„Filozofovia svet len rôzne vykladali, ide o to ho zmeniť.“
Karl Marx sa narodil v roku 1818 v Trevíri, je zakladateľ vedeckého komunizmu, dialektického a historického materializmu a vedeckej politickej ekonómie, vodca a učiteľ medzinárodného proletariátu. Na univerzite v Bonne sa zoznámil s Heglovým učením, pridal sa k mladoheglovcom a zároveň ho ovplyvnili názory Ludwiga Feuerbacha ( kritka náboženstva za prevrátenie vzťahu medzi bohom a človekom: nie boh stvoril človeka, ale človek stvoril boha a preto treba nastoliť lásku k človeku miesto lásky k bohu). Náboženstvo je podľa Marxa iba droga pre človeka. Ešte väčší vplyv mala na Marxa jeho kritika Hegla z hľadiska materialistického chápania sveta a človeka. Marxove polemiky s Heglovým učením, s teóriami francúzskych utopických socialistov, anglických ekonómov a mladoheglovcami ho viedli k utváraniu vlastnej teórie. Využil Heglovu dialektickú metódu a v spojení s materialistickým učením tak posudzoval spoločnosť a dejiny. Dialektiku chápal ako revolučný princíp: svet nie je súbor hotových vecí, ale súbor procesov. Jednou z jeho téz je, že spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie a závisí od toho, aký stupeň rozvoja materiálnej výroby dosiahla každá spoločnosť v dejinách. V Anglicku mal možnosť sledovať rýchly ekonomický a priemyselný rozvoj, čo urýchľovao proletarizáciu, ktorá viedla ku konfliktom medzi výrobcami a majiteľmi výrobných nástrojov a prostriedkov. Orientoval sa na filozofiu človeka. Za jeho základnú vlastnosť pokladá prácu ako produktívnu činnosť. V nej človek spredmetňuje svoje bytostné sily, pretvára prostredie okolo seba, či už sociálne alebo prírodné. Súkromné vlastníctvo je podľa Marxa príčinou vzniku tried a odcudzuje človeku produkt jeho práce a prácu samotnú. To sa prejavuje v postavení moderného proletára. Odcudzením práce chápe Marx nadvládu ľudských výrobkov nad človekom, ktoré voči nemu vytupujú ako cudzie sily. Odcudzenie možno prekonať len zrušením súkromného vlastníctva, komunistickou premenou spoločnosti. Pri výrobe materiálnych statkov pôsobia výrobné sily (suroviny, nástroje, stroje) a ľudia vstupujú do vlastníckych vzťahov. Keďže v kapitalizme je robotník „oslobodený“ od vlastníctva výrobných prostriedkov, je nútený predávať svoju prácu, aby si zabezpečil existenciu. Marx chápe dejiny ako dejiny triednych bojov: vykorisťovateľ vs. vykorisťovaný. Zdroj vykorisťovania videl vo vzniku nadhodnoty. Domienka, že v kapitalistickej spoločnosti existuje možnosť na zospoločenštenie súkromného vlastníctva a výrobných prostriedkov ( pretože charakter výrobného procesu vyžaduje, aby sa súkromné vlastníctvo využilo v prospech celej spoločnosti ) predpokladá revolúciu proletariátu. Tou sa spoločnosť úplne oslobodí od triedneho boja a stane sa beztriednou spočnosťou. Súkromné vlastníctvo totiž vedie k tomu, že možnosť disponovať s vecami sa stáva možnosťou disponovať s luďmi.
