Koniec komunizmu (Európa, SR)

Úvod:
„Nežnou“ alebo demokratickou revolúciou, ktorá začala 17. novembra 1989, skončila sa v Česko-Slovensku vyše 40-ročná vláda komunistického režimu. Proces jeho porážky a odstraňovania však prebiehal nielen u nás, ale takmer súčasne aj v okolitých krajinách sovietskeho bloku. Komunizmus (resp. tzv. Reálny socializmus) ako spoločenský systém neobstál v súťaži so západnými demokratickým spoločenkým systémom. Nepodarilo sa mu osvojiť si také civilizačné výzvy, ako sú demokracia a ľudské práva v politike a kultúre, ale ani výsledky vedecko-technickej revolúcie v ekonomike. V ČSSR k tomu pristupoval aj zjavná neochota „normalizačného“ režimu prijať nové prúdy zo Sovietskeho zväzu v podobe „perestrojky“ a „glasnosti“, čo vyvolávalo silné spoločenské napätie. Čoraz viac proti nemu vystupovali rôzne opozičné skupiny i jednotlivci.
Kedže jeden profesor dejepisu raz povedal, že by sme sa nemali zaoberať históriou mladšou ako tridsať rokov, pretože ešte presne nevieme čo nám to zanechalo do prítomnosti. Nebudem sa snažiť túto tému, ktorá sa už bezvýhradne týka aj mňa, vysvetliť, ale aspoň trochu objasniť.

Formovanie nových politických štruktúr:
20. novembra 1989 vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN), spontánna občianska revolučná iniciatíva, ktorá si za niekoľko získala celoslovenskú pôsobnosť. 22. novembra podporila stanovisko Občianskeho fóra – podobnej občianskej iniciatívy v Čechách. Po týždni búrlivých demonštrácii, ktoré organizovali obidve tieto revolučné občianske iniciatívy, 29. novembra 1989 Federálne zhromaždenie ústavným zákonom zrušilo článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ. Nasledujúce rekonštrukcie najvyšších zákonodarných zborov (FZ, ČNR, SNR), zostavenej novej federálnej aj republikových vlád, ako aj voľba nového prezidenta ČSSR a predsedu FZ umožnili prijať právne normy zakotvujúce základné spoločensko-politické premeny – základné práva a slobody občanov, najmä zhromažďovacie a združovacie právo, utvorenie demokratického právneho poriadku a pluratívneho politického a ekonomického systému. To všetko viedlo k vzniku nových politických strán a hnutí. VPN sa zo spontánnej občianskej iniciatívy prebudovala na organizovaný politický subjekt. Ustanovila sa Strana zelených, KDH a SNS. KSS vykročila na zložitú cestu transformácie na ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu( na jeseň 1990 sa premenovala na KSS-SDĽ). Národné menšiny sa združili v politickom hnutí Spolužitie s dominantným vplyvom predstaviteľov maďarskej menšiny. Politickí a ideoví dedičia povojnovej Strany práce založila Sociálnodemokratickú stranu Slovenska, ktorá však podobne ako jej predchodkyňa v povojnovom období nebola schopná čeliť konkurencii exkomunistov. Bývalí členovia KSČ, postihnutí v r. 1969 až 1970 politickými čistkami, si založili Stranu demokratického socializmu, ktorá čoskoro splynula so sociálnou demokraciou. Zo strán, ktoré počas komunistického režimu „živorili“ popri KSČ (Strana sloboda a Strana slovenskej obrody), sa viac darilo SSO. Vrátila sa k svojmu pôvodnému názvu Demokratická strana. Pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami v júni 1990 narástol počet politických subjektov na Slovensku na 16. Tak sa postupne utváralo politické spektrum zodpovedajúce približne západoeurópskym politickým tradíciám.
Po voľbách sa proces spoločenských premien ešte zrýchlil. FZ 9. januára 1991 schválilo Listinu základných ľudských práv a slobôd , čím sa československá spoločnosť pripojila k vyspelí demokratickým spoločnostiam. Vychádzajúc z tejto listiny, prijalo FZ koncom februára 1991 aj zákon o mimosúdnych rehabilitáciách, aby sa zmiernili niektoré majetkové a iné krivdy napáchané od r. 1948 – 1989

