Sociológia je pomerne mladá veda, je však bohatá na teoretické koncepcie, názory a prístupy ku skúmaniu spoločnosti. Ak si chceme utvoriť základný obraz o dejinách a súčasnom stave sociológie, musíme sa aspoň stručne oboznámiť s dielom a názormi jej zakladateľov, ako aj s hlavnými smermi súčasnej sociológie (ďalej iba soc.).
Zakladatelia sociológie
Vznik soc. ako samostatnej vedy súvisí s následkami priemyselnej revolúcie v Európe. Hoci sociálne myslenie - úvahy o človeku a spoločnosti - majú niekoľkotisíc ročnú históriu, soc. ako veda o spoločnosti vznikla až v prvej polovici 19. stor. Za jej zakladateľa sa všeobecne pokladá francúzky filozof Auguste Comte. Ďalšími osobnosťami ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili rozvoj soc. v 19. i 20. sto., boli Karl Marx, Čmile Durkheim a Max Weber.
Auguste Comte (1798 -1857) je „otcom sociológie“ aj preto, lebo práve on dal novej vede o spoločnosti tento názov. Usiloval sa postaviť dovtedajšie náuky o spoločnosti na vedecký základ a vytvoriť takú vedu o spoločnosti, ktorá by bola schopná odhaliť zákony spoločenského života. Prostredníctvom nej chcel reformovať spoločnosť. Sociológiu budoval ako tzv. pozitívnu vedu, to znamená, že by mala obsahovať iba tie tvrdenia, ktoré možno potvrdiť, alebo odmietnuť na základe faktov, teda výsledkov pozorovania, logického myslenia. Odmietal teologické a filozofické špekulácie o spoločnosti a človeku, dovtedy typické pre sociálne myslenie, a chcel ich nahradiť vedou. Tvrdil, že do vedy nepatria otázky o podstate a príčinách vecí, pretože na ne nemôžeme odpovedať na základe faktov.
Popri matematike, astronómii, fyzike, chémii a biológii zaradil Comte medzi základné všeobecné vedy aj sociológiu. Jej úlohou bolo skúmať spoločnosť. Spoločnosť chápal ako organický celok spojený všeobecným súhlasom (konsenzom) čiže harmonickým fungovaním navzájom závislých častí. Preto požadoval, aby sa jednotlivé javy spoločnosti neskúmali izolovane, ale celostne, vo svojich vzájomných vzťahoch v rámci celkov, ktorých sú súčasťou.
Comte rozdelil soc. na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku. Sociálna statika mala skúmať podmienky existencie a zákony fungovania spoločenského celku, sociálna dynamika zákony sociálneho vývoja a zmeny sociálnych celkov. Sociálna statika bola teóriou sociálneho poriadku, organizovanosti a stability spoločnosti. V rámci nej Comte najväčšiu pozornosť venoval štúdiu rodiny ako základnej jednotky spoločnosti, štúdiu štátu, ktorý udržuje súdržnosť spoločnosti, a štúdiu náboženstva, v ktorom videl prostriedok udržiavania tejto súdržnosti. Sociálna dynamika bola teóriou spoločenského pokroku čiže vývoja po vzostupnej línii Za rozhodujúceho činiteľa spôsobujúceho spoločenský vývoj pokladal intelektuálny vývin, ako druhotné činitele uvádzal podnebie, demografické faktory, deľbu práce a ďalšie skutočnosti. Vývoj spoločnosti podľa Comta prechádza troma štádiami, ktoré sú zároveň štádiami vývoja ľudského ducha, resp. intelektuálneho vývinu: teologickým štádiom (starovek a raný stredovek ), v ktorom ľudia všetko podkladali za produkt nadprirodzených síl, metafyzickým štádiom (od roku1300 do roku 1800) ako štádiom rozkladu systémov viery, morálky, filozofie i spoločnosti a pozitívnym štádiom - štádiom vedy, priemyslu, harmónie a rozvoja spoločnosti.
Karl Max (1818 - 1883) bol predovšetkým ekonóm, filozof a politik, jeho dielo nás však oprávňuje pohľadať ho i za sociológa. Aj on chápal vedu nielen, ako nástroj poznávania spoločnosti, ale aj ako nástroj jej premeny. Na rozdiel od Comta však nebol zástancom reformných, ale aj revolučných zmien spoločnosti.
