Miništranstké skriptá

1. SOM MINIŠTRANT

Prvým dôvodom miništranskej služby je Božia oslava.
Až ďalším dôvodom je pomoc kňazovi.

Miništrant pre svoju službu obsiahne hojnejšie milosti z každej sv. omše pri ktorej miništruje. Je to teda česť, výsada, že môžem byť tak blízko pri oltári, na ktorom sa aj za mňa obetuje Ježiš Kristus.

Otázky:
1. Aký je prvý dôvod miništranstkej služby?


1.1. Aký by mal byť miništrant?

Pri liturgii dbá na úctivé správanie. Neobzerá sa, nelistuje zbytočne v knihách – len to čo nevyhnutne treba, nerozpráva sa.
Jeho postoje – státie, sedenie i kľačanie sú poznačené úctou.
Keďže je najbližšie pri kňazovi, je veľmi správne aby dbal na sviatostný život. Aby podľa možností pri každej sv. omši mohol pristúpiť ku sv. príjimaniu.
V osobnom živote dbá na pravidelnú modlitbu – ráno i večer. V určitej pravidelnosti si nachádza čas na duchovné čítanie,
Doma, v škole, na ulici, v dopravnom prostriedku a všade kde je sa správa príkladne. Je pracovitý a slušný. Veď o miništrantovi zvlášť platia slová Ježiša Krista:,, Mesto na návrší sa nemôže ukryť“.


Otázky:
1. Aký by mal byť duchovný život miništranta?
2. Aký by mal byť obyčajný život miništranta?


2. ČO JE SV. OMŠA

Bolo by zaiste zvláštne, keby sústružnik nevedel nič o vlastnosti kovov s ktorými pracuje. No je omnoho horšie, ak miništrant stojí pri oltári a nevie čo sa na ňom deje, nevie čo je sv. omša.
Sv. omša je nová a večná obeta Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína. Toto možno vieš. Ba možno aj základne rozdelenie na bohoslužbu slova a bohoslužbu obety. Ale od miništranta sa čaká viac. Mal by rozumieť gestám a úkonom sv. omše.
Sv. omša nie je súborom nezosúvisených liturgických úkonov. Nie je divadlom. Je dejom, reálnou skutočnosťou v ktorej sa stretávam s Ježišom Kristom v Jeho tajomnom tele v Cirkvi, s Ježišom Kristom v Jeho učiacom slove a s Ježišom Kristom ktorý sa za nás obetuje.

Otázky:
1. Povedz definíciu sv. omše.
2. Na aké dve základné časti delíme sv. omšu?


2.1 Stretnutie s Ježišom Kristom
v Jeho tajomnom tele – úvodné obrady

Príchod kňaza s miništrantami nie je len obyčajný presun osôb zo sakristie do svätyne. Už i to je veľavýznamný symbol. Hovorí nám že Ježiš Kristus – zastupuje ho kňaz – kráča so svojím ľudom – zastupujú ho miništranti. Túto skutočnosť nám zvlášť pripomenie kríž, ktorý nesieme v procesii pri slávnostnej sv. omši.
V tomto sprievode môžu byť aj sviece – symbol Ježiša Krista ktorý chce a môže posvietiť do nášho srdca, aby sme lepšie rozumeli sami sebe. Kňaz pobozká oltár. Je to symbol dôverného vzťahu. Ak oltár naznačuje Ježiša Krista, potom v tomto úkone kňaz – a spolu s ním aj my – vyjadrujeme svoj dôverný vzťah k Pánovi.
A je naozaj taký?
Viem sa Ježišom dôverne rozprávať ? Dovolím Mu aby mi dôverne hovoril?
A už sa prežehnávame.
,,V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.“
Čo ti tieto slová pripomínajú? Ak krst tak je to správne.
Áno, je to pripomienka nášho krstu ktorým sme boli očistení od hriechov. Áno, na začiatku tej veľkej udalosti ktorou je sv. omša sa treba zbaviť príťaže hriechu.


2.2. Stretnutie s Ježišom Kristom v Jeho slove –
Bohoslužba slova


2.2.1 Lekcia
Lektor otvára knihu života. Je to veľká udalosť. Môžeme počúvať pravdu o našom živote, o jeho zmysle (načo sme na svete), o našich vzťahoch k ľuďom.
Preto lektor by mal mať úctivý postoj, úctivo sa pohyboval, mal slušné oblečenie a dbal na artikuláciu, výslovnosť.
Byť lektorom je veľká výsada.

