Konkurencieschopnosť slovenskej produkcie - východiská, reálny vývoj 1993-2000
1. Úvod
Krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa pripravujú na vstup do Európskej únie, venujú osobitú pozornosť problematike konkurencieschopnosti svojich ekonomík. V počiatočnej fáze transformačného procesu sa venovala veľmi malá pozornosť vplyvu hospodárskej politiky na štruktúrnu adaptáciu a na rast konkurencieschopnosti. Pri vstupe do Európskej únie musia krajiny splniť aj dve základné ekonomické kritériá. Prvým z nich je existencia fungujúcej trhovej ekonomiky a druhým schopnosť vyrovnať sa s konkurenčným tlakom trhových síl v EÚ. Z toho vyplýva potreba venovať vo zvýšenej miere pozornosť konkurencieschopnosti. Mnohé analýzy preukázali nízku úroveň konkurencieschopnosti tranzitívnych krajín strednej a východnej Európy v porovnaní s vyspelými západnými krajinami.
Slovenská ekonomika zápasí s celým radom problémov, ktoré znižujú jej konkurencieschopnosť. Ešte pred vstupom do EÚ je preto potrebné zvoliť vhodnú sústavu nástrojov v rámci celkovej hospodárskej politiky, ktoré by slovenskej ekonomike napomohli zvýšiť konkurencieschopnosť a priblížiť sa tak k dátumu prijatia do EÚ.
2. Teoretické vymedzenie problému
V odbornej ekonomickej literatúre neexistuje jednoznačná definícia pojmu „ konkurenčná schopnosť“. Veľmi často sa stretávame s definovaním konkurenčnej schopnosti na úrovni firmy: Firmy sú konkurencieschopné, ak sú schopné predať vyrobené výrobky. Podľa nášho názoru nie je možné považovať firmu za konkurenčne schopnú ak je schopná predať svoje výrobky. Vyvstávajú tu minimálne dve otázky: za akúkoľvek cenu, s akýmkoľvek ziskom? Ak vychádzame z predpokladu, že cieľom firmy je maximalizovať zisk, ani vysoký zisk ešte nemusí byť ukazovateľom vysokej konkurencieschopnosti firmy.
Rast konkurenčnej schopnosti firiem nemusí znamenať rast konkurenčnej schopnosti krajiny. Príčinou je veľmi často nekonkurencieschopné vonkajšie prostredie firiem napr. vo vzťahu k zostrujúcej sa konkurencii na svetovom trhu.
Značný počet teoretikov však považuje podnikovú úroveň pri hodnotení konkurenčnej schopnosti za správnu. S týmto tvrdením je možné súhlasiť len čiastočne. Produktivita práce v jednotlivých odvetviach môže totiž rásť a pritom konkurenčná schopnosť obchodovateľných tovarov, resp. služieb môže stagnovať. Táto situácia môže byť spôsobená napr. rastom produktivity práce v neexportnom sektore. Podľa môjho názoru nie je správne ani vymedzovať konkurenčnú schopnosť dosiahnutím priaznivej obchodnej bilancie. Obchodnú bilanciu je možné ovplyvňovať zmenou menového kurzu, resp. devalváciou meny. Vyvstáva tak podľa môjho názoru potreba definovania konkurenčnej schopnosti na úrovni celej ekonomiky. Určité poznatky je možné čerpať z makroekonomickej teórie endogénneho rastu a z teórie blahobytu. Na základe tejto teórie niektorí autori definujú konkurenčnú schopnosť krajiny ako schopnosť ekonomiky dostatočne vyvážať tovary a služby pri ašpirácii rastu dôchodku na základe produktivity práce a vyhovujúcich makropodmienok. Podľa tejto definície sa konkurenčná schopnosť krajiny bude vyvíjať v medzinárodnom porovnaní priaznivo, ak prírastky produktivity reálneho dôchodku a ostatných makropodmienok budú relatívne vysoké pri dosahovaní vyrovnanosti obchodnej bilancie a bilancie služieb. Neznamená to však, že krajina je konkurenčne schopná vo všetkých komoditách.
Potreba definovania konkurenčnej schopnosti aj na úrovni ekonomiky ako celku je ovplyvnená aj potrebou konkurovania si krajín kvalitou podnikateľského prostredia. Kvalita podnikateľského prostredia ovplyvňuje rozhodnutia podnikov a ich konkurenčnú schopnosť.
