Medzinárodný menový systém

EVOLÚCIA MEDZINÁRODNÉHO MENOVÉHO SYSTÉMU PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE
Bretton-Woodsky menový systém
Základy povojnového usporiadania medzinárodných menových a úverových vzťahov položila medzinárodná menová a finančná konferencia OSN uskutočnená v roku 1944 v Bretton-Woods (USA). Bretton-woodske dohody zahŕňali nasledujúce hlavné zásady:

• uplatňovanie relatívne pevných menových kurzov na základe zlatej parity. (Zlatá parita = vzťah hmotnosti zlata dvoch rôznych mien.) Trhové menové kurzy mohli oscilovať okolo parity v rozmedzí ± l %;
• na vyrovnávanie schodkov platobných bilancií sa používalo zlato a svetové rezervné meny (britská libra šterlingov a americký dolár, neskôr len dolár);
• USA sa zaviazali, že budú zahraničným centrálnym bankám vymieňať doláre za zlato, a to v pomere 35 dolárov za l trójsku uncu (31,1035 g) zlata.

Ústrednou inštitúciou medzinárodného menového systému sa stal Medzinárodný menový fond (MMF), ktorý sa zaoberá koordináciou menovej politiky a riadením kurzového režimu. Medzi jeho hlavné ciele patrí:

• posilniť medzinárodnú menovú spoluprácu,
• podporiť rozvoj a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu,
• pomôcť členským štátom riešiť deficity ich platobných bilancií,
• podporiť stabilitu menových kurzov.

Členské podiely do MMF (stanovené s ohľadom na výšku národného dôchodku krajiny, jej podielu na medzinárodnom obchode, veľkosti menových rezerv a pod.) sa pôvodne uhrádzali 25 % v zlate a 75 % v národnej mene.
V rámci MMF sa (od roku 1967) používa špeciálna zúčtovacia jednotka, tzv. osobitné práva čerpania - SDR (Special Drawing Rights), ktorá slúži na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami.
Spolu s MMF bola založená aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (Svetová banka), ktorá dopĺňa činnosť MMF poskytovaním dlhodobých investičných úverov.

Kingstonský menový systém

Začiatkom sedemdesiatych rokov nastala kríza bretton-woodskeho menového systému, ktorá súvisela najmä s otrasením pozícií dolára. V roku 1971 americká vláda najprv zrušila voľnú vymeniteľnosť dolára za zlato a následne devalvovala dolár, čo malo za následok výkyvy kurzov mnohých ďalších mien.
V roku 1976 sa preto členské krajiny MMF dohodli v Kingstone (Jamajka) na novom medzinárodnom menovom systéme. Pre kingstonský menový systém sú charakteristické:
• prechod na pohyblivé menové kurzy s intervenčnými zásahmi centrálnych bánk;
• zrušenie vymeniteľnosti dolára za zlato; zlato prestalo byť základom kurzových vzťahov. Nastáva demonetizácia zlata - proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti. (V tejto súvislosti MMF odpredal časť zlatých zásob, bola zrušená oficiálna cena zlata, zrušila sa časť vkladu členskej kvóty v zlate.);
• základným rezervným prostriedkom sa namiesto zlata a dolárov stali SDR

EURÓPSKY MENOVÝ SYSTÉM

Európsky menový systém (EMS) začal fungovať 13. marca 1979. Členskými krajinami sa stali členské krajiny Európskeho spoločenstva - NSR, Francúzsko, Taliansko, krajiny Beneluxu, Veľká Británia, Dánsko, Írsko. Postupne sa do systému zapojili aj nové členské krajiny - Grécko v roku 1984 a Španielsko s Portugalskom v roku 1986. Pri Veľkej Británii treba spomenúť jedno špecifikum. Anglická libra bola od začiatku v koši, ktorý tvoril menovú jednotku ECU, ale v skutočnosti možno Veľkú Britániu považovať za člena EMS až od roku 1990, keď sa pripojila ku kurzovému mechanizmu EMS.
Konkrétna koncepcia EMS spočívala predovšetkým vo vytvorení:

• samostatnej zúčtovacej menovej jednotky, tzv. ECU (European Currency Unit),
• mechanizmu devízových kurzov,
• úverového mechanizmu.

