Druhá svetová vojna
(príčiny, charakter, zmysel a výsledky Druhej svetovej vojny 1939-1945)
Druhá svetová vojna bola najväčším ozbrojeným konfliktom v ľudských dejinách a mimoriadne významnou udalosťou XX. storočia. Mala ďalekosiahle dôsledky a ovplyvnila všetky oblasti života spoločnosti. Táto vojna mala mimoriadny historický význam a jej následky sa výrazne premietli do povojnového obdobia. Fašistický blok, ktorý bol najreakčnejšou a najútočnejšou časťou, bol rozhodne porazený.
Povojnové rozdelenie oslabilo vplyv krajín s kapitalistickým zriadením a viac krajín sa dostalo pod priame ovplyvnenie Sovietskeho zväzu.
V povojnovom období vznikli dve nukleárne mocnosti ( USA a ZSSR ) s rozdielnym spoločenským zriadením, čoho výsledkom bola v neskoršom období tzv. „studená vojna“.
Prvé obdobie vojny ( 1.9.1939 - 21.6.1941 )
Dňa 1.septembra začala prepadnutím Poľska 2.svetová vojna. Veľká Británia a Francúzsko, ktoré sa zaviazali poskytnúť Poľsku vojenskú a materiálnu pomoc, vyhlásili 3.októbra 1939 Nemecku vojnu. Obidve mocnosti však svoj sľub nesplnili a ponechali svojho spojenca napospas fašistickej agresii. Ich početné jednotky stáli pasívne u takmer nekrytých nemeckých hraníc a vyčkávali.Toto obdobie nazývané tiež aj ako „divná vojna“ skončilo až v máji 1940, keď nemecké vojská zaútočili na Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
„Poľské ťaženie“ malo za týchto okolností jednoznačný priebeh. Nedostatočne a zastaralo vyzbrojená poľská armáda v čele s nekvalitným vedením nebola schopná odolať zdrvujúcemu tlaku nemeckých vojsk. Za necelé štyri týždne bolo Poľsko obsadené nemeckými a sovietskymi vojskami. Tieto štáty si jeho územie rozdelili podľa už uzavretej tajnej dohody.
Spolu so začiatkom bojov na pevnine začala aj „bitka o Atlantik“. Tá trvala až do kapitulácie Nemecka v roku 1945 a na nemeckej strane sa jej zúčastnili najmä ponorky, ktoré sa snažili potápaním obchodných plavidiel ochromiť dovoz surovín a potravín do Veľkej Británie. Väčšie vojenské lode do tejto bitky z hľadiska potopenej tonáže zasahovali len v malej miere. Medzi najznámejšie z tohto obdobia patrí plavba nemeckej bojovej lode „Graf Spee“, ktorú nakoniec v polovici decembra 1939 britské loďstvo vypátralo a potopilo.
Koncom novembra začala „fínsko-sovietská“vojna. Aj napriek veľkej prevahe sovietskych vojsk sa vojna pretiahla až do marca 1940, kedy bolo Fínsko prinútené kapitulovať. Červená armáda však utrpela ťažké straty, ktoré boli mnohonásobne väčšie ako straty na fínskej strane. Bolo to spôsobené predovšetkým nedostatočnou prípravou vojsk a zlým velením, ktoré sa ešte nestačilo spamätať z predchádzajúcich čistiek dôstojníckeho zboru.
Relatívny kľud využilo Nemecko k príprave ďaľších vojenských ťažení plánovaných na rok 1940. Ako prvé bolo v apríli prepadnuté Dánsko a Nórsko. Tieto štáty mali významnú strategickú polohu, pretože Dánsko kontrolovalo prielivy z Baltského mora do Atlantického oceána. V prípade že by ostalo v rukách spojencov, mohli byť vážne ohrozené dodávky železnej rudy zo Švédska. Nemci tu naopak vybudovali významné letisko pre prieskumné a bombardovacie lietadlá.