Mnohé medzinárodné poradenské firmy rozvinuli v rámci medzinárodných komparatívnych analýz techniku benchmarking, ktorá sa používala najskôr na porovnávanie výkonnosti firiem, potom sa rozšírila na odvetvia a v poslednom období aj na krajiny. Zmyslom benchmarkingu je rozlíšiť, ktoré činitele sú v medzinárodnej konkurencieschopnosti najdôležitejšie v súčasnosti a ktoré sú dôležité pre budúcnosť.
Základný rámec politiky konkurenčnej schopnosti vo vyspelých krajinách sveta obsahuje:
 posilňovanie a konsolidáciu makroekonomickej stability a rovnováhy,
 reformovanie a dobudovanie inštitucionálneho prostredia,
 uplatňovanie špecifických politík, nepriamo podporujúcich rast konkurenčnej schopnosti prostredníctvom vybraných oblastí ekonomiky.
3. Multifaktorový prístup
Konkurencieschopnosť ekonomiky je možné posudzovať na základe multifaktorového prístupu rozpracovaného prof. Schwabom v spolupráci s Medzinárodným ústavom pre rozvoj manažmentu v Lausanne. Multifaktorový prístup chápe konkurenčnú schopnosť ako multidimenzionálny fenomén. Konkurenčnú schopnosť ekonomiky je možné merať pomocou vyše 200 ukazovateľov, ktorými sa charakterizujú tieto oblasti ekonomiky:
 pozícia domácej ekonomiky,
 stupeň zapojenia ekonomiky do internacionalizačných procesov,
 fungovanie vládneho sektora,
 fungovanie finančných trhov,
 stav a rozvoj komunikačnej infraštruktúry,
 kvalita manažmentu podnikov,
 sektor vedy, inovácií a technológie,
 ľudské zdroje a pružnosť trhu pracovných síl.
Väčšina uvedených faktorov má charakter určitej reálnej podmienky rastu konkurenčnej schopnosti, iné majú charakter opatrení hospodárskej politiky a iné skôr charakterizujú výsledky pôsobenia týchto faktorov.
Za hlavné faktory konkurenčnej schopnosti v ďalšom texte považujem: inovácie a technológie, kvalitu manažmentu podnikov, ľudské zdroje, rozvoj infraštruktúry, stabilný a rovnovážny makroekonomický vývoj a internacionalizáciu ekonomiky.
Pre konkrétnejšie výsledky môžme používať súhrnnejšie ukazovatele ako sú napr. transformačný efekt ekonomiky, priemerné kilogramové ceny, ukazovateľ RCA, trhový podiel, relatívna sila špecializácie, ziskovosť a iné.
4. Rozvoj vedy, inovácií a technológie
Význam rozvoja vedy, inovácií a technológií vo firmách aj v celej ekonomike je nezastupiteľný. Úlohou vlád je kompenzovať nedostatky fungovania trhu v prípadoch, keď dochádza k nedostatočnému investovaniu do vedy a výskumu a k nedostatočným výdavkom firiem na investície do progresívnych nových technológií.
Z analýz uskutočnených expertmi OECD vyplýva, že v transformujúcich sa ekonomikách zohrávajú v dosahovaní konkurenčnej schopnosti ekonomiky dôležitú úlohu technológie a inovácie. Spoliehanie sa na priame zahraničné investície ako na zdroj prílevu nových technológií nie je správne. Nie je správny ani, prístup, ktorý sa orientuje iba na rast výdavkov na vedu, výskum a ich podporu, resp. priame dotácie do vedy a výskumu.
Tabuľka č. 1: Výdavky na výskum a vývoj (v mil. Sk)
Ukazovateľ 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2000
Spolu 5 662 4 473 5 373 5 905 7 744 6 154 5 552 6 086
z toho: kapitálové 645 385 681 826 918 700 620 514
bežné 5 017 4 088 4 693 5 079 6 826 5 454 4 932 5 572
Zamestnanci spolu 24 677 24 896 23 942 24 113 24 818 24 718 22 467 22 256
Podiel výdavkov na výskum a vývoj z HDP 1,9 1,5 1,0 1,0 1,2 0,9 0,7 0,7
Z tejto tabuľky jednoznačne vyplýva, že podiel výdavkov na výskum a vývoj z DPH neustále klesá z 1,9 v roku 1993 na 0,7 v roku 2000. Kapitálové výdavky na VaV narastali do roku 1997 a odvtedy neustále klesajú.