Dôvody revolúcie:
Nežnú revolúciu spočiatku rozširovali hlavne študenti a herci. K obratu politického systému muselo dôjsť ,pretože s komunistickým režimom vládla všeobecná nespokojnosť. Ľudia mali na to nespočetne veľa dôvodov. Myšlienka komunizmu bola pekná, že všetci budeme rovní a na svete nebude treba peňazí, ľudia si z obchodov vezmú čo budú potrebovať a odídu bez platenia. No ostalo to len na úrovni myšlienky a realita bola celkom iná. Vyrábali sa umelé súdne procesy s inteligenciou, za prekážku považovali Cirkev (na Slovensku je minimálne 60 % ľudí kresťanmi – tak ako mohli chcieť jej zrušenie?), do úradov sa dostávali často ľudia bez potrebného vzdelania, ... .Zakiaľ okolitý západný svet prosperoval, štáty, kde vládol komunizmus išli vkuse dole. Komunizmus bol preto, ako systém neudržateľný.

Priebeh „Nežnej“ revolúcie:
Revolúcia a tým koniec komunizmu na Slovensku sa začala 16. novembra Na Mierovom Námestí v Bratislave, kde sa stretli vysokoškolskí a stredoškolskí študenti pri príležitosti medzinárodného dňa študenstva. Keďže príslušné zložky KSS a bezpečnosti očakávali búrlivé oslavy, mali už pohotovosť. Situácia sa však vyvinula celkom ináč, ako predpokladali. Odhodlanie bratislavských študentov pomenovať nahromadené problémy v spoločnosti, ktoré sa ich bytostne dotýkali, predložiť svoje požiadavky a otvorene vyjadriť nespokojnosť s vládnucimi pomermi, zmenilo oslavu na prológ „nežnej“ revolúcie, demokratického spoločenského prevratu. Na druhý deň 17. novembra po brutálnom zákroku poriadkových síl proti študentom v Prahe študenti pokračovali v protestoch v Bratislave, Košiciach, Prešove a inde.
20. novembra študenti vstúpili do okupačného štrajku, podporeného štrajkom hercov a divadelníkov. Nasledovali výzvy na rozuzlenie nahromadených problémov a nápravu súčasného stavu spoločnosti. Významnou organizačno-informačnou a politicko-osvetovou zložkou sa stal Koordinačný výbor vysokých škôl. 21. novembra študenti žiadali: 1. vytvorenie nezávislej komisie na prešetrenie pražských
udalostí
2. odstúpenie skompromitovaných politických a vládnych predstaviteľov zodpovedných za vtedajší stav
3. pluralitu politického života
4. otvorenie spol. dialógu bez prvkov násilia
5. sprístupnenie masmédii všetkým politickým a spol. hnutiam
6. vyzvali zapojiť sa do generálneho štrajku 27. novembra.
Na stretnutí Umelecká beseda v Bratislave sa položili základy občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). VPN vyzývali, aby sa občania pripojili k štrajkovej akcii študentov. Hovorcami občianskej iniciatívy, ktorá už 22. novembra podporila stanovisko Občianskeho fóra – občianskej iniciatívy, utvorenej v Čechách, sa stali Milan Kňažko a Ján Budaj. VPN sa vyslovila za splnenie študentských požiadaviek, za očistu verejného života od stalinistov a za skutočnú demokraciu. Za niekoľko hodín získala tisíce podpisov a stala sa hlavou iniciátorkou a organizátorkou „nežnej revolúcie“. VPN organizovala sériu mítingov, na ktorej široká verejnosť postupne odobrovala rozklad totality.
24. novembra odstúpilo Jakešovo vedenie KSČ. Za nového tajomníka bol v tajných voľbách zvolený Karl Urbánek.
26. novembra sa konalo historické stretnutie Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a federálnou vládou v pražskom Obecnom dome. Premiér Ladislav Adamec sa zaviazal, že do 3. decembra 1989 novú vládu na širokej koaličnej základni.
27. november – generálny štrajk. Od 12.00 do 14.00 na území celej republiky sa konal štrajk ako neformálne referendum proti mocenskému monopolu KSČ. Na mimoriadnom zasadaní ÚV KSS odstúpili z tohto orgánu prví funkcionári (V. Šalgovič, E. Litvajová, G. Šlapka)
Na 16. schôdzi snemovní Federálneho zhromaždenia 29. novembra bol ústavným zákonom zrušený článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a monopolnom postavení marxizmu-leninizmu vo výchove a vzdelávaní. Skončil sa mocenský diktát KSČ. 3. decembra Vláda ČSSR vyhlásila vstup vojsk Varšavskej zmluvy za porušenie noriem vzťahov medzi suverénnymi štátmi. Zrútila sa „železná opona“. V tento deň na 20. schôdzi FZ vo Vladislavskej sále Pražského hradu sa uskutočnila voľba nového prezidenta ČSSR. Zvolený bol Václav Havel, ktorý sľúbil, že privedie krajinu k slobodným voľbám.
10. decembra 1989 bola vyhlásená nová vláda na čele s Mariánom Čalfom, v ktorej neboli po vyše štyridsiatich rokoch komunisti v presile. Predsedom parlamentu sa stal Alexander Dubček. Prezident ČSSR rozhodol, že v júni 1990 sa v Česko-Slovensku uskutočnia slobodné voľby.

