Hlavné príčiny školského neprospechu
Súčasná vysoko rozvinutá spoločnosť kladie čoraz väčší dôraz na všeobecné vzdelanie a špeciálnu prípravu na pracovnú činnosť. V súvislosti s tým narastajú nároky, ktoré škola vyžaduje od detí. Preto je čím ďalej tým viac detí ohrozených nezdarmi z neschopnosti úspešne plniť všetky požiadavky školy či rodiny.
Dieťa, ktoré v škole neprospieva, väčšinou považujú buď za „hlúpe“, alebo „lenivé a lajdácke“, tlak naň sa preto stupňuje, a tak sa uzatvára bludný kruh. Pomoc treba hľadať v odhalení príčin, ktoré vedú k neprospechu, a v kompenzačných možnostiach.
Medzi hlavné príčiny patria:
• Znížená inteligencia,
ktorá sa často pokladá za hlavnú príčinu neprospechu tak, ako sa vysoká inteligencia považuje za dostatočný predpoklad dobrého prospechu. Zdá sa však, že vzťah medzi inteligenciou a školským prospechom je pomerne menší v prvých triedach, keď záleží hlavne na rodinnom prostredí a pomoci rodičov pri príprave do školy. Vo vyšších triedach potom stúpa okrem „všeobecnej“ inteligencie aj význam špeciálnych schopností a talentu. Dôležité je zistiť úroveň inteligencie spoľahlivým inteligenčným testom a porovnať výsledok s celkovým prospechom. U detí s výrazne zníženou inteligenciou je nevyhnutné zvážiť vhodné školské zaradenie. U detí, ktorých inteligencia by mala stačiť na dosiahnutie lepších školských výsledkov, treba pátrať po iných príčinách a podľa nich plánovať nápravu (doučovanie, individuálne štúdium...);
• špecifické defekty,
v niektorých prípadoch školského neprospechu – hlavne ak ide len o určité predmety – treba hľadať príčinu skôr v nedostatku niektorej špeciálnej zložky psychickej výbavy, napríklad v motorike, v procesoch vnímania, v predstavivosti atď.
Najznámejšou špecifickou výučbovou poruchou je tzv. vývojová dyslexia. Ide o neschopnosť naučiť sa čítať primerane rýchlo, správne a s porozumením aj napriek tomu, že inteligencia je dostačujúca a všetky vonkajšie podmienky sú priaznivé. Ak sa porucha nerozozná včas, môže sa stať, že tlak okolia oslabí záujem dieťaťa o učenie. V ľahších prípadoch vykonáva nápravu dyslektických ťažkostí triedny učiteľ v spolupráci s rodičmi. Ťažšie prípady vyžadujú navyše špeciálne nápravné cvičenia – zvyčajne v pedagogicko-psychologickej poradni. Stredne ťažké prípady by mali byť zaradené do špecializovanej triedy pre deti s poruchami čítania a písania – dyslektickej triedy. Najťažšie prípady patria do odborného ústavu, kde sa nácvik môže robiť denne a kde pracujú vysokoerudovaní pracovníci.
Okrem vývojovej dyslexie je veľmi závažná špecifická porucha pravopisu – vývojová dysortografia. Prejavuje sa neschopnosťou napísať slová bez hrubého skomolenia.
Ostatné špecifické poruchy – dysgrafia (porucha písania, hlavne motorického aktu písania), dyskalkulia (porucha počítania), dyspinxia (porucha kreslenia) sú menej časté;
• ľahká mozgová dysfunkcia
je porucha, ktorá sa prejavuje výpadkami v niektorých funkciách centrálneho nervového systému, avšak bez hrubého poškodenia inteligencie a bez ťažkých neurologických porúch hybnosti. Hlavné príznaky ľahkej mozgovej dysfunkcie sú: motorický nepokoj (dieťa „nevydrží chvíľu v pokoji“), motorická – pohybová neobratnosť, poruchy pozornosti, emočná labilita a impulzivita, percepčné poruchy (poruchy v spracovaní zmyslových vnemov), relatívne oneskorený vývoj reči, poruchy abstraktného myslenia.