Za základ života spoločnosti pokladal materiálnu výrobu. V procese výroby ľudia vstupujú do určitých nevyhnutných (od ich vôle nezávislých) vzťahov - výrobných vzťahov, ktoré zodpovedajú dosiahnutému vývojovému stupňu materiálnych výrobných síl (výrobných prostriedkov a pracovných síl čiže ľudí vo výrobe). Súhrn týchto výrobných vzťahov tvorí hospodársku štruktúru spoločnosti, jej materiálnu základňu. Podľa Marxa každej materiálnej základni zodpovedá právna, politická, duchovná a ideová nadstavba (duchovný život spoločnosti, spoločenské inštitúcie, sociálne vzťahy). Spôsob materiálnej výroby teda podmieňuje sociálny, politický a duchovný život spoločnosti.
V procese materiálnej výroby ľudia vytvárajú, obnovujú a rozvíjajú aj svoje spoločenské vzťahy - spoločenské bytie určuje vedomie ľudí Stupeň vývoja materiálnej základne a nadstavby charakterizuje spoločensko-ekonomickú formáciu - spoločenské usporiadanie, ucelený soc. systém, resp. vývojový typ spoločnosti, fungujúci a vyvíjajúci sa podľa svojich vlastných zákonov. V histórii ľudstva Marx rozlišoval prvotnopospolnú, otrokársku, feudálnu a kapitalistickú formáciu a dejiny spoločnosti pokladal za dejiny vývoja a striedania spoločensko-ekonomických formácií.
Vo vývoji dochádza k zmenám vo vnútri jednotlivých formácií i k striedaniu jednej formácie druhou, a to sociálnou revolúciou. Príčinou revolučných zmien je vždy rozpor výrobných síl a výrobných vzťahov, ktorý vzniká ako následok ich nerovnomerného vývoja – výrobné sily sa vyvíjajú v rámci nemeniacich sa výrobných vzťahov, ktoré sa tak stávajú ich brzdou. Tento rozpor existujúca formácia nedokáže vyriešiť, preto ju revolučnou zmenou nahradí iná formácia. Dochádza tak k zmene základne i nadstavby. Takýto vývoj Marx pokladal za objektívnu zákonitosť, nezávislú od názorov a ideológii, ktorými si ľudia uvedomujú a uskutočňujú.
Rozpor výrobných síl a výrobných vzťahov sa podľa Marxa prejavuje najmä v antagonizme (nezmieriteľnom protirečení) dvoch hlavných spoločenských tried existujúcich v každej formácii (otrokov a otrokárov, poddaných a feudálov, proletariátu a buržoázie), ktoré vedú triedny boj, pretože každá z nich obhajuje vlastný záujem. Triedny boj vedie k revolučnému pretvoreniu spoločnosti, k striedaniu formácií a k zániku bojujúcich tried. Vyvrcholením historického vývoja spoločnosti mala byť podľa Marxa socialistická revolúcia a jej výsledok – odstránenie tried a triedneho rozdelenia spoločnosti na vykorisťovateľov a vykorisťovaných, a teda vytvorenie beztriednej, komunistickej spoločnosti.
Čmile Durkheim (1858 - 1917) je najvýznamnejšou postavou francúzskej soc. v čase jej prudkého rozvoja na prelome 19. a 20. stor. Je tvorcom vlastnej sociologickej školy.
Sociológiu budoval podľa vzoru prírodných vied, pričom nadväzoval na Comtov pozitivizmus. Podľa Durkheima soc. má mať svoj vlastný predmet i metódy skúmania. Má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty. Za sociálne fakty pokladal tie stránky sociálneho života, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na jednotlivcov, a zároveň majú vlastnú existenciu, nezávislú od individuálnych prejavov jednotlivcov. Sociálne fakty sú teda odlišné od biologických, či psychologických individuálnych javov. Sociálnym faktom je napr. právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda, obyčaje atď. Sú to fakty kolektívneho vedomia, preto ich Durkheim nazýval kolektívne predstavy, ktoré vznikajú hromadením a prelínaním sa individuálnych vedomí. Tieto kolektívne predstavy však nemožno spätne previesť na individuálne vedomie. Popri faktoch kolektívneho vedomia, ktoré Durkheim považoval za skutočnosť „ sui generis “ (svojho druhu), rozlišoval aj materiálne fakty, ktoré nazýval morfologické. Rozumel nimi stavbu a formu zložiek spoločnosti, jej štruktúru a pod.
