Pri referáte som vychádzal z definície demokracie:
Demokracia - politické zriadenie, v ktorom vládna moc prislúcha ľudu
- spoločenská a štátna rovnoprávnosť občanov
Ja som sa opieral skôr o tú druhú definíciu
Po objavení Ameriky v rôznych oblastiach boli kolónie štátov Európy, išlo hlavne o Francúzsko, Veľkú Britániu, Španielsko a v menšej miere Potrugalsko, tieto štáty tam zaviedli svoj politický systém demokracie, ktorý sa vzťahoval, ale iba na bielych ľudí, pôvodných obyvateľov vyháňali z ich oblastí. Kanada získala nezávislosť od Veľkej Británie až v roku 1931, ale doteraz je braná ako súčasť Commonwealthu. V Kanade je rovnoprávnosť medzi jednotlivými skupinami, či už ide o francúzskych alebo britských kanaďanov alebo o miešancov. Osve skupinu tvoria Eskimáci, ktoré majú vlastné územie v severozápadnej časti Kanady (Nunavut), ktoré je nezávislé od ostatného územia Kanady. V Kanade noviny nepodliehajú cenzúre, ale televízia a rozhlas sú pod štátnou kontrolou. Školstvo je bezplatné.
USA vyhlásila nezávislosť v roku 1776, ale nie celá len časť, ostatné časti Únie sa k nej pripájali neskôr. Tu bola demokracia porušovaná na Indiánoch od začiatku ako sa USA začali kolonizovať. Indiáni v politickom systéme USA nemali žiadne práva. V druhej polovici 19. storočia (1866) boli uzákonené občianske práva pre všetkých okrem Indiánov a potom ich presunuli do rezervácií, aj keď sa pokúšali o vzburu, keď obsadili niektoré mestá, ale nepodarilo sa im dosiahnuť práva pre seba, až v roku 1961 im boli uznané práva tak ako ostatným.
ďalším porušením ľudských práv boli postihnutí černosi, začalo sa to už na začiatku 17. storočia a skončilo sa to vlastne až v druhej polovici 20. storočia, aj keď otroctvo sa zrušilo roku 1865 po konci vojny „Sever protu Juhu“, pred tým černosi nemali vôbec žiadne práva, len bývali u svojich vlastníkov a za prácu dostávali základ na to, aby mohli prežiť. Po vojne nastala diskriminácia, mali vyhradené svoje miesta prakticky všade tam, kde dochádzalo k stretnutiu obidvoch rás (bielej aj čiernej), nemohli ani študovať na vysokej škole. Prvý vysokoškolský čierny študent začal študovať na vysokej škole až v roku 1962 a musel mať ochranku, ktorú mu robili príslušníci federálnej jednotky. Samozrejme, vznikali tu vzbury proti tomu a dôsledkom toho boli dvaja mŕtvi študenti. Vlastná vzbura proti diskriminácii začala až v polovici 20. storočia, kedy si černoška vedome sadla na miesto vyhradené pre bielych, čo vyvolalo pohoršenie u bielych a následkom toho pívrženci rovnopprávnosti určitú dobu bojkozovcali všetky autobusy. Takto začali vzbury až sa černosi postupne stali rovnoprávnymi vo všetkých profesiách, aj ako herci, režiséri, lekári....
Okrem černochov bolo určité obdobie aj obmedzenie osobnej slobody, ktorú zaviedol prezident Adams v roku 1796 pre osoby, ktoré ohrozovali verejný poriadok, tých mohol vypovedať zo štátu a v prípade vojny mohol zatknúť občanov nepriateľského štátu. Boli to hlavne francúzi, lebo vtedy hrozila vojna s Francúzskom.
V súčasnosti majú právo voliť v USA všetci, ženy toto právo získali až v roku 1920 vo všetkých štátoch USA a vlastne aj v tomto období dochádza k zrovnoprávneniu mužov a žien. Sloboda náboženstva. Masovokomunikačné prostriedky sú nezávislé od vlády, aj keď existujú firmy, ktoré blokujú niektoré internetové stránky. Zdravotníctvo je financované z daní ľudí, niektorí si ale zdravotnú starostlivosť dovoliť nemôžu, školstvo je bezplatné, vysoké školstvo je sčasti kryté štátom.
