Človek a jeho sexualita
1. Vyrovnaný človek
Človek sníva o tom, že sa stane úplným pánom svojho života. Má pravdu, pretože v tom je jeho nadradenosť nad zvieraťom, že môže o sebe aj o svete uvažovať a že je schopný svoj život posudzovať a usmerňovať podľa svojich predstáv. Ale mnohí ľudia, ktorí sa považujú za pánov svojho konania, sú v skutočnosti viac alebo menej otrokmi svojho tela a svojich citov. Nepodarilo sa im určiť a udržať hierarchiu hodnôt svojich schopnosti. Buď jasne nevidia, alebo sa spoliehajú iba na vlastné sily v svojej snahe žiť vyrovnane.
V konaní človeka sa uplatňuje vždy celá jeho bytosť v jednote duchovných, duševných a telesných síl (predovšetkým pudov), ktoré sa navzájom ovplyvňujú v obidvoch smeroch. Aby bol človek vyrovnaný, musia byť tieto uvedené mohutnosti nielen zdravé, ale aj v správnom vzťahu.
Správne stavaný človek má tri stupne:
tretí stupeň je duchovný,
druhý stupeň je citový,
prvý stupeň je telesný.
Tieto tri stupne spolu súvisia, komunikujú, reagujú na seba, treba však rešpektovať poriadok ich hodnôt. Duchovné prejavy majú byť nadriadené duševným prejavom, duševné prejavy majú byť nadriadené pudom. Ak sa nedodrží poradie hodnôt, potom je stavba chybná a človek hynie.
S týmto poradím bol človek postavený do života a tak má stáť. Len tak je schopný byť vyváženou osobnosťou. Pritom treba zdôrazniť, že všetky tri zložky sú nevyhnutné, aby jedinec bol plne človekom. Ani jednu z nich nemožno potlačovať.
2. Podstata a význam sexuality
„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 27)
Boh obdaril človeka pohlavnosťou. Z Božej vôle je teda človek bytosťou pohlavnou, to znamená, že bol stvorený ako muž a žena.
Už od prvého momentu počatia je celé naše telo až do poslednej bunky alebo mužské alebo ženské. Pretože telo i duša tvoria hlbokú jednotu, ovplyvňuje naša pohlavnosť cítenie, predstavivosť, myslenie a rozhodovanie. Náš ľudský a kresťanský život sa môže len tak vydariť, ak s naším telesným i duševným rozvojom dozrievame i v pohlavnej oblasti.
Pohlavnosť je bohatstvo celej osoby – tela, citu, duše. Je teda veľkou chybou chápať pohlavnosť človeka iba ako záležitosť tela, biológie, uspokojenia. Takéto chápanie degraduje pohlavnosť na úroveň zvieraciu.
U zvierat – pohlavnosť, pud – pôsobí automaticky, slepo, to znamená, že prebudenie vždy vedie automaticky k sexuálnemu konaniu, naproti tomu u človeka je to ináč. Človek dokáže a musí riadiť sexuálne prebudenie, musí ho ovládať a riadiť v súlade so svedomím.
Pohlavnosť je časťou prirodzenosti celého človeka, pochádza od Boha, nie je čímsi zlým, treba ju iba za pomoci rozumu a svedomia riadiť a nenechávať napospas sebe samej.
Názor, že pohlavnosť je niečím nízkym a opovrženiahodným, je nezlučiteľný s výrokmi Svätého písma. V správe o stvorení sveta stojí: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31)
Druhá osobitosť ľudskej pohlavnosti spočíva v náklonnosti ku „Ty“ druhej osoby, ku pohlavne odlišnému človekovi. Ináč povedané: Pohlavnosť pomáha človekovi, aby vedel vyjsť z vlastného ja a stal sa schopným lásky a partnerstva.
Podstatou ľudskej sexuality je otvorenie sa druhému. Sexualita je miestom, kde sa otvárame láske: miestom prijímania druhého a dávania seba. Nejde len o otvorenie sa muža žene a ženy mužovi, ale ide o otvorenie sa každej láske.
Sexualita je Boží dar. Preto by sme ju mali prijať ako bohatstvo, ktoré umožňuje človeku vstúpiť do vzťahu s druhým: s človekom i s Bohom. Kresťan má objaviť sexualitu ako miesto stretnutia, miesto života.