Transformačná recesia zasiahla oblasť vedy a výskumu veľmi negatívne. V SR sa prejavuje aj ďalší závažný faktor a tým je absencia rozvinutého systému transferu. Neexistuje miesto, kde by podnikateľ našiel dostatok informácií o nových postupoch, ktoré by sa dali aplikovať aj v našich podmienkach. Vznik technických centier vyvoláva otázku, či ich vznikom je vyčerpané inštitucionálne zabezpečenie procesov difúzie technológií. Centrá by mali mať všeobecnejší charakter so zameraním na všeobecné technológie, ktoré je možné aplikovať vo viacerých odvetviach.
V SR chýba ucelená stratégia technologickej politiky. Chýba koncepcia, ktorá by dala odpoveď na otázku, či naša inovačná a technologická politika bude založená na tvorbe vlastných alebo na difúzii zahraničných poznatkov.
5. Manažment podnikov
Dôležitým činiteľom, ktorý v rozhodujúcej miere ovplyvňuje konkurenčnú schopnosť ekonomiky je manažment podnikov. Podnikový manažment by mal byť tvorcom účinných stratégií rozvoja podnikov, riadiť finančné toky z hľadiska prínosu jednotlivých druhov ekonomických aktivít pre efektívnosť podniku, účinne riadiť oblasť ľudských zdrojov, výskumu, vývoja, marketingu atď.
V medzinárodnom ratingu konkurenčnej schopnosti sa tieto aspekty hodnotia pomocou týchto kritérií:
 vývoj reálnej produktivity práce, vývoj pridanej hodnoty na pracovníka,
 vývoj jednotkových nákladov práce,
 inovačnou aktivitou podniku, mierou inovácií.
V priemysle SR, ktorý je z hľadiska konkurenčnej schopnosti kľúčovým sektorom, sa v raste produktivity práce nedosiahol za uplynulé obdobie veľký pokrok.
Tabuľka č. 2: Vývoj produktivity práce v priemysle ( v Sk)
Ukazovateľ2) 1993 1994 1995 1996 1997 19981) 1999 2000
Mesačná produktivita práce 59 809 65 374 68 001 69 672 72 273 79 928 85 348 93 772
1) do roku 1997-z výroby tovaru, 1998-2000 z tržieb priemyselnej činnosti
2) v stálych cenách december 1995
Ako vidieť z grafu produktivita práce neustále rastie, ale významnejšou mierou až od roku 1998.
Ani v oblasti inovácií podniková sféra SR nedosiahla výraznejších úspechov. Rýchly pokles kapacity podnikového výskumu, zníženie počtu pracovníkov a redukcia výdavkov na výskum a vývoj sa doteraz nenahradili. Podiel podnikateľského sektora na celkovej kapacite výskumu a vývoja ja napríklad oproti krajinám EÚ veľmi nízky (28 % oproti 49 %).
Ukazuje sa, že podniky nepripisujú príliš veľkú váhu využívaniu výsledkov domáceho výskumu, spolupráci s výskumom, ale ani využívaniu technologických parkov a inovačných centier. Viac sa spoliehajú na dovoz inovačných technológií zo zahraničia.
Na základe uvedeného je možné konštatovať, že až na malé výnimky nie je manažment našich podnikov ešte na úrovni požiadaviek urýchlenia transformácie slovenskej ekonomiky a jej budúcich potrieb vzhľadom k úsiliu vstupu do EÚ.
V súvislosti s hodnotením kvality manažmentu je dôležitý vzťah vlastníkov a manažmentu, kvalifikačná a motivačná zložka efektívneho rozhodovania manažéra, organizačná a inštitucionálna zložka.
6. Ľudské zdroje
Vzdelanostná úroveň obyvateľstva, jej trvalý rast je nevyhnutnou podmienkou trvalo udržateľného ekonomického rastu. Úroveň vzdelania určuje aj stupeň adaptability spoločnosti na rýchlo sa meniace podmienky rozvoja. Je jedným zo základných predpokladov vzniku inovácií vyšších rádov, absorbčnej schopnosti výsledkov vedy a techniky do domácej ekonomiky.
