Praví programátori: Na začiatku boli praví programátori. Oni si však tak nehovorili a nehovorili si ani hackeri. Tento termín „praví programátor“ sa objavil až po r. 1980. Od r. 1945 však výpočtová technika priťahovala veľa ľudí. Neskôr tí najmúdrejší začali tvoriť softvéry pre svoje potešenie a používali ich. Písali v assembleri, fortrane a v iných strojových jazykoch. Boli to predchodcovia hackerskej kultúry.
Niektorí ľudia, ktorí vyrástlli v kultúre pravých programátorov zostali naďalej aktívny aj v deväťdesiatych rokoch. Napríklad o Seymourovi Crayovi, tvorcovi superpočítačov triedy Cray sa tvrdí, že sám vymyslel program a napísal ho do počítača vlastnej výroby bez jednej chyby.
Kultúru pravých programátorov vytvoril vzostup interaktívnej práce s počítačom, univerzity a siete. Toto umožnilo vznik kontinuálnej inžinierskej tradície, ktorá sa nskoniec vyvinula v dnešnú open source hackerskú kultúru.
Prví hackeri: Počiatky hackerskej kultúry sa datujú do r. 1961, kedy MIT získal svoj prvý PDP – 1. Ľudia z Klubu železničných modelárov pre tento počítač vymysleli programátorské nástroje, slang a okolitú kultúru. Počítačová kultúra z MIT-u si pravdepodobne jako prvá osvojila termín hacker. Ich vplyv sa po r. 1969, prvom roku existencie ARPAnetu zvýšil.
ARPAnet bola prvá transkontinentálna vysokorýchlostná digitálna sieť. Vyvinulo ju ministerstvo obrany Spojených štátov amerických ako experimentálnu digitálnu sieť, avšak stala sa z nej sieť spájajúca stovky univerzít. Okrem toho, že ARPAnet spojil vedcov z celého sveta, spojil aj hackerov do kritického množstva.
V týchto rokoch sa objavili prvé úmyselné artefakty hackerstva, prvý zoznam slangu, prvé satiry, prvé nesmelé diskusie o hackerskej etike. Hackerstvo vzniklo na univerzitách pripojených k ARPAnetu, prevažne na katedrách počítačovej vedy. Laboratórium umelej inteligencie v MITe bolo lídrom v tejto oblasti. Neskôr sa k nemu pripojilo Standforské laboratórium umelej inteligencie (SAIL) a univerzita Carnegie – Mellon (CMU).
Od čias PDP – 1 sa osud hackerstva spájal s minipočítačmi PDP firmy Digital Equipment Corporation (DEC). Pretože ich počítače boli výkonné a pomerne lacné, kúpilo si ich mnoho univerzít. ARPAnet používali prevažne počítače firmy DEC. Najdôležitejší z nich bol PDP – 10, vyrobený v r. 1967.
MIT aj keď používal ten istý PDP – 10 ako ostatní vybral si inú cestu. Pre PDP – 10 vytvoril vlastný softvér, ktorý ľudia z MITu nazvali ITS. ITS znamenalo nekompatibilný systém zdielania času ( Incompatible timesharing system). ITS aj keď bol niekedy chybný, bol však zvláštny, excentrický a mal v sebe množstvo brilantný myšlienok. Bol napísaný v assembleri, ale mnoho jeho projektov bolo napísaných v jazyku umelej inteligencie, v LISPe. LISP bol výkonejší a flexibilnejší ako mnoho vtedajších programov. Stal sa preto jedným z najobľúbenejších programov hackerov.
Ale SAIL a CMU tiež nespali. Mnoho hackerských kádrov, ktorí výrástli na PDP – 10 sa neskôr stali kľúčovými osobami vo vývoji osobných počítačov. Hackeri v CMU pracovali na niečom, čo viedlo k prvej veľkej aplikácii expertných systémov a priemyselnej robotiky v praxi. Ďaľším dôležitým miestom kultúry bol Xerox Palo Alto Research Center (PARC), kde napríklad vymysleli aj laserovú tlačiareň.
Nástup UNIXu: Medzitým sa od r. 1969 v New Jersey dialo niečo, čo zatienilo tradíciu PDP – 10. V r. 1969 vynašiel hacker Ken Thompson UNIX. Thompson pracoval aj na vývoji operačného systému so zdieľaním času s názvom Multics, ktorého predchodcom bol ITS. Bellove laboratória, laboratória, kde pracoval Thompson, zrušili projekt, keď zistili, že Multics je nepoužiteľný.