Otázky:
1. Aké by mali byť vlastnosti lektora?

2.2.2 Medzispevy – doznenie myšlienok z 1. čítania

2.2.3 Alelujový verš – hymnus oslavy na prichádzajuceho Pána

2.2.4 Evanjelium – začína úkonom pokánia (kňaz sa skloní a prosí o očistenie perí a srdca). Na stretnutie s Pánom sa vždy pripravujeme kajúcnosťou (všimnime si, že tak sme sa pripravovali na stretnutie s Pánom v jeho tajomnom tele na začiatku sv. omše a bude to ešte raz pred obetovaním, keď si kňaz umýva ruky).
Pri evanjeliu môžu byť sviece (symbol Ježiša Krista) a kadidlo (symbol našej skrúšenosti).

2.2.5 Homília – doznenie do praktických dôsledkov toho, čo sme počuli

2.2.6 Krédo – je pripomienkou krstu (je súčasťou krstných obradov)
2.2.7 Spoločné modlitby – hovoria o univerzálnom Kristovom poslaní. Ježiš Kristus zomrel za všetkých ľudí, ba za celý svet (prosby za Cirkev, svet, farnosť, živých a mŕtvych)

Otázky:
1. Aké sú časti bohoslužby Slova?
2. Aký je význam medzispevov?
3. Kto hovorí v evanjeliu?
4. Na čo slúžia spoločné modlitby?


2.3 Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii

Ježiš Kristus prišiel preto, aby nás svojou smrťou vykúpil.
No táto jeho obeta musí byť stále prítomná, preto ustanovil Sviatosť Oltárnu – Eucharistiu, v ktorej sa neustále za nás obetuje.
Pri obeti sv. omše si máme všimnúť dva pohľady na Krista, ktorý sa obetuje:
a) je vydaný do rúk ľudí. Naozaj stáva sa predmetom, chlebom. Každí, aj nekňaz, keď by mal do ruky vziať premenenú Hostiu, drží v rukách Božieho Syna a môže s ním spraviť čo chce. Až takto sa kvôli nám obetoval (znížil) – stal sa vecou.
b) Ježiš Kristus sa obetuje vo svojom tajomnom tele. Keď znášame ťažkosti a utrpenia, v nás vlastne trpí a obetuje sa Ježiš. A preto keď pri obetovaní vo sv. omši kňaz dvíha misku s hostiami (Dobrorečíme Ti...) potichučky si pripomíname svoje obete, ťažkosti, námahy, ktoré sme z lásky k Bohu priniesli. Pri pozdvihovaní vína si pripomenieme naše plány, v ktorých chceme byť lepší. Pri príprave vína k obeti kňaz doňho pridá trošku vody. Toto naznačuje, že aj my ľudia máme prispieť svojou troškou ku Kristovej obeti. Víno to je Kristov podiel, troška vody to je náš podiel. V prefácii (začína dialógmi „Pán s Vami...“ „Hore srdcia“) si pripomíname niektoré z tajomstiev spásy a velebíme za to Boha. Záver prefácie: „Svätý, svätý...“ je akýmsi slávnostným volaním prichádzajúceho Ježiša, ktorý sa ide za nás obetovať.

Pri premenení sa na slová ktoré Ježiš Kristus vypovie ústami kňaza premení chlieb na Kristovo Telo a víno na Jeho Krv.
Eucharistická modlitba pokračuje prosbami predkladanými skrze Krista, ktorý sa za nás obetuje Otcovi. A končí doxológiou: „Skrze Krista, s Kristom...“
Vo sv. prijímaní vidíme tiež bohatý symbol – Ježiš sa vydáva na zničenie (strávime telo) akoby bol do nás pochovaný, ale len preto, aby v nás mohol vstať zmŕtvých. Keď ideme od sv. prijímania Pán Ježiš je v nás a chce cez naše ruky konať dobro, chce našimi nohami kráčať k tým, ktorí potrebujú pomoc našimi ústami radiť bezradným atď. Jednoducho Ježiš Kristus chce cez nás pôsobiť vo svete.

Otázky:
1. Ako sa za nás obetuje Ježiš v Eucharistii?

