Úvod
V psychológii má pojem charakter svoj špecifický význam. Slovo charakter v preklade z gréčtiny znamená „črtu“, „príznak“, „znak“, „zvláštnosť“, teda niečo výrazne vytvoreného, čím je jedinec nápadný. Jednou z najstarších prác týkajúcich sa charakteru je bezpodmienečne práca Charaktery Aristotelovho žiaka Theofrasta, analyzujúca rôzne charakterové vlastnosti.
Existujú charakterové vlastnosti, ako napr. vytrvalosť, presnosť, ktoré sú eticky neutrálne. Jadrom charakteru je nepochybne osobná morálka.
Pojem charakter vyjadruje isté hodnotenie človeka. Podľa G. W. Allporta „charakter je zhodnotená osobnosť“.
Levitov definuje pojem charakter v širšom a užšom zmysle slova. V širšom chápaní sa charakter stotožňuje s osobnosťou. V užšom chápaní sa charakter stotožňuje s istým sektorom osobnosťami.
L.B. Murphy definuje charakter ako integrovaný systém čŕt a vlastností, ktorý umožňuje reagovať relatívne konzistentným spôsobom s prihliadnutím na morálne požiadavky.
V. A. Kruteckij chápe charakter ako „fixovaný, navyknutý spôsob správania človeka v určitej situácii“, Rubinštejn ako „v indivíduu upevnenú sústavu generalizovaných pohnútok, motívov“.
R. Stanger pojem charakteru chápe ako chovanie indivídua, ktoré je v súlade so sociálnymi očakávaniami.
Črty charakteru človeka.
Základné črty charakteru sú: - morálna vychovanosť
- šírka
- jednoliatosť
- vyhradenosť
- sila
- vyrovnanosť
K základným prejavom morálnej vychovanosti, ktorú pokladáme za hlavnú a sociálne najcennejšiu črtu charakteru, patria napr. pozorný vzťah k ľuďom, ohľaduplnosť pri styku s ľuďmi, humanizmus, svedomitosť, taktnosť, atď.
Šírka ako črta charakteru umožňuje rozmanitosť potrieb a záujmov, túžob a zanietenia, rozmanitosť činnosti človeka.
Jednoliatosť ako črta charakteru predstavuje koordinovanosť vzťahov človeka k rozličným stránkam skutočnosti.
Vyhranenosť ako črta charakteru veľmi úzko súvisí s osvojeným presvedčením, so zameranosťou a s morálno-politickými postojmi.
Sila ako črta charakteru reprezentuje energiu, s ktorou človek realizuje ciele, no aj zanietenie a úsilie zdolávať ťažkosti a prekážky.
Pre vyrovnanosť ako črtu charakteru je príznačný vzájomný pomer medzi aktivitou a zdržanlivosťou, ktorý je pre optimálny styk s ľuďmi najoptimálnejší a najpriaznivejší.
Psychologická podstata charakteru.
Podstata charakteru je rôznymi psychológmi interpretovaná rôzne:
A. Roback ju chápe ako zotrvávajúcu psychofyzickú dispozíciu k útlmu inštiktívnych impulzov v súhlase s regulatívnym princípom, čo v interpretácii H. J. Eysencka, ktorý vidí podstatu charakteru ako systém zábran prejaviť pudové pohnútky.
Širšie poňatie charakteru má H. Remplein, ktorý jej vymedzuje ako relatívnu konštantu osobného cítenia a chcenia hodnôt.
Ale zrejme najvýstižnejšie vyjadruje podstatu osobnosti už spomínaný Allport, ktorý hovorí, že je to „zhodnotená osobnosť“. To súčastne znamená, že v charaktere je obsiahnutá celá osobnosť, všetky jej dielčie zložky či systémy, ako sú schopnosti, a teda aj inteligencia, temperament, motívy, postoje. Charakter je teda druh osobnosti, jej individuálny útvar.
Podľa R. Štagnera charakter vypovedá predovšetkým o chovaní človeka, do akej miery je schopný sa prispôsobovať kultúrne špecifickým štandardom. To je teda normatívne poňatie charakteru.
