Eutanázia

Eutanázia je útok na život človeka
Eutanáziou rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial. Toto konanie môže byť buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého človeka, najčastejšie smrtiacou injekciou, alebo pasívne, t. j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť.
Eutanázia je zabitie pacienta lekárom. Na rozdiel od dnešného užívania a významu, v dávnej minulosti termín eutanázia (z gréckych slov eu = dobre, thanasos = smrť) znamenal všestrannú pomoc zomierajúcemu človeku, zameranú na miernenie telesných bolestí a duševných úzkostí. Eutanázia sa presadzuje pod zámienkou falošného súcitu. V skutočnosti odkrýva individualistické poňatie slobody silnejších proti slabším. V pozadí týchto tendencií smerujúcich k usmrcovaniu zo „súcitu” je mentalita, ktorá nepozná zmysel utrpenia. Človek sa oddáva ilúzii, že je pánom nad životom a smrťou. Biomedicínske vedy sa zhodujú v základnom presvedčení, že ľudská bytosť tvorí jednotu v rozmere telesnom, duševnom, duchovnom a sociálnom. Uvedené rozmery nemožno od seba rozdeľovať. Ľudské zdravie a choroba sa prejavuje vo všetkých týchto rozmeroch ľudskej osoby. Zdravotná starostlivosť sa musí týkať celého človeka. Naša mediálna spoločnosť nás chce presvedčiť, že život je dobrý len vtedy, keď v ňom niet utrpenia, niet bolesti. Žiaľ, ľuďom sa nahovára, že umrieť v dôsledku eutanázie je dôstojnejšie, ako umrieť prirodzenou smrťou. Prívrženci eutanázie hrôzostrašným opisom utrpenia chorých sa usilujú vyvolať príslušné pocity hrôzy, a tak pripraviť ľudí, aby súhlasili s eutanáziou. Že eutanázia je dobrá, je klamstvo. Eutanázia podkopáva spoločnosťou uznávanú úlohu lekára ako liečiteľa a rozbíja vzťahy medzi chorým a lekárom. Eutanázia je negácia duchovných a morálnych hodnôt človeka. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva mu bezhraničnú dôveru. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné bolesti a úzkosti chorého pacienta. Lieky proti bolesti sa musia podávať v dostatočných dávkach a ich účinok starostlivo kontrolovať. Súčasná farmakoterapia ponúka pestrý výber liekov proti bolesti. Veľké bolesti chorých by nemali byť dôvodom pre eutanáziu. Túžba pacienta zomrieť znamená vlastne výkrik o pomoc v situácii, ktorá sa zdá chorému beznádejná, cíti sa osamotený a často trpí depresiou. Človek je povolaný k plnosti, ktorá presahuje rozmery jeho pozemskej existencie. Ťažko chorý človek sa potrebuje vysporiadať s otázkami o zmysle života a potrebuje podporu a nádej. Láskavá podpora najbližších príbuzných, priateľov a ošetrujúceho personálu mierni úzkosti a bolesti umierajúceho človeka a jeho obavy z budúcnosti. Pri ošetrovaní smrteľne chorého pacienta má lekár spolupracovať s ostatnými členmi tímu starajúceho sa o pacienta. Názor na smrť ako na nezmyselný koniec života neobstojí, je totiž radikálny rozdiel medzi „dávať smrť” a „súhlasiť s umieraním”. Prvý je skutok, ktorý ničí život, druhý ho prijíma až do smrti. Dnes sa aj u nás začínajú budovať hospice. Sú to zdravotné a sociálne zariadenia pre ťažko chorých a starých, ktorí sa ocitli bez zázemia svojej rodiny a vyžadujú si liečbu a intenzívnu starostlivosť. V hospicoch sa nestráca súkromie hospitalizovaného. Intenzívna opatera a dostupný komfort majú byť zárukou dôstojného dožívania a umierania. Umieranie sa tu chápe ako prirodzený proces. Aj tvárou v tvár neodvratnej smrti dominuje celostný prístup v starostlivosti o pacienta, zameraný na všetky rozmery ľudskej osoby: telesné, duševné, duchovné a sociálne. Prirodzené ukončenie života v chorobe neznamená jeho zničenie, ale naplnenie. Hippokratova prísaha spred vyše 2000 rokov má doposiaľ v medicíne nadčasovú hodnotu: „Nepodám nikomu, hoci by ma o to prosil, smrtiaceho jedu, ani k tomu nebudem radiť. Tiež nedám žene prostriedok, aby potratila.” Ľudský život je potrebné chrániť od počatia do prirodzenej smrti. Prikázanie „Nezabiješ!” je záväzné pre každého človeka. Zákony v našom štáte neumožňujú eutanáziu. Odmietanie eutanázie je opakovane potvrdené záväznými medzinárodnými prehláseniami. Eutanázia odvracia pozornosť od skutočných potrieb ťažko chorého a umierajúceho človeka. (MUDr. Štefan Grenda)

Katechizmus katolíckej cirkvi nám o eutanázii hovorí: 2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla, vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život.
2277 Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.
Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný. V inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnený podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého.
2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nieje smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale iba sa predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.