2.4 Sprievodné a doplňujúce modlitby

2.4.1 Otče náš – je modlitbou jednoty. Už sa nemodlím sám. Modlíme sa ako bratia a sestry k spoločnému Otcovi. Táto modlitba smeruje k oslobodeniu od hriechu a zla a k novému pokoju. Vrcholom je vonkajší znak zmierenia a jednoty – znak pokoja – podanie rúk


2.4.2 Lámanie chleba – (pred prijímaním) naznačuje opäť jednotu, lebo „jeme z toho istého chleba“, ale súčasne aj tú lásku Ježiša Krista, ktorou sa dáva všetkým
Čiastku Hostie kňaz vpustí do kalichu s Kristovou krvou. Je to symbol opätovného spojenia Tela a Krvi, teda znovuoživenia vzkriesenia (už sme to naznačili pri sv. prijímaní – Ježiš chce v nás vstať zmŕtvych a žiť v našom živote).

2.4.3 Požehnanie a prepustenie – je veľmi dôležité. Bez Božích požehnaní, bez Božích milostí nič nespravíme (6. Pravda z hlavných právd) a ďalej si máme uvedomiť, že ideme v Mene Božom. Už nie vo svojom mene, ale máme poslanie vniesť Boha do nášho každodenného života.

Otázky:
1. Akou modlitbou je Otče náš?
2. Čo naznačuje lámanie chleba?
3. Prečo je veľmi dôležité požehnanie a prepustenie?


3. Liturgia

3.1 Liturgické farby

V danom liturgickom období zvýrazňujú jeho charakter.

Biela: Farba radosti. Používa sa na sviatky Pána, Panny Márie, anjelov, vo vianočnom a veľkonočnom období a na sviatky svätých, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou.

Červená: Farba lásky, ohňa a krvi. Používa sa na Kvetnú nedeľu, Veľký piatok, svätodušné sviatky, na sviatky a spomienky mučeníkov.

Zelená: Farba nádeje. Používa sa na nedele a všedné dni v období cez rok.

Fialová: Farba pokánia. Používa sa v Advente, v Pôste, pri omšiach za zomrelých a pri pohreboch.

Zlatá: Farba dôstojnosti, slávnosti, preto sa používa pri veľkých slávnostiach.

Ružová: Vyjadruje radosť z príchodu Ježiša, že vykúpi ľudí. Používa sa len 3. Adventnú a na 4. Pôstnu nedeľu.

Otázky:
1. Čo symbolizuje biela farba a kedy sa používa?
2. Čo symbolizuje červená farba a kedy sa používa?
3. Čo symbolizuje zelená farba a kedy sa používa?
4. Čo symbolizuje zlatá farba a kedy sa používa?
5. Čo symbolizuje fialová farba a kedy sa používa?
6. Čo symbolizuje ružová farba a kedy sa používa?

3.2 Základné liturgické predmety a priestory

V kostole má všetko svoje miesto. Nič tu nie je uložené náhodne. Všetkým sa sleduje myšlienka, aby služba bola dôstojná, prirodzená, plná lásky.

3.2.1 Oltár – stôl, okolo ktorého sa zhromažďujeme ako vo Večeradle, kde Pán zhromaždil pri Poslednej Večeri apoštolov. Je najdôležitejším miestom v kostole. Pri sv. omši prichádza k nám na oltár pod spôsobom chlebe a vína živý Ježiš. Oltár zdravíme úklonom. Kňaz ho na začiatku a na konci sv. omši pobozká. (viď. 2.1)

3.2.2 Ambóna – miesto, odkiaľ čítame Evanjelium. Keď čítame Bibiliu, hovorí k nám sám Boh.

3.2.3 Sedes – sedadlo pre kňaza. Kňaz k nemu prichádza na začiatku liturgických slávností. Odtiaľ vedie spoločnú modlitbu. Na konci sv. omše nám z tohto miesta dáva požehnanie.

3.2.4 Večné svetlo – znamenie Ježišovej prítomnosti vo svätostánku. Ak svetlo nesvieti, svätostánok je prázdny.

3.2.5 Svätostánok – uchovávajú sa v ňom premenené Hostie. Zostáva tu s nami živý Pán pod spôsobom chleba. Keď prechádzame pred svätostánkom, pozdravíme Pána pokľaknutím na pravé koleno.

3.2.6 Abak – malý stolík, na ktorom bývajú pripravené obetné dary – chlieb a víno. Môže tu byť odložená aj voda a kalich.

