Kelti na Slovensku
1.1. Situácia v Európe v období vzniku keltských kmeňov
Je možné predpokladať, že v období vzniku Keltskej kultúry žilo v Európe viacero málo odlišných kmeňov hovoriacich indoeurópskymi jazykmi. Niektoré tieto skupiny na okraji strednej Európy sídliace v okolí Hercynského lesa prevzali nové techniky, vytvorili samostatný národ a dnes sú známi pod menom Germáni. Na východe žili Slovania a v strede žili Kelti - kmeňové zväzy, ktoré sa neskôr rozšírili do celej Európy a niektoré dokonca dosiahli aj blízky východ.
Po čase však pôda na východe Európy nedokázala uživiť všetkých obyvateľov a tak došlo k migrácii niektorých kmeňov. Časť týchto kmeňov, nazývaných Achájci, prenikli až do Grécka, usadila sa tam a zahnala pôvodné obyvateľstvo. Týmto vniesli do Stredomoria prvky severskej kultúry ( jazyk, bojové vozy, nástroje). Ďalšou migrujúcou skupinou bola skupina latinských kmeňov, ktorých pravlasťou sú východné Čechy. Tie prešli cez Moravu až sa nakoniec usídlili v Latiu. Za zmienku ešte stojí prechod Umbrov na Apeninský polostrov v 12. storočí pred naším letopočtom a vpád Dórov do Grécka.
1.2. Pôvod Keltov
Vďaka archeologickým nálezom nástrojov a niektorých charakteristických zbraní môžeme rozpoznať prítomnosť Keltov ako osobitého národa už v období druhého tisícročia pred n.l. Ale kde sa Kelti v Európe nabrali?
Vieme o obyvateľstve v západnej a severnej časti strednej Európy, tvoriacich určité spoločenstvá zrodené z vzájomného pôsobenia neolitických skupín. Je však prakticky nemožné s istotou presne určiť, z ktorej z nich sa Kelti zrodili. S istotou však vieme povedať len to, že z jazykovedného hľadiska patrili Kelti k jazykovej skupine Indoeurópskej. Tieto skupiny sa poväčšine skladali z obyvateľstva „severného typu“ (vysoký vzrast, podlhovastý tvar lebky). V hrobkách z neskoršieho obdobia však nachádzame odlišný rasový typ - obyvateľstvo s krátkymi lebkami a mohutným svalstvom. Túto zmenu pravdepodobne spôsobila infiltrácia skupín, ktoré prišli do tejto oblasti z malej Ázie a ich zámerom bol pravdepodobne obchod.
Doba, do ktorej môžeme klásť počiatky Keltských dejín, siaha až do začiatku druhého tisícročia p.n.l. V Stredomorí sa v tých časoch už spracovával bronz. Schopnosť tavenia a spracúvania kovu sa rýchlo preniesla aj ku Stredoeurópskym keltským Kmeňom, ktorých územie poskytovalo dostatok nerastov aj ostatných materiálov k výrobe bronzových nástrojov, zbraní a šperkov. Jedno z prvých známych výrobných centier bronzu vzniklo pri obci Unětice, len 10 Km od Prahy (Unětická kultúra).
1.3. Kelti a doba železná
Práve v dobe železnej zaznamenali Kelti svoj najväčší rozmach. Metalurgia železa umožnila nielen výrobu kvalitnejších zbrani, ale v prvom rade kvalitnejších nástrojov. Pomocou železných nástrojov bolo možné preniknúť cez husté lesy a vyrúbať cesty pre vozy, čo umožnilo ľahšie styky medzi jednotlivými kmeňmi, čo znamenalo rozmach obchodu a rýchle šírenie rôznych technických vynálezov. Aj keď metalurgia železa dorazila do Európy až začiatkom prvého tisícročia p.n.l, čo bolo pomerne neskoro ( Chetiti vedeli spracovať železnú rudu už okolo 12 storočia p.n.l.), rýchlo sa v týchto končinách rozvíjala. Nakoľko európske kmene ešte nepoznali hnedé ani čierne uhlie na tavenie železa používali uhlie drevené. Preto boli Keltské strediská v blízkosti lesov. Tak vznikla výrobná oblasť v strednej Európe, neskôr aj vo východnom a strednom Francúzsku, kde boli bohaté ložiská železa. V susedných územiach sa však naďalej používali bronzové nástroje, niekedy až do polovice prvého tisícročia p.n.l. Nové výrobné postupy však viedli k presunu hospodárskych stredísk z Čiech do oblasti Jadranského mora.