10. mája došlo k ďaľšej významnej udalosti. Nemecko zahájilo západne ťaženie a bez varovania prepadlo Belgicko,Holandsko, Luxembursko a Francuzsko.V tejto súvislosti podala Chamberlainova vláda demisiu a ministerským predsedom sa stáva W.Churchil. Hlavnou nemeckou stratégiou bol mohutný útok tankovými oddielmi na Belgicko a Holandsko, pri ktorej obišli Maginotovú líniu chrániacu Francúzsko pred útokom z východu. Takmer okamžite došlo ku zrúteniu frontu a po pár dňoch bolo Holandsko nútené kapitulovať. Ďaľší odpor kládli už iba zbytky belgických, francúzskych a britských vojsk, ale aj tie boli rýchle zatláčané k pobrežiu a nakoniec ustúpili až k prístavu Dunkerque. Po kapitulácii Belgicka 28. mája 1940 sa spojenci rozhodli evakuovať zbytky svojich vojsk. Podarilo sa im zachrániť asi 340 tisíc vojakov, avšak ich výzbroj ostala na pevnine. Veľké straty utrpeli taktiež lode, ktoré evakuáciu zaisťovali.
Po tomto nečakanom rýchlom úspechu bola zahájená druhá fáza ťaženia - dobytie Francúzska. Nemecké tanky opäť rýchle prerazili frontivú líniu na rieke Somme a postupovali do vnútrozemia Francúzska. 10 júna 1940 vypovedalo aj Taliansko vojnu Francúzsku a Veľkej Británii a zaútočilo na juhu Francúzska.Tento útok bol však tvrdo odrazený a skončil neúspešne. Medzitým postupovali nemecké vojská stále hlbšie do vnútrozemia, 14. júla 1940 obsadili bez boja Paríž a 20.júla 1940 požiadalo Francúzsko o uzavretie prímeria (väčšina území s pobrežím Lamanšského prielivu a Atlantiku bola obsadená nemeckou armádou). Po kapitulácii Francúzska sa Veľká Británia obávala, aby sa Nemci nezmocnili francúzskych lodí a nezvrátili tak pomer síl v Stredomorí, preto bola 3. júla 1940 zahájená operácia „Catapult“. Briti sa zmocnili francúzskych lodí kotviacich v prístavoch bez boja, iba v Mers el-Kebiru bola potopená časť flotily paľbou z britských lodí, pretože veliteľ odmietol lode odzbrojiť. V priebehu týchto udalostí Nemci zahájili prípravu na inváziu do Anglicka. Súčasťou týchto rozsiahlych príprav bolo tiež vyradenie britského letectva z nadchádzajúcich bojov. Rozpútala sa tak letecká bitka o Britániu (v ktorej bojovalo aj asi 5 letiek pod Československými farbami), ktorá trvala až do leta 1941. Termín uskutočnenia plánovanej invázie bol niekoľkokrát odložený a nakoniec bol v októbri 1940 odložený na neurčito. Nemocko začalo s prípravou prekvapivého útoku na Sovietský zväz, ktorý sa mal uskutočniť na jar roku 1941.
28. októbra 1940 vyhlásilo Taliansko aj napriek nesúhlasu Nemecka vojnu Grécku. Útok o sile ôsmich divízií bol vedený z Albánska, kontrolovaného Talianskom. Útok sa však rýchlo zastavil a grécka armáda prešla do protiútoku a postupne zatlačila talianske vojská späť do Albánska. Navyše sa v Grécku vylodili britské sily. Tým by sa nebezbečne odkryl nemecký bok a preto sa Hitler rozhodol, že nemecké vojská zasiahnu do bojov na Balkáne. Avšak až 6. apríla 1941 zahájili nemecké, talianske, maďarské, bulharské a rumunské vojská spoločnú operáciu v Grécku a zaútočili na Juhosláviu. V priebehu 14 dní Juhoslávia aj Grécko kapitulovali
a britský expedičný zbor bol evakuovaný na Krétu a do Egypta. Na záver tohto balkánskeho ťaženia obsadili nemecké vojská grécke ostrovy a uskutočnili výsadok na Krétu, ktorá sa dostala pod ich moc do konca mája a tým sa skončili pozemné operácie v Európe pred napadnutím Sovietského zväzu.