3.2.7 Paškál – veľká svieca, ktorá nám pripomína vzkrieseného Pána Ježiša. Posväcuje sa každý rok na Bielu sobotu. Je ozdobená krížom, letopočtom, prvým a posledným písmenom gréckej abecedy: alfou a omegou.
Plameň paškálu nám pripomína, že Ježiš žije, kríž, že na kríži za nás umrel. Letopočet znamená, že Ježiš zostáva s nami po celý rok. Písmena nám pripomínajú, že On je na začiatku i na konci všetkého.

Otázky:
1. Na čo slúži oltár?
2. Odkiaľ sa číta Evanjelium?
3. Pre koho slúži sedes a načo sa používa?
4. Čo znamená Večné svetlo?
5. Kde sa uchovávajú premenené hostie?
6. Na čo slúži abak?
7. Čo nám pripomína paškál?


3.3 Liturgické oblečenie kňaza

3.3.1 Štóla – je znakom kňazskej služby. Nosí ju diakon, kňaz a biskup. Je to stuha, pás látky, ktorý splýva diakonovi z ľavého ramena na pravý bok, kňazovi a biskupovi splýva cez obe ramená dole.

3.3.2 Ornát – vrchný liturgický odev kňaza a biskupa, ktorý nosia pri sv. omši.

3.3.3 Superpelícia – biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

3.3.4 Alba – dlhá biela tunika, ktorá siaha po členky.

3.3.5 Reverenda (klerika) – čierny odev siahajúci až po členky.

3.3.6 Habit – rehoľný odev. Každá rehoľa má svoj typický odev.

3.3.7 Dalmatika – liturgický odev diakona pri sv. omši. Podobá sa ornátu, ale má rukávy.


3.3.8 Pluviál – dlhý ozdobný plášť, niekedy s kapucňou. Môže sa používať pri procesiách, v sprievodoch, požehnaniach a rôznych obradoch.

3.3.9 Vélum na požehnanie – široký ozdobný pruh látky, ktorý zakrýva ramená a ruky kňaza pri požehnaní Najsvätejšou sviatosťou.

Otázky:
1. Čo je štóla?
2. Čo je ornát?
3. Čo je alba?
4. Čo je superpelícia?
5. Čo je reverenda?
6. Čo je habit?
7. Čo je dalmatika?
8. Čo je pluviál?
9. Čo je vélum na požehnanie?




3.4 Liturgické oblečenie miništranta


Najčastejšie sa používa sukňa (kamža), golier a superpelícia. Miništrant však môže mať oblečenú aj albu, prepásanú cingulom liturgickej farby.

3.4.1 Golier – oblieka sa na ramená pod superpelíciu.

3.4.2 Sukňa (kamža) – dlhá sukňa, ktorá siaha až po členky.

3.4.3 Alba – dlhá biela tunika siahajúca až po členky.

3.4.4 Superpelícia (superka) – biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

Otázky:
1. Kde sa oblieka golier?
2. Čo je sukňa?
3. Čo je alba?
4. Čo je superka?


3.5 Liturgické úkony

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá... Má dobre poznať “liturgickú reč“. Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha a aspoň čiastočne zodpovedať na otázku: „ Ako ti, Bože, dobre slúžiť?“ Preto si postupne vysvetlíme najzákladnejšie liturgické pravidlá.

3.5.1 Pokľaknutie – je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo Svätostánku.
Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne potom sa snažíme naraz vstať.

3.5.2 Kľačanie – vyjadrujeme tým pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je Väčší ako my.
Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

3.5.3 Poklona – znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom.
Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo.

3.5.4 Sedenie – keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme Ho v pokoji počúvať.
Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.

3.5.5 Státie – je symbolom pripravenosti, bdelosti. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale urobiť aj to čo chce Boh.
Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

3.5.6 Rozopäté ruky –rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť na proti, natiahnem k nemu ruky.
Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži – a chceme byť podobný Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

3.4.7 Chôdza – pri oltári vyjadrujeme radosť a pripravenosť k službe. Teda nie „zmätok na bojisku“. K oltáru nepatrí ani „poklus“, ani „ťahanie nôh“. Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy. Zopäté ruky držíme v rovnakej výške.

Otázky:
1. Čo je pokľaknutie?
2. Čo vyjadrujeme kľačaním?
3. Čo znamená poklona?
4. Čo vyjadruje sedenie?
5. Čo symbolizuje státie?
6. Čo pripomínajú rozopäté ruky?
7. Čo vyjadruje chôdza?