ECU plnilo funkciu rezervnej meny a slúžilo členským krajinám na vzájomné zúčtovanie obchodných a finančných operácií. ECU bolo fiktívna devíza, ktorá slúžila najmä na vyrovnávanie platieb medzi centrálnymi bankami.
Hodnota ECU bola daná košom mien, čiže spoločnou hodnotou všetkých zúčastnených mien. Váha jednotlivých mien v koši sa určovala podľa podielu krajín na vzájomnom obchode, podľa dosiahnutého národného produktu a podobných hľadísk.
Zloženie koša sa upravovalo každých päť rokov, alebo na požiadanie krajiny, ak sa jej ekonomické postavenie zásadne zmenilo, čo sa prejavilo v neadekvátnej váhe jej meny v koši.
ECU vydával Európsky fond pre menovú spoluprácu, do ktorého centrálne banky krajín ES vložili 20% svojich zlatých a devízových rezerv, za ktoré obdržali protihodnotu v ECU; do tohto fondu krajiny mohli zložiť členský podiel i v národných menách. To znamená, že ECU sa vydávali oproti depozitu 20% zlatých i dolárových rezerv s tým, že zlato bolo oceňované bežnou trhovou cenou, znovu určovanou každé tri mesiace.
Mechanizmus devízových kurzov fungoval na princípe intervenčných nákupov a predajov národných mien členských krajín centrálnymi bankami na národných devízových trhoch. Intervencie boli zamerané na udržanie vzájomných kurzov národných mien a na udržanie kurzov jednotlivých mien voči ECU.
Kurzy ECU vo vzťahu k hlavným západným menám sa uverejňovali denne. Každá mena, ktorá bola v koši mien, mala stanovený stredný kurz k ECU (s výnimkou gréckej drachmy). Zo stredných kurzov národných mien k ECU sa odvodzovali stredné kurzy medzi národnými menami.
Centrálne banky museli dodržiavať vzájomné kurzy s povolením určitých výkyvov vo výške ± 2,25% v prípade anglickej libry, v prípade španielskej pesety a portugalského escuda ± 6%. Len čo sa prekročila povolená odchýlka (4,5%, resp. 12%), centrálne banky boli povinné intervenovať. Krajina so silnou menou nakupovala slabú menu na vlastnom devízovom trhu, zatiaľ čo centrálna banka krajiny so slabou menou silnú menu predávala - znížila sa ponuka slabšej meny a naopak, zvýšila sa ponuka silnejšej meny.
Intervencie k stabilizácii kurzov národných mien k ECU začínali pri dosiahnutí kritickej hodnoty ukazovateľa divergencie. Ukazovateľ divergencie bol pomer skutočnej percentuálnej odchýlky denného kurzu ECU od stredného kurzu ECU a maximálnej odchýlky denného kurzu ECU od stredného kurzu ECU.

Maximálna percentuálna odchýlka denného kurzu ECU od stredného kurzu závisela od váhy každej meny v menovom koši. Čím mala mena väčšiu váhu v menovom koši, tým viac pôsobila jej zmena kurzu na kurz ECU. Preto aj čím väčšia bola váha meny v koši, tým nižšia bola povolená maximálna odchýlka.
Ak napríklad nemecká marka mala podiel 30,53% v menovom koši, tak na ostatné meny zostáva 69,47%. Maximálne povolené rozpätie marky voči ostatným menám bolo 2,25%. To znamená, že denný kurz marky k ECU sa mohol odchýliť od stredného kurzu maximálne o 1,563075% (69,47 . 2,25%) smerom dolu i hore.
Kritická hodnota ukazovateľa divergencie predstavovala 75% maximálnu prípustnú odchýlku denného kurzu, aby sa intervencie začali skôr, ako sa dosiahnu intervenčné body.
V prípade, že mena členskej krajiny sa vyvíjala odlišne ako ostatné meny, krajina bola povinná prijať opatrenia na zmiernenie kurzového rozpätia, ako napr. intervencie na devízových trhoch, opatrenia v oblasti úrokových sadzieb, zmena stredných kurzov a podobné hospodárskopolitické rozhodnutia.
Ukázalo sa, že pokiaľ sa uplatňovali rôzne hospodárske politiky vnútri spoločenstva, bolo nutné upravovať kurzy mien devalváciami a revalváciami.
Kurzový mechanizmus dopĺňal úverový mechanizmus. V EMS sa preto vytvoril:

• mechanizmus veľmi krátkych úverov,
• mechanizmus krátkodobej finančnej podpory a
• mechanizmus strednodobej finančnej pomoci.

Veľmi krátke úvery boli splatné do 45 dní. Používali sa na intervencie na devízových trhoch. Úvery dlžnícka krajina splácala predovšetkým aktívami, ktoré mala v menách veriteľských krajín. Polovica záväzku mohla byť splatená v ECU a zvyšok vo voľne zameniteľných menách. Mohlo sa použiť aj zlato, ak sa krajiny dohodli na jeho ocenení. Úroková sadzba sa stanovovala ako vážený priemer diskontných sadzieb centrálnych bánk všetkých členských krajín.
Krátkodobá finančná podpora bola určená na financovanie prechodných deficitov platobnej bilancie. Každá centrálna banka mala určenú maximálnu veriteľskú a dlžníčku kvótu. Aby sa zaistili dostatočné zdroje, veriteľská kvóta bola dvakrát väčšia ako dlžníčka kvóta. Úvery sa poskytovali na tri mesiace s možnosťou predĺženia o ďalšie tri mesiace Európskym fondom pre menovú spoluprácu za trhové úrokové sadzby.
Strednodobá finančná pomoc sa využívala na financovanie závažných nerovnováh v platobných bilanciách členských krajín. Úvery sa poskytovali za určitých finančných a hospodárskych podmienok. Úvery boli splatné v období dvoch až piatich rokov, úrokové sadzby sa pohybovali medzi trhovou úrokovou sadzbou a úrokovou sadzbou Medzinárodného menového fondu.
Európsky menový systém mal stabilizovať menovú oblasť, koordinovať menovú politiku s cieľom vytvoriť menovú úniu.