Pohlavnosťou ovplyvnená láska má rozličné formy. Prejavuje sa predovšetkým v obdive, v úcte a v radosti nad tým, že druhá osoba je hodná milovania. Preto tiež môže oprávnene jestvovať priateľstvo medzi mužom i ženou bez sexuálnych vzťahov alebo manželského zväzku. Vo svojej poslednej jednote vzájomného obdarúvania láska predpokladá plné a trvalé životné spolunažívanie muža a ženy. Ináč by ostalo toto telesno-duševné znamenie jednoty bez hlbšej súvislosti s ostatným životom a preto by bolo niečím neúplným, ba nepravdivým. Pohlavná láska vrcholí potom v nezlomnom vzájomnom „áno“, vo vzájomnom prevzatí zodpovednosti za časné dobro i večnú spásu partnera. Sväté písmo vyjadruje túto spoločenskotvornú silu pohlavnosti veľmi výrazne a jasne vyjadruje cieľ rozhodnutia pre milovaného partnera v trvalom manželskom zväzku: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2, 24).
Treťou podstatnou črtou pohlavnosti je vzájomné dopĺňanie sa muža a ženy. Muž akosi potrebuje ženu pre úplnosť svojej osoby a žena potrebuje muža. Takto teda telo človeka, ktorého Boh obdaroval pohlavnosťou, čiže mužskosťou a ženskosťou je znakom – výrazom vzájomného obdarovania sa a uschopnením, aby bol darom osoby pre osobu.
Fyzická, psychologická a duševná rôznosť muža a ženy ich povzbudzuje, aby sa navzájom dopĺňali v celej ľudskej šírke, aj citovo a duchovne, v neustálom vzájomnom darovaní, ktoré sa nazýva láska. V manželstve sa láska týka celej osoby, s duchom i telom.
„Táto láska, spájajúc ľudské a božské hodnoty, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu a preniká celý ich život.“ (GS 49)
Sexualita je základnou zložkou osobnosti, jej spôsob jestvovania, prejavovania sa, komunikovania s inými, cítenia, prejavovania a prežívania ľudskej lásky.
Ľudská pohlavnosť vrcholí v biologicko-duševnej plodnosti a prejavuje sa v plodení a výchove detí. Vo Svätom Písme je tento príkaz plodnosti úzko spojený s Bohom danou úlohou meniť svet a ovládať ho: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28)
Týmto sa ukladá zodpovednosť za vznik a formovanie novej generácie, zodpovednosť, ktorá sa ukladá súčasne mužovi ako i žene. Príkaz dávať i formovať život možno splniť len v plnom vedomí mravnej zodpovednosti. Podľa 2. vatikánskeho koncilu mali by sa manželia rozhodnúť „spolupracovať s Božou stvoriteľskou láskou a byť interpretmi tejto lásky“ (GS 50), teda hlásať a vysvetľovať túto lásku, a to aj v tom, koľkým deťom sú schopní darovať život a udržať ho.
3. Rozdielne prežívanie sexuality
Jedni vstupujeme do sveta ako muži, druhí vstupujeme ako ženy. To je tajomstvo. Nik sa nás nepýta, či chceme byť mužmi, nik sa nás nepýtal, či chceme byť ženami. Z rúk Božích prichádzame na svet. Ako muži a ženy. Vieme, že tento rozdiel zahrňuje mnohé ďalšie rozdiely. Rozdiely v telesnej stavbe, rozdiely v psychickom živote, rozdiely v záujmoch, rozdiely v spôsoboch vnímania sveta. Tajomstvo človeka ako muža a ženy zahrňuje v sebe aj vzájomnú príťažlivosť. Muž a žena sa priťahujú. Mladý muž kráča životom, až sa stretne s mladou ženou, ktorá mu naraz prestane byť ľahostajnou. A naopak – dievča sa stretne s mladým mužom, a naraz zistí, že tento mladý muž nie je jej ľahostajný, že ju priťahuje. Všetky rozdiely medzi mužom a ženou sú teda na druhej strane zamerané na vzájomné dopĺňanie, na vzájomné obohacovanie. Muž a žena patria tajomným spôsobom k sebe. To sa javí až po štruktúru ich organizmu.