Charakter je degeneralizovaná, integrovaná štruktúra osobnosti, vyjadruje internú konzistenciu a integráciu, ktorá je ovplyvnená nasledujúcimi činiteľmi socializácie:
- sociálny tlak: adaptácia očakávania, prispôsobenia sa tomu, za koho by bol rád
považovaný, teda jednanie v súlade so štandardami
- osobné očakávania: adaptácia osobného očakávania tomu, za koho sa sám
považuje, teda jednanie v súlade so sebauspokojením
- kontrola impulzov: trestanie impulzívnych aktov vedie k podmienenému útlmu
percepčná diferencia: integrita môže byť posilňovaná alebo zoslabovaná vnímaním
situácie, čo súvisí s dominanciou cieľov a s útlmom vedľajších podnetov.
Sila vôle vyjadruje nielen schopnosť tlmiť určité impulzy, ale klásť si i náročné ciele, všeobecne teda sebakontrola.
Akési normatívne poňatie charakteru nachádzame už u Platóna, ktorý zdôrazňoval štyri črty osobnosti: múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a umiernenosť.
Vzťah osobnosti a charakteru možno chápať: charakter ako úhrn jeho vloh ako vývojových možností, zatiaľ čo osobnosť je produktom vývoja.
Charakter a osud: charakter je to, čo človek činí a osud je chápaný ako niečo nevyhnutné, čo sa uskutoční, nezávisle na rozhodovaní subjektu. Môžu to byť napr. zážitky z detstva,, ktoré určujú ďalší vývoj jedinca, napr. jeho neistotu či agresivitu.
Psychoanalytické poňatie charakteru vychádza z fixácie vývoja libida na určitom stupni jeho raného vývoja. Vývoj prechádza nasledujúcimi štádiami: orálny, análny, genitálny.
Formovanie charakteru: individuálne rozdiely sa objavujú už u novorodencov, avšak sa zväčšujú vekom vplyvom skúseností. Charakter teda podstatne formujú individuálne skúsenosti, čo je empiricky dokázané nájdenými súvislosťami medzi určitými rysmi charakteru a určitými skúsenosťami.
Charakterologické systémy
Za najprepracovanejšiu je považovaná zrejme klagesova charakteroógia, systém analýzy stavby charakteru. Klages sa zaoberal tiež grafológiou a vytvoril významné ponímanie psychologickej interpretácie rukopisu. Charakter chápal ako individuálne „ja“, ktoré je produktom protikladných síl života a „ducha“, nepriateľa života, hĺbky osobnosti a životu cudzie racionality. V dynamike zdôrazňuje hlavne funkciu citov a chcenia.
Tomu však odporuje iný psychológ - W. Arnold: chovanie človeka je bezpochyby určované predovšetkým vzrušivosťou citov a snáh.
Podľa francúzskeho charakterológa R. Le Senneho poznáme osem typov charakteru:
- nervózny typ: vyznačuje sa rýchlym striedaním citov, potrebou silných citových
dojmov a citovosti vôbec, vyhľadáva preto rád senzácie, ale jeho city sú nestále; je
impulzívny, náladový, nepraktický, má nedostatok zmyslu pre chápanie druhých.
- sentimentálny typ: vyznačuje sa silnou emotivitou, zlou adaptabilitou, útekmi do
ústrania, závislosťou na minulosti, pesimizmom, častou skleslosťou.
- cholerický typ: tiež má bohaté city, ale obrátené navonok, je výbušný a ťažko
ovládateľný, je zmyselný, eroticky založený, má rád spoločnosť, je rád populárny,
je praktický, občas pózuje a je myšlienkovo a morálne dosť povrchný.
- vášnivý typ: je exaltovaný, ovládaný vášňou, celkovo dynamický, energický,
obvykle tvrdý a bezohľadný, ale má niekoľko variant.
- sangvinický typ: dobre sa ovláda, ale problémy reflektuje iba plytko.
- flegmatický typ: je v podstate aktívny, ale málo emotívny, záleží mu na minulosti,
je chladný, často pochybovačný.
- apatický typ: je stereotypný, konzervatívny, skleslý a ťažko sa presadzuje.
- amorfný typ: je vitálny a egoisticky založený, ale jeho city sú slabé. Má pomalé
reakcie a slabú aktivitu.