1. SOM MINIŠTRANT

Prvým dôvodom miništranskej služby je Božia oslava.
Až ďalším dôvodom je pomoc kňazovi.

Miništrant pre svoju službu obsiahne hojnejšie milosti z každej sv. omše pri ktorej miništruje. Je to teda česť, výsada, že môžem byť tak blízko pri oltári, na ktorom sa aj za mňa obetuje Ježiš Kristus.

Otázky:
1. Aký je prvý dôvod miništranstkej služby?


1.1. Aký by mal byť miništrant?

Pri liturgii dbá na úctivé správanie. Neobzerá sa, nelistuje zbytočne v knihách – len to čo nevyhnutne treba, nerozpráva sa.
Jeho postoje – státie, sedenie i kľačanie sú poznačené úctou.
Keďže je najbližšie pri kňazovi, je veľmi správne aby dbal na sviatostný život. Aby podľa možností pri každej sv. omši mohol pristúpiť ku sv. príjimaniu.
V osobnom živote dbá na pravidelnú modlitbu – ráno i večer. V určitej pravidelnosti si nachádza čas na duchovné čítanie,
Doma, v škole, na ulici, v dopravnom prostriedku a všade kde je sa správa príkladne. Je pracovitý a slušný. Veď o miništrantovi zvlášť platia slová Ježiša Krista:,, Mesto na návrší sa nemôže ukryť“.


Otázky:
1. Aký by mal byť duchovný život miništranta?
2. Aký by mal byť obyčajný život miništranta?


2. ČO JE SV. OMŠA

Bolo by zaiste zvláštne, keby sústružnik nevedel nič o vlastnosti kovov s ktorými pracuje. No je omnoho horšie, ak miništrant stojí pri oltári a nevie čo sa na ňom deje, nevie čo je sv. omša.
Sv. omša je nová a večná obeta Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína. Toto možno vieš. Ba možno aj základne rozdelenie na bohoslužbu slova a bohoslužbu obety. Ale od miništranta sa čaká viac. Mal by rozumieť gestám a úkonom sv. omše.

Sv. omša nie je súborom nezosúvisených liturgických úkonov. Nie je divadlom. Je dejom, reálnou skutočnosťou v ktorej sa stretávam s Ježišom Kristom v Jeho tajomnom tele v Cirkvi, s Ježišom Kristom v Jeho učiacom slove a s Ježišom Kristom ktorý sa za nás obetuje.

Otázky:
1. Povedz definíciu sv. omše.
2. Na aké dve základné časti delíme sv. omšu?


2.1 Stretnutie s Ježišom Kristom
v Jeho tajomnom tele – úvodné obrady

Príchod kňaza s miništrantami nie je len obyčajný presun osôb zo sakristie do svätyne. Už i to je veľavýznamný symbol. Hovorí nám že Ježiš Kristus – zastupuje ho kňaz – kráča so svojím ľudom – zastupujú ho miništranti. Túto skutočnosť nám zvlášť pripomenie kríž, ktorý nesieme v procesii pri slávnostnej sv. omši.
V tomto sprievode môžu byť aj sviece – symbol Ježiša Krista ktorý chce a môže posvietiť do nášho srdca, aby sme lepšie rozumeli sami sebe. Kňaz pobozká oltár. Je to symbol dôverného vzťahu. Ak oltár naznačuje Ježiša Krista, potom v tomto úkone kňaz – a spolu s ním aj my – vyjadrujeme svoj dôverný vzťah k Pánovi.
A je naozaj taký?
Viem sa Ježišom dôverne rozprávať ? Dovolím Mu aby mi dôverne hovoril?
A už sa prežehnávame.
,,V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.“
Čo ti tieto slová pripomínajú? Ak krst tak je to správne.
Áno, je to pripomienka nášho krstu ktorým sme boli očistení od hriechov. Áno, na začiatku tej veľkej udalosti ktorou je sv. omša sa treba zbaviť príťaže hriechu.


2.2. Stretnutie s Ježišom Kristom v Jeho slove –
Bohoslužba slova


2.2.1 Lekcia
Lektor otvára knihu života. Je to veľká udalosť. Môžeme počúvať pravdu o našom živote, o jeho zmysle (načo sme na svete), o našich vzťahoch k ľuďom.
Preto lektor by mal mať úctivý postoj, úctivo sa pohyboval, mal slušné oblečenie a dbal na artikuláciu, výslovnosť.
Byť lektorom je veľká výsada.