Chlapci sa hrajú na lásku, pre ktorú nie sú zrelí, pretože chcú sex.
Pre mužov je typický racionálny pohľad na svet. On vníma predovšetkým rozumom. Muž sa vyznačuje prenikaním, tvorením, aktivitou, vodcovstvom a dobrodružstvom. Muž je symbolom aktivity. Kladie väčší dôraz na fyzické pôvaby partnerky.
Príznačné je aj silné pohlavné nutkanie. Pri pohlavnom akte muž môže oddeliť lásku a sex. Ak sa mužom umožní zo strany žien uplatniť sexuálny pud pred manželstvom, často dochádza ku katastrofám. Sex u nich vyvoláva túžbu po zmene, láska sa často už viac nevyvíja. Žena sa stáva len nástrojom. Chlapec si požičia dievča, potom ním pohrdne a hľadá nové, ktoré by mal naozaj rád.
Paradoxom je, že chlapci majú často oveľa väčšiu úctu k mravnej čistote dievčat. Všetci mladí muži sa chcú oženiť s dievčaťom, ktoré je neporušené. Otázne je, ako sa to dá realizovať, ak zároveň chcú urobiť aspoň jeden pokus. V podvedomí každý túži po ozajstnej láske, ale žiadostivosť je u chlapcov silnejšia ako u dievčat. V takej chvíli sa chlapec domáha dievčaťa zo všetkých síl, ale jeho druhé ja podvedome túži, aby mu dievča pomohlo ovládnuť sa.
Dievčatá sa hrajú na sex, pre ktorý nie sú zrelé, pretože hľadajú lásku.
Žena je oveľa viac citovo založená. Ona je symbolom krásy. Túži predovšetkým po láske, rodine, dieťati, pričom sex je až na konci. Kým mužovi patrí úloha tvoriť a pretvárať, žene je rezervované rozumom nepochopiteľné tajomstvo prijať a nosiť nové životy. Žena má pohlavnú stránku lepšie začlenenú do osobnosti. Oddelenie tela a srdca ju môže veľmi zreteľne poznamenať. Praje si milovať celou dušou, no nedoceňuje silu sexuálnej odpovede, ktorú prebúdza v mužovi. Žena potrebuje vnútornú lásku. Pociťuje, že sa jej vnútorná podstata nevyčerpáva v jej tele. Chce byť milovaná pre seba samu, a nie pre svoju krásu.
Kvôli túžbe po láske je ochotná využiť aj pohlavný styk, aby si získala sympatie a obľubu u muža. Ale v tom je jeden veľký omyl. Nastáva pravý opak. Často nasleduje rozchod. Ak sa narýchlo zosobášia, rýchlo sa aj rozídu. Dievčatá si myslia, že svojím áno na sex získajú chlapca. Vôbec si neuvedomujú, ako sa v očiach chlapca ponížia. A keď už je neskoro, spôsobené rany nesú oveľa intenzívnejšie, hlbšie. Toto by si malo každé dievča uvedomiť, skôr než sa rozhodne odpovedať na chlapcovo naliehanie. Každý chlapec túžiaci po opravdivej láske, v hĺbke srdca túži, aby ho dievča podržalo. Úlohou dievčaťa je preto pomôcť chlapcovi k pravej láske. Žiadny chlapec si nemôže dovoliť viac, než mu dovolí dievča.
4. Sebaprijatie
Dôležitou vecou v našom živote je prijatie seba samých. Je mnoho ľudí na celom svete, ktorí sa nikdy nezmieria so svojou existenciou, niektorí sa priamo nenávidia. Dievčatá sú zúfalé zo svojich postáv, farby vlasov, zo svojich pováh a chceli by sa podobať chlapcom. Chlapci zase neprijímajú svoje mužské poslanie a napodobňujú dievčatá.
Pán Ježiš nám hovorí, že druhé najdôležitejšie prikázanie po láske k Bohu je: «Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!» (Mt 22,39)
Ak chceme mať správny vzťah k druhým ľuďom, musíme najskôr objaviť správny vzťah k sebe samým. Nejde o to, aby sme boli do seba zamilovaní, ale aby sme sa videli tak, ako nás vidí Boh.