Pre staršiu dobu železnú je charakteristická tzv. Halštatská kultúra (Pomenovaná podľa rakúskej obce Hallstat v blízkosti ktorej sa našlo asi 1000 keltských mohýl z tohto obdobia). Túto kultúru šírili najmä bojovní pastieri, postupujúci pozdĺž vodných tokov do údolí, kde mohli nájsť pastviny pre svoje stáda. Na rozdiel od iných kočovných skupín, tvorili títo pastieri potulné kmene, ktoré sa pri nájdení vhodných podmienok usadzovali. Najčastejšie sa tak udialo na náhorných plošinách, kde mohli nájsť pastviny pre svoje stáda. Spoločnosť sa tým stabilizovala a začala „zapúšťať korene“. O význame halštatskej kultúry svedčia desaťtisíce mohýl, ktoré sa spravidla vyskytujú v blízkosti opevnených sídiel. Významnú úlohu v tomto období zohrávala najmä oblasť Ilýrie (východné pobrežie jadranského mora), kde sa najväčšmi rozvinula a zdokonalila metalurgia železa. Halštatský ľud vznikol pravdepodobne v strednej Európe a postupne sa „prepochodoval“ až k Baltskému moru, na územia Wurttemberska, Bádenska, Burgundska, Lotrinska, Normandie, údolia Loiry, ale aj na Britské ostrovy.
Dejiny Keltov končia dobou laténskou (mladšia doba železná), ktorá je ich vrcholom. Zvýšil sa počet železných zbraní a nástrojov. V dobe halštatskej sa poľnohospodári usadzovali na náhorných plošinách, nakoľko ťažkú pôdu v nížinách nedokázali obrábať. Železný pluh však umožnil návrat poľnohospodárov do nížinatých oblastí. Poľnohospodárstvo začalo prevládať nad pastierstvom. Táto hospodárska zmena však spôsobila aj zmenu v mentalite ľudí. Pôda prestala byť obyčajným, bližšie neurčeným kusom pastviny, ale sa zmenila na pole, majetok poľnohospodárov. Vojenskú aristokraciu vo vedení postupne vystriedali bohatí roľníci. Vznik roľníctva mal taktiež vplyv na náboženstvo Keltov. Pastieri si ako symbol boha so sebou nosievali potulný totem, ktorý usadení roľníci vymenili za chrám. Zmeny nastali aj v pochovávaní mŕtvych. Nakoľko bola pôda príliš vzácna na to aby bola zaberaná honosnými mohylami, dostávali sa do popredia jednoduché cintoríny. Pre nás je doba halštatská významná tým, že práve v dobe halštatskej sa Kelti dostali aj na naše územie.
2. Kelti na Slovensku
Do Karpatskej kotliny začali Kelti prenikať okolo roku 400 p.n.l. Ich expanzia smerovala výhradne do nížinných území, ktoré boli vhodné na poľnohospodárstvo, čo svedčí o tom, že hlavnou zložkou keltskej expanzie boli roľnícke vrstvy hľadajúce nové zdroje obživy. Najväčšia koncentrácia keltských osád sa v tom období vyskytoval v ohybe Dunaja pri Maďarskom Vacove, na Slovensku sa Kelti usadili predovšetkým v povodí dolných tokov riek Ipeľ, Hron, Žitava a Nitra. K výraznejšiemu, osídleniu juhoslovenskej nížiny došlo až v 3. storočí p.n.l. a k zreteľnej koncentrácii až v neskoršom období. Najpravdepodobnejšou príčinou zväčšovania koncentrácie Keltov na našom území bol pravdepodobne návrat Keltov, ktorí sa usadili v oblasti Balkánskeho polostrova, ale nedokázali sa tam udržať.
Po osídlení južného Slovenska prenikli Kelti aj do horného Potisia, kde osídlili Košickú panvu a Východoslovenskú nížinu. Prenikli sem z Panónie a Sedmohradska, ale ich postupu spočiatku bránilo domáce obyvateľstvo usadené na Tise (tzv. Skýtska kultúra) Archeologické nálezy však zaznamenávajú Keltov aj východnejšie, a to na Zakarpatskej Ukrajine v oblasti Užhorodu.