Ďalší hacker menom Denais Ritchie vytvoril pre Thompsonove embryo UNIXu programovací jazyk C. Okrem portability mali UNIX a C aj iné silní stránky. Obidva boli založené na filozofii „Nech je to jednoduché a primitívne“. Na rozdiel programovacích jazykov sa užívatelia nemuseli stále pozerať do manuálov a pamätať si celú logickú štruktúru programovacieho jazyka C. Do r. 1980 sa UNIX a C rozšírili do veľkého množstva univerzít a výskumných centier. UNIX sa spočiatku používal na PDP – 11 a neskôr na VAXoch. V takmer nezmenej podobe bežal UNIX na väčšom množstve počítačov. UNIX mal vlastnú podporu sietí (UUCP). Ľubovoľné dva UNIXy si mohli prostredníctvom obyčajných telefónych liniek vymieňať elektrickú poštu. Unixové systémy začali vytvárať vlastný sieťový národ a sprievodnú hackerskú kultúru.
Niekoľko UNIXových počítačov však bolo pripojených aj k ARPAnetu. UNIXové a PDP – 10 kultúry začali splývať. Spočiatku, pretože PDP – 10 hackeri mysleli, že UNIXový hackeri sú len banda karieristov, ktorí používajú primitívne nástroje sa im to nedarilo.
Bol tu ešte aj tretí smer. V r. 1975 sa objavil prvý osobný počítač. Apple bol založený v r. 1977 a v nasledujúcich rokoch nastal rýchly pokrok. Potenciál mikropočítačov prilákal mladých hackerov, ktorí používali programovací jazyk BASIC. Bol taký primitívny, že pre prívržencov PDP – 10 a UNIXových nadšencov ani nestál za opovrhnutie.
Koniec starých čias: V roku 1980 existovali tri kultúry, ktoré sa na okrajoch prekrývali, boli však založené na odlišných technológiách. Kultúra ARPAnetu a PDP – 10 oddaná LISPu a ITS. UNIXová a C partia s PDP – 11 a VAXami a malými tlefónnymi prepojeniami a anarchická horda prvých mikropočítačových nadšencov.
Technológia PDP – 10 začala starnúť. Smrteľný úder prišiel v r. 1983, keď DEC ukončil podporu PDP – 10, aby mihli začať podporovať PDP – 11 a VAXy. ITS nemal budúcnosť, pretože nebol portabilný. A preto Berkeleyovský variant UNIXu, bežiaci na VAXoch sa stal hackerským programom číslo 1. Budúcnosť však bola v mikropočítačoch.
Éra súkromného UNIXu: V r. 1984, keď bol AT & T rozdelené a UNIX sa stal komerčným produktom, vznikla najvážnejšia trhlina medzi relatívne súdržným „sieťovým národom“ sústredeným okolo Internetu a USEnetu a obrovským množstvom neprepojených mikropočítačových nadšencov.
Pracovné stanice, ktoré vyrábal Sun prostredníctvom svojej výkonnosti otvorili hackerom nové obrazy. Počas osemdesiatych rokov bolo hackerstvo zaujaté výzvou vytvoriť softvér , ktorý by vyťažil čo najviac z týchto vlastností. Začiatkom deväťdesiatych rokov začalo byť jasné, že technológia pracovných staníc bude nahradená novšími, vykonými a lacnými osobnými počítačmi. Napr.: INTEL 386. Každý hacker si teda mohol dovoliť vlastný osobný počítač.
Plné UNIXy zadarmo: V r. 1991 začal s použitím nástrojov od FSF vývíjať UNIXové jadro pre počítače Intel 386. Jeho prvotný úspech zlákal mnoho internetových hackerov vyvíjať LINUX. LINUX vyrábali hackeri cez Internet. Koncom r. 1993 sa LINUX mohol vyrovnať UNIXu a bežalo na ňom oveľa viac programov.
Veľká explózia webu: Počiatočný rast LINUXu bol spojený s Internetom. Začiatkom deväťdesiatych rokov začal prosperovať priemysel internetových providerov, ktorí za pár dolárov predávali pripojenie k Internetu. Po vytvorení World Wide Webu (WWW) rýchly rast Internetu nabral ešte väčšiu rýchlosť.
V r. 1994, keď bola formálne ukončená činnosť vývojovej skupiny UNIXu v Berkley a dostal sa do centra záujmu hackerov niekoľko rôznych voľných verzií UNIXu. LINUX sa začal komerčne distribuovať na CD – ROM a veľmi dobre sa predával.
Koncom deväťdesiatych rokov s hlavnými aktivitami hackerov stali vývoj LINUXu a propagovanie Internetu. WWW nakoniec spravil z Internetu masové médium a veľa hackerov z osemdesiatych rokov a zo začiatku deväťdesiatych rokov sa stali internetovými providermi. Záujem o Internet priniesol hackerskej kultúre rešpekt a politický vplyv. V r. 1994 a 1995 aktivita hackerov zamedzila prijatie projektu Clipper, ktorý by dostal silné šifrovanie pod vládnu kontrolu. V r. 1996 hackeri zmobilizovali širokú koalíciu, aby zabránili nevhodne nazvanému zákonu o mravnej komunikácii a tým aj cenzúre na Internete.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
PC Revue