Križiacke výpravy

„Európa a Ázia, dve sestry ľudskej civilizácie, sa na dlhú dobu stratili navzájom z dohľadu. Až križiacke výpravy im poskytli príležitosť znova sa stretnúť a pozrieť si do tváre. Bol to však pohľad hrôzy.“ Takto charakterizoval istý francúzsky historik križiacke výpravy v 11. a 12. stor.

Križiacke výpravy predstavujú zvláštnu kapitolu cirkevných dejín. Aby sme ju mohli pochopiť, musíme sa vžiť do myslenia stredovekého človeka, ktorý mal úprimnú lásku k Spasiteľovi. Náboženstvo zohrávalo v jeho živote prvoradú úlohu. Prejavom zbožnosti boli aj púte na sväté miesta, čo boli obyčajne mestá, kde pôsobil nejaký svätec. Tieto miesta mali určitú hierarchiu a najvyššie postavenie mal Jeruzalem. Púť do tohto mesta v očiach stredovekého človeka prinášala v deň posledného súdu obrovské zásluhy. Každý túžil aspoň raz v živote navštíviť miesta, kde Ježiš Kristus žil, kázal, uzdravoval, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych.

Myšlienka na vojnu
Dobytie Jeruzalema Arabmi, ktorí v r. 638 zvíťazili nad byzantskými vojskami, znamenalo pre kresťanov obrovský šok. Moslimovia sa však voči kresťanským pútnikom zachovali zhovievavo a pútnikov podporovali a chránili. Tento pokojný stav skončil v r. 1071, keď kočovné kmene Turkov, ktoré prijali islam, porazili Byzantíncov. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a navyše, Turci zďaleka neboli tolerantní voči iným náboženstvám a kresťanom prechod cez svoje územie nepovolili. Pre kresťanských pútnikov nastali ťažké časy. Turci ich prepadávali, v lepšom prípade predali do otroctva, v horšom ich týrali a vraždili.
Preto sa pápež Gregor VII. zaoberal myšlienkou vyhlásiť vojnu tureckému sultánovi, ale tá stroskotala. Myšlienka ozbrojenej ochrany pútnikov vo Svätej Zemi ožila znova koncom 11. stor., keď sa byzantský cisár obrátil na pápeža Urbana II. o pomoc, pretože jeho ríša najviac trpela nájazdmi výbojných Turkov.

Osudné rozhodnutie
Koncom novembra 1095 sa vo francúzskom Clermonte konalo verejné zasadanie, ktorého účastníci boli oboznámení so sťažnosťami Byzantíncov. Pápež Urban II. vystúpil s odvážnou rečou, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy: „Bezbožný ľud Saracénov už dlhý čas kruto utláča sväté miesta, po ktorých kráčali nohy Pánove a drží veriacich v otroctve a porobe. Ľud, ktorý si ctí pravého Boha, je ponížený… Ozbrojte sa Božou horlivosťou, milovaní bratia, opášte si meče, vyzbrojte sa, buďte synmi Mocného!… My však skrze milosrdenstvo Božie a podporou svätých apoštolov Petra a Pavla odpustíme tresty všetkým veriacim, ktorí sa chopia zbrane proti pohanom a podrobia sa ťarche pútnického ťaženia… A ten, kto tam v pravom pokání padne, môže pevne veriť, že sa mu odpustia jeho hriechy a bude mať účasť na ovocí večného života.“
Pápež zožal obrovský aplaus. Tisíce poslucháčov nadšene volali: „Boh si to želá!“ Okamžite vystúpili poprední predstavitelia šľachticov a rytierov a prisľúbili svoju účasť. Nadšenci si poprišívali na plášte kríže z červenej látky a prevzali na seba svätú povinnosť zúčastniť sa križiackej výpravy. „Chudobných pochytil taký ohnivý zápal, že žiadneho z nich nezadržala myšlienka na svoje skromné príjmy, alebo úvaha o tom, či sa môže zriecť svojho domu, viníc alebo polí.“

Pútnické ťaženie
Okrem pápeža sa o nadšenie za oslobodenie Svätej Zeme pričinil aj Peter z Amiensu nazývaný Pustovník, ktorý žil v Palestíne, no pred Turkami musel utiecť do Európy. Ako potulný kazateľ chodil po severnom Francúzsku odetý do hrubej mníšskej kutne a rozprával o zverstvách, ktoré sa páchali na kresťanských pútnikoch. So zástupom okolo 12 000 mužov vyrazil v apríli 1096 smerom na východ, hoci oficiálny pápežov termín na začiatok križiackej výpravy bol stanovený na 15. augusta.
Križiaci si vytvorili vlastné zákony. Plienenie a násilie ich sprevádzalo po celej ceste. Na svojej púti sa v r. 1096 dostali aj do okolia Nitry. Jej obyvatelia sa im postavili na odpor, lebo chceli páchať násilie na židoch. Utrpeli ťažkú porážku. Petrovi Pustovníkovi sa nepodarilo výbuchy vášní svojich stúpencov krotiť. Keď nastali problémy kvôli nedostatku potravín, francúzski dobrovoľníci sa na vlastnú päsť vydali rabovať dediny južného Uhorska. Boli však rozohnaní uhorskými posádkami. Do Konštantínopolu dorazila iba malá časť výpravy, kde sa spojili s hlavnou časťou križiackeho vojska.