Krajiny s menším počtom obyvateľstva závisia viac ako veľké krajiny od zahraničného obchodu. Aktívne saldo obchodnej bilancie je možné dosiahnuť iba vyššou konkurenčnou schopnosťou vyrábanej produkcie a rozširovaním odbytového priestoru na zahraničných trhoch. To je však možné iba pomocou trvalých inovácií úžitkových parametrov výrobkov podmienených zvyšovaním odbornosti pracovníkov a prílevu zahraničného kapitálu poskytujúceho moderné technológie.
Tabuľka č. 3: Ekonomická aktivita obyvateľstva SR ( v tis. osôb)
Ukazovateľ 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2000
Ek. aktívne osoby 2 534,4 2 490,9 2 470,9 2 509,1 2 521,9 2 544,8 2 573,0 2 608,2
produk. vek 2 442,2 2 399,5 2 423,7 2 460,2 2 479,1 2 498,8 2 525,8 2 563,9
postprod. vek 62,2 51,4 46,7 48,9 42,8 42,8 47,2 44,4
Miera ek. aktivity (v %) 62,1 60,3 59,8 60,1 59,9 59,9 60,0 60,3
Z tabuľky vidíme, že počet ekonomicky aktívnych osôb neustále pribúda, a to aj medzi osobami v produktívnom veku. To značí o stále sa lepšiacej štruktúre obyvateľstva. Miera ekonomickej aktivity klesala do roku 1995, kedy nastal obrat vo vývoji a od roku 1996 pomaly rastie.
Rast vzdelanostnej úrovne obyvateľstva predstavuje jednu z nevyhnutných podmienok umožňujúcich kompenzáciu úbytku aktívneho obyvateľstva.
Celková vzdelanostná úroveň obyvateľov SR prevyšuje absorbčnú schopnosť súčasnej výkonnosti ekonomiky SR. Z hľadiska zosúladenia absorbčnej schopnosti ekonomiky a vzdelania predstavuje rekvalifikácia významný nástroj. Z hľadiska prevencie nárastu nezamestnaných je veľmi dôležitá rekvalifikácia pracovníkov v rámci podnikov.
Tabuľka č. 4: Pracujúci podľa vzdelania (v tis. osôb)
Ukazovateľ 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2000
Spolu 2 176,9 2 217,9 2 217,8 2 205,9 2 198,6 2 132,1 2101,7
z toho: základné 251,7 243,9 237,0 238,8 211,9 168,9 146,1
stredné 871,5 892,3 934,4 931,3 903,8 864,0 861,8
vyučení 772,2 805,2 794,7 791,7 835,6 855,6 834,7
vysokoškolské 280,01) 274,61) 251,4 246,3 247,1 242,9 258,91)
bez vzdelania 1,5 1,0 0,5 0,5 0,2 0,5 0,2
1) vrátane vyššieho odborného vzdelania, bakalárskeho štúdia a vedeckej kvalifikácie
Ako je vidieť z grafu, zloženie a pomer vzdelania pracujúcich sa moc nezmenil za obdobie 1993-2000. Pozitívne je konštatovanie, že počet pracujúcih bez vzdelania alebo so základným vzdelaním neustále klesá.
V záujme zvýšenia výkonnosti ekonomiky SR je potrebné pomocou reštrukturalizácie presunúť ťažisko od odvetví využívajúcich zastaranú technológiu a málo kvalifikovanú pracovnú silu k technológiám umožnujúcim zvyšovať podiel inovácií náročných na kvalifikovanú pracovnú silu. Iba takáto orientácia môže zvýšiť konkurenčnú schopnosť domácej výroby a zabezpečiť ekonomický rast. Nastúpili sme na dlhú cestu k vyššej kvalite produkcie a vyššej konkurenčnej schopnosti.
7. Internacionalizácia ekonomiky
Internacionalizácia ekonomiky ako proces pretastania národných reprodukčných procesov za rámce národných ekonomík sa často meria ukazovateľmi otvorenosti ekonomiky, podielom exportu a importu na hrubom domácom produkte. Na základe sledovania vývoja týchto ukazovateľov je možné konštatovať, že slovenská ekonomika je značne otvorená.