Ďalšia vlna Keltských prisťahovalcov prišla okolo roku 200 p.n.l. Išlo pravdepodobne o Keltov porazených rímskymi vojskami. V tom čase dosiahlo Keltské osadenstvo na našom území najväčšiu intenzitu. Koncentrácia osídlenia sa postupne prenáša za rieku Váh , kde došlo k vybudovaniu opevnených centier v Palveckom Podhradí a v Bratislave. V prvom storočí p.n.l. však bol Bratislavské oppidum zničené a jeho funkciu čiastočne prebralo neďaleké menšie oppidum pri Devíne. Pravdepodobným centrom Keltského osídlenia na Považí sa stala Nitra. Keltské obyvateľstvo tu žilo zmiešané s Dákmi a mesto patrilo pravdepodobne pod právomoc Dáckeho kráľa Burebistu. Spolužitie Keltského obyvateľstva s Dákmi však v tejto oblasti nebolo vôbec neobvyklé, zmiešané Keltsko-Dácke obyvateľstvo bolo prakticky v každej osade tohto regiónu, ale aj oblastí východne od Považia. Archeologické nálezy svedčia o významnom Keltsko-Dáckom výrobnom stredisku na Zemplíne. V tomto stredisku bola vyrábaná najmä maľovaná Keramika.
V oblasti severného Slovenska sa až do druhého storočia p.n.l. vyvíjalo pôvodné Lužické osídlenie, po príchode Keltov z južnejších oblastí Slovenska však postupne vzniká tzv. Púchovská kultúra, ktorá znamená symbiózu Keltských a Lužických prvkov. Táto kultúra je príznačná pre oblasti severného a stredného Slovenska, juh Poľska a západnú Moravu.
2.2. Zánik Keltskej moci v Karpatskej Kotline
Zatiaľ čo Kelti v západnej Európe museli odrážať nápory Rimanov z juhu a Germánov zo severu a východu, na našom území sa proti Keltom zjednotili národy dáckeho pôvodu. O osude Keltov rozhodla bitka neďaleko Neziderského jazera, kde utrpeli v prvom storočí pred naším letopočtom porážku od dáckeho vojska, vedeného kráľom Burebistom. Po tomto víťazstve začali Dákovia postupne obsadzovať keltské územie. Príchod Dákov však vôbec neznamenal odchod Keltov z nášho územia. Naopak spolu s Dákmi zakladali spoločné sídliská. Dôkazom toho je aj archeologický nález Keltsko-Dáckeho strediska v Nitrianskom Hrádku. Pozostatky podobného Keltsko-Dáckeho sídliska sa našli aj na Zemplíne. Ústup Keltov z južného Slovenska znamenal až príchod Rimanov po smrti Kráľa Burebistu. Veľká časť Keltov z nášho územia odišla, pravdepodobne na západ. Tí čo tu ostali sa pravdepodobne Stiahli na sever do zalesnených oblastí. Niektorí antickí historici však uvádzajú, že sa zmiešané keltsko-dácke kmene ďalej stiahli pod náporom Germánov na horné Potisie.
2.3 Remeselníctvo keltskej kultúry
Úrodnosť nížinných oblastí Karpatskej kotliny, rovnako ako blízkosť nálezísk rúd znamenali vytvorenie priaznivých podmienok na rozvoj keltských remesiel a poľnohospodárstva. V tom období dosiahli poľnohospodárske nástroje takú úroveň, že sa naďalej používali ešte niekoľko storočí po zániku Keltskej civilizácie. Kelti poznali železnú kosu s drevenou násadou, zahnutý železný kosák a drevený rýľ s okovaným ostrím. Z ďalších významných nástrojov treba ešte spomenúť aj rôzne sekery, železnú pílu, železný vrták na drevo, nákovu, kladivo, pilník, kliešte a dokonca aj váhy. Rozbor keltských železných nástrojov dokazuje že Kelti surový kov vedeli nielen zošľachťovať, ale železo aj zvárali a kalili na potrebnú tvrdosť či pružnosť. Bežné bolo aj tepanie, jemné opracúvanie pilníkom a nitovanie. Rozšírené bolo taktiež kovolejárstvo. Rímsky historik Tacitus pripisuje rozvoj hutníctva na našom území keltskému kmeňu Kotínov, ktorí sa na našom území vyskytovali ešte v prvom storočí nášho letopočtu.