V Latinskej Amerike väčšina štátov získalo nezávislosť v 20 - tych rokoch 19. storočia, dovtedy boli buď pod španielskou alebo portugalskou nadvládou, prípadne francúzskou. Po tomto období sa v mnohých štátoch dostávali kmoci ľudia, ktorí zaviedli vojenskú diktatúru. Vo Venezuele trvala 40 rokov, v súčasnosti je to feederatívna republika, kde sa vláda a prezident volia priamo občanmi. Takisto zdravotníctvo, školstvo a aj vysoké sú bezplatné. Masovokomunikačné prostriedky nepodliehajú cenzúre. V Kolumbii sa o nezávislosť dosť dlho bojovalo, demokratická vláda bola oficiálne zvolená až v roku 1958. V súčasnosti vládu ovplyvňujú najmä drogové kartely, ktroé narúšajú demokratický sytém štátu. V Kolumbii je pod prísnou kontrolou televízne a rozhlasové vysielanie. Vlastne, kto tu má spjenie s drogovým kartelom nemal by amť problémy so životom.
V Brazílii, ktorá bola pod nadvládou Portugalska, potom Holandska, ktoré začalo utláčať obyvateľstvo, ktoré sa vzbúrilo a získalo nezávislosť. Na plantáže boli využívaní černosi, ktorí na tom boli podobne ako v USA, len tu mali ešte tú nevýhodu, že keď sa im podarilo ujsť, tak boli vycvičení psi, ktorí ich mali nielen vystopovať, nájsť, ale aj doniesť nazad do tábora. V Brazílii bola vojenská diktatúra 22 rokov, od roku 1963 do 1985, ktorá uprednostňovala financovanie armády pred sociálnymi vecami to spôsobovalo prehlbovanie rozdielu medzi chudobnými a bohatými, v tomto období boli prísne sledované aj média, táto kontrola slúžila na sledovanie opozície. Po skončení vojenskej diktatúry bola cenzúra zakázaná.
V Argentíne bola demokracia od roku 1816. Potom bolo toto obdobie narušené vojenskou diktatúrou od 1955 do 1984, kde bola dosť prenasledovaná opozícia, hlavne za svoje protivládne názory a títo členovia opozície boli aj strieľaní. V súčasnosti je tam demokratický systém vlády, ale skontrolou televízneho a rozhlasového vysielania.
V Cile bola vojenská diktatúra fašistického typu vlády, čiže vláda uprednostňovala len určitý typ ľudí. V tomto období bolo dosť výrazné prenasledovanie nepohdlných osôb. tento typ vlády trval od roku 1973 do 1989. Vodca tohto fašistického smeru je momentálne zatknutý.. V súčasnosti ešte v Chile sú pozostatky tohto typu vlády. Pod štátnou kontrolou sú všetky média.
Zo strednej Amerike by som spomenul Kubu, hlavne to že to je socialistický štát s komunistickým hnutím od roku 1959 - čo vlastne pre obyvateľov znamená obmedzovanie osobnej slobody, nemôžu vycestovať tam, kde chcú, ak im to vláda dovolí tak len s tou podmienkou, že aspoň jeden člen rodiny ostane doma. Média sú samozrejme pod štátnym vplyvom.
Demokracia v Amerike sa najlepšie dá vidieť na štátoch severnej Ameriky ako sú Kanada a USA. Tu je model demokracie dosť dobrý, rovnoprávnosť pre všetkých, či už sú to černosi, belosi, indiáni, ázijci a iní. Aj keď vo vnútri je to možno inak. Čo ja viem, tak napríklad niektoré profesie si určité národnosti veľmi strážia a nepustia tam vykonávať nikoho. V minulosti to bolo inak, tam bolo veľké bezprávie páchané na černochoch a nesnažili sa o to celé USA, ale eln časť, ktorá bola označovaná ako Juh, pretože to bolo hlavne na plantážach USA, ktoré sa nachádzali na Juhu. Títo černosi už trpeli pri cestovaní na americký kontinent. Keď boli zavretí v podpalubí, nedostávali sa vôbec an čerstvý vzduch, nemali jedlo počas celej cesty a jediná voda, ktorú mali bola tak to bola tá čo na nich liali z vrchu, z paluby. Podobne to bolo aj s indiánmi, len s tým rozdielom, že ich nedovážali do USA, ale ich vyháňali z ich územia, čo spôsobilo vyhynutie niektorých kmeňov. V súčasnosti sa USA snažia vnútiť svoj systém demokracie do iných štátov a starajú sa do ich sporov, ako bola napríklad vojna v Juhoslávii, alebo Irak proti Kuvajtu. Podobne sa USA snažili aj o vnútenei systému demokracie v Paname. Postup, ako USA pravdepodobne „bojovali a možno stále bojujú za dodržiavanie ľudských práv, demokracie a mieru v latinskoamerických krajinách a niekedy aj inde vo svete".