Počas týchto operácií pokračovali boje v Atlantiku a rástla taktiež intenzita bojov v Stredomorí. Tu sa jednalo najmä o presun zásob z Európy na Maltu a do Afriky. Zúčastnili sa ich najmä britská a talianska flotila, nemecké letectvo a neskôr aj nemecké ponorky. V Atlantiku vrcholila ponorková vojna doplňovaná výpadmi veľkých vojenských lodí. Britské obchodné loďstvo utrpelo obrovské straty a prísun nerastných surovín a potravín bol vážne ohrozený. V polovici mája 1941 sa vydala na svoju prvú a zároveň poslednú plavbu nemecká bojová loď „Bismarck“. Jej úlohou bol presun z Baltského mora do Atlantiku, kde mala prepadať obchodné lode nepriateľa. Bola však vypátraná a potopená britským loďstvom ( stihla však potopiť chválu britského námorníctva bojovú loď „Hood“, ktorá bolo do tej doby najväčším bojovým plavidlom na svete ). V bojoch v Afrike malo zo začiatku prevahu talianské vojsko, ktoré sa prebojovalo až na egyptskú hranicu a obsadila aj Britské Somálsko. Nasledoval mohutný britský protiútok, ktorý prebiehal ako v severnej, tak aj vo východnej Afrike, kde sa im podarilo vydobyť naspäť všetky stratené územia. V severnej Afrike však bola situácia omnoho zložitejšia. Hitler sem totiž vo februári 1941 posiela nemecké jednotky, neskôr známe ako „Deutsches Afrika-Korps“. Tieto jednotky viedli úspešný boj a zatlačili britov až ďaleko za hranicu Egypta - k El Alameinu. Tu však došlo k obratu a Nemci boli nútení ustupovať až späť do Tuniska, kde po vylodení amerických jednotiek 1943 kapitulovali.
Druhé obdobie vojny (22.6.1941-18.11.1942)
Základným medzníkom druhého obdobia vojny bolo prepadnutie Sovietskeho zväzu - operácia „Barbarossa“ Nemeckom a jeho satelitmi. Vstup ZSSR do vojny zásadne zmenil pomer síl, ktoré sa do tej doby vyvíjali v prospech fašistického bloku.
„Barbarossa“ mala nikoľko častí, útok prebiehal v troch hlavných smeroch -Leningrad, Moskva, Kyjev. Nemci používali rýchle tankové zväzky k obkľučovaniu veľkých skupín sovietskych vojsk. Týmto spôsobom postupovali rýchlo a sovietske vojsko utrpelo veľké straty. V septembri 1941 odrezala nemecká armáda prístupy k Leningradu, čím začala 900 dní trvajúca „blokáda Leningradu“. Na južnom úseku frontu sa už v polovici septembra dostali Nemci ku Kyjevu a do konca roka 1941 postúpili až k Rostovu. V smere na Moskvu prebiehalo všetko podľa plánu až do augusta, kedy bol na príkaz Hitlera útok pozastavaný a časť vojsk odklonená na juh. To sa ukázalo ako rozhodujúce, pretože nemecké vojská neboli schopné Moskvu do príchodu zimy dobyť. Nakoniec sa nemecká ofenzíva úplne zastavila a sovietske vojská prešli do protiútoku, ktorému Nemci odolávali len s obrovskými problémami. Takáto situácia trvala až do jari 1942, kedy Nemci zahájili ďaľšiu ofenzívu.
To sa však pomer síl menil už druhý raz, lebo do vojny vstúpil najsilnejší štát na strane spojencov - USA. 7.decembra 1941 zahájili Japonci rozsiahle vyloďovacie operácie na rôznych miestach v Tichomorí a prepadli najväčšiu americkú námornú základňu v Pacifiku - Pearl Harbor.
Vojna v Pacifiku mala niekoľko rozdielnych fáz. V prvej fáze obsadili japonské vojská obrovské územia zahrňujúce aj Barmu, Malajsko, Holandskú Východnú Indiu, Filipíny, Novú Guineu, Karolíny, Marshallove ostrovy, väčšinu Šalamúnových ostrovov, Novú Britániu a mnoho ďaľších ostrovov. Túto fázu skončila v júli 1942 bitka o Midway, v ktorej utrpeli Japonci zdrvujúcu porážku a prevaha sa začala pomaly presúvať na stranu spojencov. Druhú fázu možno charakterizovať ako snahu Japoncov o posilňovanie a zabezpečovanie území, dobytých za prvých šesť mesiacov vojny. Naopak Američania sa snažili o neustále napádanie Japoncov operáciami malého rozsahu, pretože na rozsiahlu ofenzívu neboli ešte pripravení. V auguste sa vylodili v južnej časti Šalamúnových ostrovov, konkrétne na ostrove Guadalcanal. Boje o tento ostrov trvali plných šesť mesiacov a obidve strany použili všetky dostupné prostriedky k jeho obsadeniu. Hlavne na mori došlo k mnohým stretnutiam, ktorých sa účastnili hlavné sily obidvoch strán. Nakoniec sa Japonci museli ostrova vzdať a evakuovať svoje jednotky. Ofenzíva tak prešla plne do rúk Američanov.