To je veľká úloha, priamo povinnosť každého človeka, aby sa dokázal prijať. Aby totiž človek mohol milovať správne toho druhého i s jeho chybami, musí sa najskôr pravdivo pozrieť na seba a prijať sám seba: prijať svoje hranice a obmedzenia, svoje nedostatky i schopnosti, svoje obavy i nádeje, svoje postavenie v živote, svoj vek, svoje pohlavie a sexualitu, svoj vzhľad, svoj majetok...
Telo muža je utvorené inak ako telo ženy. Taktiež iné duševné vlastnosti prevládajú u mužov a iné u žien. Odlišne vníma duchovné oblasti muž na rozdiel od ženy. Ale práve tieto rozdiely spôsobujú, že muž a žena sa vzájomne dopĺňajú, a preto jeden druhého toľko potrebujú.
Mladý muž nemusí mať príliš veľké problémy so sebaprijatím. Sebaprijatie dievčaťa je zložitejšie, pretože jej citový život je viazaný na pravidelný cyklus, ktorý sa odohráva v jej tele.
V úprimnom sebaprijatí by mal každý muž a každá žena tiež prijímať celé svoje telo, svoje pohlavie a celú svoju sexualitu. V tomto duchu potom žena kladne prijíma svoju odlišnosť od muža, svoje ženstvo, svoju plodnosť, svoje materstvo, svoju jedinečnosť. Len tá žena, ktorá prijala v plnosti svoje ženstvo, umožňuje mužovi, aby ešte plnšie prijal svoje mužstvo. Keď žena podlieha feministickému hnutiu tak, že borí vysoké hradby odlišnosti medzi pohlaviami, borí tým nielen v sebe, ale i v mužovi tie najlepšie tvorivé sily. To isté platí i o mužovi.
Tam, kde dieťa nezakúsilo v rodine hlbinu bezpečnosti, tam sa nemusí dariť snaha o sebaprijatie. Preto je toto sebaprijatie u každého človeka veľmi uľahčené, ak prežil šťastné detstvo, keď ako dieťa zakúšal doma hlbinu bezpečnosti a keď mu rodičia správnym spôsobom odovzdávali svoju lásku.
Sebaprijatie u kresťanov uľahčuje dôvera v Krista, ktorý človeka prijíma bez podmienok a miluje ho nielen s jeho chybami, ale pozdvihuje ho, dáva mu silu, aby sa premieňal do stále ľudskejšieho obrazu.
5. Sexuálna výchova
Človek je bytosť sexuálna. Sexualita je súčasťou nielen tela, ale aj duše každého človeka – je jedným z pilierov duševného života ľudí.
Sexuálnu výchovu musíme chápať ako neoddeliteľnú súčasť celkovej výchovy, najmä ako súčasť výchovy k zodpovednému materstvu a otcovstvu. Sexuálnu výchovu musíme nasmerovať na dobré medziľudské vzťahy v rodine, na výchovu k zodpovednosti, na porozumenie, na vzájomnú pomoc a sebaodriekanie.
Sú dve nesprávne stanoviská vo vzťahu sexuálnej výchovy k celkovej výchove, ktoré je treba odmietnuť:
• keď sexuálna výchova ustupuje celkom do pozadia a nezostáva pre ňu miesto,
• keď sexuálna výchova je udeľovaná izolovane, ako súbor poznatkov a informácií bez hlbšej naviazanosti na medziľudské vzťahy a zodpovednosť za seba i druhého, bez náväznosti na lásku a morálku.
