôsobeniu podivných atraktorov.
Hľadanie atraktorov v ekonomickom systéme, je u Sorosa zaužívanou, aj keď treba povedať často intuitívnou stratégiou pohybu na trhoch s akciami. Na jednom mieste dokonca píše, že aj v sebe samom z času na čas objavoval niekoho, kto dokáže strhnúť procesy akciových trhov na svoju stranu.
Sorosove úvahy majú čo to spoločné s teóriou komplexity aj vtedy, keď uvažuje o svetovej ekonomike ako o široko rozprestretom systéme s jej schopnosťou pozoruhodne, tzn. reflexívne, spracovať informácie. Všetky tie dlhé popísané stránky v jeho knihe o kríze globálneho kapitalizmu opisujú jediné - zážitky z globálnej nelineárnej dynamiky systému svetového hospodárstva. Tento systém je totiž aj prostredníctvom uľahčovania distribúcie informácií vo svojej komplexite neustále posilňovaný, keďže sa objavuje viac spätnoväzobných procesov.
Hoci teória reflexivity nedosahuje ani úroveň „digitálnych“ poznávacích techník teórie komplexity, a teda ani zďaleka nie je komplexným pohľadom na chaos (ani peňazonosného diania svetových búrz), prinajmenšom však ponúka globálnejšiu perspektívu, ktorá je tak potrebná na prelomenie ekvilibristiky klasickej ekonómie.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

COVENEY, Peter, HIGHFIELD, Roger: Mezi chaosem a řádem. Hranice komplexity: hledání řádu v chaotickém světě. Praha, Mladá fronta 2003.
GLEICK, James: Chaos: Vznik nové vědy. Brno, Ando Publishing 1996.
SOROS, George: Kríza globálneho kapitalizmu. (Otvorená spoločnosť v ohrození.) Bratislava, Kalligram 1999.