Grécko (ročníková práca)

Grécko pod správou vojenskej aristokracie
Mykény

Začiatkom 16 st. pred naším letopočtom sa zmenilo usporiadanie Balkánskeho poloostrova. Mykény sa stali strediskom vojenskej civilizácie a hneď na to vznikli veľké metropoly aj v strednom a južnom Grécku. Zrodila sa mykénska kultúra, ktorá pretrvala štyri storočia.
Dve kruhové pohrebiská, jedno z roku 1600 a druhé z roku 1500 pred našim letopočtom, sú svedkami prosperity a originálnosti mykénskej kultúry. Pozornosť si zasluhujú tri hlavné črty – prvou je posvätný význam kruhov, druhou bohatstvo a luxus predmetov zachovaných v hroboch a zjavná príslušnosť mŕtvych k vojenskej aristokracíi, do tretice je to úmysel neprestajne pripomínať moc a autoritu zosnulých.
Poklady, nachádzajúce sa v hroboch, sú predmety vyrobené zo vzácnych materiálov (zlata a slonoviny), opracované mimoriadne jemnou, akoby ženskou rukou. Nachádza sa tu veľké množstvo mečov a iných bronzových predmetov, patriacich k výzbroji bojovníka. Ucelený pohľad ukazuje, že v týchto špecialne upravených hrobkách ležia telá osôb, ktoré stáli na čele sociálnopolitickej štruktúry, odlišnej od dovtedajšieho usporiadania gréckej spoločnosti. Zo zobrazení bojových vozov a mečov na stélach a textov na tabuľkách vyplýva jasná súvislosť medzi vojenskou výzbrojou a novou organizáciou spoločnosti. To, že je medzi nimi nejaký vzťah a zbrane sa objavujú v hojnom počte, neodhaľuje príčiny vzostupu krajiny a narastania jej bohatstva. Hroby a ich obsah poukazujú na ustavičný rozvoj remeselníckej a umeleckej zručnosti, ako aj na zakladanie dynastíi v strednom Grécku a na Peloponézskom poloostrove v 15 st. pred našim letopočtom. Typ hrobky, do akej sa dávali pochovávať králi, bol až dovtedy neznámi a poddaní naň nemali nárok. Tieto hrobky sa nazývajú tholos alebo úle. Sú to otvory vyhĺbené do skál, alebo stavby s kruhovým pôdorysom a zvláštnou kužeľovitou strechou, vstupovalo sa do nich chodbami, ktoré sa po pohrebnom obrade zasypali zemou. V hroboch je uložené obrovské bohatstvo. Rozprávkový poklad, ktorý sa našiel v Atreovej pokladnici v Mykénach, je toho vynikajúcim príkladom. V okolí kopulových hrobov sa nachádzajú aj iné hroby, určené pre rodinných príslušníkov elity, sú však postavené odlišným spôsobom a pohrebná výbava už nie je taká bohatá. Z rovnakého obdobia pochádza aj mykénska keramika, ktorá sa našla vo veľkých množstvách po celom územíi stredomorskej panvy: na Sicílíi, v južnom Taliansku, na Rodose a Cypre a v Miléte. Je dôkazom mohutnej ekonomickej expanzie a rozvinutého obchodu, zvlášť, pokiaľ ide o ambru, slonovinu a vzácne kovy. Rôzne predmety, pochádzajúce z Mykén, z obdobia po roku 1400 pred naším letopočtom, nachádzame až v strednej Európe a na juhu Anglicka. Nie je nám známe, ako sa mykénske výrobky dostávali do vzdialených krajov. Mykénčania si zrejme vytvárali obchodné zastupiteľstvá, no napriek tomu nepredpokladáme, že išlo o kolonizáciu a ovládanie daných územíi.
Približne 400 mykénskych sídiel, odkrytých pri archeologickom výskume, dokumentuje jestvovanie hierarchicky usporiadanej spoločnosti, riadenej vrstvou bojovníkov, s kráľom na čele.
Králi a šľachta najprv dokazovali svoju moc stavbou hrobiek. Od 15. storočia pred naším letopočtom budovali paláce v Tirynte, Pyle, Mykénach, Aténach a Tébach. Opevnené stavby dodávali týmto mestám vzhľad stredovekých pevností. Jadrom stavieb bol megarón, ktorý mal tri časti: vonkajšiu bránu, predsieň a veľkú sieň so štyrmi stĺpami, stojacimi okolo kozuba a podopierajúcimi strechu. Okolo megarónu boli vystavané izby, pracovne a sklady. Tieto kráľovské príbytky boli predobrazom gréckych chrámov, sídiel bohov.
Pozornosť, ktorá sa venovala budovaniu hradieb, mala politické dôvody. Tabuľky nájdené v ruinách palácov obsahujú len inventárne súpisy a výsledky kontrol, ktoré vykonávali úradníci medzi roľníkmi, remeselníkmi oblasti. Podrobnejšia analýza mykénskych dokumentov nám však ukazuje, že Grécko bolo v tom čase rozdrobené na nezávislé byrokratické štátiky, pre ktoré bola charakteristická prítomnosť vojenskej aristokracie, vysoká úroveň remeselníckej výroby a rozvinutý zahraničný obchod, v ktorom najfrekventovanejším tovarom boli kovy a luxusné výrobky. Tieto kniežatstvá boli založené na princípe ozbrojenej neutrality a to vo vzájomných vzťahoch i vo vzťahu pánov k poddaným. Nič neoprávňovalo Mykénčanov, aby presadzovali svoju moc za hranicami Argolidy, ani aby uplatňovali centralizovanú moc ako Asýrčania.
Táto mocná a bohatá ríša sa však koncom 13 storočia pred naším letopočtom nečakane rozpadla. Spolu s palácmi sa zrútila aj spoločenská štruktúra, zaniklo mykénske lineárne písmo typu B, ktoré vynikajúco slúžilo na administratívne účely. Postup morských národov pochádzajúcich zo strednej Európy, ktoré v tej dobe dosiahli Blízky východ, súvisel s tým náhlym úpadkom. V priebehu 12 storočia pred naším letopočtom sa grécka spoločnosť uzatvorila do seba a nastal koniec doby bronzovej.
Trójska vojna bola v starovekej tradícíi udalosťou, ktorá slúži ako záchytný bod pre chronologizáciu historických udalostí. Iliada rozpráva o konci výpravy , ktorú viedol Agamemnon a achájski králi proti tomuto mestu na severozápade Malej Ázie. Súdiac podľa archeologických výskumov, Trója bola v období vrcholného mykénskeho rozkvetu malým mestečkom. Vôbec sa nepodobala slávnemu Priamovmu mestu, ktoré by malo počas 10 rokov odolávať gréckym útokom. Okrem toho Trója bola zničená o niekoľko desaťročí neskôr ako mykénske paláce. Teda nie je možné, aby vojna prebiehala tak, ako to okolo roku 1200 pred našim letopočtom opísal Homér. Máme z toho usudzovať, že k nej nikdy nedošlo? Nemôžeme vylúčiť hypotézu o pomoci zo strany Achájcov, utekajúcich z Grécka, ktorým sa dostalo slávy vďaka ľudskej fantázíi, ktorá spája prežívajúce legendy z dávnej minulosti s nedávnou skutočnosťou.
V rokoch 2200 až 2100 pred naším letopočtom zachvátila Grécko, Tróju a ďalšie sídla v Anatólíi silná deštručná vlna, svedčiaca o imigrácíi Indoeurópanov do egejskej oblasti.