Rodičia majú povinnosť, aby v rámci výchovy k otcovstvu a materstvu odovzdávali svojim deťom základné poznatky zo sexuálnej oblasti. To je nielen ich povinnosť, ale aj právo, aby ako prví odovzdávali tieto informácie svojim deťom. Rodičia majú rovnako právo, aby boli dopredu oboznámení s obsahom sexuálnych informácií, ktoré sú v posledných triedach základných škôl deťom odovzdávané. Len tak môžu rodičia zhodnotiť, či sú v súlade s ich mravnými hodnotami. Je tiež nevyhnutné, aby škola zahrnula do výchovy k rodičovstvu popri primeraných informáciách o sexualite i ďalšie položky, ktoré sú tak dôležité pre rozvoj harmonickej osobnosti: výchovu k praktickým znalostiam z duševnej hygieny, najmä k dobrým medziľudským vzťahom, výchovu k zodpovednosti, k sebaprijatiu, k sociálnemu správaniu, ku skutočnej láske, k dobrému vzťahu k prírode a ekologickému mysleniu. Nie menej sa potrebujú títo žiaci naučiť, ako čeliť najrôznejším manipuláciám, ktoré s nimi vykonáva najmä reklama a oznamovacie prostriedky. Z takéhoto komplexného programu sa môžu odvíjať aj zrelé postoje k ľudskej sexualite. V zásade škola by mala rešpektovať prednostné právo rodičov na celkovú a sexuálnu výchovu detí a prakticky im v tom pomáhať.
Rodičia môžu zmeniť svet tým, že vyvedú z rodinného hniezda také deti, ktoré sa budú usilovať o dobré medziľudské vzťahy, o ideály lásky, priateľstva, skromného života, hľadať dobré vzdelanie a pripravovať sa na svoju úlohu vychovávateľa.
Ako sa rodičia môžu priblížiť k takému výchovnému ideálu? Tým, že svojimi vzťahmi lásky budú pre deti zdrojom bezpečia už od ich počatia. Tým že odmietnu konzumný štýl života a účasť na svete uhladeného zlodejstva a otroctva mamone a moci. Súhrnne povedané tým, že sa budú usilovať o zdravú rodinu, zdravú po stránke duchovnej, duševnej i telesnej. Jedine tak sa odstránia pravé a najhlbšie príčiny drogových závislostí, promiskuity, sexuálne prenosných chorôb, osobnej a skupinovej agresie, kriminality, malej životnej odolnosti a straty zmyslu života.
Celá súčasná generácia detí od samotného počatia až do konca dospievania je ohrozovaná predovšetkým chybami svojich rodičov, svojich vychovávateľov a vstrebávaním konzumného štýlu spoločnosti. A preto rodičia by mali s nápravou začať u seba. Kľúčom k tomu je vlastná sebavýchova. V praxi je najpriaznivejšou dobou k tejto radikálnej premene života doba na začiatku manželstva (prípadne už pred manželstvom). V tomto období sú totiž rodičia motivovaní snahou o najlepší rozvoj dieťaťa, po ktorom túžia, ktoré si prajú alebo ktoré práve splodili. Je to v živote človeka jedinečný, celkom prirodzený motív. Je však aj ďalší, a možno ešte závažnejší: vlastná premena pre dobré zjednocovanie s partnerom. Ide o to, aby manželia pochopili, že vlastná sebavýchova, v ktorej si budú vzájomne pomáhať, je kľúčom ku šťastiu ich detí.
Rodičia sa nemôžu brániť diskusii o sexualite s vlastným dieťaťom. Tá je nevyhnutná v rámci ich výchovných snažení a zodpovednosti, ako na to upozorňuje vo svojej apoštolskej exhortácii Familiaris consortio aj Ján Pavol II., keď píše: „Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež nepostrádateľným predpokladom pre rodičov povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú pohlavnú výchovu...“ (FC 37)
Táto úzkostlivosť v dialógu je neprimeraná, pretože sa nemáme hanbiť pomenovať menom všetky tie veci, ktoré sa Boh nehanbil stvoriť.
6. Sexualita v dnešnom svete
Sex je dnes chápaný ako hra, ktorú môže kedykoľvek, ktokoľvek a s kýmkoľvek nezáväzne a nezodpovedne hrať. Ak sa hra skončí, môžu sa dvaja rozísť. Akoby sa vôbec nič nestalo.
Ak mladí ľudia nepochopia sex ako službu, v ktorej sa manželia vzájomne dávajú a spoločne dávajú život, tak to bude všetko pomýlené a zle to skončí. Mladí ľudia musia pochopiť, a to veľmi naliehavo, že láska – i tá sexuálna – je dávanie sa. A skutočne sa niekomu oddať, to znamená dať sa neodvolateľne, nie na chvíľu sa požičať na pobavenie ako hračka. A dávať život znamená dávať ho so všetkým, čo je s tým spojené, až k jeho dospelosti. Inak by to bolo ohrozenie života v samotnom jeho princípe, v jeho prameni. Kedykoľvek sa v ktorejkoľvek civilizácii uvoľňoval sex, vždy to znamenalo blízky zánik tejto civilizácie.
