Objektmi Hitlerovej ničivosti boli mestá a ľudia. Veľký staviteľ a nadšený plánovač novej Viedne, Mníchova či Berlína, bol ten istý muž ktorý chcel zrovnať Paríž zo zemou. Krajným výrazom Hitlerovej mánie ničiť budovy a mestá bol dekrét „ Spálenej zeme“ . V tomto dekréte Hitler vydal rozkaz pre prípad obsadenia Nemecka. Tento rozkaz znel: Je nutné zničiť do základu nielen priemyselné zariadenia, vodné diela, elektrárne a telefónne centrály, ale všetko ostatné čo je nutné pre zachovanie života: záznamy o potravinových prídeloch a záznamy bankových kont. Ďalej musia byť zničené zásoby potravín, spálené sedliacke usadlosti a dobytok musí byť zabitý. Nesmú sa zachovať ani umelecké diela ktoré by prežili nálety. Architektonické pamiatky, hrady, zámky a kostoly, divadlá a opery musia byť tak isto zrovnané zo zemou. Tento projekt spálenej zeme nebol nikdy uskutočnený. Hitlerova vášeň ničiť budovy a mestá bola zvláštna tým, že súvisela z jeho budovateľskou vášňou. Mohli by sme dokonca tvrdiť, že plány na ničenie miest by sa dali ospravedlniť tým, že ich chcel znova postaviť. Hitler sa ako nekrofilný ničiteľ prejavuje aj vo svojich plánoch s osudom Poľska. Poliaci mali byť kultúrne kastrovaní, výuka v školách sa mala obmedziť na znalosť dopravných značiek a znalosť nemčiny. Vedomosti zo zemepisu sa mali ohraničené na poznatok, že Berlín je hlavným mestom Nemecka. Znalosť počítať by bola zbytočná. Zdravotná starostlivosť nemala byť žiadna, životná úroveň sa mala udržiavať nízka, obyvateľstvo malo slúžiť len ako zdroj lacnej pracovnej sily a poslušných otrokov.
Prvými ľudskými objektmi, určenými na likvidáciu mali byť ľudia s nejakým defektom. Už v diele Mein Kampft Hitler napísal: „Defektným ľuďom musíme zabrániť, aby plodili ďalších jedincov s takým istým defektom. To je požiadavka najčistejšieho rozumu. Ak sa urobí plánovane bude to najhumánnejší čin ľudstva. V prípade potreby budú nevyliečiteľné choroby nemilosrdne segregované. Je to barbarská metóda pre nešťastníka ktorý je takto postihnutý, ale je to požehnanie pre jeho blízkych a pre jeho potomstvo.“
Vo svojej deštruktivite menil tieto myšlienky v skutočnosť častejšie tak, že dával „defektných ľudí“ usmrtiť.
Hlavnými obeťami Hitlerovej deštruktivity mali byť židia poliaci a Rusi. Najviditeľnejšie sa prejavila jeho nenávisť k židom. V roku 1939 Povedal celkom otvorene ministrovi zahraničia Československa „Židia budú vyhubení za to čo urobili v deviateho novembra 1918.“ Týmto výrokom Hitler odhaľuje svoj skutočný motív pre vyhubenie židov. A tým je pomstiť sa za zločin, ktorý spáchalo niekoľko židov tým, že stáli pred 20 rokmi na strane revolúcie. Sadistický charakter jeho nenávisti k židom vyplýva tak isto z niekoľkých poznámok ktoré predniesol svojim kolegom. „Židia by mali byť prepustený zo všetkých povolaní a zahnaný do ghetta. Natlačiť ich niekam, kde by skapali, tak ako si to zaslúžia, zatiaľ čo by sa nemecký národ prizeral.
Ak však chceme pochopiť ako Hitlerova nenávisť k židom súvisí s jeho celkovým nekrofilným komplexom musíme sa zaoberať ďalšou Hitlerovým obľúbenou tematikou a to syfilisom. Hitler hovorí o syfilise ako o najdôležitejšej životnej otázke národa. Hitler prikladá syfilisu a tuberkulóze obrovský význam, aj keď v tej dobu už syfilis ani tuberkulóza nepredstavovali takú hrozbu pre ľudstvo ako Hitler tvrdil. Ide tu však o typickú fantáziu nekrofila. Strach zo špiny, jedu a nebezpečia nákazy. Prejavuje sa tu nekrofilný postoj ktorý vníma vonkajší svet ako špinavý a otrávený a súčasne sa proti nemu bráni. Najpravdepodobnejšie bola Hitlerova nenávisť k židom zakorenená v tomto komplexe: Židia sú cudzinci. Cudzinci sú jedovatý (ako syfilis) a preto musia byť vyhladený. Že židia otravujú nielen krv, ale aj dušu, bolo už len rozšírenie pôvodnej predstavy.