Významný bol aj chov domácich zvierat a to: ošípaných, koní, hovädzieho dobytka a hydiny. V archeologických nálezoch keltských sídlisk sa však často našli aj kosti rýb, vysokej zveri a diviakov.
Z remeselníckej produkcie bolo obdivuhodné aj šperkárstvo. Časté boli šperky zhotovené zo skla, o čom svedčia zachované kusy náramkov z hrobu v Mani, Nitrianskeho Hrádku, Holiar, Palárikova ale aj z ďalších nálezísk. Veľký rozmach nadobudlo aj emilérstvo, ktoré sa okrem iného uplatňovalo aj vo výzdobe honosných liatych bronzových opaskov, kde plnilo funkciu výzdobných vložiek.
Najvýraznejším a najosobitejším prejavom keltskej kultúry sú doplnky odevu, šperky zbrane a hrnčiarske výrobky. Na odievanie Keltov značne pôsobil úzky styk s Európskym juhom. Napríklad ihlica, charakteristická pre Keltov doby bronzovej, sa v mladšej dobe železnej úplne prestala používať a nahradila ju spona, ktorá bola pravdepodobne odvodená od severotalianskej spony z piateho storočia p.n.l. Spony boli nájdené vo väčšine keltských hrobov. Ženy nosievali spony na pleciach, muži najčastejšie na prsiach. V dobe laténskej boli okrem spôn rozšírené aj náramky nosené na zápästí, alebo predlaktí. Jednoduché kruhy na rukách nosili aj niektorí muži. Pozoruhodné sú aj ozdobné kruhy z bronzu, ktoré nosili ženy nad členkami. Niektoré sa dali odopínať, ale našli sa aj uzavreté, ktoré sa nosili dlhší čas a pravdepodobne s vôbec nedali odopínať. Osobitné postavenie v keltskom šperkársve majú tzv. nákrčníky, ktoré popri ozdobnej funkcii zohrávali rolu aj v kultovej ikonografii, o čom svedčia nálezy na Keltských kamenných plastikách, predstavujúcich nadprirodzené bytosti. Neskôr však ženy viacej nosili retiazkový náhrdelník s jantárovým záveskom.
Rozmanitosť týchto výrobkov poukazuje predovšetkým na vysoké štádium deľby práce a úzku špecializáciu jednotlivých remesiel. Takáto deľba práce je však aj znakom rozvinutého obchodu a dostatočnej produkcie poľnohospodárskych výrobkov, ktoré sú pre takto vysoké štádium deľby práce nevyhnutné.
Veľký civilizačný krok pre stredoeurópsku oblasť bol aj začiatok výroby keramiky. Nádoby zhotovené na hrnčiarskom kruhu sa síce ojedinele vyskytovali na našom území aj pred príchodom Keltov, ale tieto výrobky sa nerozšírili a výroba hrnčiarsky kruh bol pre naše územia pomerne cudzí. Iba po príchode Keltov sa u nás výroba na hrnčiarskom kruhu rozširuje a zovšeobecňuje. Jej základnou črtou je hromadná výroba a dosiahnuteľnosť pre širokú verejnosť. Jednoduchá technike hrnčiarskeho kruhu prispôsobená výroba má na rozsiahlych územiach podobný charakter. Ide o akýsi „národný keltský hrnčiarsky charakter“. Vyznačuje sa dokonalou modeláciou a povrchovou úpravou jednotlivých výrobkov. Pozoruhodná je aj vysoká kvalita vypálenia v hrnčiarskej peci. Kusy keramiky vložené do hrobu boli však pravdepodobne vyrábané len na tento cieľ. Nie sú dostatočne vypálené a sú značne drobivé. Kelti vyrábali niekoľko druhov keramiky. Našli sa takmer do čierna vypálené fľašovité vázy, misky z jemne plavenej hliny hladkého povrchu a súdkovité tvary so zvislým hrebeňovaním. Vyrábali ich zo zmesi tuhy a hliny, a vypaľovali sa vo vysokej teplote. Vyrábal sa aj jemný tovar podobný porcelánu zdobený jemnými červenými a bielymi pásikmi, poprípade šachovnicovým motívom. Maľby boli veľmi trvanlivé, pretože sa keramika po namaľovaní znova vypaľovala. Keramika sa vyrábala predovšetkým v opevnených sídliskách odkiaľ sa šírila do menších osád. Na Slovensku sú najvýznamnejšie náleziská tejto keramiky na Devíne, v Bratislave, Nitrianskom Hrádku a na Zemplíne. V keltskej keramike však chýbajú, alebo sa vyskytujú len v minimálnej miere džbány s uchom, šálky a hrncovité tvary s výčnelkami. Keramické pece mali kruhový, oválny, alebo obdĺžnikový pôdorys s hlineným roštom, ktorý bol rozdelený na dva vykurovacie kanály. Nad roštom vybudovali kopulu, ktorú po vypálení keramiky porušili. Nálezy hrnčiarskych pecí nájdených aj v menších sídliskách svedčia o tom, že sa keramika vyrábala v okruhu väčších osád a neprepravovala sa na väčšie vzdialenosti.