Príchod týchto Grékov bol impulzom zrodu novej kultúry, v ktorej sa miešali staré prvky miestnej kultúry s novými vplyvmi.
Stopy tejto civilizácie sa nám stratili až do roku 1600 pred naším letopočtom, keď náhle vystupuje na povrch moc a bohatstvo Mykén.
Zaužívanými kritériami pri chronologizácíi histórie Grécka v období pred naším letopočtom sú: keramika pre staršie obdobie a sochy pre mladšie obdobia. Dátumy sú určené približne a to až do prehistorických dôb.
Doba bronzová (3000 – 1200 pred našim letopočtom) Časové rozpatie jej trvania a jej chronologizácia sa mení v závislosti od danej oblasti. Končí rokom 1200 pred naším letopočtom v Grécku zánikom mykénskej civilizácie, rokom 1400 pred naším letopočtom na Kréte zánikom minójskej cvilizácie, rokom 1100 pred naším letopočtom na Cypre založením Salamíny a rokom 1200 pred naším letopočtom v Tróji vyľudnením mesta.
Grécky stredovek (800/750 – 500 pred naším letopočtom) nastupuje po ťažkom a búrlivom prechodnom období temna od 1200 do 800 pred naším letopočtom a trval od stabilizácie politického usporiadania Grécka až do začiatku perzských vojen. Otvorenie Olympíjskych hier v roku 776 pred naším letopočtom je počiatočným dátumom v gréckom kalendári. V tomto období sa rozvíjali mestské štáty, prebiehala kolonizácia územia stredomorskej panvy, reforma spôsobu boja, formovala sa spoločensko – politická štruktúra riadená zákonodarcami a bola nastolená tyranida.
Klasické obdobie (5 – 4 storočie pred naším letopočtom) v gréckych mestách, najmä v Aténach, vznikali významné diela gréckej kultúry.
Helenistické obdobie (336 – 31 pred naším letopočtom) sa začalo založením Alexandrie a skončilo sa dobytím Stredomoria Rimanmi a pádom Ptolemaiovej gréckej monarchie v Egypte. Civilizácia sa posunula k novým sídlam, k Alexandríi a Antiochíi a kozmopolitné mestá veľkých monarchíi sa stali strediskami helenizácie vtedajšieho sveta.


Iliada a Odysea, biblia Grékov
Homérsky svet

Tradícia vykresľuje Homéra, údajného autora Iliady a Odysey ako slepého starca, putujúceho od mesta k mestu a deklamujúceho svoje verše. To je však iba legenda, pokiaľ ide aspoň o texty. Nepoznáme ani autora ani čas ich vzniku. Sú najstarším písomným svedectvom o období starovekého Grécka a pre starých Grékov boli skutočnou encyklopédio poznania, základnými dielami prednášanými pri slávnostných príležitostiach. Tieto texty sa učili deti už od raného veku.
Obidva eposy vznikli v Ióníi, na západnom pobreží Malej Ázie, Iliada okolo roku 750 pred naším letopočtom a Odysea o niečo neskôr. Zostavil ich jeden alebo dvaja básnici, príslušníci aoidskej školy. Aodi čo rapsódi sa pri spievaní svojich veršou doprevádzali hrou na lýre. V príbehoch ožívali pohnuté časy mykénskych Grékov, obdobie 14. a 13. storočia pred naším letopočtom. Nájdeme v nich aj obraz 11. a 9. storočia pred naším letopočtom.
Dajme autorovi, či autorom meno Homér. Podarilo sa mu utajiť dobu, v ktorej žil. V textoch vôbec nespomínajú grécke stavby v Malej Ázíi, ktoré tu boli dosť početné v 8. storočí pred naším letopočtom. Nezmieňujú sa ani o Dóroch, národe, ktorý sem prišiel koncom 2. tisícročia pred naším letopočtom. Nenájdeme tu ani stopu prezrádzajúcu dialekty či inštitúcie helénskeho sveta.
Básnik viac či menej dobre pozná a chápe dobu, o ktorej hovorí. Lokalizuje strediská mykénskej spoločnosti a správne hodnotí ich relatívnu moc, i keď zle interpretuje štruktúru, teda aj poslanie achájskych sídiel. Nie je mu jasné použitie bojových vozov. Spoločenská štruktúra v jeho podaní sa odlišuje od byrokratického systému Mykénčanov. Bronzové trojnožky, ktoré podľa neho pochádzajú z Achamemnónovho pokladu, pochádzaju z neskoršej doby. Telá jeho hrdinov sú po smrti spopolnené, kým mykénske hrobky dokazujú, že starí Gréci pochovávali telá mŕtvych do zeme. Eposy teda poskytujú obraz o materiálnej stránke života Mykénčanov – miesta deja, zbrane, ako napríklad Ajantov štít. Nepodávajú obraz o inštitúciach ani o kultúre. Sú dielom básnika, nie historika a napriek istým nepresnostiam a zveličovaniu pred očami čitateľa ožíva rušné dianie v spoločnosti.
Homérovi hrdinovia sú králi a šľachta. Vlastnili úrodné zeme, veľké stáda a viedli nádherný život, plný veľkolepých slávností, poľovačiek a hier, v ktorom mali svoje miesto aj lokálne vojny. Ich domy boli strediskami spoločenského diania a moci, závislých na bohatstve, osobnej odvahe, vzťahoch vytvorených vhodnými sobášmi, na výhodných zmluvách i služobníctve. Ich život sa riadil súborom pravidiel a zákonom cti, ku ktorým patrí aj pozvanie k stolu, výmena darov, obetovanie bohov, zaužívané pohrebné obraty. Kráľ, prvý spomedzi šľachticov, vykonával funkciu sudcu, zákonodarcu, i najvyššieho veliteľa vojenskych oddielov. Často však bol nútený bojovať proti šľachte, ktorá dokázala poraziť kráľovskú moc, o čom svedčí aj situácia v Itake za Odyseovej neprítomnsti. Ľud sa počas zhromaždení čí zápasov zdá byť nemou a úplne indiferentnou masou, aj napriek tomu, že ide o skutočné súboje dvoch po zuby ozbrojených šampionov. V spoločnosti jestvujú aj otroci. V Iliade sú to zajaci a v Odysee domáce služobníctvo, ich osud však nie je zvlášť polutovaniahodný. Len vedci, demiurgovia, veštci, aoidi, lekári a kováči sa tešia vyššiemu a zvláštnemu postaveniu. Muži sa venujú námornému obchodu, ktorý je mimoriadne dôležitý pre dovoz vzácnych kovov, prepychových odevov a iných výrobkov. Obchodníkmi však boli cudzinci, Feníčania. Anonymita más je výsledkom autorovej koncepcie sústrediť sa na hlavných hrdinov a ich činy, ale zároveň odráža nejasné rozdelenie do kategóríi, zvlášť pokiaľ ide o rozlišovanie slobodných a neslobodných občanov krajiny. Ostrá deliaca čiara oddeľuje len šľachtu od plebsu. Z toho vidieť, že na vrchole spoločenskej štruktúry bola trieda s rovnakým systémom hodnôt.
Nositeľkou hrdinskej morálky je vojenská aristokracia. Cnosti, ktoré jej príslušníci preukazujú v boji, jej vyslúžili slávu a nesmrteľnosť v pamäti ľudstva. Z takéhoto chápania morálky vyplýva neustála snaha o angažovanosť a súperenie, ako aj presvedčenie, že smrť v boji je krásna. Táto myšlienka bola mimoriadne silná v dobe Achilla, Hektora a Patrokla a vďaka nej národ prisúdil svojim hrdinom večnú mladosť a neochvejnú silu. Odlišujú sa od ostatných impozantným zjavom a fyzickou krásou. Pre Homérových hrdinov je typické, že najčastejšie riadia svoje činy vôlou bohov, pánov osudu. V Iliade sa zúčastňuju boja Achájcov a Trójanov a stoja na strane božích chránencov. Bohovia majú ľudskú podobu i charakter. Od obyčajných smrteľníkov sa líšia nesmrteľnosťou, telesnou podstatou a obsolútnou autoritou boha Dia pre všetkých obyvateľov Olympu. Hrdinovia sú potomkami bohov, napriek tomu sú však odsúdený na smrť. Je pozoruhodné, že charakter spoločnosti je v Homérových eposoch odlišný. V Iliade prevládajú vojenské hodnoty, kým Odysea ukazuje krajinu v mieri, kde ľudia pracujú na zveľaďovaní svojho majetku. Básnické skladby sú čiastočne skutočným a čiastočne vymysleným obrazom zaniknutej spoločnosti, zároveň však ukazujú aj univerzálne pravdy o človeku, živote a smrti. Uchované v písomnej podobe sú dedičtvom minulosti a inšpiráciou pre umelcov od antických dôb až dodnes.