Hľadať pravdu o sexualite je podstatne ťažšie aj preto, že za nepravdou o sexualite stojí výnosný obchod, podmanivá reklama a oslava konzumného štýlu života v televízii a v ostatných masovokomunikačných prostriedkoch.
Sexualita je neoddeliteľne spojená s každým ľudským životom. Môže byť zdrojom šťastia a radosti, ale i mnohých nešťastí a trápení. Rozhodnutie o sexuálnom správaní je veľkým rozhodnutím v živote každého človeka, ktoré musí každý urobiť sám. Napokon, záleží len na nás, ako so svojou sexualitou naložíme – či ju zapojíme do rozvoja svojich duševných a telesných schopností a necháme vyzrieť pre úlohy v dospelosti, alebo či ju predčasne postavíme na prvé miesto vo svojom živote so všetkými rizikami. Či ju spojíme s ozajstnou láskou pre dobro svoje a svojho partnera a šťastie svojich detí, alebo či bude iba honbou za vidinou slastí bez ohľadu na vlastnú rodinu, hoci aj za cenu jej rozbitia.
Keď kupujeme nejaké zariadenie, pračku alebo chladničku, dostávame zároveň s ňou aj návod na používanie. Podľa tohto návodu dostávame rady, ako narábať s týmto zariadením, ktoré sme kúpili. Kto by si povedal, že sa nebude držať tohto návodu a používania a kto by robil pravý opak, než sa radí v tomto návode, pravdepodobne by svoju pračku alebo svoju chladničku veľmi rýchlo zničil. Keď ide niekto autom, nemôže pozerať na značky okolo cesty ako na čosi nepriateľské. Tí, ktorí zostavili a umiestnili tieto značky – znížiť rýchlosť, dať pozor v zákrute, atď. – tí nemali v úmysle v prvom rade to, aby obmedzovali vodičov. Mali na mysli niečo iné, videli trocha ďalej: upozorňujú cez značky pri ceste, na všetky nebezpečenstvá, aby vodič pribrzdil, aby dal pozor na nebezpečenstvo šmyku, atď. To nie je obmedzovanie. To je pomôcka, ktorá chce človeka zachrániť.
Boh pozná najlepšie zákruty ľudského života, pozná všetky jeho nebezpečenstvá. Keď nám dal šiesty príkaz Desatora, dal nám ho ako výstražnú značku na zákrute, aby sme nedostali šmyk, aby sme sa nedostali do nebezpečenstva, aby sme si nezničili život. Kto nezachováva značky pri ceste, riskuje haváriu. Kto nezachováva Božie úpravy ohľadom pohlavného života, riskuje životnú haváriu.
Práve preto, že pohlavná sila v človeku je čosi veľmi posvätné a veľmi dôležité, že je prameňom nového života v manželstve, práve preto túto silu Boh chráni svojimi predpismi, svojím prikázaním. Ak Boh chráni pohlavnú silu, robí to preto, že ju sám považuje za čosi vzácne, čím neslobodno plytvať, čo neslobodno znečistiť a znehodnotiť.
Podľa väčšiny filozofov Boh, keď stvoril svet, ho zotročil. Podľa kresťanstva ho stvoril ako svet slobodný. Boh nenapísal báseň, ale hru. Hru, ktorá mala byť dokonalá, zveril hercom a režisérom – ľuďom, ktorí z nej urobili riadny zmätok. Napriek tomu, že z Božieho plánu pre ľudskú sexualitu, ako aj z iných plánov, urobili ľudia riadny zmätok, On naďalej riadi svoju hru, aby ju priviedol k úspešnému záveru. Aby sme mohli mať účasť na jeho úspechu, musíme pochopiť, o čo vlastne ide, čo nám povedal o našej sexualite, aby sme mohli byť naozaj slobodní. Slobodní nie v sterilnej voľnosti a sebauctievaní, ale vo voľnosti, pre ktorú nás Kristus vyslobodil, v slobode, pre ktorú nás Boh stvoril – v slobode jeho vlastných detí.