Recidívy totality:
Prvého januára 1993 sa na mape sveta objavili dva nové štáty: SR a ČR. Vznik samostatného štátu zastihol slovenskú spoločnosť v zložitej situácii. V ekonomike sa ďalej prehlbovali ťažkosti vyplývajúce z liberalizácie cien konverzie zbrojárskeho priemyslu, reštrikčnej finančnej politiky, vysokého daňového zaťaženia malých a stredných podnikateľov a pod. Stúpala nezamestnanosť, zvyšovali sa ceny. Pritom SR nemala vybudovanú sústavu inštitúcii, ktoré reprezentujú suverénny štát. Musela sa znovu uchádzať o členstvo v európskych štruktúrach, v ktorých už predtým bola v rámci ČSFR. Urýchlene boli vybudované najvyššie politické inštitúcie. Ekonomické ťažkosti sa čiastočne darilo riešiť prechodom od reštrikčnej k expanzívnej ekonomike. Už v polovici januára 1993 sa SR stala členom OSN, 30. júna 1993 aj členom Rady Európy a v októbri 1993 bola podísaná dohoda o pridružení SR k Európskym spoločenstvám
V predčasných politických voľbách na jeseň 1994 opäť zvíťazilo HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) a spolu so SNS (Slovenská národná rada) a ZSR (Združenie robotníkov Slovenska) vytvorili vládnu koalíciu. Nástup novej vlády bol veľmi razantný a obsadila, bez ohľadu na odbornosť opozičných poslancov, všetky orgány a výbory Národnej rady SR.
V druhých voľbách na jeseň 1998 vyhrala SDK spolu zo svojími opozičnými partnermi(DS, KDH, ...) a vytvorila vládu.

Záver:
V súčasnosti sa na Slovensku ešte stále prejavuje, že tu kedysi vládol komunizmus. Ľudia sú naučení kradnúť alebo robiť za fľašu pálenky. Veľa politikov je skorumpovaných a pochádza z radov „červených“. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu nie je éra socializmu a otočiť sa smerom k Európe – demokracii.