Homérové eposy vznikali v druhej polovici 8. storočia pred naším letopočtom, v čase opätovného rozvoja písomníctva, podmieneného prevzatím a modifikáciou fenickej abecedy. V predchádzajúcom období prevládalo ústne podanie.
Pre dobu ich vzniku boli charakteristické dva fenomény, ktoré otvorili novú éru v históríi Grécka. Na jednej strane to bol vznik a pomalý rozvoj sídlisk, typických štruktúr, ktoré vymedzovalo určité územie, kde okolité mestá (s centrom – agorou, miestom ľudových zhromaždení) a vidiek tvorili neoddeliteľný celok a občianske spoločenstvo. Na druhej strane to bol začiatok mohutného rozpínania Hellady, t.j. gréckeho sveta, ktorý počas dvoch storoči dosiahol územie, ohraničené pobrežím Čierneho mora a brehmi Atlantického oceánu.
Iliada – v dvadsiatichštyroch spevoch opisuje Homér priebeh Trójskej vojny. Grék Achilles sa po hádke s Agamemnónom utiahol do svojho stanu. Prijal výzvu vrátiť sa do boja a pomstiť svojho priateľa Patrokla, ktorého zabil Trójan Hektor. Achilles vraha zabil a vliekol jeho mŕtvolu okolo Patroklovho hrobu. Potom ju odovzdal Priamovi, trójskemu kráľovi a Hektorovmu otcovi. Pripomeňme si, že trójska vojna začala kvôli Grékyni Helene, manželke spartského kráľa Menelaa, ktorú uniesol Trójan Paris. Vojna sa skončila vojnovou lsťou – Gréci ukrytí v útrobách obrovského dreveného trójskeho koňa prenikli do obliehaného mesta a zmocnili sa ho. Tieto dve udalosti nenájdeme v epose Iliade.
Odysea – epos tvorí dvadsaťštyri spevov, ktoré rozprávajú dobrodružstvá Grékov, hlavne však príbeh itackého kráľa Odysea po víťazstve nad Trójou. Prvé spevy opisujú dobrodružstvá Telemacha, Odyseovho syna, ktorý sa vydáva hľadať svojho otca. Jadro eposu vyratúva Odyseove hrdinské činy i nezdary, od jeho odchodu z Tróje až po jeho návrat do Itaky (prechádza cez krajinu Lotofágov, ocitá sa v Kyklopovej jaskyni, pobýva na ostrove čarodejnice Kirké, plaví sa územím sirén, a desať rokov je väzňom nymfy Kalipso). Posledné spevy sú o Odyseovej a Telemachovej prefíkanosti, vďaka ktorej znovu získal svoj trón v Itake a porazil uchádzačov o ruku svojej ženy Penelopy.