Príznačné pre Hitlerove nekrofilné založenie boli taktiež určité žarty, ktoré často opakoval. Hitler bol vegetarián, ale jeho hosťom sa predkladalo normálne jedlo. Keď sa servírovala polievka z mäsom dalo sa čakať že bude hovoriť o „čaji z mŕtvoly“, pri rakoch mal zase v zásobe príbeh o zomrelej babičke, ktorá bola pozostalými hodená do rieky ako návnada na raky no a pri úhoroch hovorieval že je ich najlepšie kŕmiť zdochnutými mačkami.
Iným príznakom Hitlerovej nekrofílie bola nudnosť. V Obersalzbergu chodieval Hitler zo svojimi hosťami po obede do kaviarne. Tu pri kaviarenskom stole sa Hitler púšťa do nekonečných monológov, ktorých obsah bol všetkým dobre známi a tak všetci len predstierali že mu venujú pozornosť. Stavalo sa že Hitler počas svojho monológu zaspal. Spoločnosť sa potom pošepky ďalej bavila a dúfala, že sa zobudí až na večeru.
Čím viac Hitler cítil, že o víťazstve sa dá pochybovať, tým viacej bol ako ničiteľ vo svojom najvlastnejšom živle. Nakoniec nadišiel čas kedy bolo potrebné zničiť samotných Nemcov. Už v roku 1942 Hitler vyhlásil: “Ak nieje Nemecký ľud pripravený bojovať za svoje prežitie, potom nech zmizne,“
Keď sa Rusi chystali dobiť Hitlerov bunker nadišla chvíľa veľkého finálneho ničenia. V jeho bunkri s ním mal umrieť jeho pes ako aj jeho milenka Eva Braunová, ktorá v rozpore z jeho rozkazmi prišla, aby zahynula spolu s ním. Hitler bol tak dojatý jej vernosťou, že sa z ňou za odmenu tesne pred smrťou oženil. Jediné, čim mu nejaká žena mohla dokázať, že ho miluje, bolo to , že s ním bola ochotná umrieť.
Hitlerova porážka a smrť musela byť doprevádzaná smrťou všetkých, ktorí mu boli blízki a keby bolo po jeho tak tiež smrťou všetkých Nemcov a zánikom celého sveta. Pozadím jeho vlastného zániku malo byť totálne zničenie všetkého.
Tu sa vynára otázka či chcel Hitler vôbec niekedy vojnu vyhrať. Či nemal byť finálnym výsledkom jeho chorého deštruktívneho myslenia zánik všetkého živého vrátane jeho samého. Mnohý veľmi bystrý pozorovatelia takúto možnosť pripúšťajú. Domnievajú sa, že neukojená Hitlerova nenávisť v jeho nevedomí vyvolala zastretú, ale všadeprítomnú istotu, že všetko skončí najstrašnejšou porážkou a jeho vlastnou smrťou. Aj Erich Fromm dospel po dôkladnej analýze Hitlerovej osobnosti k podobnému záveru. Ak je človek posadnutý intenzívnym ničivým pudom ( ako Hitler) môže naozaj z hĺbky svojej duše chcieť všetku tú konštruktívnu prácu ktorú by víťazstvo zo sebou prinieslo? Samozrejme, že všetky tieto úvahy sa vzťahujú výhradne na Hitlerove podvedomie. Bolo by absurdné tvrdiť, že Hitler vedome nechcel vojnu vyhrať. Hitler bol hazardér, riskoval životy všetkých Nemcov ale aj svoj vlastný život. Keď hra skončila a on prehral nemal príliš veľký dôvod k ľútosti. Mal všetko to čo si toľko prial. Dosiahol moc, a uspokojenie svojej nenávisti a ničivého pudu. Jeho porážka mu nemohla toto uspokojenie vziať. Megaloman a ničiteľ v ňom, v skutočnosti neprehral. Prehrali však milióny ľudí.
Hitlerova deštruktivita sa však dala ľahko rozpoznať podľa jej najvýraznejších príznakov, aj tak si ju však nevšimli milióny Nemcov, ale ani veľa štátnikov a politikov celého sveta.
A v čom spočíva Hitlerová špecifickosť oproti jeho historickým „kolegom“? u Hitlera je špecifický iba nepomer medzi ničením ktoré vyvolal a skutočnými dôvodmi ktoré ho k nemu viedli. Jeho spôsob jednania od vyhladia miliónov židov, Poliakov a Rusov až po posledný rozkaz na zničenie všetkých Nemcov nieje možné vysvetliť strategickými motívmi, ale jedine ako výsledok vášne hlboko nekrofilného človeka. Táto skutočnosť je niekedy skresľovaná tým, že sa všetok dôraz kladie na prenasledovanie židov. Židia však boli len jedným z mnohých Hitlerových terčov. Určite je pravda, že Hitler nemal rád židov, ale tak isto by sme mohli povedať, že nemal rád Nemcov. Hitler skrátka nenávidel ľudstvo, nenávidel život.
Hitler nebol žiadny génius, jeho schopnosti neboli nijako mimoriadne. Jedinečná bola sociálna a politická situácia ktorá mu umožnila vzostup. Medzi nami žijú stovky Hitlerov ktorí by sa prejavili, keby nadišla ich historická hodina.