Potom, ako sa Nemcom na východnej fronte, na jar 1942, podarilo stabilizovať front, bol pripravený útočný plán na celý rok. Plán mal dve základné časti : ako prvé budú vytvorené mohutné kliešte, ktoré obkľúčia hlavé sily Sovietov medzi Doncom a Donom a zničia ich, v druhej fáze bude uskutočnený útok na Kaukaz a bude dobitá kaukazská ropná oblasť. Nepodarilo sa však zovrieť sovietske vojsko, pretože po prvýkrát od začiatku vojny, organizovane ustúpilo. Nemcom sa teda nepoderilo nepriateľa zlikvidovať, ale tlačili ho pred sebou a to smerom ku Kaukazu a smerom k Volge. Nakoniec front postúpil pred najväčšie mesto v oblasti - Stalingrad.
Tretie obdobie vojny ( 19.11.1942-31.12.1943 )
Toto obdobie sa vyznačovalo udalosťami, ktoré priniesli zásadnú zmenu v pomere síl v prospech antifašistickej koalícii a rozhodujúci obrat v celom vojenskom dianí.
Ovládnutie Stalingradu bol jeden z medzníkov vojny. Nemcom sa mesto nepodarilo dobyť, pretože Sovieti porazili ich slabé krídla, na ktorých boli vojská satelitov a kvalitné nemecké vojsko bolo obkľúčené a na začiatku roku 1943 nútené kapitulovať. Táto katastrofa nemeckých vojsk znamenala vážne oslabenie nemeckých síl na východe. Nebola však ešte tým rozhodujúcim zlomom, ako sa niekde chybne uvádza. Tento zlom nastal až v lete 1943, keď sa Hitler pokúsil zvrátiť nepriaznivý vývoj útokom v kurskom výbežku. ( Bola to najväčšia „tanková“bitka v histórii ľudstva ). Až bitka pri Kursku bola tým rozhodujúcim zlomom, pretože nemecká armáda tu stratila prevažnú časť svojich obrnených divízií a definitívne tak stratila možnosť ofenzívneho vedenia vojny.
Štvrté obdobie vojny ( 1.1.1944-9.5.1945 )
Toto obdobie bolo príznačné pokračujúcim rastom spojeneckých ekonomických aj vojenských síl, vystupňovala sa účinnosť sovietskych úderov a rozvinula sa bojová činnosť západných spojencov v Európe. Nacistické Nemecko postupne bez spojencou prežívalo hlbokú krízu až museli bezpodmienečne kapitulovať.
V zápätí po Kursku sa musela prejaviť aj materiálna prevaha sovietov, ktorej nemohli čeliť ani velitelia ako bol Model, alebo Manstein. V nasledujúcom období bol front prelomený na mnohých miestach a nemecké vojská boli nútené ustupovať. Sovietska armáda prelomila blokádu Leningradu, oslobodila Krym, Ukrajinu, Bielorusko a postupovala do podhoria Karpát. Do konca roku 1944 tak boli obnovené hranice Sovietského zväzu po celej dĺžke od Barentsovho mora až k Čiernemu moru. Potom boli zahájené operácie v ďaľších balkánskych a stredoeurópskych štátoch. Na mnohých prepukajú povstania a armády týchto zemí sa zapájajú do záverečných vojenských operácií. V januári a februári 1945 je zahájený postup cez Vislu a Odru, ktorý vyvrcholil začiatkom apríla 1945 berlínskou operáciou, teda mohutnou ofenzívou na hlavné mesto Nemecka. Bitka o Berlín je posledným významným stretnutím na európskom kontinente a dobytie mesta znamená koniec fašistického nemeckého odporu riadeného vrchným velením. V strednej Európe ( predovšetkým u nás ) aj napriek tomu zostávajú nemecké jednotky, ktoré ešte kladú odpor, ten je však rýchlo zlomený a 9.mája 1945 vchádza v platnosť kapitulácia Nemecka. K tomuto výsledku však značnou mierou dopomohli skutočnosti o otvorení nových frontov. V júni 1943 previedli západní spojenci vylodenie na Sicílii a behom jedného mesiaca ju obsadili. Potom sa boje presunuli na taliansku pevninu a vznikla tak talianská fronta. Mussoliniho fašistický režim túto katatrofu neprežil a zrútil sa. Nová Badogliova vláda podpísala prímerie a zastavila vojenské operácie talianskych ozbrojených síl. Nemecko tak stratilo svojho prvého a najväčšieho spojenca a fašistická os Berlín - Rím sa rozpadla. Toto bojisko však kvôli obtiažnemu terénu malo až druhoradý význam.