Niektoré prípady LMD s ľahšou symptomatológiou sa často upravujú spontánne v neskoršom veku, ako dozrieva centrálny nervový systém. Výchovu treba riadiť tak, aby brala ohľad na slabé body vo výbave dieťaťa a súčasne posilňovala všetky možnosti kompenzácie;
• poruchy reči,
niektoré sa spontánne upravujú, iné pretrvávajú do školského veku a môžu nepriaznivo ovplyvniť prospech vo výučbe. Do úvahy prichádzajú hlavne:
- oneskorený vývoj reči, kde je dôležité najprv vylúčiť dve hlavné možné príčiny:
a) celkové zníženie inteligencie,
b) poruchu sluchu;
- dyslália, zlá výslovnosť niektorých hlások. U detí do 4 –5 rokov je to vývojovo normálny jav. Ak sa však neupraví pred vstupom do školy, je namieste logopedická náprava. Pretrvávajúca dyslália môže mať v škole za následok poruchy čítania a písania;
- koktanie niekedy pozorujeme v predškolskom veku ako prechodné zakoktávanie u detí s rýchlo sa rozvíjajúcou rečou a myšlienkovými pochodmi, ale tieto poruchy v plynulosti rečového prejavu väčšinou spontánne miznú, keď im okolie nevenuje neprimeranú pozornosť. Závažnejšie a dlhšie trvajúce koktanie vyžaduje cielenú foniatrickú starostlivosť;
• ľaváctvo,
samo o sebe nemôže byť príčinou neprospechu, ale problémy nastávajú, keď vyhraneného ľaváka násilne precvičujeme na pravú ruku, hlavne pri výučbe písania. Neurotizácia násilne precvičovaného dieťaťa sa môže prejaviť v celkovom správaní alebo v reči (koktanie);
• následky školskej nezrelosti.
Najzávažnejšie následky má predčasné zaradenie nezrelého dieťaťa do školy vtedy, keď sa k tomu pridávajú ešte ďalšie nepriaznivé faktory (podpriemerná inteligencia, zmyslová chyba, zdravotné problémy, výchovné problémy v domácom prostredí...);
• zlý zdravotný stav,
Keď je dieťa pri zdravotných problémoch zvýšene únavné, ťažšie sa sústreďuje, máva časté absencie v školskej dochádzke, rodičia ho často nesprávne posielajú do školy ešte v období rekonvalescencie;
• výchovné podmienky, Dieťa môže mať stres ,a tým byť neprospievajúce, kvôli trvalému nesúladu medzi rodičmi, kvôli alkoholizmu otca či matky, alebo vzhľadom k životu v neúplnej rodine, kde sa dieťa musí starať o mladších súrodencov. Učiteľ si tiež nemusí plne uvedomovať, akej záťaži bývajú deti vystavované, keď majú panovačných alebo citovo nevyrovnaných rodičov, či aký stres vyvoláva rodič trpiaci chronickou depresiou, ktorá mu bráni zvládať úlohy každodenného života. Ak dokáže učiteľ tieto záťaže odhadnúť, sotva ho prekvapí, že deti vystavené doma takýmto ťažkostiam mávajú často problémy so správaním v škole. Dôsledkom zle fungujúceho domova môže byť aj stiahnutie sa do seba. Takéto dieťa, doma preťažené starosťami, nieje schopné venovať sa druhým a zúčastňovať sa školských činností. V najrušivejšej podobe sa tento stav prejavuje extrémnymi nárokmi na učiteľovu pozornosť alebo odporom a nepriateľstvom voči celému svetu.
• emočné poruchy dieťaťa.
Nepriaznivé podmienky v škole zvyčajne nevyvolávajú také výrazné reakcie, ak ide o dieťa z dobrej rodiny a bez iných problémov. Očakávanie školských výkonov dieťaťa má byť primerané, nemá byť nad sily dieťaťa, ale dieťa sa zároveň nesmie podceňovať;
• nedostatok motivácie, Alebo chýbanie, či nedostatok záujmu. Záujem o učenie, učebný predmet významne kladne vplýva na proces učenia i jeho výsledky – zvyšuje motiváciu, citovú zaangažovanosť. Chýbanie takéhoto záujmu pôsobí opačne. Žiak sa ťažko prinucuje do učenia, učenie obmedzuje iba na najpotrebnejšiu mieru, učenie ho vo zvýšenej miere vyčerpáva, neprináša radosť, ani citové uspokojenie. Nedostatočný rozvoj záujmov je dôkazom žiakovej intelektuálnej pasivity . Na zvládnutie niektorých školských disciplín je nevyhnutné špeciálne nadanie. Chýbanie vlôh a nedostatočná žiakova aktivita môžu viesť k neúspechom v jednotlivých školských predmetoch. V takomto prípade je dôležité zabrániť vzniku negatívneho postoja k danému predmetu a podporiť žiaka v úspechoch v iných oblastiach. Corell tvrdí, že ak neúspešné výsledky nevyvážia v inej oblasti presvedčivé úspechy, vzniká vážne nebezpečenstvo, že poruchy v učení sa rozšíria na celú oblasť školského učenia.
• nepriaznivé vonkajšie podmienky na učenie,
- napríklad: veľká vzdialenosť školy od miesta bydliska (s následnou únavou), nevhodný denný režim dieťaťa atď...
Opakované neúspechy prehlbujú v dieťati zážitok osobného zlyhania a ohrozujú jeho zdravý vývoj. Pomoc treba hľadať v poznaní všetkých príčin, ktoré k tomu vedú, a v objavovaní kompenzačných možností.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
1. Langmeier, Kňourková: Psychologie, Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1988, 198 s.
2. Fontana,D.: Psychologie ve školní praxi. Portál, Praha 1997, s.39
3. Ďurič,L.: Výkonnosť žiakov vo vyučovacom procese. SPN Bratislava, 1957, s.360-410.