M i c h e l a n g e l o (1475 – 1564)

Michelangelo patrí k významným predstaviteľom renesancie. Narodil sa

6.3. 1475 v Caprese v Casentine. Detstvo prežil vo Florencii, kde chodil aj do školy. Ťažko by sme našli umelca, ktorý by vedel pracovať tak tvrdo ako tento velikán. Tvrdil o sebe, že je iba sochár, vyhlasoval o sebe, že nie je maliar. Podpisoval sa Michelangelo, florentský sochár, bol aj básnik a architekt.

Dnes už môžeme hodnotiť Michelangelovu povahu i jeho génia bez akýchkoľvek ilúzií. Dokonale poznáme jeho osobnosť i jeho život, máme jeho listy, listy, ktoré sám písal i ktoré dostával a táto korešpondencia najlepšie a najúplnejšie osvetľuje jeho povahu. Bol to tvrdý človek, s ktorým sa ťažko vychádzalo. Bol samotár, ktorý šiel celkom sám svojou cestou. Okrem svojich vlastných trampôt a ťažkostí vo svojom povolaní musel vziať na seba aj bremeno chýb iných a tak pykať za viny celého storočia. Jeho osobnosť môžeme poznať predovšetkým z jeho diela, z jeho malieb a sôch, ktoré sa väčšinou zachovali dodnes, ďalej z jeho korešpondcie, čo zhromaždil jeho synovec, ktorý urobil zo svojho domu Michelangelov pamätník a napokon z jeho básní, lebo Michelangelo sa najmä v posledných rokoch svojho života zaoberal aj poéziou.

Bol vynikajúci sochár a do akej miery vpisuje svoje predstavy do mramoru, vidieť na jeho súsošiach, ktorých postavy akoby už vopred boli schúlené v mramorovom bloku a určovali jeho tvar, miesto, aby svoj tvar odvodzovali z neho. S najväčším problémom tohto druhu sa Michelangelo bezpochyby stretol po návrate z ríma, keď ho správa florentskej katedrály požiadala, aby čo najlepšie zúžitkoval obrovský mramorový blok, ktorý kedysi iný sochár nešťastne navŕtal, napoly pokazil a potom nechal tak. Z tohto kusa mramoru Michelangelo prebudil k životu Dávida, majstrovské dielo svojej mladosti, ktoré ho stálo dva roky práce. 14. mája 1504 previezli sochu z Michelangelovej dielne za dómom ku vchodu do paláca Signorie. Dnes je na tomto mieste kópia a originál premiestnili do florentskej Gallerie dell´Accademia. Toto dielo nesporne patrí k najznámejším a najvyznamnejším sochám Michelangela. Na žiadosť francúzskeho kardinála Jeana Villiersa de la Grolaye z bloku bieleho carrarského mramoru slávnu Pietu, ktorá je dnes v kaplnke chrámu sv. Petra v Ríme. Je to obdivuhodne krásne súsošie a Michelangelo s oprávnenou hrdosťou vytesal svoje meno do šerpy, ktorú má Panna Mária krížom cez prsia. Medzi jeho ďalšie známe diela patria sochy Mojžiša, Lei a Ráchel, ktoré zdobia náhrobok Júliusa II. Július II. si objednal u Michelangela svoju bronzovú podobizeň do bolonského chrámu San Petronio a Michelangelo na nej pracoval celé dva roky, celkom zbytočne, lebo Bolončania sochu zanedlho po dokončení zničili. K vrcholným dielam Michelangela nesporne patria náhrobky Mediciovcov, realizované v rokoch 1520 – 1534. Po nich, pravdaže, prišli ďalšie práce, ktoré mu prinášali aj ďalšie útrapy.

To platí najmä o freske Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke a o stavbe chrámu sv. Petra. Sixtínska kaplnka je rozľahlá pravouhlá sieň dlhá štyridsať a široká trinásť metrov. Steny boli a sú dodnes pokryté freskami až po pätky klenby. Michelangelo dôvtipne rozdelil celú obrovskú plochu klenby perspektívne maľovanými oblúkmi a rímsami a tak si vytvoril akési architektonické rámcovanie, ktoré oddeľuje jednotlivé výjavy počiatky ľudského rodu. Začína sa Stvorením sveta: Boh oddeľuje svetlo od temnôt, tvorí nebeské telesá, rozdeľuje vody a nebesá, prostým gestom oživuje ležiaceho Adama a z jeho spiaceho tela vyberá Evu. Potom nasleduje Prvý hriech a Vyhnanie z raja, Noemova, prípadne Adamova obeť, Potopa a Noemovo opojenie. Tieto výjavy oddeľujú od seba oblúky maľovanej architektúry, ktorú oživujú nahí mládenci. Michelangelo strávil celé štyri roky zavretý v Sixtínskej kaplnke a po celý ten čas zápasil s veľkou únavou a ťažkosťami, nemal totiť dosť skúseností s technikou fresky a daktoré miesta musel niekoľkokrát celkom prerobiť. Nepoznal zvláštne vlastnosti rímskeho vápna, ktoré zavinili, že mu celú tretinu hotovej práce začala pokrývať pleseň. Dva razy musel Michelangelo prerušiť práce a cez jednu takú prestávku sa roztrpčený vrátil do Ríma. Po dvadsiatich piatich rokoch sa do Sixtínskej kaplnky vrátil. Mal tam vyzdobiť veľkú oltárnu stenu. Pokladal za vhodné namaľovať na oltárnu stenu záverečné dejstvo ľudskej tragédie – Posledný súd. Na Poslednom súde pracoval Michelangelo šesť rokov a odhalili ho na Vianoce roku 1541. Dnes je Posledný súd veľmi zájdený a poškodený, jeho farby sčerneli alebo zmodrali. V Poslednom súde vládne jediný tón, jediná forma – forma giganticky zväčšeného tela. Posledný súd pokrýva stenu od dlážky až po strop.

Plány projektu Baziliky sv. Petra upravoval Michelangelo : zjednodušil objemy a navrhol novú kupolu. Veľkým dielom Michelangela architekta bola úprava Kapitolského námestia v Ríme s jeho veľkým schodišťom.

Michelangelo prežil všetkých svojich blizkych, bratov, milovanú ženu, priateľov i nepriateľov. Bol beznádejne sám a jednako si do poslednej chvíle zachoval všetku svoju odvahu a vôľu. Jeho koniec pripomína koniec dní dokonávajúceho titana. Ešte 12.2.1564 celý deň pracoval, pravdepodobne na Piete Rondanini, 14.2.1564 šiel ako zvyčajne na prechádzku na koni, vrátil sa domov, ale mal horúčku. O tri dni, t.j. 18.2.1564 zomrel, mal takmer deväťdesiat rokov. Náhrobok navrhol Michelangelovi Vasari a postavili ho v kostole Santa Croce.