Kelti na našom území začali používať mince okolo 2 storočia p.n.l. Bolo to po prvý krát čo sa na našom území používali mince. Na razenie mincí Kelti používali antické predlohy ,najmä z Grécka a Macedónska, ktoré si však prispôsobili svojmu umeniu. Najrozšírenejšími mincami boli sedemnásť-gramové strieborné mince zvané Biateky. Ako ich predloha pravdepodobne z časti slúžili rímske denáre. Niektorí bádatelia však poukazujú aj na antické a orientálne vplyvy. Líc mince predstavuje jedna, alebo dve hlavy, na rube je postava jazdca, zriedkavejšie samotný kôň, či skrútený drak. Okrem spomenutých reliéfov, sú na minciach aj mená vyrazené latinským písmom. Pravdepodobne tu ide o mená keltských náčelníkov, alebo kniežat. Z týchto mien sa najčastejšie vyskytujú mená: Biatec, Nonos, Devil a Bussumarus. Za zmienku stojí aj to, že tieto mince sú prvým prípadom, kedy sa na našom území použilo písmo. Okrem biatekov sa na našom území používali aj niektoré dácke mince, z keltských mincí sa na našom území vyskytli ešte aj zlaté mince mušľovitého typu, ktoré sem z Čiech preniesli v prvom storočí p.n.l. kmene Bójov.
3. Archeologické nálezy na Slovensku
Z archeologických nálezov Keltov sú u nás, rovnako ako hocikde inde v Európe najviac rozšírené hroby. Rozdiel je však v tom, že na našom území nemožno nájsť honosné mohylové násypy hrobov keltskej aristokracie z doby halštatskej, ako napríklad v Nemecku, alebo Francúzsku. Na území Slovenska nachádzame namiesto toho už len prosté, tzv. ploché keltské hroby a pohrebiská s kostrovým pochovávaním v obdĺžnikových jamách. Hroby bohatých sa odlišujú od hrobov chudobných sa odlišujú iba milodarmi, poprípade väčšími jamami. Táto odlišnosť v pochovávaní mŕtvych môže byť odpoveďou na otázku, prečo Kelti v 5. storočí p.n.l opúšťajú svoju vlasť a začínajú dobýjať okolité územia. Niektorí bádatelia zastávajú názor, že príčinou prerodu keltskej spoločnosti bolo úsilie nižšie položených sociálnych vrstiev vymaniť sa spod nadvlády zbohatnutej vládnucej vrstvy, ktoré vyústilo až do opustenia svojho územia.
Na keltských pohrebiskách sa stretávame všade s rovnakým a ustáleným Keltským rítom. Mŕtveho spravidla uložili na chrbát do hrobovej jamy obdĺžnikového pôdorysu s kolmými stenami o rozmeroch najviac 2x3 metre. Zriedkavo sa však pochovávalo aj v skrčenej polohe, alebo so skríženými nohami. Mohylový násyp prevyšujúci úroveň okolitého terénu sa nedokázal, no je veľmi pravdepodobný. V ojedinelých prípadoch sa pri hroboch našli akési náhrobné kamene. Našli sa však aj hroby podstatne väčších rozmerov. Niektoré z nich sú veľké aj vyše 10 m. Tieto hroby boli akousi imitáciou bohatých hrobov západoeurópskej šľachty z halštatského obdobia. Tieto hroby majú často uprostred drevenú komoru. Na cintoríne sú hroby uložené na vymedzenom mieste cintorína.
