Martin Luther pred snemom

Šestnásteho apríla prišiel Luther do Wormsu na saskom krytom dvojkolesovom voze spolu s niekoľkými druhmi. Pred nimi šiel cisársky herold s orlom na svojom pláští. Hoci bol čas večere, dve tisícky ľudí sa vyhrnulo do ulíc, aby Luthera odprevadilo k miestu, kde sa ubytoval. Na druhý deň o štvrtej ho navštívili herold a cisársky maršál, ktorí ho bočnými uličkami, aby sa vyhli davom, priviedli na schôdzu cisára, kurfirstov a časti zástupcov stavov. Mních stál pred panovníkom, ktorý hlásil: „Tento človek zo mňa nikdy heretika nespraví.“
Táto scéna sa priam núka na dramatické vykreslenie. Na jednej strane Karol, dedič dlhej línie katolíckach panovníkov- romantika Maximiliána, katolíka Ferdinanda, ortodoxnej Izabely – potomok habsburskej dynastie, pán Rakúska, Burgundska, Holandska, Španielska a Neapolskeho kráľovstva, cisár Svätej rímskej ríše, panujúci nad rozsiahlejším územím než ktokoľvek iný okrem Karola Veľkého, symbol stredovekej jednoty, stelesnenie skvelej, i keď vytrácajúcej sa tradície; a pred ním obyčajný mních, syn baníka, ktorý nemal nič, o to čo by sa mohol oprieť, okrem svojej viery v Božie slovo. Stretla sa tu minulosť s budúcnosťou. Niektorí tento okamih považovali za počiatok novej doby. Dostatočne živý kontrast vnímal do určitej miery sám Luther. Bol si dobre vedomý, že ho nevychovali ako syna faraónovej dcéry, ale nepremáhalo ho ani tak to, že sa ocitol v prítomnosti cisára, ako to, že jeho – a rovnako aj cisára – vyzvali, aby sa zodpovedali pred Všemohúcim Bohom.

S otázkami sa na Luthera obrátil triersky oficiál Eck; samozrejme nešlo o Ecka z lipskej dišputy. Pred Luthera postavil stoh jeho kníh a spýtali sa ho, či sú tie knihy jeho. Práve táto otázka bola vlastne opätovnou priateľskou ponukou Glapiona. Luther mohol poprieť autorstvo diela O babylonskom zajatí cirkvi a vyvolať debatu o neoprávnených finančných a politických nárokoch pápežstva.núkala sa mu príležitosť spojiť a zjednotiť Nemecko. Sotva počuteľným hlasom odvetil: „Všetky tieto knihy sú moje a napísal som ešte aj iné.“

Pootvorené dvierka sa zavreli, ale Eck ich znova otvoril. „ Stojíš si za všetkými, alebo by si rád niektoré zavrhol?“

Luther uvažoval nahlas. „ Toto sa dotýka Boha a jeho slova. Toto postihuje spásu duší. O tomto Kristus povedal: Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom. Bolo by nebezpečné pvedať príliš málo, alebo povedať príliš veľa. Žiadam čas na rozmyslenie.

Cisár a snem sa poradili. Eck prieniesol odpoveď. Vyjadril prekvapenie nad tým, že profesor teológie nie je pripravený obhajovať svoj názor, najmä pri pomyslení, že práve preto prišiel. Nemá čo ďalej rozmýšľať. Napriek tomu mu však cisár láskavo dáva čas do zajtra.