Hoci Durkheim pri skúmaní spoločnosti a jej zákonitostí vychádzal zo vzoru prírodných vied, zároveň chápal spoločnosť ako realitu osobitého druhu, ktorá sa líši od ostatných druhov reality (fyzikálnej, biologickej a pod.). Spoločnosť nie je jednoduchým súhrnom jednotlivcov, má nad nimi prevahu. Svojimi vlastnosťami je špecifická a bohatšia, odlišuje sa od vlastností jednotlivcov, ktorí ju tvoria, podobne ako napr. chemická zlúčenina nie je len nahromadením jednotlivých prvkov, ale ich syntézou. Vnútornú súdržnosť spoločnosti podľa neho zabezpečuje sociálna solidarita. V nerozvinutých, archaických spoločnostiach to bola tzv. mechanická solidarita, založená na podobnosti jednotlivcov a ich funkcií v spoločnosti, kde individuálne charakteristiky jednotlivcov nie sú rozvinuté, a pohlcuje ich kolektív. V rozvinutých spoločnostiach existuje tzv. organická solidarita, založená na rozdielnosti, rozvinutosti individuálnych charakteristík jednotlivcov a ich vzájomnej závislosti v systéme spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú na základe deľby práce. Aj pri budovaní metodológie sociologického skúmania slúžili Durkheimovi ako vzor prírodné vedy – ich induktívna metóda (formulovanie všeobecných téz a záverov na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov) a princíp pozorovateľnosti. Preto soc. mala sociálne javy skúmať objektívne, nezávisle od ich subjektu, „ ako veci“. Keďže povedzme kolektívne predstavy nemožno priamo pozorovať, musí ich soc. skúmať iba na základe toho, ako sa objektívne materiálne prejavujú (napr. príslovia umožňujú odhaliť zvyky národov, umelecké diela, ich vkus a pod.). Cieľom soc., tvrdí Durkheim, nie je iba opis sociálnych javov prostredníctvom týchto objektívnych ukazovateľov, ale stanovenie príčinných súvislostí aj zákonov.
Na základe týchto teoretických a metodologických princípov Durkheim skúmal funkcie a následky rastúcej deľby práce v spoločnosti, problematiku samovražednosti, úlohu posvätného v sociálnom živote i ďalšie sociálne javy.
Max Weber (1864 – 1920) bol nemecký historik, právnik, ekonóm a sociológ. Pri budovaní svojej sociologickej koncepcie nenadväzoval na myšlienky A. Comta, ale na dielo nemeckého filozofa Wilhelma Diltheya, podľa ktorého humanitné vedy si nemôžu brať za vzor prírodné vedy, pretože vedecké poznanie v nich musí zohľadňovať skutočnosť, že človek na rozdiel od ostatnej prírody, je vedome konajúca bytosť.
Sociológiu pokladal za vedu o sociálnom konaní jednotlivcov, pričom sociológia zaujíma iba to konanie ľudí, ktoré má pre nich istý subjektívny zmysel. Sociálne konanie obsahuje dva momenty: subjektívnu motiváciu jednotlivca, bez ktorej nemožno hovoriť o konaní, a orientáciu na iného človeka (iných ľudí), bez ktorej zasa nemožno konanie chápať ako sociálne. Všetky spoločenské výtvory, napríklad manželstvo, hospodárstvo, štát, sú podľa neho len kombináciami sociálnych konaní. Weber tvrdil, že ani rôzne kolektívity, ani spoločnosť nie sú subjektmi sociálneho konania, nie sú sumou sociálnych konaní jednotlivcov, ktorí sú jedinými subjektmi sociálneho konania.
Keďže sociálne konanie je orientované na iných ľudí a vždy má istý subjektívny zmysel, možno ho pochopiť, a teda vysvetliť. Preto Weberovu sociológiu nazývame chápajúcou sociológiou. Pochopiť nejaké sociálne konanie znamená podľa Webera postihnúť jeho subjektívny zmysel. Vzorom sociálneho konania, s ktorým sa všetky ostatné druhy konania porovnávajú, je účelno-racionálne konanie. Toto konanie Weber pokladá za tzv. ideálny typ konania.
Metódu ideálnych typov Weber rozpracoval ako nástroj vysvetľovania sociálneho konania. Ideálny typ je myšlienkový obraz, ktorý vzniká jednostranným zdôrazňovaním jedného alebo viacerých hľadísk či stránok javov, ktoré sú v skutočnosti rozptýlené. Takýto myšlienkový obraz ukazuje, aký priebeh by malo určité konanie, keby bolo orientované iba účelne a racionálne. Porovnanie ideálneho typu s realitou umožňuje pochopiť a vysvetliť skutočné konanie, vysvetliť, prečo sa odchyľuje od hypotetického ideálneho typu konania atď.
Max Weber svojimi prácami prispel k rozpracovaniu otázok ekonomických, politických a náboženských inštitúcií života spoločnosti a ich vzájomných vzťahov a súvislostí.