Stretnutie dvoch svetov
Maratón

6.augusta 490 pred naším letopočtom perzská armáda vstúpila na Maratónsku planinu, blízko Atén. O šesť dní neskôr, tesne pred príchodom posíl zo Sparty, Aténčania vlastnou silou porazili útočníkov. Ohromujúce víťazstvo!
Rozmach Perzskej ríše narazil na odpor a víťazný boj posilnil váźnosť Aténčanov. Vďaka nemu si obyvatelia gréckych miest uvedomili svoj pôvod a príslušnosť k jednej kultúre. Pre helenistickú civilizáciu to bol medzník na ceste k dosiahnutiu jej vrcholu v 5. storočí pred naším letopočtom.
Roku 499 pred naším letopočtom došlo v Malej Ázíi k vzbure Grékov, poddaných veľkého perzského kráľa Dareia, ktorá spustila mechanizmus vedúci až k médskym vojnám. Herodotos označil faktory, ktoré zrejme boli príčinou vzbury. Samotná perzská nadvláda nezapríčinila vznik protestného hnutia, ohrozila však slobodu Grékov, ktorú v ich chápaní definoval človek ako občan. Okrem toho, koncom predošlého storočia, roku 513 pred naším letopočtom Dareios utrpel na Dunaji porážku v boji so Skýtmi. Tak sa naštrbil mýtus o perzskej neporaziteľnosti. Obyvatelia Iónie sa zjednotili v metropole Miléte a vydali sa na pochod na Sardy, hlavné mesto jednej z perzských provincíi (satrapie), ktoré nakoniec podpálili. Tento opovážlivý čin vyvolal vlnu sympatíi k povstalcom od Byzantionu až k Cypru. Pre Peržanov to znamenalo oveľa väčšie nebezpečenstvo ako nepokoje v Ióníi, keďže ohrozovalo ich kontrolu nad Tráciou na severe a nad námornými prístavmi Kilíkie a Sýrie – Fenície. Dareios zasiahol vojenskou silou. V rokoch 497 – 496 pred našim letopočtom obsadil Cyprus a mestá popri morskej úžine. Povstania Iónov boli ohrozené Roku 494 pred naším letopočtom Peržania zrovnali so zemou Milétos, zbúrali múry mesta a deportovali časť jeho obyvateľstva.
Podľa Herodota, účasť melého kontingentu Aténčanov pri obliehaní Sárd roku 498 pred naším letopočtom vysvetľuje pohromy, ktoré sa sypali na Grécko v rokoch 490 – 479 pred naším letopočtom. Veľký kráľ vraj prisahal, že sa pomstí a jednému zo svojich dôstojníkov prikázal, aby mu to pripomínal niekoľkokrát za deň vetou :,,Pane, spomeň si na Aténčanov“.
Peržania roku 492 pred naším letopočtom potvrdili svoju nadvládu nad Tráciou a Macedóniou. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sa chceli pustiť do dobývania Grécka a pomstiť sa Aténčanov za ich účasť na iónskej vzbure.
Čo teda znamenala výprava roku 490 pred naším letopočtom? Bola vyjadrením úmyslu Peržanov rozšíriť zónu svojho vplyvu, zaistiť bezpečnosť svojej hranice v Egejskom mori a podporiť oddanosť perzskému kráľovi všade tam, kde to bolo možné. Herodot napísal, že Peržania už rok predtým rozoslali heroldov po celom Grécku, ktorí žiadali zem a vodu, to znamená vernosť Veľkému kráľovi. Intervencia zapadla do tohto obrazu perzských snáh tak, ako aj kampaň roku 490 pred naším letopočtom. Na jej začiatku si Peržania s použitím násilia alebo bez neho podrobili Kykladské ostrovy a ostrov Euboiu. V priebehu výpravy sa však zmenil program. Dobyvatelia narazili na Hippia, bývalého aténskeho tyrana, poslaného do exilu v perzskom hlavnom meste Súzach, ktorý chcel znovu dobyť svoju vlasť. Zrejme pod jeho vplyvom sa Peržania v roku 490 pred našim letopočtom vydali do Atiky a v septembri toho roku sa vylodili v Maratónskom zálive.
Miltiades bol jedným z desiatich stratégov, vysokých štátnych úradníkov, ktorí vždy počas jedného roka zastávali funkcie v riadení vojenských záležitostí. Aténčania v obave z návratu tyrana, mu vyjadrili svoju podporu. Stratég dal hlasovať za dve opatrenia: vyslať peších ťažkoodencov bojujúcich vo falange do Maratónu a požiadať Sparťanov o pomoc.
Aténčania, posilnení o vojsko zo susedného mesta Plataje, zaujali postavenie na vyvýšenine za planinou, a tak blokovali cestu do Atén. Po niekoľkých dňoch pozorovania Peržania jednej noci nalodili svoju jazdu, obišli Atiku a pristáli na protiľahlom brehu. V tej chvíli Aténčania prešli do útoku. Rýchlym postupom prekonali nebezpečnú zónu v dostrele perzských šípov a nepriateľ bezhlavo utiekol a nechal na bitevnom poli stovky mŕtvych a ranených, rýchly posol, ktorý niesol zvesť o víťazstve, bežal bez oddychu až do Atén a hneď po odovzdaní správy zomrel od vyčerpania. Nasledujúci deň sa perzská flotila pred Faleronom ocitla tvárou tvár víťazom, ktorí sa rýchlo vrátili na pomoc Aténam. Peržania sa vzdali ďalšieho boja a vrátili sa do Ázie. Sparťania si už len prišli pozreť bitevné pole.

Peržania nepripisovali porážke pri Maratone veľký význam, vzhľadom na množstvo podrobených ostrovov na území tiahnucom sa od Perzskej ríše až po hranice Grécka. Pre Aténčanom bolo toto ich víťazstvo veľmi dôležitou udalosťou, znamenalo rozchod s Peržanmi. Barbari sa stali večnými nepriateľmi a médska príslušnosť synonymom zrady. Výsledok bitky bol dôkazom veľkosti mesta a vyvolával u jeho občanov stále väčšiu hrdosť na jeho postavenie a dôveru v ochranu bohov.
Bol posledným prejavom spoločnosti, v ktorej spoločenstvo hoplitov predstavovalo občianský ideál. Túto výhru neskôr zatienilo víťazstvo pri Salamíne, kde roku 480 pred naším letopočtom počtom malá grécka flotila porazila priamo pred Xerxo-vými očami perzské loďstvo. Po prvý raz zjednotenie istej časti Grécka prekonalo ohromnú silu barbarov a úspechy druhej perzskej vojny potvrdili námornú prevahu Atén, opierajúcu sa o flotilu a Délsku ligu, založenú roku 477 pred naším letopočtom. Tak sa zrodilo veľké mesto, ktorého rozkvet trval počas celého 5. storočia.
Predpokladom budovania obrovskej Perzskej ríše, ktorá zahŕňala centrá veľkých starovekých civilizácíi (Egypta, Sýrie – Fenície, Mezopotámie) bolo politické zjednotenie národov na územíi medzi indickými hranicami a Stredozemným morom. Ríša bola dielom troch kráľov nad kráľmi (Kýra, Kambýsa a Dareia), ktorí sa striedali na jej čele a viedli dobyvačné vojny. Perzská ríša mala povesť neporaziteľného kráľovstva. V behistínskom nápise čítame Dareiove slová :,,Toto sú krajiny, ktorým vládnem“.