USA si uvedomovali ekonomický, vojenský a politický význam možného prieplavu z Atlantického do Tichého oceánu. Preto chceli vybudovať prieplav (dnešný Panamský kanál) a mať suverénne práva nad prieplavom a územím okolo neho. Územie Panamy patrilo do roku 1903 Kolumbii. Pretože vláda Kolumbie s prieplavom ako suverénnym územím USA nesúhlasila, USA začali podporovať politikov a občanov, ktorí chceli odtrhnúť panamské územie od Kolumbie. Zaručila sa im, že vojnovými loďami budú brániť odtrhnutú časť Kolumbie, Panamu, proti vojenským silám Kolumbie. Tak sa aj stalo a nový štát Panama vznikol v roku 1903. Panama ako odplatu zmluvne garantovala, že USA budú mať suverénne práva na prenajatom 16,2 – kilometrovom páse územia od Atlantického po Tichý oceán, na ktorom začali budovať Panamský prieplav. Zmluva tiež garantovala, že USA môže vojensky zasiahnuť v Paname, ak bezpečnosť kanála bude ohrozená. Neskôr USA na území kanála vybudovali vojenské základne a vojenské veliteľstvo „U.S. Southern Command", ktoré sa využívalo a využíva na vojenské akcie v Latinskej Amerike. V roku 1977 prezident USA Carter podpísal novú dohodu s panamskou vládou, že Panamský prieplav prejde do rúk Panamy do roku 2000. Politická história Panamy pod dohľadom USA bola všelijaká, len nie demokratická. Podobne to platí aj pre mnohé latinskoamerické krajiny.
V roku 1983 získal moc v Paname generál Manuel Noriega. Cesta gen. Manuela Noriegu (nar. r. 1938) k moci je možno len jeden z príkladov, ako USA pravdepodobne ovplyvňujú politiku a ekonomiku v mnohých krajinách sveta. Príslušník rozviedky USA, slúžiaci v diplomatických službách, najal Noriegu pre Ústrednú spravodajskú službu USA (CIA) okolo roku 1960 v Peru, keď tam Noriega chodil na vojenskú školu. Neviem, ktoré Noriegove charakteristiky a schopnosti rozhodli, že bol vybratý ako nádejný káder. Taktiež neviem, či pozitívne alebo negatívne zapôsobila správa, že mladý Noriega v roku 1960, ako 22-ročný bol vo väzení za bitie a znásilnenie prostitútky. Agent ho najal za mesačný plat 50 – 100 dolárov. Američania pomohli Noriegovi dostať sa v Paname za šéfa jedného z oddelení polície a umožnili mu študovať v roku 1967 odbor rozviedky a kontrarozviedky u amerických dôstojníkov v Fort Gulick v Paname a psychologické operácie vo Fort Bragg a ďalej v Škole Američanov v Paname v kurze „vojenská rozviedka pre dôstojníkov". Vo Fort Bragg sa učil umenie, ako manipulovať médiá, aby sa zmocnil protivníka a ako kontrolovať vnútorných nepriateľov. Ako protislužbu Noriega dodával informácie americkej rozviedke o aktivitách ľavicových hnutí v Paname. Neskoršie Noriega dostával plat od CIA (110 000 dolárov ročne of G. Busha, vtedajšieho riaditeľa CIA) a aj od „Defence Intelligence Agency". Iróniou je, že to bol práve Bush, na ktorého rozkaz ho v roku 1990 chytili a uväznili.