Tabuľka č. 5: Vývoj vývozu a dovozu ( v mld. Sk, b. c.)
Ukazovateľ 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2000
Vývoz 168,1 214,4 255,1 270,6 324,0 377,8 423,6 548,5
Dovoz 195,0 211,8 260,8 340,9 394,0 460,7 468,9 590,3
V+D/HDP (%) 98,4 96,8 100,2 100,8 104,6 111,6 109,4 128,4
Ako vidieť z tabuľky vývoz nad dovozom mal väčšie hodnoty len v roku 1994. Inak stále prevláda zvyšujúci sa dovoz, ktorý zhoršuje našu platobnú bilanciu a určitým spôsobom aj poukazuje na slovenské výroby, ktoré sa nedarí predať do zahraničia.
Ako príčina tohoto stupňa otvorenosti sa často uvádza príliš nízka colná zaťaženosť dovozu. Podľa môjho názoru závažnejšou príčinou je neodstatočná výkonnosť ekonomiky, teda nízka úroveň veličiny, na ktorú sa prepočítava otvorenosť. A tento problém už súvisí s konkurenčnou schopnosťou ekonomiky. Táto skutočnosť sa prejavuje v prevahe finálnych a kvalitných výrobkov v dopyte a nízkej miere spracovania výrobkov v ponuke.
Zahraničný obchod ako tradičná forma internacionalizácie ekonomiky nie je podľa môjho názoru reálnym činiteľom rastu konkurenčnej schopnosti. Táto charakteristika patrí dovozu, ktorý obsahuje príliv priamych zahraničných investícií. Teoretickým zdôvodnením tohoto vzťahu je hypotéza substitúcie medzinárodného obchodu medzinárodným pohybom kapitálu a hypotéza cyklu priamych zahraničných investícií.
Motívy investovania v zahraničí vyplývajú z výhod, ktoré investovanie v zahraničí prináša. Zahraniční investori hľadajú veľký spotrebný trh, stabilnú politickú situáciu, plne fungujúci kapitálový trh. Všetky tieto podmienky nie sú na Slovensku splnené.
Celkový prílev priamych zahraničných investícií predstavoval 12 523 100 mil. Sk. Priemyselná výroba získala z celkového prílevu investícií 48,2 %, pričom dominovala výroba motorových vozidiel, do obchodu smerovalo 30,2 %. V ostatných hospodárskych sférzch bol v porovnaní so spomínanými dvoma prílev zanedbateľný. Za zmienku stojí skutočnosť, že do slovenských hotelov a reštaurácií smerovalo 392 mil. Sk, kým v roku 1998 došlo k odlevu kapitálu.
Slovenská republika by potrebovala ročne asi 17,5 mld. Sk priamych zahraničných investícií. Ako vyplýva z údajov Národnej banky Slovenska, za obdobie január až december 1999 došlo k prílevu priamych zahraničných investícií vo výške 12 483 mil. Sk. Do podnikovej sféry plynulo 12 523 mil. Sk, v bankovej sfére došlo k odlivu investícií vo výške 40 mil. Sk. V porovnaní s predchádzajúcim rokom došlo k miernemu spomaleniu prílevu. Do daného obdobia nie je zahranutá privatizácia slovenských bánk, ktorá začala až neskôr.
Štruktúra prílevu PZI v relatívnom vyjadrení zostáva stabilná, nastalo iba menšie zníženie vstupu do priemyselnej výroby v prospech veľkoobchodu a maloobchodu. Ostatné položky nezaznamenávajú takmer žiadny pohyb.
Štruktúra smerovania investícií sa oproti predchádzajúcim rokom zmenila. V rokoch 1997 a 1998 dominovala priemyselná výroba, do ktorej smerovali tri štvrtiny prichádzajúceho kapitálu. V roku 1999 to bolo 48,2 %.
V porovnaní s inými krajinami nášho regiónu dosahuje Slovensko nízky podiel zahraničných investícií na obyvateľa. k 31. 12. 1999 pripadalo na 1 obyvateľa Slovenska 374,9072 USD, obyvateľa ČR 1398,7373 USD a obyvateľa Maďarska 1809,3731 USD.