Atény – imperialistické i demokratické
Periklovo storočie

5. storočie pred naším letopočtom nesie v gréckom svete meno človeka, ktorý jej udával smer necelých dvadsať rokov, medzi 443 a 429 pred naším letopočtom. Tento zázrak sa dá vysvetliť faktom, že Atény v danom časovom rozpätí zažívali najkrajšie obdobie svojich dejín, obdobie demokracie a rozkvetu. Aténske spoločenstvo napriek vnútorným rozdielom a protirečeniam, našlo svoju jednotu v láske k mieru, v snahe o vytvorenie blahobytu a v ctižiadosti stať sa centrom celej ríše, ktorého existencia bola nevyhnutná pre fungovanie jej politického systému.
Dejepises Thukydides, Periklov súčastník a nadšený obdivovateľ jeho činov, označoval slovom monarcha toho, kto sa stal vzorom pre všetkých demokratov. Perikles bol po matke i po otcovi príslušníkom veľkých aristokratických rodov, ktoré naďalej ovládali a riadili život Atén, aj napriek ustanoveniu rovnostárskeho zriadenia. Thukydides zobrazoval Perikla, obklopeného intelektuálmi, vo svojej veľkolepej izolácíi od ľudu, ktorý ho ani trochu nemiloval.
Opakované zvolenia do funkcie stratéga v rokoch 443 až 430 pred naším letopočtom boli vyjadrením dôvery, ktorej sa Perikles tešil u väčšiny Aténčanov. Toto postavenie mu prisudzovalo moc a široké pole pôsobnosti. Perikles dokázal priviesť štát na takú cestu, ktorá zabezpečovala jeho občanom dôstojný život, slobodné používanie zvrchovaného postavenia, a tak prispievala k udržiavaniu spoločenskej rovnováhy. V súlade so svojim presvedčením, že nikto nesmie trpieť chudobou a znášať neradostné podmienky existencie, ak je schopný poskytnúť nejaké služby mestu, zaviedol mistofóru, príspevok pre tých, ktorí obetovali svoj čas na obranu verejných záujmov, a pre najchudobnejších, aby si mohli dovoliť účasť na predstaveniach. Ďalším príspevkom na dosiahnutie harmónie bolo aj prerozdelenie bohatstva vnútri občianskeho spoločenstva. Vytváral sa systém, ktorý spočíval v tom, že majetný občan financoval nejakú verejnú službu, napr. vystrojenie, vyzbrojenie a udržiavanie vojnovej lode, alebo zostavenie a platenie hereckého zboru.
Ekonomicka prosperita posilňovala pokoj v krajine. Mier zaručovala nadvláda Atén nad egejským svetom, ktorú dosiahli vďaka Délskej lige – námornému spolku pôvodne založenému na obranu Grékov pred Peržanmi, ktorého členovia platili určitý poplatok (phoros). Takto získané financie sa používali v prospech Atén. V tom je práve imperializmus, ktorý najlepšie poukazuje na spoločné ambície občanov mesta na čele s Periklom. Filozof Aristoteles tvrdí, že fungovanie ríše zabezpečovalo 20000 mužov, medzi nimi členovia posádok, ktoré brázdili Egejské more, zabezpečovali poriadok a kontrolu nad námornými cestami, po ktorých sa do Atén dovážali prvotné suroviny. Pokladnica uvoľňovala fondy na rozsiahle práce na Akropole, lebo periklovský princíp hovoril, že peniaze viac nepatria tým, čo ich dávajú, ale tým, čo ich dostávajú. Zdalo sa, že Grécko je v plnom rozkvete. Perikles neváhal a zorganizoval trestné výpravy proti tým, ktorí sa búrili proti aliancii. V dôsledku toho nastala zmena, členovia ligy už neboli spojenci, podrobení a na ich územiach boli prítomné aténske dozorné hliadky. Navyše, bývalí spojenci museli predstúpiť pred aténske súdy, ak v spornom prípade šlo o politické záujmy. Najlepším dôkazom a potvrdením ich podrobenia bola povinnosť používať atickú menu.
Všetky opatrenia, ktoré zbavili spojencov slobody, boli prejavom imperializmu a poznačili túžbu po demokratickej moci. Pireus sa stal aténskym prístavom, strediskom zhromažďovania tovaru zo všetkých končín sveta, obchodnou križovatkou. Ekonomická prosperita však nebola najdôležitejšia. To, čo podľa Perikla zabezpečovalo Aténam nesmrteľnosť, bola nadradenosť aténskej civilizácie.
Občania krajiny s nadšením počúvali diela veľkých tragických básnikov: Aischyla, Sofokla a Euripida, ktorým na súťažiach prisudzovali prvenstvo s istotou znalcov umenia. Zúčastňovali sa tiež na procesiách, prejavujúc tak úctu svojim bohom. Vlys na Parthenóne znázorňuje Panaténajské slávnosti.
Tieto oslavy boli prejavom vlasteneckej hrdosti, citu, ktorý je zvečnený v Parthenóne, chráme zasvätenom Aténe. Tento nádherný chrám je len jedným prvkom Periklovho rozsiahleho urbanistického projektu na oslavu bojovného charakteru bohyne Atény – Akropoly alebo najvyššieho miesta aténskych brehov. Je to komplex posvätných budov, do ktorého sa vchádzalo cez monumentálny portál Propylaje, ďalej sa prechádzalo popred obrovskú bronzovú sochu Atény, ktorej autorom bol sochár Feidias. Tento monument z kameňa a vzácneho kovu je pre všetkých svedectvom o ambícíi prvého občana urobiť zo svojho mesta najkrajšie a najslávnejšie mesto gréckeho sveta. Rozšírovanie nadvlády a politického vplyvu Atén znepokojovalo ostatné mestá, najmä Spartu, podporovanú spojencami z peloponézskej konfederácie. Niekoľko malých incidentov roku 431 pred naším letopočtom potom stačilo na vypuknutie vojny. Konflikt trval až do roku 404 pred naším letopočtom, spustošil Atény a z Grécka, krátkodobo ovládaného Sparťanmi, urobil obeť krízy systému občianskych hodnôt.