Otázky:
1. Aké by mali byť vlastnosti lektora?

2.2.2 Medzispevy – doznenie myšlienok z 1. čítania

2.2.3 Alelujový verš – hymnus oslavy na prichádzajuceho Pána

2.2.4 Evanjelium – začína úkonom pokánia (kňaz sa skloní a prosí o očistenie perí a srdca). Na stretnutie s Pánom sa vždy pripravujeme kajúcnosťou (všimnime si, že tak sme sa pripravovali na stretnutie s Pánom v jeho tajomnom tele na začiatku sv. omše a bude to ešte raz pred obetovaním, keď si kňaz umýva ruky).
Pri evanjeliu môžu byť sviece (symbol Ježiša Krista) a kadidlo (symbol našej skrúšenosti).

2.2.5 Homília – doznenie do praktických dôsledkov toho, čo sme počuli

2.2.6 Krédo – je pripomienkou krstu (je súčasťou krstných obradov)
2.2.7 Spoločné modlitby – hovoria o univerzálnom Kristovom poslaní. Ježiš Kristus zomrel za všetkých ľudí, ba za celý svet (prosby za Cirkev, svet, farnosť, živých a mŕtvych)

Otázky:
1. Aké sú časti bohoslužby Slova?
2. Aký je význam medzispevov?
3. Kto hovorí v evanjeliu?
4. Na čo slúžia spoločné modlitby?


2.3 Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii

Ježiš Kristus prišiel preto, aby nás svojou smrťou vykúpil.
No táto jeho obeta musí byť stále prítomná, preto ustanovil Sviatosť Oltárnu – Eucharistiu, v ktorej sa neustále za nás obetuje.
Pri obeti sv. omše si máme všimnúť dva pohľady na Krista, ktorý sa obetuje:
a) je vydaný do rúk ľudí. Naozaj stáva sa predmetom, chlebom. Každí, aj nekňaz, keď by mal do ruky vziať premenenú Hostiu, drží v rukách Božieho Syna a môže s ním spraviť čo chce. Až takto sa kvôli nám obetoval (znížil) – stal sa vecou.
b) Ježiš Kristus sa obetuje vo svojom tajomnom tele. Keď znášame ťažkosti a utrpenia, v nás vlastne trpí a obetuje sa Ježiš. A preto keď pri obetovaní vo sv. omši kňaz dvíha misku s hostiami (Dobrorečíme Ti...) potichučky si pripomíname svoje obete, ťažkosti, námahy, ktoré sme z lásky k Bohu priniesli. Pri pozdvihovaní vína si pripomenieme naše plány, v ktorých chceme byť lepší. Pri príprave vína k obeti kňaz doňho pridá trošku vody. Toto naznačuje, že aj my ľudia máme prispieť svojou troškou ku Kristovej obeti. Víno to je Kristov podiel, troška vody to je náš podiel. V prefácii (začína dialógmi „Pán s Vami...“ „Hore srdcia“) si pripomíname niektoré z tajomstiev spásy a velebíme za to Boha. Záver prefácie: „Svätý, svätý...“ je akýmsi slávnostným volaním prichádzajúceho Ježiša, ktorý sa ide za nás obetovať.
Pri premenení sa na slová ktoré Ježiš Kristus vypovie ústami kňaza premení chlieb na Kristovo Telo a víno na Jeho Krv.
Eucharistická modlitba pokračuje prosbami predkladanými skrze Krista, ktorý sa za nás obetuje Otcovi. A končí doxológiou: „Skrze Krista, s Kristom...“
Vo sv. prijímaní vidíme tiež bohatý symbol – Ježiš sa vydáva na zničenie (strávime telo) akoby bol do nás pochovaný, ale len preto, aby v nás mohol vstať zmŕtvých. Keď ideme od sv. prijímania Pán Ježiš je v nás a chce cez naše ruky konať dobro, chce našimi nohami kráčať k tým, ktorí potrebujú pomoc našimi ústami radiť bezradným atď. Jednoducho Ježiš Kristus chce cez nás pôsobiť vo svete.

Otázky:
1. Ako sa za nás obetuje Ježiš v Eucharistii?

