Napoleon I. - životopis

Napoleon I.
(1769-1821)

„Bol dieťaťom Francúzskej revolúcie a zároveň aj jej priekopníkom a pretvárateľom. Napoleon I., francúzsky cisár v rokoch 1769-1821. Nazývali ho Robespierre. Nakoniec obrovská ríša, ktorej vládol sa rozpadla po jeho páde. Už po ruskom ťažení ho začalo opúšťať šťastie. Mnohé z jeho rozhodnutí a reforiem majú dosah až do dnešných dní, predovšetkým myšlienka modernejšieho a územno-správneho členenia štátu.“
Dnes môžeme v Paríži na konci Champs-Elysees vidieť mohutný víťazný Napoleonov oblúk na počesť svojej armády a víťazstiev. Na vnútorných stranách stavby sú uvedené mená šesťsto generálov jeho armád a miesta stosedemdesiatych dvoch bitiek.. Napoleon I. sa narodil pätnásteho augusta ako Napoleon Bounaparte v Ajatciu na stredomorskom ostrove Korzika, ktorý mesto Janov v roku 1768 predalo Francúzku. Jeho otec bojoval na strane povstaleckých Korzičanov. Po povstaní sa však rýchlo prispôsobil novému panstvu. Zastával funkciu kráľovského radcu a tak zabezpečil pre desaťročného Napoleona štúdium na vojenskej škole v Brienne. O päť rokov neskôr preložili Napoleona na vojenskú akadémiu do Paríža, kde v roku 1875 zložil záverečnú skúšku s hodnosťou poručíka. Týmto sa začala kariéra mladého a malého Korzičana, ktorý meral iba 166 cm pôsobil chorobným dojmom. Keď sa v auguste mesiac po dobytí Bastily jeho pluk vzburil, pridal sa Napoleon na stranu revolúcie. O štyri roky neskôr mu ostreľovanie a znovu dobytie Toulonu prinieslo povýšenie na brigádneho generála. Jeho priaznivec Barras, Napoleonovi zabezpečil vrchné velenie nad francúzsko-talianskou armádou. Jeho kariéra dospela k bodu, kedy už mohol o svojom postavení rozhodovať sám. Dobyl Luxembursko a zvíťazil nad Rakúskom. Cítil sa novým Cézarom a tak ho aj prijali. Ako člen vlády prevzal velenie nad expedíciou do Egypta s cieľom rozhodujúceho stretnutia s Anglickom. Vojenské úspechy zmarila bitka pri Abukire námorná anglická eskadra pod hlavným velením adm. Nelsona. Tým zničila francúzsku flotilu a odrezala ju tak od materskej krajiny. Keď sa Napoleon o rok neskôr dozvedel o porážkach v Taliansku a Nemecku opustil svoju armádu v Egypte a odchádza do Paríža. Pučom v roku 1799 sa vymenoval za konzula a vyhlásil „Románová fáza revolúcie sa skončila. Teraz uvidíme, ktoré z jej princípov sú podstatné a ktoré možno uplatniť.“ Proti novej ústave hlasovalo z 3 mil. zúčastnených len 1562. Podstatnú časť ústavy sformuloval sám Napoleon. O dva roky neskôr sa nechal zvoliť za doživotného konzula a o tri roky nato za cisára Francúzov. Napoleonove reformy s najdlhšou pôsobnosťou spadajú do obdobia konzulátu. Vytvoril centralizovanú štruktúru, ktorá pretrváva dodnes. K tomu patrilo aj nové rozdelenie krajiny na departementy na čele s perfektami, ktorí mu priamo podliehali. Zorganizoval jednotnú daň a finančný systém. Zákonníkom Code civil (1804-1810) dôrazne ovplyvnil štátny a spoločenský život. Vo svojich rysoch platí vo Francúzku ešte dodnes. Uzatvoril s pápežom konkordát (1801) bez toho, aby vrátil revolúciou získané majetky. Novo vybudovaný školský systém vymanil spod rúk cirkvi. Gymnázia a univerzity si až do dnešných čias zachovali napoleonskú štruktúru. Na vrchole svojej moci chcel, obnoviť a zavŕšiť dielo Karola Veľkého. Nemecká ríša musela v roku 1803 potvrdiť odstúpenie ľavého brehu Rýna. Roku 1806 vytvorilo 16 nemeckých kniežat Rýnsky spolok pod protektorátom Napoleona a vystúpilo z Ríšskeho zväzku. V bitke pri Slavkove1805 (bitka troch cisárov) porazil spojené vojská Prusov, Rusov a Rakúšanov. Zároveň sa však musel zmieriť s druhou porážkou Anglickom. Plán invázie cez prieliv Lamanche stroskotal stratou francúzkej flotily pri Trafalgare. Po porážke Prusov, vtiahol Napoleon do Berlína a vyhlásil kontinentálnu blokádu Anglicku. Portugalsko a Španielsko boli podrobené. Druhé manželstvo uzavrel s Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára, ktorá mu porodila syna (Rímsky kráľ). Vzostup Napoleona sa začína od roku 1808 povstaním v Španielsku. Bolo síce potlačené, ale nepokoje partizánskych oddielov pretrvávali naďalej. Aj Rakúsko sa v roku 1809 postavilo na odpor. Napriek porážke Napoleona pri Asperne, Rakúsko víťazstvo nedosiahlo. A ďalšie iné povstania stroskotali. Keď v roku 1810 Ruský cár prelomil kontinentálnu blokádu, začal Napoleon svoje najväčšie vojenské ťaženie. Chcel poraziť „Londýn v Moskve“ V Júni 1812 prekročil rieku Nemen so sedemsto tisíc vojakmi. Dosiahol Moskvu, ktorú našiel v plameňoch. Keď prepukla tuhá ruská zima, Napoleon zavelil na ústup. Veľká armáda bola zničená. Napoleon odchádza do Paríža na saniach a pokúšal sa vytvoriť novú armádu. Kontinuita Ruska, Pruska, Rakúska a Anglicka spôsobila Napoleonovu porážku v bitke národov pri Lipsku v Októbri 1813. V Marci 1814 vtiahli spojenci do Paríža, 6. Apríla Napoleon musel abdikovať a odísť do vyhnanstva na ostrov Elba. O rok neskôr sa viedenský kongres zaoberal otázkou za nové usporiadanie Európy. Napoleon sa vrátil na obdobie sto dní. Zároveň ho čakala porážka pri Waterloo 1815. Anglická vojnová loď Bellerphon ho priviezla do vojnového zajatia na ostrov sv. Heleny v južnom Atlantiku. Zomrel 5. mája na rakovinu žalúdka.