V júni 1944 konečne nastáva dlho očakávaný deň D - vylodenie spojeneckých vojsk v Normandii. Po dlhých odkladoch tak bola konečne vytvorený západný front, ktorý významne prispel k porážke Nemecka. Po zničení nemeckých vojsk v Normandii zahajujú spojenci ofenzívu, ktorej cieľom bolo oslobodenie Francúzska, Belgicka, Holandska a rýchly prienik do priemyslových oblastí Nemecka. S príchodom zimy nastávajú problémy so zásobovaním, v dôsledku čoho sa postup spomaľuje až zastavuje. Nemci vužívajú zlé počasie a zahajujú ofenzívu v Ardenách. Nemajú už však dostatok síl na ďalšiu iniciatívu, čo spojenci využívajú a do konca vojny obsadzujú veľkú časť územia.
Tichomorie:
Na začiatku roku 1943 tu Američania zahájili ofenzívu a to v dvoch smeroch :cez reťaz Šalamúnových ostrovov, ďalej postupom na Novú Guineu. V týchto bojoch už mali výraznú prevahu a Japonci sa ich postup pokúšali len márne zastaviť. V obrovských rozlohách Pacifiku má totiž pre vojnu rozhodujúci význam letectvo a lietadlové lode. V tej dobe už Japonci prišli o väčšinu svojich lietadlových lodí a najlepších letcov, s ktorými zahajovali vojenské ťaženia a tiež kvalita lietadiel, aj celého amerického arzenálu stále rástla. Stratégiou Američanov bol za pomoci „skokov“rýchly postup do japonskej vnútornej obrannej línie. Obchádzali silne bránené postavenia nepriateľa a útočili na slabo chránené ostrovy. Tu budovali základne, ktoré slúžili k neutralizovaniu ostrovov obsadených nepriateľom. Tieto ostrovy potom Japonci nemohli zásobovať a mnoho nevyužitých vojsk tak ostalo v tyle nepriateľa až do konca vojny.
Piate obdobie vojny ( 9.5.1945-2-9-1945 )
Boj protifašistickej koalície proti poslednému provokátorovy vojny - militaristickému Japonsku, ktorý trval plné štyri mesiace.
Nakoniec nasledovala jedna z najdôležitejších operácií v Tichomorí - obsadenie Filipín. Filipíny, ale predovšetkým ostrov Luzon, mal pre Japoncov obrovský význam. Ak by ho Američania obsadili, odrezali by tým Japonsku dodávky nerastných surovýn z Holandskej Východnej Ázie. Preto Japonci vyslali všetky svoje námorné sily, ktoré im ešte zostali, aby zabránili americkému vylodeniu. Tieto lode sa stretli s mohutnou americkou flotilou, rozdelenou do niekoľko zoskupení.
Bola tak vybojovaná najväčšia námorná bitka v dejinách ľudstva, ktorá sa zapísala do dejín ako bitka pri Leyte. Tu utrpelo japonské námorníctvo zdrvujúcu porážku a väčšina ich lodí bola potopená. Tým prakticky japonské námorníctvo prestalo existovať a do ďaľšieho priebehu vojny už nezasiahlo.
Po týchto porážkach sa Japonsko odhodlalo k poslednému zúfalému pokusu o zvrátenie nepriaznivej situácie a nasadilo do boja sebevražedné jednotky „kamikaze“. Aj keď spôsobovali tieto jednotky Američanom veľké problémy, nemohli už výraznejšie ovplyvniť porážku Japonska. To bolo nútené kapitulovať potom, ako Američania podnikli atómové útoky na japonské mestá Hirošima ( 6.8.1945) a Nagasaki ( 9.8.1945 ).
( Tieto útoky zaručovali tromf v rukách USA pri rozdeľovaní povojnového sveta, o ktorom sa už hovorilo na konferencii hláv vlád ZSSR, USA, Veľkej Británie, ktorá sa konala vo februári 1945 v Jalte na Kryme ).
Japonský cisár radšej uzavrel prímerie, aby zabránil ďaľším obetiam z radov civilného obyvateľstva.
Skončila tak najkrvavejšia vojna v celých dejinách ľudstva, ktorá trvala šesť rokov a jeden deň a ktorá si vyžiadala asi 50 miliónov ľudských životov.