Francis Bacon, anglický filozof novej doby, na prelome 16. a 17. storočia tvrdil, že história nás učí, ako sa stať múdrymi, poézia duchaplnými, matematika ostrovtipnými, etika zásadovými a logika s rétorikou nám umožňujú o tom diskutovať. Platila zásada: „Štúdium tvorí charakter.“
Cirkev veľmi rýchlo pochopila, že svojich členov potrebuje mať nielen zbožných, ale aj vzdelaných. Pohanské školy, aj keď boli na vysokej intelektuálnej úrovni, po mravnej neobstáli. Preto v Cirkvi začali vznikať školy pre vzdelávanie katechétov a katechumenov. Už v 2. st. boli takéto školy v Ríme, Alexandrii, Antiochii a inde. V alexandrijskej škole žiaci študovali aj pohanských autorov. Podobná škola sa nachádzala v Kartágu. Jej žiakmi boli aj významní cirkevní učitelia ako Tertulián a sv. Cyprián, ktorých veľkosť sa ukázala počas prenasledovania.
Obnova vzdelanosti
Vpád barbarských národov spôsobil okrem iného aj zánik školstva. Jediným ohniskom kultúry počas niekoľkých storočí zostali kláštory. Postupné upokojovanie umožnilo obnovu vzdelanosti. Najprv na území Itálie, kde vládli Góti a neskôr začala rozkvitať aj v Španielsku pod vládou Vizigótov. Longobardi nemali v úcte vzdelanosť a tak postupne miznú školy, v ktorých sa vzdelávali laici spolu s klerikmi a školy sa stali výlučne záležitosťou duchovných hlavne v kláštoroch. Franskí králi naopak nariaďovali, aby boli cirkevné školy obnovené. V tomto období sa objavujú prvé farské a katedrálne školy. V nich spoločne s kňazom žili v jednej domácnosti tí, ktorých vyučoval a oni mu pomáhali pri bohoslužbách. Tu sa chlapci učili čítať, písať, spievať liturgické spevy a poznať dejiny spásy. Farské školy pretrvali až do konca stredoveku a zároveň sa čoraz viac otvárali aj laickým poslucháčom.
Kláštorné a katedrálne školy
Hlavnú úlohu pri vzdelávaní v rannom stredoveku zohrávali kláštorné školy, ktoré si udržali kontinuitu s antickou učenosťou. Úroveň týchto kláštorných škôl často závisela od momentálnej situácie kláštora. V týchto školách sa rozvinula metóda náuky podľa „trivia“ a „quadrivia“ zavedená neskoro antickým opátom Cassiodorom, ale ktorých počiatky boli už u Platóna a Cicerona. Trivium predstavovala výučbu gramatiky, rétoriky a logiky. Quadrivium tvorila aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Sláva kláštorných škôl začína zhasínať okolo 10 storočia, aj keď zostali na vysokej úrovni. No pre novú dobu už nepostačovali.
V Taliansku sa zachoval aj počas sťahovania národov katedrálny tip škôl, ktorý sa neskoršie začal šíriť aj v iných častiach Európy. Najväčšej vážnosti sa tešila katedrálna škola pri Lateráne v Ríme, ktorá síce vznikla ešte v antike, ale k najväčšej sláve ju priviedol pápež Gregor Veľký. Cisár Karol Veľký počas svojho pobytu v Ríme spoznal túto pápežskú školu a rozhodol sa obnoviť antickú vzdelanosť.