2.4 Sprievodné a doplňujúce modlitby

2.4.1 Otče náš – je modlitbou jednoty. Už sa nemodlím sám. Modlíme sa ako bratia a sestry k spoločnému Otcovi. Táto modlitba smeruje k oslobodeniu od hriechu a zla a k novému pokoju. Vrcholom je vonkajší znak zmierenia a jednoty – znak pokoja – podanie rúk


2.4.2 Lámanie chleba – (pred prijímaním) naznačuje opäť jednotu, lebo „jeme z toho istého chleba“, ale súčasne aj tú lásku Ježiša Krista, ktorou sa dáva všetkým

Čiastku Hostie kňaz vpustí do kalichu s Kristovou krvou. Je to symbol opätovného spojenia Tela a Krvi, teda znovuoživenia vzkriesenia (už sme to naznačili pri sv. prijímaní – Ježiš chce v nás vstať zmŕtvych a žiť v našom živote).

2.4.3 Požehnanie a prepustenie – je veľmi dôležité. Bez Božích požehnaní, bez Božích milostí nič nespravíme (6. Pravda z hlavných právd) a ďalej si máme uvedomiť, že ideme v Mene Božom. Už nie vo svojom mene, ale máme poslanie vniesť Boha do nášho každodenného života.

Otázky:
1. Akou modlitbou je Otče náš?
2. Čo naznačuje lámanie chleba?
3. Prečo je veľmi dôležité požehnanie a prepustenie?


3. Liturgia

3.1 Liturgické farby

V danom liturgickom období zvýrazňujú jeho charakter.

Biela: Farba radosti. Používa sa na sviatky Pána, Panny Márie, anjelov, vo vianočnom a veľkonočnom období a na sviatky svätých, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou.

Červená: Farba lásky, ohňa a krvi. Používa sa na Kvetnú nedeľu, Veľký piatok, svätodušné sviatky, na sviatky a spomienky mučeníkov.

Zelená: Farba nádeje. Používa sa na nedele a všedné dni v období cez rok.

Fialová: Farba pokánia. Používa sa v Advente, v Pôste, pri omšiach za zomrelých a pri pohreboch.

Zlatá: Farba dôstojnosti, slávnosti, preto sa používa pri veľkých slávnostiach.

Ružová: Vyjadruje radosť z príchodu Ježiša, že vykúpi ľudí. Používa sa len 3. Adventnú a na 4. Pôstnu nedeľu.

Otázky:
1. Čo symbolizuje biela farba a kedy sa používa?
2. Čo symbolizuje červená farba a kedy sa používa?
3. Čo symbolizuje zelená farba a kedy sa používa?
4. Čo symbolizuje zlatá farba a kedy sa používa?
5. Čo symbolizuje fialová farba a kedy sa používa?
6. Čo symbolizuje ružová farba a kedy sa používa?

3.2 Základné liturgické predmety a priestory

V kostole má všetko svoje miesto. Nič tu nie je uložené náhodne. Všetkým sa sleduje myšlienka, aby služba bola dôstojná, prirodzená, plná lásky.

3.2.1 Oltár – stôl, okolo ktorého sa zhromažďujeme ako vo Večeradle, kde Pán zhromaždil pri Poslednej Večeri apoštolov. Je najdôležitejším miestom v kostole. Pri sv. omši prichádza k nám na oltár pod spôsobom chlebe a vína živý Ježiš. Oltár zdravíme úklonom. Kňaz ho na začiatku a na konci sv. omši pobozká. (viď. 2.1)

3.2.2 Ambóna – miesto, odkiaľ čítame Evanjelium. Keď čítame Bibiliu, hovorí k nám sám Boh.

3.2.3 Sedes – sedadlo pre kňaza. Kňaz k nemu prichádza na začiatku liturgických slávností. Odtiaľ vedie spoločnú modlitbu. Na konci sv. omše nám z tohto miesta dáva požehnanie.

3.2.4 Večné svetlo – znamenie Ježišovej prítomnosti vo svätostánku. Ak svetlo nesvieti, svätostánok je prázdny.

3.2.5 Svätostánok – uchovávajú sa v ňom premenené Hostie. Zostáva tu s nami živý Pán pod spôsobom chleba. Keď prechádzame pred svätostánkom, pozdravíme Pána pokľaknutím na pravé koleno.

3.2.6 Abak – malý stolík, na ktorom bývajú pripravené obetné dary – chlieb a víno. Môže tu byť odložená aj voda a kalich.