Trpké opojenie z víťazstva
Vytúžený Jeruzalem uvideli križiaci 7. júna 1099. Podľa istej vízie bol pád mesta prisľúbený do deviatich dní, ak budú bojovníci držať pôst a prejdú okolo mesta v slávnostnej procesii. Tá sa uskutočnila 8. júna. O päť dní sa začal útok a 15. júla križiaci dobyli hradby. Keď už boli v meste, ich opojenie z víťazstva po mnohých útrapách nepoznalo hraníc. Žiaľ, aj v spôsoboch, ktoré nie sú kresťanské. „Keď konečne porazili pohanov, chytili v chráme veľký počet mužov a žien a zabili ich, alebo nechali žiť, ako sa im to hodilo. Čoskoro prešli križiaci celé mesto a pobrali zlato, striebro, kone a mulice. Plienili domy, ktoré boli preplnené bohatstvom. Potom šťastní a plačúc od radosti, šli si uctiť hrob nášho Spasiteľa a splniť si voči nemu svoju povinnosť poďakovania…“ Táto správa, ktorá pochádza od neznámeho križiaka svedčí o protikladoch v ľudskom srdci: rytieri, ktorí kľačia pri Pánovom hrobe, sú niekoľko hodín predtým a potom znovu posadnutí koristníckou vášňou a túžbou zabíjať.

Moslimská svätá vojna
Ukrutné správanie sa stalo pre križiakov charakteristické a výrazne poznačilo ďalšie vzťahy s obyvateľmi dobytých území a neskôr sa stalo jednou z príčin vyhlásenia džihádu, teda moslimskej svätej vojny. Arabskí kronikári tej doby opakovane vyzývali k odvete: „Synovia Islamu! Čakajú vás boje, v ktorých sa budú hlavy váľať pod nohami." Križiacke výpravy Arabi dodnes považujú za akt nespravodlivého násilia zo strany Západu.
Európa prijala s nadšením správu, že Pánov hrob je v rukách kresťanov, a prebudila záujem o ďalšie ťaženia s cieľom získať bohatú korisť. V r. 1100 sa utvorili tri pomocné výpravy, samostatne postupujúce na Východ. Prvá výprava, ako jediná úspešná, podnietila založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva. Gottfried, lotrinský vojvoda a statočný šľachtic, sa stal jeruzalemským kráľom a dostal titul „ochranca Božieho hrobu“, pretože „nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú.“

Turci však neustále podnikali vojenské výboje a Jeruzalemské kráľovstvo sa zmietalo v nebezpečenstve. Sultán Saladin r. 1183 vtrhol na územie Palestíny a Jeruzalem dobyl. Až do konca 13. stor. sa Západ snažil stále novými útokmi vytvoriť trvalé spojenie s Palestínou, kolískou svojej viery. Dejiny však išli svojou vlastnou cestou mimo plánov zbožných pápežov a geniálnych panovníkov. V r. 1291 opustili Palestínu poslední križiaci.

Rytierske rády, ktoré vznikli počas križiackych výprav:
Johaniti – pomenovali ich podľa rádovej nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme. Najprv sa venovali starostlivosti o chorých pútnikov, neskoršie prebrali aj vojenské úlohy. Od r. 1291 sídlili na Cypre, Rodose a neskoršie na Malte, podľa čoho dostali nové pomenovanie Maltézski rytieri.
Templári – meno dostali od ich sídla v Jeruzaleme na mieste bývalého Šalamúnovho chrámu (templu). Hlavným poslaním rádu bola ochrana pútnikov a posvätných miest. Pápež Klement V. ich rád na koncile vo Vienne r. 1311 zrušil a mnohí členovia rádu spolu s veľmajstrom boli po vymyslených obvineniach odsúdení na smrť.
Rád nemeckých rytierov – vznikol z bratstva ošetrovateľov chorých a ranených pútnikov nemeckej národnosti. Neskoršie rytieri prešli do Pruska, kde budovali opevnené mestá a hrady a zavádzali prísny vojenský poriadok. Súčasne osídľovali územia nemeckými kolonistami a šírili kresťanstvo v pobaltských krajoch.
Bratstvo sv. Lazára – toto spoločenstvo sa venovalo výhradne ošetrovaniu malomocných. V prvých sto rokoch ich existencie bol zvolený za predstaveného vždy malomocný. Pápež Inocent IV. r. 1253 im tento predpis zmenil.

Namiesto križiakov misionári
Celkovo sa uskutočnilo sedem križiackych výprav. Niektoré boli zneužité. Napríklad štvrtá výprava, ktorú zneužili Benátčania na vlastné záujmy a proti vôli pápeža, zamierila na Konštantínopol. Križiaci 13. apríla 1204 mesto dobyli, vyplienili a zriadili tam tzv. Latinské cisárstvo, ktoré trvalo do r. 1261. Toto len prilialo olej do ohňa a prehĺbilo trhlinu medzi Východom a Západom. Rovnako tragickou bola aj krížová výprava detí, ktorá sa uskutočnila na základe myšlienky, že Boh dožičí víťazstvo prostredníctvom detí. Okolo 40 000 detí opustilo domovy s dôverou v Božiu ochranu žiadne však nedošlo do Svätej Zeme. Mnoho ich zomrelo od vyčerpania, iné boli predané do otroctva a ďalšie sa utopili v mori. Len malá časť sa vrátila domov…
Kronikári piatej križiackej výpravy spomínajú aj Františka z Assisi, ktorý sám osobne navštívil sultána a jeho spoločníci sa dostali k sultánovi do Maroka, kde piati zomreli mučeníckou smrťou. Svätý František dosiahol bez zbrane to, čo nedosiahli križiaci zbraňami. Po ich odchode zo Svätej Zeme, františkáni mohli zostať na posvätných miestach a dodnes tam vydávajú kresťanské svedectvo.