Do hrobov sa vkladali šperky, odevy, zbrane, keramické vázy, jedlo ( spravidla ním bolo mäso) a predmety rituálneho charakteru. V mužských hroboch sú okrem zbraní (dlhé meče, štíty, kopije) aj rôzne šperky ako napríklad náramky a prstene. Bežné sú aj nožíky, britvy, kamenné brúsky a dokonca aj ovčiarske nožnice. K mužskému odevu patril aj reťazový opasok na nosenie meča. Bol zhotovený z osmićkovo krútených ohniviek s hákovitou záponou na jednom konci a s kruhovitým okom na konci druhom.
Orientácia hrobov nie je u všetkých Keltov jednotná. Na Slovensku je však najrozšírenejšia orientácia mŕtveho s hlavou smerom na Juh. Najviac Keltských hrobov na slovesku sa našlo v obci Maňa pri nových Zámkoch ( 100 hrobov), v Palárikove (80 hrobov) a v Bajči ( 65 hrobov). Popri kostrovom pochovávaní sa však vyskytovalo aj spaľovanie mŕtvych. Spaľovanie mŕtvych koncom Laténskej doby úplne nahradilo kostrové pochovávanie. Nezhorené zvyšky kelti ukladali na zem a knim potom dávali milodary. V niektorých oblastiach napodobňovali kostrové pochovávanie tak, že popol rozhodili po okrajoch obdĺžnikovej jamy. Koncom doby laténskej sa zostatky kremácie pochovávali do plytkých, malých kotlovitých jamiek. Tento skromný spôsob pochovávania však už je z čias, keď Kelti stratili svoju moc.
Z keltských hrobov možno ešte vyčítať jednu nápadnú, veľmi dôležitú zložku keltského obyvateľstva, a to ozbrojených mužov - bojovníkov. Táto spol. vrstva zastávala v keltskej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu, najmä v čase vojen a zrejme aj pri obsadzovaní nových území v strednej Európe. Pochovávanie bojovníkov v plnej zbroji nebola ani tak náboženská predstava, ako prejav privilegovanej vrstvy. Počet bojovníkov na jednotlivých pohrebiskách je rozličný a závisí od typu keltských osád, skladby ich obyvateľstva a od dobového pôvodu obyvateľstva. Najvyššie percento bojovníckych hrobov pochádza z obdobia prvého vpádu Keltov na juhozápadné Slovensko. Menej je ich na pohrebiskách zo stredného Laténskeho obdobia, keď sa keltská spoločnosť rozvíjala bez väčších vonkajších zásahov. Zreteľné pribúdanie zbraní potom možno sledovať koncom laténskeho obdobia, v čase nového ohrozenia keltskej spoločnosti a blížiaceho sa zániku keltskej moci v Karpatskej kotline.
3.2. Keltské sídliská
Keltské sídliská nám neposkytujú toľko archeologických nálezov ako keltské hroby, ale pre poznanie keltskej spoločnosti sú veľmi dôležité. Z keltských sídlisk väčšinou nachádzame len fragmenty z väčších celkov, ako napríklad osád. Len málokedy sa podarí nájsť keltské sídlisko v blízkosti pohrebiska. Typickou sídliskovou jednotkou je chata, predstavujúca obydlie pre monogamnú rodinu. Pretože chaty boli stavané z dreva, zachovali sa z nich len pôdorysy. Na Slovensku boli objavené pôdorysy takýchto chát v Branči (okres Nitra) s rozmermi 5x4 metre a v Bánove ( okres Nové Zámky), kde mali chaty rozmery 7x4, poprípade 4,5x3 metre. Dno obydlia zvyklo byť zapustené do hĺbky asi pol metra, ale mohlo byť aj hlbšie. Strechu sedlového tvaru podopierali koly, zarazené v rohoch budovy, málokedy boli ďalšie podporné stĺpy uprostred stien. Vnútri obydlia sa nenachádzali pece, ani ohniská. Takéto, v podstate jednoduché typy chát sa budovali v otvorených poľnohospodárskych sídliskách, ale aj v opevnených hospodárskych a výrobných centrách.