Dobrovoľná eutanázia a eutanázia na požiadanie

Hoci sa tieto dve činnosti medzi sebou líšia (dobrovoľná eutanázia je úradne povolené skrátenie života chorého s jeho súhlasom, eutanázia na požiadanie značí vykonanie toho činu súkromnou osobou na vyslovenú žiadosť pacienta), základné kritériá ich mravného hodnotenia sú také blízke, že umožňujú sformulovať ho v rámci jedného odôvodnenia. Východiskom je pritom mravná stránka dobrovoľnej eutanázie.
Ak však mravný zmysel ľudského života je určený najhlbším obsahom osobnostného človečenstva a robí z človeka osobu povolanú mravne sa zdokonaľovať uskutočňovaním aspoň minimálnych príležitostí na dosiahnutie mravného dobra, ktoré v danej situácii má, v takom prípade mravný status ľudskej osoby býva vždy určovaný týmito mravnými hodnotami, ktoré sú v okruhu jeho rozumovej činnosti. Tieto možnosti má aj v situácii beznádejného utrpenia. Sloboda nevylučuje v absolútnom stupni šancu na sebarealizáciu jednotlivca, ani neničí mravnú štruktúru jeho duchovnej rozumovosti.
Ľudská sloboda má mravnú povinnosť, ktorá nezáleží od jej voľby, no určuje ju. Rozhodnutie splnomocňujúce spoločnosť skrátiť život trpiacej osoby je teda vyhnutím sa mravným predpisom, a preto je eticky neopodstatnené, spoločnosť nemá oprávnenie na takéto činnosti. V skutočnosti už samotné rozhodnutie je útokom na vlastný život, a hoci by sa uskutočnilo aj uvedomene a dobrovoľne, predsa realizuje mravné zlo ako porušenie mravného zmyslu ľudskej osoby.
Poukázanie na zdroje mravného zla dobrovoľnej eutanázie rieši aj problém mravného hodnotenia eutanázie na požiadanie čiže – zo strany jej uskutočňovateľa – zabitia zo súcitu. Pri dobrovoľnej eutanázii sa predpokladá, že pacient skôr, než nastal beznádejný zdravotný stav, alebo aspoň v podmienkach zmiernenia jeho intenzity, súhlasil so skrátením svojho utrpenia. Pri eutanázii na požiadanie je situácia iná, lebo chorý svoju žiadosť o ukončenie utrpenia vyjadruje pod psychickým nátlakom na svoju osobu, trpiacu záchvatmi utrpenia alebo hlbokej duchovnej frustrácie. Samotná trpiaca osoba postupne vyvíja nátlak na okolie, aby ju oslobodilo od tohto utrpenia. Apeluje na náležitý súcit a pomoc alebo na iné podobné motivácie. Predpokladajúc uvedomené a mravne svojprávne konanie obidvoch strán, treba povedať, že táto činnosť sa mravnou podstatou celkom zhoduje s dobrovoľnou eutanáziou. Preto, i keď je ťažké popierať tragickú presvedčivosť uvedenej situácie, podľa už potvrdených normatívnych konštatovaní treba opäť povedať, že ani otrasné prípady utrpenia neoprávňujú trpiacu osobu dožadovať sa eutanázie. Je to eticky neospravedlniteľné. Ani lekár, ani nikto z prostredia chorého nemôže eticky prístupným spôsobom usmrtiť osoby, ktoré o to žiadajú. Súcit alebo ľútosť, ako aj zintenzívnenie utrpenia určujúce dramatický základ skúmanej situácie napriek všetkému nemôžu zmeniť objektívny zmysel samotnej vražednej činnosti tohto druhu. Je určená mravnou nedotknuteľnosťou ľudského života, vyplývajúcou z mravnej dôstojnosti a osobnej autonómie človeka, ktoré si zachovávajú svoj význam aj v situácii krajného utrpenia.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

-Tadeusz Ślipko SJ, Hranice života, Dilemy súčasnej bioetiky, z poľského originálu Granice zycia, Dylematy wspólczesnej bioetyki, Wydawnictvo WAM, Kraków 1994, preložil Alojz Capiak, Bratislava 1998
-Katechizmus katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998
-dostupné informácie na internete