Neprekvapilo to len Ecka, ale aj niektorých súčasných historikov. Prieviedlo ich to k domnienke, že Lutherova žiadosť bola vopred dohodnutá, že predtavovala spúčasť zdržiavacej taktiky Fridricha Múdreho. Ten, kto si spomenie na Lutherovu triašku pri jeho prvej omši, si však sotva takto vysvetlí jeho váhanie. Rovnako ako vtedy, keď chcel utiecť od oltára, bol teraz príliš vydesený pred Bohom, aby dal odpoveď cisárovi. Súčasne však musíme uznať, že Lutherova triaška pred Božím majestátom ho prieviedla pred plenárne zasadanie smenu. Na druhý deň sa zasadanie konalo vo väčšej sále, ktorá bola taká preplnená, že okrem cisára sotva niekto mohol sedieť. Hrôza z posvätného tajne pripravila Lutherovi možnosť byť vypočutý pred nemeckým národom.

Predvolali ho na druhý deň na štvrtú hodinu odpoludnia, ale pod tlakom rokovania sa jeho vystúpenie preložilo na šiestu. Tentoraz hovoril zvučným hlasom. Eck znova zopakoval svoju otázku z predchádzajúceho dňa. Luther odpovedal: „Najjasnejší cisár, najslávnejšie kniežatá a najdobrotivejší páni. Prosím o prepáčenie, ak som niekoho z vás neoslovil, ako sa sluší a patrí. Nie som dvoran, som iba mních. Pýtali ste sa ma včera, či sú tieto knihy moje a či sa ich zrieknem. Všetky sú moje, ale pokiaľ ide o druhú otázku, nie sú všetky jedného druhu.“

Toto bol šikovný ťah. Rozdelením svojich kníh na skupiny získal Luther možnosť rečniť, nielen odpovedať jednoducho áno, alebo nie.

Pokračoval: „ Niektoré pojednávajú o viere a živote tak jednoducho a evanjelicky, že dokonca aj moji úhlavní nepriatelia sú nútení považovať ich za hodné kresťanského výkladu. Ani sama bula nenakladá so všetkými mojimi knihami ako knihami jedného druhu. Keby som sa ich mal zriecť, bo by som jediný na svete, čo by zatratil pravdu, vyznávanú tak prieteľmi ako i odporcami. Druhá skupina mojich kníh burcuje proti spustošeniu kresťanského sveta skazením spôsobom života a učením pápežencov. Kto môže poprieť toto, keď všeobecné sťažnosti dosvedčujú, že pápežske zákony týrajú svedomie ľudí?“

Nie! Prerušil ho cisár.

Luther bez vzrušenia ďalej hovoril o „neuveriteľnej tyranii, ktorá stravuje nemecký národ. „ Keby som odvolal v tejto veci, otvoril by som dvere ešte väčšej tyranii a bezbožnosti, a najhoršie by bolo, keby sa ukázalo, že som tak urobil na žiadosť Svätej rímskej ríše.“ Toto bol šikovný apel na nemecký nacionalizmus, ktorý mal na sneme silné zastúpenie. Dokonca aj katolícky vojvoda Juraj predstupil, aby dal najavo rozhorčenie.