V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia vznikli aj ďalšie sociologické smery. Významné postavenie mala evolucionistická sociológia, nemecká formálna sociológia, rôzne psychologické a naturalistické smery.
Súčasná sociológia
Najvýznamnejšími smermi súčasnej sociológie sú teórie sociálneho konsenzu, teórie sociálneho konfliktu a alternatívna sociológia, nazývaná aj interpretatívna.
Teórie sociálneho konsenzu, ktoré vznikali od štyridsiatych rokov 20. storočia rozvíjaním niektorých Comtových a Durkheimových myšlienok, reprezentuje predovšetkým štruktúrny funkcionalizmus, dominujúci teórii päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Táto teória usporiadania spoločnosti zdôrazňuje, že jednota, integrovanosť spoločnosti je založená na tom, že členovia spoločnosti zhodne uznávajú základné hodnoty, ďalej poukazuje na závislosť častí od spoločenského celku, význam vnútornej rovnováhy pre fungovanie spoločnosti a harmonickú sebareguláciu ako cieľový stav spoločnosti. Východiskovým pojmom je pojem funkcia. Každá časť spoločnosti, každý sociálny jav plní v spoločnosti svoju funkciu, je funkčne spätý s ostatnými javmi a spolu s nimi plní svoju úlohu vo fungovaní spoločnosti. Spätosť a vzájomnú závislosť častí a celku spoločnosti vyjadruje termín sociálny systém.
Teórie sociálneho konfliktu vznikali od päťdesiatych rokov ako kritická reakcia časti sociológov na jednostrannosť štruktúrneho funkcionalizmu. Tá viedla buď k odmietaniu štruktúrneho funkcionalizmu, alebo k jeho dopĺňaniu o stránky, ktoré dostatočne nerozpracoval.
Teória konfliktu skúma podobné otázky ako štruktúrny funkcionalizmus, ibaže na ne odlišne odpovedá. Kým štruktúrny funkcionalizmus kladie povedzme otázku, aké funkcie plnia sociálne skupiny a organizácie v spoločnosti, teória konfliktu sa pýta, komu tieto skupiny a organizácie slúžia, resp. prospievajú, pre ktorú časť spoločnosti je ich existencia funkčná. Základnými prvkami spoločenského života sú záujmy. Snaha obhajovať a dosahovať vlastné záujmy má v ľudskom správaní rozhodujúcu úlohu. Rôznorodosť spoločnosti spôsobuje rôznorodosť až protikladnosť záujmov jej jednotlivých častí a výsledkom je vnútorné rozdelenie spoločnosti. Rôznorodosť záujmov a ohraničenosť spoločenských zdrojov, ktorá znemožňuje uspokojiť záujmy všetkých častí spoločnosti, vedie k sociálnym konfliktom. Tie však nemusia vždy ohrozovať spoločnosť, niekedy môžu, naopak, prispieť k upevneniu jej integrovanosti a stability, napr. tým, že uvoľnia existujúce napätie, vyriešia problémy a pod.
Alternatívna, resp. interpretatívna, sociológia reprezentuje viaceré teoretické smery, ktoré sú alternatívou predchádzajúcich dvoch smerov. Jednotlivé prúdy alternatívnej sociológie sa zaoberajú najmä sociálnym konaním a vzájomným pôsobením jednotlivcov, teda na rozdiel od teórií sociálneho konsenzu a sociálneho konfliktu mikroúrovňou sociologickej analýzy spoločnosti. Začali vznikať v šesťdesiatych rokoch predovšetkým v USA. Patrí medzi ne tzv. symbolický interakcionizmus, fenomenologická sociológia, etnometodológia, existencialistická sociológia i ďalšie menej významné smery a školy.
Symbolický interakcionizmus vyzdvihuje pri skúmaní správania jednotlivcov významy, ktoré ľudia pripisujú rôznym činnostiam a veciam vo svojom okolí. Tieto významy sú produktmi vzájomného pôsobenia ľudí. Sociálne interakcie ľudí sú sprostredkované používaním symbolov čiže skutočností, ktorým ľudia pripisujú určitý význam, interpretujú ich a podľa toho, ako ich pochopia, reagujú na ne vlastným správaním. Takto ľudia svojím každodenným pôsobením vytvárajú, udržiavajú, ale aj menia svoj sociálny svet i celú spoločnosť.
Aj fenomenologická sociológia sústreďuje svoju pozornosť na svet každodenných skúseností, každodenného života jednotlivcov, pričom sa zaujíma najmä o to, ako tento svet každodennosti vzniká a čo ho udržiava.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
Základy sociológie
Ján Keller: Úvod do socilógie