Pokus o utvorenie celosvetovej ríše
Alexander Veľký

Roku 336 pred naším letopočtom, po zavraždení Filipa Macedónskeho, armáda vyhlásila za kráľa jeho dvadsaťročného syna. Počas jeho dvanásťapolročnej vlády sa zmenila tvár Grécka a celého východného sveta. ,,Po Alexandrovi nič nie je tak ako predtým“. Celá Alexandrova osobnosť nesie v sebe črty hrdinu.
Podľa legendy bol zo strany svojej matky Olympie Achillovým potomkom a zo strany otca Filipa potomkom Herakla (Diovho syna). Alexander mal dvojitý božský pôvod a Amon, egyptský boh, ho vyhlásil za svojho syna a prisľúbil mu ovládnutie celého sveta. Tieto dva fakty mu prisudzovali výnimočný osud a priam mu predurčovali jeho megalomanské správanie. V jeho osobnosti sa prejavoval Grék i barbar. Ako Aristotelov žiak dostal encyklopedické vzdelanie a naučil sa základom sebaovládania. Jeho vášnivosť však zapríčinila to, že podľahol prchkosti, v ktorej dokázal zabiť svojho priateľa Kleita a veliteľa Parmeniona. Rád sa zúčastňoval orgíi a bujarých pitiek.
Od roku 336 pred naším letopočtom v Macedóníi dôrazne a energicky likvidoval všetkých, ktorí by ho prípadne mohli zbaviť moci. V Grécku podnikol bleskovú výpravu a zmrazil všetky nádeje na slobodu, ktoré ožili po smrti jeho otca. Vyplienil a zrovnal so zemou Téby, aby dokázal svoju veľkosť. Gréci sa odvtedy neodvážili zdvihnúť hlavy a Alexander mohol začiatkom roku 334 pred naším letopočtom pokojne odísť do Ázie. Bolo to pokračovanie Iliady, odplata za perzské vojny. Skôr ako dosiahol brehy Troady, Alexander hodil do mora zlatú čašu. Na pevnine zabodol do zeme svoju kopiu na znak toho, že ju dobyl oštepom. Hneď na začiatku výpravy sa v jeho mysli usídlila myšlienka vytvoriť celosvetovú monarchiu.
V priebehu niekoľkých mesiacov si podrobil Malú Áziu. Po porážke armády satrapov na riečke Granikos oslobodil pobrežné mestá. V Gordione preťal uzol, s ktorým si nik nevedel poradiť, a tým si otvoril cestu k definitívnemu dobytiu Ázie. Roku 333 pred naším letopočtom sa stretol na Isse s Veľkým kráľom a prinútil ho k bezhlavému úteku.
Alexander túžil po rozbití nadvlády Peržanov nad námornými cestami. Zmocnil sa teda sýrsko – feníckych miest: v auguste 332 pred naším letopočtom, po sedemmesačnom obliehaní, padol Tyros a hneď nasledovala Gaza. Odtiaľ postupoval do Egypta, kde ho vítali ako osloboditeľa. V Memfise sa nasadil dvojitú korunu, v oáze Siwa dostal boží príkaz vládnuť a roku 331 pred našim letopočtom založil Alexandriu. Stal sa pánom mora a keďže si bol úplne istý Egyptom, prekročil Eufrat a Tigris. V Gaugamelách rozdrvil obrovskú Dareiovu armádu Peržanov, ktorí si doviedli na pomoc vozy a slony. Vstúpil do Babylonu a obetoval tam miestnemu bohu Mardukovi, aby si vyslúžil uznanie ako pán štyroch svetových strán. Pokračoval dobytím Súz a Persepolisu, ktoré vypálil a vyraboval. Vnikol do Pasargád, kde si uctil Kýrov hrob. Ovládol Irán a pokračoval v prenasledovaní Dareia. Po jeho smrti mu ako dedič Achajmenovcov vystrojil veľkolepý pohreb. Potom sa obrátil na východ a napriek nehostinným podmienkam a aktívnemu odporu niektorých miest tu násilne presadil svoju vládu. Roku 327 pred naším letopočtom vymedzil hranice svojej ríše v Iaxarte.
Nový sen o ovládnutí celého vtedy známeho sveta ho nútil postupovať až k rieke Indus. Roku 326 pred naším letopočtom na Hydaspe rozprášil indickú armádu aj s jej slonmi a dostal sa až k Hyfázam. Jeho vojsko bolo už na hranici vyčerpania a odmietlo pokračovať až k rieke Gande. Úspešné dobyvateľské ťaženie s početne neveľkou armádou (40000 mužov na začiatku, 120000 mužov v Indii), bolo dielom neúnavného veliteľa a výborného stratéga. Bolo tiež svedectvom o geniálnom organizátorovi.
Ríša spočiva na absolútnej autorite panovníka, jej pilierom bola armáda, v ktorej sa nachádzali Gréci, Macedónčania a Orientálci. Alexander riadil svoju ríšu s obdivuhodnou diplomaciou, každej satrapii ponechal jej zvyky a jazyk. Dôsledkom jeho politiky bolo splynutie Grékov s barbarmi podľa princípu rovnocennosti všetkých ľudských jedincov. Symbolom tohto ideálu boli sobáše v Súzach roku 324 pred naším letopočtom, kde si kráľ, jeho velitelia a 10000 vojakov vzalo za manželky perzské ženy. Na celom územíi ríše založil asi tridsať Alexandríi, ktoré boli prostriedkami helenizácie Orientu. Helenizácia prebiehala vďaka šíreniu gréckej kultúry, najmä výučbou gréčtiny. Podporoval ju aj rozvoj obchodných výmen, ktoré vzrastali vďaka budovaniu ciest, kanálov, prístavov a intenívnej razbe jednotných zlatých a strieborných mincí. Zjednotenie takej rozsiahlej ríše a rôznych národov, ktoré ju obývali, zabezpečoval aj silný kult panovníka. Atény uctievali nového Dionýza a roku 324 pred naším letopočtom vyslali do Babylonu svojich poslov, ktorí ho mali korunovať zlatom. O rok neskôr však Alexander náhle zomrel na maláriu. Zanechal po sebe výsledok svojho panovania, plný paradoxov. Na jednej strane násilie kráľa, ovládaného megalomániou, nepochopenie Grékov voči splývaniu rás a obrovská ríša, ktorá nemohla prežiť svojho panovníka. Na druhej strane vidíme inovácie trvalého charakteru: koncepciu autokratickej monarchie, nadvládu Grécka nad Áziou a Egyptom, urbanizáciu, vzájomné prenikanie helénskej a východnej kultúry. Nový Achilles potvrdil Plutarchove slová, že dejiny tvoria veľkí panovníci.
V prvej polovici 4 storočia sa Sparta, Téby a Atény márne snažili o ovládnutie gréckeho sveta.
Politickí teoretici, ako Aténčan Isokrates, predkladali program, ktorí by ukončil rozdelenie Grékov ovládnutím barbarov, čiže kolonizáciou Perzskej ríše. Panovník kráľovstva, ktoré Gréci považovali za barbarské, Filip II. Macedónsky, sa chopil tohto plánu. V priebehu dvoch desaťročí, v rokoch 356 až 336 pred našim letopočtom presadil zjednotenie miest pod svojou nadvládou, teda za cenu straty ich nezávislostí. Zapojil ich do ázijského ťaženia proti vtedajšiemu perzskému kráľovi Dareiovi III.
Alexandrov príbeh vzbudzuje neprestajný záujem veľkých mysliteľov a spisovateľov všetkých čias. Alexander, vzor pre Rimanov – grécky historik Plutarchos, koncom 1. storočia nášho letopočtu porovnával Alexandra a Caesara. Caesar by však musel zaplakať, lebo Alexander si v jeho veku podmanil veľa kráľovstiev. Obidvaja muži boli stelesnením sna o celosvetovej ríši, zjednocujúcej celé ľudstvo. Boli to politickí a vojenskí géniovia, a tak tento sen aj realizovali – jeden na Východe, druhý na Západe. V 2. storočí nášho letopočtu cisár Traianus kráčal v šľapajách Macedónčana, od Nílu až po Tigris. Egyptská veštba mu dala nárok na dedičstvo krajiny. Zvíťazil nad Partmi, v Babylone obetoval bohom premožiteľa Peržanov. Vo svojej posadnutosti sa podobal Caracallovi, ktorý dal umiesniť Alexandrove podobizne po celej krajine a okázale nosil macedónsky odev.

Alexander v stredovekých i novodobých mýtoch – ľudová obrazotvornosť v Oriente zmenila obraz Alexandrovej osobnosti. Perzskí básnici ho transformovali na mága z Tisíc a jednej noci. V legende o ňom sa objavujú kresťanské prvky: Duch Svätý mu zjavil tajomstvo Svätej Trojice. Islam mu zas v jednej zo súr Koránu prisúdil božské poslanie Iskander. V 12.storočí inšpiroval trubadúrov západnej civilizácie a Život vládcu sveta opisuje boj Macedónčana s rytiermi Okrúhleho stola. Montaigne v 16. storočí a Montesquieu v 18. storočí vzdali úctu dobyvateľovi, ktorému neskôr sám Napoleon zasvätil kult, ktorého svedectvom bol Memoár svätej Heleny. Tento úžastný obdiv bol dozaista spôsobený tým, že Alexander spojil sny a reálne činy a podľa Goetheho Fausta dokázal nasadiť korunu celému ľudstvu.