EURÓPSKA MENOVÁ ÚNIA A EURO

V roku 1991 sa v Maastrichte (Holandsko) uzatvorila Zmluva o Európskej únii - známa ako Maastrichtská zmluva, ktorá je základom Európskej menovej únie (EMÚ). Obsahom zmluvy je súhlasné vyjadrenie členských krajín s dobudovaním hospodárskej a menovej únie. Podstatou EMÚ je zavedenie jednotnej európskej meny euro, záväzná spoločná menová politika, na základe čoho sa má zabezpečiť cenová stabilita. Náležitosti týkajúce sa zavedenia eura sú uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Zákony, ktorých uverejnenie je povinné) ako Nariadenie rady (ES) č. 1103/97 zo dňa 17. júna 1997 o niektorých opatreniach vzťahujúcich sa na zavedenie eura a Nariadenie rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura.
Európska rada na svojom zasadaní konanom v Madride v dňoch 15. a 16. decembra 1995 potvrdila, že tretia etapa Hospodárskej a menovej únie začne 1. januára 1999. Členské štáty, ktoré prijmú euro ako jednotnú menu, sú definované v rámci uvedeného nariadenia ako „zúčastnené členské štáty“. Nová európska mena bola nazvaná euro. Na základe Zmluvy o EU od 1. januára 1999 nebude už spoločná mena definovaná ako kôš čiastkových mien a z právnej stránky sa menou stane euro. Zavádzanie eura prebiehalo postupnými krokmi. Bolo rozdelené do troch fáz:
Prvá fáza (A) sa začala rozhodnutím Rady EÚ o stanovení dátumu skutočného začiatku vytvárania Európskej menovej únie (1. fáza: začiatok roka 1998-31. 12. 1998).
Druhá fáza (B) sa datuje od doby skutočného začiatku fungovania EMÚ (2. fáza: 1. 1. 1999 - polovica roka 2002).
Tretia fáza (C) znamená proces ukončenia zavádzania novej spoločnej meny (3. fáza: druhá polovica roka 2002).
Konkrétne ide o tento časový plán:
2. mája 1998: Uzavretý okruh zúčastnených členských štátov EMÚ.
1. januára 1999: Neodvolateľné zafixovanie výmenných kurzov medzi menami zúčastnených členských štátov EMÚ navzájom a mien krajín EMÚ k euru, zavedenie eura v bezhotovostnom platobnom styku.
1. januára 2002: Zavedenie bankoviek a mincí v eure do obehu a postupné sťahovanie národných platidiel z obehu.
1. júla 2002: Národné bankovky a mince stratia svoju funkciu ako zákonný platobný prostriedok a definitívne budú stiahnuté z obehu.
Významným rozhodnutím je inštitucionálne zabezpečenie uskutočňovania jednotnej menovej politiky.
1. januára 1994 bol založený Európsky menový inštitút (EMI) ako inštitucionálny nástupca Výboru guvernérov centrálnych bánk a zároveň ako zárodok Európskej centrálnej banky (ECB) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1. júna 1998 sa začali pravidelné zasadania orgánov ECB, a tým vlastne ECB začala fakticky fungovať. Súčasne vznikol európsky systém centrálnych bánk (ESCB), ktorý tvoria ECB a centrálne banky jednotlivých členských štátov.
Základnou podmienkou na vstup danej krajiny do EMÚ bolo splnenie tzv. konvergenčných kritérií ustanovených Maastrichtskou zmluvou (kritérium cenovej stability, dlhodobých úrokových sadzieb, verejného deficitu, hrubého verejného dlhu, stability kurzu meny).
Zúčastnenými členskými štátmi EMÚ sú: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Portugalsko, Rakúsko, Nemecko, Španielsko a Taliansko. Do EMÚ sa nezapojili Švédsko, Dánsko a Veľká Británia, ktoré sa rozhodli zatiaľ do EMÚ nevstúpiť.

CHARAKTERISTIKA EURA

Euro je menou zúčastnených členských štátov EMÚ. Jedno euro sa delí na sto centov. Medzinárodná skratka: EUR. Bankovky eura budú zavedené v hodnotách 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur, mince budú l, 2, 5, 10, 20 a 50 centov a l a 2 eur á.
Mena každého zúčastneného členského štátu bude nahradená eurom pri použití prepočítavacieho koeficientu. Fixné kurzy eura k 11 národným menám EMÚ boli zafixované 31. decembra 1998 v Bruseli a platili počas celej prechodnej fázy zavedenia eura, teda do 31. decembra 2001.











Fixné kurzy národných mien EMU a eura boli:

Krajina Kód Fixný kurz k euru
Belgicko BEF 40,3399
Fínsko FIM 5,94573
Francúzsko FRF 6,55957
Holandsko NLG 2,20371
Írsko IEP 0,787564
Luxembursko LUF 40,3399
Nemecko DEM 1,95583
Portugalsko PTE 200,482
Rakúsko ATS 13,7603
Španielsko ESP 166,386
Taliansko ITL 1936,27
Prameň: ISTROBANKA, a.s. - Euro.

VZŤAH MEDZI EUROM A ECU

Od 1. januára 1999 ECÚ ako menová jednotka, ktorá vznikla z koša zloženého z určitých podielov mien členských štátov EÚ, zanikla. Kôš ECÚ bol nahradený eurom v pomere 1:1. Všetky záväzky vyjadrené v ECÚ budú splatné v eure. Vo všetkých právnych vzťahoch, kde sa ECÚ využívalo ako prostriedok plnenia, resp. v ostatných prípadoch, keď v právnych dokumentoch sú obsiahnuté odvolávky na ECÚ, je ECÚ nahradené eurom v pomere 1:1.