Rád by som vedel, koľko kúpených mladých mužov študovalo v spomínaných amerických školách, aby sa neskoršie dostali do mocenských pozícií krajín Latinskej Ameriky. Čítal som len veľmi stručne, že škola „The U.S. Army School of the Americas" (SOA) vo Fort Benningu v štáte Georgia v USA je zameraná na výchovu nádejných osôb, väčšinou vojenských dôstojníkov z latinskoame-rických štátov v predmetoch, ako sa dostať k moci a ako si ju udržať s použitím najnovších metód represie [6]. Tieto metódy zahrňujú sledovanie podozrivých osôb, výsluch, mučenie, zastrašovanie a vraždenie. Škola je známa v Latinskej Amerike ako Škola vrahov. Predpokladám, že vo svete jestvujú knihy alebo iný dokumentačný materiál, podrobnejšie skúmajúci činnosť tejto školy. Rád by som vedel, či fámy o škole sú pravdivé, prehnané, alebo či je to len vrchol ľadovca. Keď sa generál Noriega dostal k moci v Paname v roku 1983, začal účinnejšie slúžiť záujmom kapitálu USA. Pomáhal presadzovať záujmy USA v Salvádore, dodával informácie CIA o Nikarague, pomohol zostaviť CIA v Kostarike armádu Contras, kooperoval v protidrogových aktivitách USA (i keď sám pašoval drogy do USA, čo sa mu prepáčilo za jeho služby). Noriega v rokoch 1982-1983 často cestoval do Washingtonu a bol v spojení aj s vtedajším riaditeľom CIA G. Bushom. Okolo roku 1986 v dôsledku nekooperativity generála Noriegu vzťahy medzi ním a USA sa zhoršili. Preto USA začali podporovať časť vojenských dôstojníkov, ktorí chceli zvrhnúť Noriegu. Aby mohli tlačiť na Noriegu ekonomicky, Reaganova vláda USA zmrazila bankové kontá Panamy v amerických bankách a dala inštrukcie, aby americké firmy a občania v Paname neplatili dane. Prezident Bush nariadil zákaz importu panamského cukru do USA.
V roku 1977 americký prezident J. Carter a panamská vláda podpísali dodatok k zmluve o Panamskom prieplave, podľa ktorého Panamský prieplav prejde do rúk Panamy v roku 2000 a časť administratívy už 1.1.1990. Ale v roku 1987 USA zmenili názor a chceli dodatok k zmluve zmeniť, na čo Noriega nechcel pristúpiť. Preto USA potrebovali vymeniť Noriegu za niekoho, kto by podpísal zmeny v zmluve z roku 1977.
V roku 1989 v prezidentských voľbách v Paname boli dvaja kandidáti, gen. Noriega a kandidát podporovaný USA Guillermo Endara. Prezident Bush pomocou CIA poskytol 10 miliónov dolárov na financovanie Endarovej prezidentskej kampane. Počas kampane ekonomické sankcie USA proti Paname spôsobovali ťažkosti v ekonomike a voliči vedeli, že ak zvolia Endara, USA zrušia sankcie. Pozorovatelia volieb tvrdili, že Endara vyhral voľby, ale Noriega ich výsledok zrušil, lebo USA podporovali finančne Endaru. USA sa snažili bezvýsledne vyprovokovať vojensky Noriegu tým, že americké vojenské transportéry provokačne chodili po uliciach v mestách Panamy. Keby sa im bolo podarilo vojensky vyprovokovať gen. Noriegu, vojenský zásah vojsk USA v Paname by sa dal ľahšie ospravedlniť pred verejnosťou.
Pretože už 1.1.1990 podľa zmluvy panamskí úradníci mali nahradiť amerických úradníkov v administratíve Panamského kanála, USA sa museli poponáhľať odstrániť gen. Noriegu, aby mohli zmeniť zmluvu z roku 1977. V októbri roku 1989 časť panamských dôstojníkov, podporovaných USA, sa snažila urobiť vojenský prevrat v Paname, ale bezvýsledne. V decembri roku 1989 USA zvýšili ekonomický tlak na Panamu. Oznámili, že nedovolia, aby lode registrované v Paname kotvili v prístavoch USA. Panamské zhromaždenie nato vyhlásilo, že Panama je vo vojne s USA, pretože USA zaviedli ekonomické sankcie a robili vojenské cvičenia v Paname.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
Liščák, V. - Fojtík, P.: Státy a uzemí světa. Nakladatelství Libri, Praha 1998
Bateman : Zeměpis sveta, 2002
CD: Kronika ľudstva