Alexander Veľký – životopis:

Alexander III. Macedónsky sa narodil na kráľovskom dvore v Pelle roku 356 p.n.l. ako syn a následník macedónskeho kráľa Filipa II. a jeho ženy Olympie. Od malička ho fascinovalo Grécko a všetko s ním spojené. Od roku 342 bol jeho vychovávateľom jeden z najvýznamnejších antických filozofov, Aristoteles. V roku 338 mu otec ako osemnásťročnému zveril útočné krídlo proti spolku Helénov, ktorí sa postavili proti jeho mocenským snahám. No oni neprikladali mladému “nadutému a nasprostastému“ princovi veľký dôraz. Na to kruto doplatili. Bol to totiž práve mladý Alexander, ktorý im šikovným manévrovaním zasadil rozhodujúcu porážku. O rok neskôr vytvoril Filip korintský spolok zo všetkých gréckych miest s výnimkou Sparty, ktorý si vytýčil za cieľ dobyť Perziu s heslom „Pomsta za Xerxa.“ Keď sa Filip rozišiel so svojou ženou Olympiou, následníctvo Alexandra bolo ohrozené. Filipa však roku 336 zavraždili. V krátkom čase boli povraždení aj všetci Alexandrovi rivali. Tieto krvavé kúpele rozvírili hladinu nepokojov, no Alexander nezaváhal. Mohol sa spoľahnúť na svoje fantasicky vycvičené a bezvýhradne oddané vojsko. V roku 335 sa dal na celohelénskom kongrese v Korinte menovať za stratéga. Potom prekročil Dunaj, podrobil si Trákov, neskôr Ilýrov v Albánsku. Nečakane sa obrátil späť na juh a dobyl Téby, centrum protimacedónskeho odporu. Obyvateľov predal do otroctva. Vzbura gréckych miest stroskotala. Alexander sa vrátil i so svojím vojskom domov a pripravoval výpravu do Ázie, ktorú plánoval už jeho otec. Doma sa dostal do konfliktu so svojím vychovávateľom Aristotelom, ktorému sa nepáčilo jeho povýšené vystupovanie, nesúhlasil s jeho veľmocenskými snahami a nebola mu po vôli ani orientálna nádhera, ktorou sa mladý kráľ čoskoro obklopil. To malo za následok filozofov návrat do Athén. Roku 334 p.n.l. dvadsaťdvaročný Alexander zveril Macedónsko panovníckej rade a prekročil so 40 000 pešiakmi a 5 000 jazdcami Helespont. Odišiel za svojím snom zjednotiť Východ so Západom a do svojej vlasti sa už nikdy nevrátil. V ďalekom Babylone pokojne očakávali votrelca. Predpokladali, že s mladým, naskúseným panovníkom si ľahko poradia aj satrapovia. Alexander mal z chybného odhadu znovu úžitok a svetová veľmoc na ňom stroskotala. Už pri Graniku, neďaleko pobrežia, odstránil oddiel satrapov z cesty a získal tak nadvládu nad celou Malou Áziou. Oslobodil grécke mestá v Jónii, kde ustanovil demokratické vlády. Dal sa na pochod do vnútrozemia a v Gordii rozlúštil záhadu gordického uzla: veštba predpovedala panstvo v Malej Ázii tomu, kto rozviaže veľmi zložitý uzol, ktorý spájal jarmo s ojom voza, chráneného v Diovom chráme. Alexander ho razom rozťal mečom a dokázal tak istú pravdivosť proroctva. Prekročil Taurus a v legendárnej bitke pri meste Issos porazil vojsko kráľa Dareia III. napriek početnej prevahe protivníka. Pri bitke plnej taktických manévroch, ktorými Alexander ukázal svoju genialitu stratéga, kráľ Dareios stratil nervy a utiekol do Babylonie, zanechajúc na bojisku všetok svoj majetok, vojsko i rodinu. Alexandrovým najbližším cieľom bol Egypt, no pretože sa však obával akcií v zázemí za chrbtom, najprv si podrobil Sýriu a Palestínu a až potom prenikol do Egypta až do Lýbijskej púšte ku chrámu Amona. Egyptskí kňazi ho pomenovali „božím synom“, titulom, ktorý bol vyhradený len faraónom. Roku 331 založil nové hlavné mesto Alexandriu, ktoré sa stalo oporným bodom helenistickej kultúry. Uskutočňoval rôzne vedecké expedície, medziiným i na zistenie príčiny nílskych záplav. Zistili, že príčinou sú letné dažde na Etiópskej vysočine. Všetky správy posiela svojmu učiteľovi Aristotelovi, ktorého si stále nesmierne váži. Ešte v tom istom roku znova postúpil do Perzie, prekročil Eufrat a Tigris a pri Gaugamele druhý krát definitívne porazil Dareiove vojská, obsadil Babylóniu a Susu, osobne vstúpil do Perzepolisu, ktorý potom vypálil. Potlačil sprisahanie macedónskych šľachticov a dal popraviť perzského generála Bessa, ktorý zvrhol z trónu a zabil Dareia. Vyprava proti Perzii sa mohla považovať za skončenú a od tej chvíle mu dejiny udelili titul „Veľký“. Okolo jeho postavy sa začal šíriť mýtus neporaziteľnosti a sláva. Jeho ľudí fascinoval vo vojne šialene odvážny, osobne statočný mladý muž, obdarený charizmatickou autoritou vladára. A predsa bol celkom ľudský. Nebol mu cudzí žiadny cit ani pohnútka. Záchvaty príšernej krutosti sa striedali so sentimentálnymi depresiami. No on stále nebol spokojný s tým,čo dosiahol. Pripravil ďaľšiu výpravu, s ktorou ešte raz tiahol na východ. V roku 329 prekonal so svojím vojskom pohorie Hindukúš a podrobil Baktriu a Sogdianu. Roku 327 sa oženil s dcérou sogdianskeho kniežaťa Roxanou, čo malo priniesť zmier medzi Grékmi a Orientom. Zaviedol perzský dvorný ceremoniál s povinným pokľaknutím pred panovníkom. To však vyvolalo odpor jeho družiny, v ktorej si potom musel vynucovať poriadok často aj vlastnou rukou.
Roku 326 pokračoval počas neustálych bojov v údolí rieky Indus a pri rieke Hydasp svojimi bojovými slonmi definitívne porazil kráľa Pora. Chcel pokračovať ďalej, no jeho vyčerpané vojsko, ktoré od odchodu z vlasti prešlo cez 18 000 km, sa vzbúrilo a vynútilo si návrat do Macedónie. No spiatočná cesta cez nekonečnú Gedroskú púšť sa zmenila na boj o prežitie. 90 000 mužov zahynulo a vysilená hŕstka sa roku 324 dostala do Susy a neskôr do Babylonu. V Susách zorganizoval Alexander masovú svatbu, kde zosobášil desaťtisíc macedónskych šľachticov so šľachtickými Peržankami a sám si vzal za ženu najstaršiu dcéru posledného perzského kráľa Dareia III. Cieľom tejto akcie bola integrácia Macedónčanov s Peržanmi a vznik novej vládnucej vrstvy z týchto dvoch národov. Bezprostredným následkom bolo sprisahanie macedónskych veteránov v pevnosti Opis. Alexander musel sľúbiť, že zachová samostatnosť Macedónskeho kráľovstva a zabezpečí prednostné postavenie Macedónčanov pred Peržanmi.

