Popri systéme práv a slobôd občanov, ktoré majú svoj základ v Ústave SR, sú mnohé z nich a ďalšie práva podrobne rozvedené v ďalších právnych normách, ktoré musia byť v súlade s touto ústavou, prípadne s inými ústavnými normami.
V súvislosti s klasifikáciou základných práv a slobôd treba predovšetkým uviesť princíp, ktorý sa uplatnil aj v obsahu ústavy a to, že ústava na prvom mieste upravuje okruh práv tzv. prirodzenoprávnej povahy. Tieto práva štát ústavným zákonom uznáva, vyhlasuje ich a potvrdzuje ich nescudziteľnosť, neodňateľnosť a neporušiteľnosť. Druhú skupinu z tohto zorného uhla tvoria práva a slobody, ktoré štát v ústavnej norme vyhlasuje, resp. priznáva. K nim v podstate môžeme zaradiť ostatné práva a slobody upravené v ústave. Okrem práv a slobôd tzv. prirodzenoprávnej povahy môžeme práva a slobody rozdeliť na práva osobné, práva politické, práva hospodárske, sociálne a kultúrne a na práva národnostných menšín a etnických skupín.
Z hľadiska právneho významu a priamosti pôsobenia ústavných noriem možno práva a slobody deliť na práva a slobody pôsobiace priamo a bezprostredne. K nim patrí okruh tzv. prirodzených práv človeka a celý rad ďalších práv a slobôd, ktoré vznikajú bezprostredne z ústavnej normy a nevyžadujú si ďalšiu právnu úpravu. Druhý okruh tvoria práva a slobody, ktoré predpokladajú úpravu alebo určenie hraníc uplatnenia prostredníctvom zákonov.
Jednou z možných klasifikácií práv a slobôd je klasifikácia podľa subjektov týchto práv a slobôd. Podľa tohto identifikačného znaku môžeme práva a slobody rozdeľovať na:
a.) práva a slobody, ktorých nositeľom je fyzická osoba. To znamená, že tieto práva patria občanom, cudzím štátnym príslušníkom alebo osobám bez štátnej príslušnosti. V ústave je táto dikcia vyjadrená termínmi: „každý“, „ľudia“, „nikomu“, „všetkým“, „rodičia, deti“.
b.) práva a slobody viazané na štátne občianstvo. Znamená to, že subjektom týchto práv a slobôd sú na našom území výlučne len naši štátni občania. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím okruh týchto práv je relatívne uzky a viaže sa predovšetkým na politické práva.
c.) práva a slobody, ktorých nositeľom sú subjekty, ktoré musia mať ďalšie vlastnosti. Môžeme ich nazvať tzv. špeciálne subjekty. Sú to deti, ženy, mladiství, osoby zdravotne postihnuté, zamestnanci, obvinení, atď.
d.) práva, ktorých subjektom môže byť aj kolektív. Napríklad subjektom petičného práva môže byť kolektív, spolok, združenie a pod..
e.) subjektom práva azylu môže byť len cudzinec.
REALIZÁCIA A ZÁRUKY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD
Ústava SR venuje širokú pozornosť zárukám realizácie práv a slobôd. Oprávnené osoby sa v prípade porušenia svojich práv môžu domáhať ochrany, resp. nápravy cestou nezávislých súdov vrátane ústavného súdnictva, ktoré sú oprávnené posudzovať aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Ako nový moment do inštitútu základných práv a slobôd sa zavádza možnosť dovolávať sa ochrany v prípade porušenia základných práv a slobôd aj na medzinárodnej úrovni prostredníctvom Európskej komisie ľudských práv a Európskeho súdu ľudských práv.
Súčasne však treba povedať, že úroveň realizácie základných práv a slobôd determinuje aj kvalita a úroveň realizácie práva, stupeň demokracie, kvalita právneho štátu, úroveň hospodárstva, medzinárodnopolitická situácia, ale aj úroveň právneho vedomia občanov.
MEDZINÁRODNOPRÁVNY ASPEKT ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD
V oblasti ľudských práv a slobôd patrí dôležité miesto OSN a dokumentom, ktoré v tejto oblasti prijala. Spomedzi nich treba uviesť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorú OSN vyhlásila 10. decembra 1948.
Slovenská republika bola za člena OSN prijatá 18. januára 1993. Od tohto dňa vzniká teda pre určené subjekty možnosť obrátiť sa so svojím oznámením na Výbor pre ľudské práva OSN so sídlom v Ženeve.
Po prijatí Slovenskej republiky do Rady Európy dňa 30. júna 1993 sa aj na jej území uplatňuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 vrátane uznania právomoci Európskej komisie pre ľudské práva na prijímanie sťažností podľa čl. 25, ako aj právomoci Európskeho súdu pre ľudské práva na výklad a použitie Dohovoru podľa čl. 46. Slovenská republika tak na svojom území uplatňuje úplný európsky štandard ochrany ľudských práv a slobôd obsiahnutý spomínaným Dohovorom.
Možnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva majú jednotlivci, skupiny osôb, či nevládne organizácie až v prípade vyčerpania účinných právnych prostriedkov. Rozsudok súdu smeruje priamo proti žalovanému štátu, a štát musí rozhodnúť, akým spôsobom zabezpečí odstránenie stavu, ktorý viedol ku konštatovanému porušeniu ľudských práv, či základných slobôd. To znamená, že toto rozhodnutie nemôže priamo zrušiť rozhodnutie konkrétneho štátneho orgánu, či orgánu územnej samosprávy.
Na rozdiel od vyslovenia názoru Výboru pre ľudské práva OSN, ktoré je v prípade konštatovania porušenia ustanovení Paktu považované podľa právnej úpravy Slovenskej republiky za ústavnú sťažnosť podanú na Ústavnom súde SR, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva takýto efekt nemá.