Rozsah priamych zahraničných investícií na Slovensku v súčasnosti zatiaľ nesplňuje očakávania našej podnikovej sféry. Účinky priamych zahraničných investícií závisia od druhu investície a sociálno-ekonomických podmienok v krajine dovozcu a v krajine vývozcu. Na základe doterajších výsledkov je možné prínos zahraničných investícií predovšetkým do výrobnej sféry hodnotiť pozitívne. V tých organizáciách, na ktorých participujú PZI, prípadne, ktoré stopercentne vlastnia zahraniční investori, došlo v mnohých prípadoch k výraznému zefektívneniu výroby. Došlo k modernizácii technologického zariadenia, výraznému zvýšeniu kvality výrobkov, a tým aj zvýšeniu ceny výrobkov a ekonomickej efektívnosti výroby, zlepšeniu manažmentu a organizácie výroby, zvýšeniu kvalifikácie pracovníkov, čiastočnému zvýšeniu miezd, zvýšeniu produktivity práce, ako aj celkovému objemu výroby, a to predovšetkým udržaním domáceho trhu s rozšírením o zahraničné trhy. Tieto vplyvy pozitívne pôsobia na proexportné zameranie uvedených organizácií.
Významným prínosom sú tzv. multiplikačné efekty, ktoré vznikajú ako dodatočná ponuka domácich výrobkov. Ide o také organizácie, ktoré by sami nemohli nadviazať medzinárodnú výrobnú spoluprácu, ale vďaka vstupu veľkých zahraničných investorov sa nedväzuje aj rozšírená vnútorná a najmä zahraničná kooperácia s menšími tuzemskými výrobnými organizáciami. Táto skutočnosť môže významne vplývať aj na regionálne vyrovnávanie štruktúry vstupu zahraničných investícií z územného pohľadu. Preto je dôležité, aby štát vytváral priaznivé podmienky pre zahraničných investorov.
Priame zahraničné investície majú významný vplyv na udržanie, resp. rastu tuzemskej zamestnanosti, rast kvalifikácie pracovných síl. Rast zisku je dôležitým finančným cieľom a k jeho získaniu napomáha know-how. Ide jednak o technologické know-how, spojené s pesonálnymi a firemnými špecifikami, a jednak o know-how v oblasti riadenia. Použitie konkrétnej technológie súvisí s miestom sídla organizácie. Kvalita a intenzita technológie vyvoláva efekty priame a efekty spätnej väzby s rôznymi subdodávateľskými organizáciami, a to tak v tlaku na úroveň produkcie, ako aj v nepriamych zamestnaneckých efektoch.
8. Stabilný a rovnovážny makroekonomický vývoj
Vysoké tempá rastu ekonomiky nemusia byť výrazom dostatočnej konkurenčnej schopnosti ekonomiky. Je tomu tak hlavne preto, že tento rast býva dosiahnutý za cenu mnohých nerovnováh. Nerovnováhy majú často podobu vonkajšej nerovnováhy, nerovnováhy medzi mierou investícií a mierou hrubých domácich úspor, deficitu verejných financií či nerovnováhy domáceho finálneho dopytu a domácej finálnej ponuky.
Nerovnovážny ekonomický vývoj vplýva na konkurenčnú schopnosť hlavne prostredníctvom vývoja menového kurzu, úrokových mier, daňových sadzieb a medzinárodného ratingu. Tieto faktory ovlyvňujú stabilné makroekonomické prostredie pre podnikateľskú sféru.
9. Zdokonalenie a rozvoj infraštruktúry
Progresívne komunikačné technológie umožňujú výraznú racionalizáciu hospodárskeho života. Umožňujú znižovať náklady a skvalitňujú všetky komerčné a administratívne činnosti. Rozvoj informačnej a telekomunikačnej infraštruktúry predstavuje v súčasnosti jednu z hlavných síl sociálneho a ekonomického rozvoja vo všetkých hospodársky vyspelých krajinách. Je jedným z kľúčových faktorov zvyšovania konkurenčnej schopnosti ekonomiky krajiny. Dôkazom jeho ekonomického významu je skutočnosť, že jeho rast je takmer dvakrát rýchlejší ako rast celkovej ekonomiky.
Telekomunikačný sektor sa stáva v celosvetovom meradle hlavnou hnacou silou postindustriálnej ekonomiky. V SR vytvorenie vhodného konkurenčného prostredia nemožno očakávať skôr ako v roku 2002.