V blízkosti Topoľčanov, kde je terén kamenistý, sa však našli chaty, ktorých dno je zapustené hlbšie (vyše 1 metra) a strecha sa pravdepodobne neopierala o koly, ale o zem. Zvyšky Keltských príbytkov boli nájdené na mnohých miestach na Slovensku. Našli sa v Branči, Ondrochove, Hurbanove, Šuranoch a v Nitrianskom Hrádku. Takéto typy chát sa však okrem Slovenska našli v celej Európe. Tento spôsob stavby príbytku je typický pre keltské osídlenie v dobe laténskej. Predtým sa používala primitívnejšia viackolová štruktúra príbytkov.
Oppidá boli veľké opevnené sídla, vojenskej, politickej, ale aj hospodárskej moci. Významné neboli len ako ochrana ľudí v čase vojny, ale aj miesto, kde sa sústreďovala remeselná výroba a obchod. S oppidami sa však stretávame až na konci 2. storočia p.n.l. teda až vo vrchole Keltského rozmachu. Okrem oppíd Kelti budovali ešte aj menšie opevnené pevnosti, okolo ktorých sa taktiež postupne usadzovali remeselníci. Opevnené strediská na území Slovenska ostali aj po zániku Keltov, obývané však už boli prevažne Dákmi.
3.3. Oppidá na území Slovenska
O tom, či na Slovensku existovali, alebo neexistovali oppidá sa medzi historikmi názory rôznia. Náleziská v Bratislave, na Devíne a Nitrianskom Hrádku sú síce dostatočne veľké, ale v ich okolí sa nenašli stopy po opevňovacom systéme, ktorý je charakteristický pre všetky Keltské oppidá (ide o opevňujúcu techniku pozostávajúcej z dreveného roštu, vyplneného kamením). Podobný opevňovací systém sa síce našiel na Zemplíne, ale toto centrum je primalé na to, aby sme ho považovali za oppidum.
Pavel Dvořák však vo svojej knihe odkryté dejiny píše o archeologických nálezoch na kopci Pohanská v Plaveckom Podhradí, na ktoré sa podľa Dvořákových slov „ akoby zabudlo!“ Podľa Dvořákových slov je toto nálezisko od hornej časti opevnenia po dolnú veľké 150 metrov, má dvojitý až trojitý val a zaberá rozlohu 38 hektárov, čo je viac ako napríklad rozloha stredovekej Bratislavy. Toto územie malo, čo sa zemepisnej polohy týka, všetky predpoklady na vznik oppida. V blízkosti je dokonca niekoľko zdrojov vody. Archeologické nálezy síce nenašli žiadne stopy po príbytkoch, zato stopy po opevnení sa zachovali dodnes. Našli sa aj terasy vysekané do svahu. Tieto terasy mohli byť podkladom pre príbytky obyvateľstva. Svedčí o tom aj ich veľkosť ( 6x 2 až 3 metre). Na terasách sa našlo aj množstvo črepín, bronzových aj železných predmetov, zbraní, kľúčov a podobne.
Ďalšie bádanie preukázalo dômyselné opevnenie. Pred hlineným valom s drevenou konštrukciou ( vyššie spomínaným znakom Keltských opevnení) bol postavený múr z kameňov. Tento múr bol stavaný takpovediac „na sucho“, čo znamená bez použitia malty. Tento múr je na strategických miestach zdvojený. Najpozoruhodnejšia časť opevnenia bola vstupná, drevená brána na akropolu, ktorej opevnenie osobitne bolo navyše podporené strážnou vežou.
Toto opevnenie mohlo vzniknúť približne v polovici 2. storočia p.n.l. Toto oppidum zaniklo v prvej polovici 1. storočia pravdepodobne vo vojne s Germánmi, ale vylúčiť sa nedá ani vojna s ostatnými Keltskými kmeňmi. Svedčia o tom nálezy takzvaných depotov, čo sú miesta, kam obyvateľstvo strediska zakopalo cenné predmety, ktoré sa nemali dostať do rúk nepriateľa a v prípade úspechu vo vojne sa mohli opäť vykopať. Ďalšou významnou historickou skutočnosťou je, že presne na tomto mieste bolo vybudované hradisko neznámeho kmeňa, z doby bronzovej.