Roku 1848 píše Marx Manifest komunistickej strany. Je to prvý programový dokument vedeckého komunizmu, obsahuje ucelený výklad základov marxizmu. Súčasne v sebe zahŕňa nové filozofické učenie marxizmu, dôsledný filozofický materializmus, revolučnú dialektiku a materialistické chápanie dejín. Kapitola Buržoázia a proletariát podáva výklad zákonov spoločenského vývoja, zdôvodňuje nevyhnutnosť a zákonitosť striedania spôsobov výroby. Vychádzajúc z toho, že celé dejiny spoločnosti, okrem prvotnopospolnej, boli dejinami triednych bojov, Marx a Engels zdôvodnili nevyhnutnosť zániku kapitalizmu a vzniku nového spoločenského zriadenia-komunizmu. V tej istej kapitole sa objasňuje historická úloha proletariátu ako revolučného reoganizátora starej spoločnosti, tlmočníka záujomv všetkých pracujúcich. V 2. kapitole Proletári a komunisti Marx a Engels vysvetlili úlohu komunistickej strany ako predvoja robotníckej triedy. „Najbližší cieľ komunistov je ten istý ako všetkých ostatných proletárskych strán: sformovanie proletariátu do triedy, zvrhnutie nadvlády buržoázie, dobytie politickej moci proletariátom.“ Vtejto kapitole vyzdvihli ideu diktatúry proletariátu, objasnili vzťah komunistov i rodine, vlastníctvu, vlasti a načrtli ekonomické opatrenia, ktoré musí proletariát urobiť po uchopení moci. V kapitole Socialistická a komunistcká literatúra Marx a Enges podali dôkladnú kritiku buržoáznuch a maloburžoáznych smerov vystupujúcich pod zástavou socializmu a vyjadrili svoj vzťah k systému utopického socializmu a komunizmu. V 4. kapitole Stanovisko komunistov k rôznym opozičným stranám je vysvetlená taktika komunistov vo vzťahu k iným opozičným stranám. Manifest sa končí nesmrteľným heslom: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“
V 90-tych rokoch 19. storočia sa marxizmus stáva vedúcim smerom v ruskom myslení ( Lenin, Plechanov). Niektoré marxistické tézy využívali na kritiku národníkov, nešlo však o prechod od meštiackeho k proletárskemu socislizmu, ale k buržoáznemu liberalizmu. Legálni marxisti ( Struve, Tugan-Baranovskij, Berďajev) sa usilovali prispôsobiť robotnícke hnutie buržoázii, nabádali brať si príklad z kapitalizmu (popierali teóriu o triednyh bojoch, revolúcii a diktatúre proletariátu). Lenin viedol nekompromisný boj proti legálnym marxistom, aj keď kvôli zničeniu národníctva pripúšťal dočasnú dohodu. Vladimír Iľjič Lenin je chápaný ako pokračovateľ Marxovho a Engelsovho diela, vodca ruského a medzinárodného proletariátu, zakladateľ KS Sovietskeho zväzu a sovietskeho štátu. Roku 1903 bola založená strana boľševikov, ktorá pod Leninovým vedením viedla proletariát Ruska do boja za zvrhnutie cárskeho absolutizmu. Lenin rozpracoval marxistické učenie vzhľadom na nové historické podmienky, konkretizoval ho na základe skúseností ruských revolúcií a medzinárodného revolučného hnutia. Rozvíjajúc idey Marxa a Engelsa, rozpracoval konkrétny program socialistickej výstavby v ZSSR.
Socializmus je spoločenské zriadenie, ktoré vzniká v dôsledku socialistickej revolúcie, uskutočňujúcej prechod od kapitalizmu ku komunizmu. Socializmus je založený na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov, ktoré spôsobuje, že tu nejestvujú vykorisťovateľské triedy a vykorisťovanie človeka človekom. Je odstránený sociálny útlak, národnostná nerovnosť, protiklad medzi mestom a dedinou, duševnou a fyzickou prácou. Jestvujú tu dve spriatelené triedy: robotnícka trieda a družstevné roľníctvo, ako aj taká sociálna skupina ako inteligencia. Rozdiely medzi triedami a sociálnymi skupinami sa postupne vyrovnávajú.. Vzájomné vzťahy charakterizuje sociálno-politická a ideová jednota. Na základe spoločenského vlastníctva sa uskutočňuje plánovitý rovoj národného hospodárstva a celej spoločnosti. Život sa buduje na základe širokej demokracie, zapojenia pracujúcich do aktívnej účasti na nej. Socialistická demokracia zabezpečuje sociálne práva- právo na prácu, odpočinok, ochranu zdravia, zabezpečenie v starobe, obydlie, bezplatné vzdelanie, rovnosť všetkých občanov pred zákonom a pod., ako aj politické slobody- slobodu slova, svedomia, tlače, zhromažďovania, pouličných pochodov a demonštrácií, slobodu účasti na riadení štátnych a verejných záležitostí. Komunizmus sa od socializmu líši stupňom ekonomickej, sociálnej a duchovnej zrelosti. Spoločným znakom je, že v ekonomike vládnu vzťahy spolupráce a vzájomnej pomoci. Pri budovaní socializmu sa však spoločenské vlastníctvo utvára vyvlastnením toho, čo si kapitalisti nalúpili (podľa komunistického chápania Marxovej teórie nadhodnoty) a združstevnením roľníkov a remeselníkov. Vznikajú dve formy socialistického vlastníctva- všeľudové a skupinové, kolchozno-družstevné. Socializmus síce odstraňuje protiklady medzi mestom a dedinou, nie však aj rozdiely medzi nimi, pokiaľ ide o úroveň materiálneho a duchovného rozvoja. Zároveň ešte neodstraňuje podstatné rozdiely medzi duševmou a fyzickou prácou a preto existuje a vyvíja sa aj osobitná skupina, inteligencia. Najvyšším stupňom je beztriedny komunizmus.
Filozofický slovník (r.v. 1982)
Ján Halada - Sprievodca európskym myslením