M i n u l o s ť
Explózia feminizmus bola napriek všetkému explóziou duchovnou. Železný obojok, ktorý ženám vnútil obmedzený meštiansky rodinný život sa stal postupne neznesiteľným. Cítili, že majú žiť inak, rozšíriť svoje pole pôsobnosti a rozvinúť svoju schopnosť milovať, ktorá sa nemohla slobodne rozvinúť v duchovne obmedzenom prostredí, akým sa stala rodina zbavená náboženských kmeňov. Žena sa potrebovala oslobodiť, prestať byť slúžkou a otrokom muža.
Ženské organizácie v rokoch 1880-1915 spájali nastolenie mieru s volebným právom žien. Prvou krajinou, kde si ho sufražetky vybojovali, bol Nový Zéland (1893), poslednou Švajčiarsko (1971).
Byť za volebné právo žien znamenalo byť zároveň proti vojne. Tvrdili, že vývoj ľudského druhu vyžaduje, aby bola vojna nahradená spoluprácou a aby došlo k všeobecnému odzbrojeniu. Z ich uhla pohľadu sa muži počas histórie vo vojnách naučili vyhľadávať násilné riešenie konfliktov. Mužské správanie si teda zachovalo regresívny a antisociálny charakter. Verili, že keď sa ženy budú podieľať na procese rozhodovania rovnakou mierou ako muži, ich vplyv odvráti spoločnosť od vojny smerom k nenásilným riešeniam a politickým diskusiám.
V roku 1915 vznikla v Haagu najstaršia ženská mierová organizácia Woman´s International League for Peace and Freedom (Medzinárodná liga žien za mier a slobodu). Čoskoro po jej založení vznikli národné sekcie v západnej Európe a začala sa snaha o pokrytie východnej Európy, Blízkeho a Ďalekého východu. Mnohé ženy, ktoré v tom čase vstupovali do národných vlád, boli členkami tejto organizácie.
Národné sekcie Ligy v každej krajine sa zamerali na kritizovanie militaristických tendencií vlastnej vlády. Členky Ligy v krajine, ktorá bola v konflikte agresorom, spolupracovali so ženami v napadnutej krajine a zároveň sa nahlas vyjadrovali k nespravodlivosti, ktorú pácha ich vlastná vláda. Hlavným cieľom bolo zmeniť prístup usilujúci sa o výhody pre jeden národ na úkor celku.
So vznikom nového feministického hnutia koncom 60. rokov sa vytvorila priepasť medzi feminizmom a mierovým úsilím. Zároveň postupne vznikol odstup medzi feminizmom a kresťanstvom. Feministky v 70. rokoch považovali kresťanstvo za náboženského agenta patriarchátu a tým pádom ho chápali ako vnútorne nepriateľské voči feminizmu.
Feministické hnutie v tom čase začalo stále viac pochybovať o spojení feminizmu s nenásilím. Aj keď prevládalo presvedčenie, že muži majú tendenciu k nepriateľstvu a násiliu, začalo sa pochybovať o tom, že materská rola ženy ju predurčuje k nenásiliu. Prestalo platiť, že ženy by mali realizovať etiku nenásilia ako výraz ich emancipovanej prirodzenosti. Začali sa objavovať názory, že ženy sa musia brániť mužskému násiliu aj násilnými spôsobmi ak je to nevyhnutné.
Militantný feminizmus často neváhal obhajovať násilie žien v boji za potlačenie mužského násilia. Ženy, ktoré obhajovali nenásilie ako zvrchovaný princíp, museli čeliť obvineniam z antifeminizmu a tvrdeniam, že nenásilie je príčinou ich pasivity a podrobenia.
Po vystúpení militantných feministiek sa zdali byť vzťahy medzi mierovým a feministickým hnutím popretŕhané. V súčasnosti sa v podstate situácia ustálila na rešpektovaní ženskej sebaobrany, ale zároveň odsudzovaní agresívneho násilia a obzvlášť násilného súperenia s mužmi ako dôkazu ženskej rovnosti.
Pre mnoho žien, ktoré boli aktívne v mierovom hnutí v 60. rokoch, sa feministické cítenie vyvinulo na základe vzrastajúceho sexizmu v rámci hnutia. Ženy v mierovom hnutí si uvedomili, že stále prežívajú tradičné patriarchálne predsudky o vedení organizácie a taktiež o rozdelení ženských a mužských úloh. Od žien sa očakávalo, že budú písať na stroji a vypĺňať formuláre, od mužov, že budú tvorivo rozmýšľať a robiť rozhodnutia. Mnohé ženy opustili mierové organizácie a pridali sa k feministickému hnutiu. Feministky, ktoré sa rozhodli ostať v mierových organizáciách, sa začali snažiť o rovnoprávne zastúpenie pohlaví v ich vedení. Poukazovali na prepojenie vojny a mužského násilia na ženách v rodinách a na verejnosti.
Súčasnosť
Ženské hnutie má mnoho podôb: spolky, hnutia, združenia. organizujú kampane, ktoré sa týkajú potratov, pornografie, domáceho násilia. Snažia sa o zastúpenie v štátnych úradoch. Svoje ciele chcú dosiahnuť rôzne, podľa spôsobu sa rozlišujú tri línie:
1. liberálny feminizmus - zdôrazňuje osobné postavenie ženy, nemá zostávať v domácnosti, ale sebarealizovať sa v zamestnaní.
2. socialistický feminizmus - tvrdí, že ženy sú súčasťou vykorisťovanej triedy. Keď sa zmení ekonomický systém, zmení sa aj postoj k ženám
3. radikálny feminizmus (napr. lesbický prúd) - tvrdí, že muži sú menejcenní, presadzuje separatizmus, vznik sesterských komunít.
Feminizmus v súčasnosti zásadne odmieta mocenský princíp nadvlády a dominancie. Odmieta predpoklad, že výhra jedného musí byť nevyhnutne porážkou druhého. Preto by mal byť prirodzene spojený s nenásilím, spoluprácou a úsilím o ochranu životného prostredia. Ženy by mali rezignovať na vyrovnávanie sa mužom v negatívnych aspektoch mužského konania ako je násilie a súťaživosť. Zároveň už ale neplatí predpoklad o bezvýhradných dispozíciách pohlaví.
Vojnová hrozba dosiahla takú úroveň deštruktivity, že porážka jednej strany by znamenala porážku všetkých. V období globálneho ohrozenia planéty, keď človek dospel do štádia, kedy je schopný zničiť sám seba a dokonca všetok život na Zemi, je nevyhnutné, aby sa na mierovom úsilí podieľali všetci ľudia bez ohľadu na pohlavie, národnosť alebo náboženstvo.