EURO A SLOVENSKO

Slovenská koruna sa po zrušení menového koša a uvoľnení fluktuačného pásma v októbri 1998 stala voľne plávajúcou menou. Kurzy SKK k svetovým menám napriek tejto liberalizácii záviseli od kurzu DEM/SKK. Tento menový pár na Slovensku bol oficiálne označený za referenčný menový pár. Od 1. januára 1999 bola marka nahradená eurom a referenčným menovým párom sa stal EUR/SKK. EUR/SKK je najviac obchodovaným menovým párom na slovenskom medzibankovom devízovom trhu. Od vývoja kurzu EUR/SKK závisia priamo aj kurzy všetkých ostatných mien k slovenskej korune. Národná banka Slovenska stanovila úvodný kurz eura k 1. januáru 1999 na 43,290 SKK.
Spoločná jednotná mena vytvorí lepšie podmienky pre obchod. Nebudú existovať výmenné kurzy, to znamená, že odpadnú poplatky za výmenu jednej meny za inú. Zavedením eura prestanú existovať kurzové riziká v únii, znížia sa transakčné náklady, vzrastie konkurencia. Jednotná mena prinesie výhody importujúcim podnikom z krajín EMÚ. Prínos bude v znížení cien. Výhody, ktoré prinesie euro pre slovenských vývozcov, sa prejavia v úspore nákladov na menovú konverziu a opätovne v znížení kurzového rizika na kapitálové pohyby v rámci krajín únie.
Snahy Slovenskej republiky týkajúce sa začleňovania do Európskej únie znamenajú sledovať nielen napĺňanie podmienok pre vstup do Európskej únie, ale súčasne aj podmienok pre členstvo v Európskej menovej únii.
Od 1. januára 2002 dvanásť členských štátov krajín EU (okrem Švédska, Dánska a Veľkej Británie) nahradilo svoje národné meny novou menou - eurom. Nepredstaviteľný cieľ sa stal skutočnosťou.











Zhrnutie

1. Medzinárodný menový systém predstavuje súhrn pravidiel a opatrení spojených s pohybom peňazí medzi štátmi. Jeho základom je kurzový systém.

2. Menový kurz je cena zahraničnej meny vyjadrená v domácej mene.

3. Ak hodnota meny rastie, hovoríme o jej zhodnotení; pokles trhovej hodnoty meny znamená jej znehodnotenie. Devalvácia je oficiálne zníženie kurzu meny; revalvácia znamená oficiálne zvýšenie menového kurzu

4. Ak sa mena danej krajiny znehodnocuje, stáva sa jej tovar v zahraničí lacnejším, zatiaľ čo zahraničné tovary sa v tejto krajine stávajú drahšími. Znehodnotenie domácej meny stimuluje rast čistého exportu, zvyšuje agregátny dopyt a output. Zhodnotenie meny vyvoláva opačné účinky.

5. Faktory, ktoré ovplyvňujú zmeny menových kurzov, možno členiť z dlhodobého hľadiska (predovšetkým parita kúpnej sily), strednodobého hľadiska (zmeny ekonomickej aktivity) a krátkodobého hľadiska (rozdiely v krátkodobej úrokovej miere).

6. Tri základné systémy menových kurzov sú: zlatý štandard (pevné menové kurzy),voľný floating („čisté" plávajúce menové kurzy) a riadený floating („regulované plávajúce" menové kurzy).

7. Bretton-Woodsky menový systém (1944 až začiatok sedemdesiatych rokov) sa opieral o relatívne pevné menové kurzy; kingstonský menový systém (1976) znamenal prechod na plávajúce menové kurzy.

8. Európsky menový systém je výsledkom snáh o menovú úniu. Konkrétna koncepcia bola založená na: ECU, mechanizme devízových kurzov a úverovom mechanizme.

9. V zúčastnených krajinách Európskej menovej únie sa 1. januára 1999 zaviedla jednotná európska mena euro (EUR). Týmto sa začala tretia etapa Hospodárskej a menovej únie v Európskej únii.

10. Dvanásť členských štátov krajín EU (Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko) 1. januára 2002 nahradilo svoje národné meny eurom.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

Ekonómia, Ján Lisý a kolektív, Bratislava, 1998