Vládca sa pustil do upevňovania svojho mnohonárodného výtvoru. Jeho plány však 13. júna 323 náhle prerušila smrť. Alexander Veľký zomiera nečakane vo veku 33 rokov na horúčkovité ochorenie, možno maláriu alebo zápal pľúc. Neurčil svojho nástupcu a jeho ríša sa stala obeťou priateľov a vojvodcov nebohého kráľa- diadochov, ktorí si porozdeľovali územia a provincie, pozakladali rôzne kráľovstvá, ktoré sa potom stali korisťou silnejších susedov, a priviedli na márnosť jeho sen- zjednotenie Východu so Západom.


Bohovia a bohyne v starovekom Grécku:


Afrodita, bohyňa lásky, krásy, smiechu. Jej symboly: labuť, vrabec, holub.


Aténa, Diova dcéra, bohyňa umenia a remesiel, mieru a vojny. Jej symboly: štít, kopija, oliva, sova.


Héra bola Diova manželka, bohyňa sobášov a pôrodov. Jej symboly: ľalia, krava, páv.


Zeus bol vládca a otec. Vládol nad všetkými nebeskými úkazmi. Bol mocnejší ako všetci ostatní bohovia dokopy. Jeho symboly: železo, štít, trón, blesk, dub a orol.


Apolón, Diov syn, Boh svetla, veštby, poézie, hudby. Zosielal aj liečil epidémie. Jeho symboly: vavrín, luk, delfín, lýra, havran.


Artemis, Diova dcéra, bohyňa zveri, lovu, rastlín, detí. Jej symboly: céder, laň.


Dionýzos, syn Dia, boh vína, úrody, plodnosti, divadla. Jeho symboly: vinič, brečtan, leopard, palica ovenčená
Hádes, Diov brat bol boh podsvetia, strážca mŕtvych, pán podzemného bohatstva.
Poseidón, Diov brat bol boh mora. Otváral pramene, krotil kone a býky. Jeho symboly: trojzubec, kôň a ryba.
Hefaistos, syn Héry a Dia bol vládcom ohňa a sopiek. Kováč a čarodejník. Jeho symbol: nákova.´
Áres, syn Dia a Héry, boh vojny. Jeho symbol: sup.
Hermes, Diov syn, boh rečníkov, obchodníkov, zlodejov. Posol a sprievodca duší mŕtvych. Jeho symbol: barla s krídlami.
Demeter, Diova sestra, bohyňa roľníctva, obnovy života. Jej symboly: obilný klas, mak, prasa.
Grécky umelci a filozofi


Aristoteles – je Platónovým žiakom, idey nepokladá za odlúčené od hmotného sveta. Je zakladateľom logiky, zaoberá sa prírodnými vedami, politikou (Politika), teóriou literatúry (Poetika)


Epicurus – zdôvodňuje slobodu vôle a význam individuálnej slobody a nezávislosti od občianskeho kolektívu, hlavnú prekážku, ktorá bráni dosiahnuť duševnú rovnováhu vidí v náboženstve.


Platón - Sokratov žiak, vytvoril idilický systém, v rámci ktorého pozemský svet je len jednoduchým tieňom, odrazom večného sveta ideí. Napísal diela Ústava a Zákony.


Sapfó – napísala Modlitbu k Afrodite


Sokrates - vytvára nový ideál občana: ,,dokonalým mužom“ je podľa neho ten, kto má náležité vedomosti


Sofokles – napísal Antigonu, Kráľa Oidipa


Homér - napísal Ilias a Odysea



Homér: životopis
Stal sa nesmrteľným svojou Iliadou a Odyseou

O živote „slepého pevca“ nevieme takmer nič; aj jeho portrét je len výplodom fantázie. Či naozaj sedával na balvane neďaleko Smyrny a predčítaval zo svojich diel, to nevie nik. Jeho diela sú ešte aj dnes vzorom a vrcholom svetovej literatúry. Gréci ho uctievali ako prvého a pôvodného zobrazovateľa gréckeho rodu a jeho božstiev.
Starí Gréci vnímali Homéra ako veľkého básnika. Pre Goetheho bola Iliada a Odysea nenahraditeľnou inšpiráciou a sotva jestvuje dnes spisovná reč, do ktorej by oba tieto eposy neboli preložené. Starogrécke hrdinské eposy pripisované Homérovi pokladáme za absolútny vrchol svetovej literatúry. O živote Homéra existuje však málo dokázateľných faktov. Literárna veda ho v istom období pokladala za legendárnu postavu. Dnes sa vedci opäť zhodli na tom, že Homér skutočne žil. Podľa všetkého sa narodil v Smyrne (dnes Izmir, Turecko) v 9. storočí pred n. l. Neznámy autor označovaný ako Pseudo-Herodotos napísal dvesto rokov po básnikovej smrti jeho životopis. Opisuje v ňom okrem iného aj to, ako mu obyvatelia obce Neon Teichos ukázali miesto, kde Homér neraz sedával a prednášal zo svojich diel. Pseudo-Herodotos píše, že Homérovi dlho hrozila slepota až napokon oslepol. Tento slepý pevec zomrel na kykladskom ostrove Ios, pravdepodobne v 8. storočí pred n. l. Tam sa na skalnom výbežku údajne nachádzal jeho hrob a bol na ňom dokonca aj nápis: Tu ukrýva zem posvätnú hlavu, sprievodcu hrdinov, božského Homéra. Aké dielo teda vytvoril tento dávny veľký básnik, na ktorého sa po tisícročia nezabúda? Dnes sa všetci zhodujú v názore, že Iliadu vytvoril Homér. Opieral sa pritom o ústne podanie siahajúce až do 2. tisícročia pred n. l. Podal ho však dramatickejšie, umeleckejšie, predovšetkým ho zásadne poľudštil. Grékov i Trójanov opisoval s rovnakou účasťou a sympatiou. Po boku mužských postáv tu vystupujú aj ženské postavy. V Iliade neopisuje celú trójsku vojnu, ale iba jednu epizódu z obliehania mesta – hnev hrdinu Achilla nad stratou dievčiny Briseidy. Názor, že aj Odysea je Homérovým dielom, zastáva dnes už málokto. Vedci vychádzajú z toho, že toto dielo vzniklo približne o generáciu neskôr a jeho autor písal úplne v Homérovom duchu a jeho štýlom, takže by bolo nemysliteľné bez veľkého vzoru. Odysea, príbeh Odyseovho dlhého blúdenia z Tróje do Itaky, je napísaná jednoduchšie a prístupnejšie, ale rovnako pôsobivo. Básnické dielo, ktoré Homér vytvoril na začiatku celej európskej literatúry v dávnovekom Grécku a v ktorom o čosi neskôr pokračoval neznámy básnik v duchu jeho umenia, vyvoláva aj v našich, aj keď odlišných časoch ešte vždy veľký obdiv.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

História ľudstva - encyklopédia