„Tretia skupina,“ pokračoval Luther, „obsahuje útoky na súkromné osoby. Priznávam, že som bol ostrejší, ako prislúcha môjmu stavu, ale nie som súdený podľa svojho života, ale pre učenie Krista, a ani týchto kníh sa nemôžem zrieknuť bez toho, aby som nezvyšoval tyraniu a bezbožnosť. Keď Kristus stál pre Annášom, povedal: „vydaj svedectvo.“ Ak náš Pán, ktorý sa nemohol mýliť, vyslovil túto žiadosť, prečo nesmiem ja, taký biedny červ, žiadať, aby ma usvedčili z chyby na základe evanjelií a kníh prorokov? Ak mi ukážu, v čom sa mýlim, ja prvý hodím svoje knihy do ohnňa. Upozorňovali ma na rozbroje, ktoré sú plodom môjho učenia. Na to môžem odpovedať iba slovami Pána: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Ak je náš Boh taký prísny, dbajme na to, aby sme nerozpútali záplavu vojen, aby panovanie Karola, tohto vznešeného mladého muža, nebolo neblahé. Vezmime si ponaučenie z príkladov faraóna, babyloneského kráľa a kráľov Izraela. Veď je to Boh, kto mätie múdrych. Musím kráčať v bázni Božej. Nevravím to preto, aby som sa priečil, ale preto, lebo nemôžem ujsť pred povinnosťou voči svojim Nemcom. Zverujem sa do rúk Vášmu Veličenstvu. Kiež by ste nedovolili, aby vás moji protivníci prinútili zmýšľať o mne zle bez príčiny. Dohovoril som.“
Eck sa ozval: „Martin, nedostatočne si rozlíšil svoje knihy. Tie prvé boli zlé a druhé ešte horšie. Tvoja prosba, aby sa ti vyčítali chyby na základe Svätého písma, je taká, akú predkladajú všetci kacíri. Nerobíš nič iné, len opakuješ bludy Wyclifa a Husa. Ako len židov a moslimov uvedie do vytrženia, keď budú počuť kresťanov diskutovať o tom, či sa po celé tie roky mýlili! Martin, ako si len môžeš namýšľať, že ty jediný chápeš zmysel Svätého písma? Či kladieš svoj úsudok nad úsudok takého množstva vynikajúcích mužov a tvrdíš, že vieš viac než oni všetci dokopy? Nemáš právo pochybovať o najsvätejšej ortodoxnej viere, ustanovenej Kristom, dokonalým zákonodarcom, hlásanej po celom svete apoštolmi, spečatenej krvou mučeníkov, potvrdenej svätými koncilmi, sformulovanej cirkvou, v ktorú až do smrti verili všetci naši otcovia a ktorú nám zanechali ako dedičstvo, a o ktorej nám teraz pápež i cisár zakázali diskutovať, lebo inak by diskusia nemala konca. Pýtam sa ťa, Martin – a odpovedz úprimne a bez vytáčok – zriekaš sa, či nezriekaš svojich kníh a bludov, čo obsahujú?“ Luther odvetil: „Keďže si Vaše veličenstvo a vaše milosti želajú jednoduchú odpoveď, odpoviem bez okolkov. Pokiaľ ma nepresvedčí Písmo alebo jasné rozumné dôvody, slová Písma, ktoré som doteraz citoval, sú mocnejšie ako ja – neuznávam autoritu pápežov ani koncilov, lebo si často protirečili – moje svedomie je pripútané k Božiemu slovu. Nemôžem nič odvolať a neodvolávam, lebo ísť proti svedomiu nie je správne a ohrozuje spásu. Boh mi pomáhaj! Amen.“

Prvé tlačené verzie k tomu dodávajú: „Tu stojím, nemôžem inak.“ Tieto slová, hoci ich nezaznamenali priamo na mieste, možno predsa len odzneli. Poslucháči mohli byť v danej chvíli príliš rozrušení, aby ich zapísali.

Luther hovoril po nemecky. Požiadali ho, aby svoje slová zopakoval v latinčine. Potil sa od námahy. Jeden z priateľov vykríkol: „Doktor, ak to nedokážeš, aj tak si už dosť vykonal.“ Luther zopakovali svoje vyhlásenie v latinčine a vztýčil ruku v geste rytiera, ktorý zvíťazil. Potom medzi pobúrene syčiacimi Španielmi vykĺzol z chabo osvetlenej sály a pobral sa tom, kde bol ubytovaný. Aj Fridrich Múdry sa pobral domov a poznamenal: „Dr. Martin skvele rečnil pred cisárom, kniežatmi i stavmi po latinsky aj po nemecky, ale zdá sa mi príliš trúfaly.“ Na druhý deň Aleandrovi oznámili, že všetci šiesti kurfirsti prejavili ochotu vyhlásiť Luthera za kacíra. To by znamenalo, že aj Fridrich Múdry. Podľa Spalatina však Fridricha v skutočnosti väčšmi trápilo, aby sa dozvedel, či Luthera usvedčili, alebo neusvedčili z omylu na základne Svätého