3.2.7 Paškál – veľká svieca, ktorá nám pripomína vzkrieseného Pána Ježiša. Posväcuje sa každý rok na Bielu sobotu. Je ozdobená krížom, letopočtom, prvým a posledným písmenom gréckej abecedy: alfou a omegou.
Plameň paškálu nám pripomína, že Ježiš žije, kríž, že na kríži za nás umrel. Letopočet znamená, že Ježiš zostáva s nami po celý rok. Písmena nám pripomínajú, že On je na začiatku i na konci všetkého.

Otázky:
1. Na čo slúži oltár?
2. Odkiaľ sa číta Evanjelium?
3. Pre koho slúži sedes a načo sa používa?
4. Čo znamená Večné svetlo?
5. Kde sa uchovávajú premenené hostie?
6. Na čo slúži abak?
7. Čo nám pripomína paškál?


3.3 Liturgické oblečenie kňaza

3.3.1 Štóla – je znakom kňazskej služby. Nosí ju diakon, kňaz a biskup. Je to stuha, pás látky, ktorý splýva diakonovi z ľavého ramena na pravý bok, kňazovi a biskupovi splýva cez obe ramená dole.

3.3.2 Ornát – vrchný liturgický odev kňaza a biskupa, ktorý nosia pri sv. omši.

3.3.3 Superpelícia – biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

3.3.4 Alba – dlhá biela tunika, ktorá siaha po členky.

3.3.5 Reverenda (klerika) – čierny odev siahajúci až po členky.

3.3.6 Habit – rehoľný odev. Každá rehoľa má svoj typický odev.

3.3.7 Dalmatika – liturgický odev diakona pri sv. omši. Podobá sa ornátu, ale má rukávy.

3.3.8 Pluviál – dlhý ozdobný plášť, niekedy s kapucňou. Môže sa používať pri procesiách, v sprievodoch, požehnaniach a rôznych obradoch.

3.3.9 Vélum na požehnanie – široký ozdobný pruh látky, ktorý zakrýva ramená a ruky kňaza pri požehnaní Najsvätejšou sviatosťou.

Otázky:
1. Čo je štóla?
2. Čo je ornát?
3. Čo je alba?
4. Čo je superpelícia?
5. Čo je reverenda?
6. Čo je habit?
7. Čo je dalmatika?
8. Čo je pluviál?
9. Čo je vélum na požehnanie?




3.4 Liturgické oblečenie miništranta


Najčastejšie sa používa sukňa (kamža), golier a superpelícia. Miništrant však môže mať oblečenú aj albu, prepásanú cingulom liturgickej farby.

3.4.1 Golier – oblieka sa na ramená pod superpelíciu.

3.4.2 Sukňa (kamža) – dlhá sukňa, ktorá siaha až po členky.

3.4.3 Alba – dlhá biela tunika siahajúca až po členky.

3.4.4 Superpelícia (superka) – biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

Otázky:
1. Kde sa oblieka golier?
2. Čo je sukňa?
3. Čo je alba?
4. Čo je superka?

3.5 Liturgické úkony

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá... Má dobre poznať “liturgickú reč“. Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha a aspoň čiastočne zodpovedať na otázku: „ Ako ti, Bože, dobre slúžiť?“ Preto si postupne vysvetlíme najzákladnejšie liturgické pravidlá.

3.5.1 Pokľaknutie – je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo Svätostánku.
Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne potom sa snažíme naraz vstať.

3.5.2 Kľačanie – vyjadrujeme tým pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je Väčší ako my.
Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

3.5.3 Poklona – znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom.
Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo.

3.5.4 Sedenie – keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme Ho v pokoji počúvať.
Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.

3.5.5 Státie – je symbolom pripravenosti, bdelosti. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale urobiť aj to čo chce Boh.
Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

3.5.6 Rozopäté ruky –rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť na proti, natiahnem k nemu ruky.
Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži – a chceme byť podobný Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

3.4.7 Chôdza – pri oltári vyjadrujeme radosť a pripravenosť k službe. Teda nie „zmätok na bojisku“. K oltáru nepatrí ani „poklus“, ani „ťahanie nôh“. Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy. Zopäté ruky držíme v rovnakej výške.

Otázky:
1. Čo je pokľaknutie?
2. Čo vyjadrujeme kľačaním?
3. Čo znamená poklona?
4. Čo vyjadruje sedenie?
5. Čo symbolizuje státie?
6. Čo pripomínajú rozopäté ruky?
7. Čo vyjadruje chôdza?