Vznik univerzít
Z významných katedrálnych škôl začínajú vznikať prvé univerzity. Aj keď prvá univerzita vznikla v Konštantínopole v roku 425 a inštitúcie vyššieho vzdelania existovali už v starej Číne, „západná univerzita“ bola vynálezom 11. a 12. stor. Univerzity sa stali medzinárodnými inštitúciami, ktoré často priťahovali študentov z veľkej diaľky. Mali vlastné organizačné modely, ktoré sa stali vzorom pre mnoho iných univerzít, založených na konci stredoveku. Komunikačným jazykom bola latinčina. Medzi najstaršie a najvychýrenejšie patrili univerzity v Bologni (1119), Oxforde (1168), Paríži (1206), Cambridgei (1209) a v španielskych mestách Valencii a Salamanke (1230). Univerzity mali zvyčajne štyri fakulty: filozofickú, teologickú, právnickú a lekársku. Parížska univerzita, ktorú nazývali aj „matkou vzdelanosti“, bola špecializovaná hlavne na filozofiu, v Bologni prevládalo hlavne právo. Výučba mala zväčša ústnu formu, prednášky pozostávali z čítania kníh, napríklad Aristotelových diel, ktoré prednášajúci komentoval. Študenti museli potvrdiť svoje vedomosti účasťou na diskusiách (dišputách), v ktorých museli argumentovať za alebo proti určitému tvrdeniu (téze). Akademické záverečné skúšky boli uznané v celej Európe. Študenti, okrem medikov, boli väčšinou príslušníkmi duchovného stavu, laici začali študovať na univerzitách až po roku 1500. Veľký význam malo aj to, že sa dominikáni a františkáni rozhodli dať vyučovať svoj dorast v Paríži resp. Oxforde. Nielenže z ich radov vyrástli veľkí učenci, ale čoskoro oni sami dobyli katedry.
Prvé kolégiá
Zriaďovateľom univerzity bol buď panovník, alebo pápež a každá univerzita mala pápežské schválenie. Na univerzitách vyučovali najlepší teológovia, filozofi a právnici vtedajšej doby a preto na nich študovalo niekoľko tisíc študentov z celej Európy. V 13. stor. napríklad na parížskej univerzite študovalo okolo 15 000 študentov. Množstvo študentov nachádzajúcich sa mimo vlasti spôsobilo, že univerzitné prostredie nebolo vždy najvhodnejšie na formáciu. Aby sa zabránilo zlým vplyvom, začali bohatí dobrodinci zakladať tzv. kolégiá. Tieto slúžili na ubytovanie a stravovanie študentov, ale aj k ich duchovnej formácii. Chudobní študenti bývali v kolégiu zadarmo, bohatší prispievali poplatkom. Prvé takéto kolégium založil v Paríži roku 1253 Róbert de Sorbonne, kaplán a spovedník Ľudovíta IX., po ktorom bola pomenovaná slávna Sorbonská univerzita.
Učiteľ = priateľ
Od polovice 12. stor. sa na parížskej univerzite začali udeľovať tituly bakalára, licenciátu a doktora. Promócia na doktora na niektorých univerzitách sa rovnala udeleniu šľachtictva. Predstavy o tom, aký by mal byť dobrý učiteľ, majú niekoľkotisícročnú a zaujímavú históriu, no od staroveku platilo pravidlo, že právo učiť ľudí a byť učiteľom má len človek mravne a rozumovo dokonalý, pretože poznanie je cnosť a cesta k dokonalosti. Prvé stredoveké univerzity kvôli mravnej čistote požadovali od svojich učiteľov dodržiavanie celibátu. Jeden profesor mal na starosti len niekoľkých študentov, ale tých ubytovával vo svojom súkromnom byte. Tu sa spoločne stravovali a tu sa konali aj prednášky, ak bolo študentov viac, prednášalo sa v kostoloch alebo kláštoroch. Ak profesor dostal pozvanie od niektorého panovníka alebo mesta, bolo samozrejmé, že so sebou zobral aj svojich študentov. Výsledkom takéhoto 8 až 12-ročného štúdia bolo neraz veľmi silné a celoživotné puto medzi profesormi a ich študentmi.
Výchova – dar od Boha
Cirkev všemožne napomáhala vzniku aj udržiavaniu univerzít. Do roku 1303 bolo v Európe založených 30 univerzít a všetky boli založené z podnetu Cirkvi. Od začiatku sa však spochybňovalo vyučovanie ako zárobková činnosť. Cirkev neustále zdôrazňovala starý ideál výchovy „grátis“ zásadou: „vedenie je dar od Boha a ako také nemôže byť predávané, lebo by to znamenalo hriech svätokupectva.“ Profesori aj napriek tomu mali dva zdroje obživy: honorár od študentov a rentu čiže benefícium t.j. príjem z nejakého cirkevného úradu.