Charakterológia L. Klagesa.
Významný nemecký filozaof L. Klages, ktorý vynikol ako charakterológ, grafológ a psychológ je autorom pozoruhodného charakterologického systému. Klagesov charakterológia je pokusom o systémové pochopenie vlastností osobnosti.
Charakter človeka sa vyznačuje určitou skladbou, v ktorej možno rozlíšiť nasledujúce zložky:
- Látka: - „čo má“
sú to všetky schopnosti osobnosti (pamäť, chápavosť, sila vôle, jemnocit atď.), ktoré
sú dané v určitej miere.
- Štruktúra: „čo ho privádza k jednaniu“
ide o vzájomné vzťahy medzi vlastnosťami a ich celkovou charakteristikou, ako je
jednotnosť alebo nejednotnosť. Rozhodujúci je tu vzťah popudov a zábran a s tým
súvisiaca vzrušivosť citov a vôle.
- Kvalita (svojráznosť): „jak sa vlastnosti navzájom znášajú“
svojráznosť človeka je zakotvená vo vlastnostiach citov a v spojení s vôľou
vytvárajú záujmy. Priebeh životných procesov je určovaný popudmi.
- Vlastnosti chovania: „jak sa chová k svojmu okoliu“
ide o vonkajšie prejavy osobnosti, ako napr. prostorekosť, všetečnosť, drzosť,
smelosť atď.
Duch je protikladom života. Ľudské bytie možno vyjadriť touto schémou:
Oddanie sa - život -------------------- duch - sebazdôraznenie
pudy záujmy
"Es" "Ich"
Tieto dve tendencie , k sebauplatneniu a k sebaobetovaniu sa kombinujú s ďalšími troma tendenciami: duchovné, osobné a zmyslové a s ďalšími vzťahmi, ako ukazuje nasledujúci prehľad:
a) duchovné sebauplatnenie duchovné teoretické
sebaobetovanie sebauplatnenie estetické
etické
duchovné túžba po pravde
sebaobetovanie túžba po spravodlivosti
b) osobné sebauplatnenie osobné spontánny egoizmus
sebaobetovanie sebauplatnenie pasívny egoizmus
reaktívny egoizmus
(k týmto egoizmom patrí napr. zištnosť, ctižiadostivosť,
opatrnosť, vypočítavosť, závisť)
osobné láska k vlasti
sebaobetovanie láskavosť
súcit
c) zmyslové sebauplatnenie zmyslové tendencie: túžba po pôžitkoch a zábavách
sebaobetovanie sebaovládanie: zdržanlivosť, vytrvalosť, slabosť
sebaovládanie: výbušnosť, bezuzdnosť
Sebauplatňovanie vyjadruje nedostatok sebaobetovania daný prienikom „ducha“ do života a prejavuje sa týmito nedostatkami:
nedostatok nadšenia = triezvosť
lásky = nemilosrdnosť
rozumnosť = ľahkomyselnosť
egoizmus = nezištnosť, trpezlivosť, dôvera
Podľa Klagesa pojem charakter vyjadruje:
1.mravné chcenie
2.osobnosť
3.zvláštnosť životného alebo neživotného objektu
Klages sám presnejšiu definíciu nepodal, vyjadril sa však, že charakterológia sa zaoberá osobnosťou ako individuálnym „ja“, jeho vnútorným usporiadaním.
Klagesove chrakterologické analýzy možno podrobiť kritike, ale v podstate je jeho charakterologický systém skutočným pokusom o usporiadanie určitých pozorovaní a štúdií ľudských pováh.
Štruktúra charakteru
Štruktúra charakteru človeka nie je náhodným súhrnom rozličných vlastností. Jednotlivé vlastnosti charakteru závisia jedna od druhej, sú navzájom viazané, predstavujú celostnú organizáciu.
Významnú úlohu v štruktúre charakteru majú spoločenské skupiny, v ktorých človek žije. Charakter človeka je potom jednotou typických a individuálnych vlastností. V psychológii sa rozlišujú viaceré systémy vlastností v štruktúre charakteru:
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah ku kolektívu (napr. družnosť, priamosť, úprimnosť,
obetavosť) a k jednotlivým ľuďom a im protikladné vlastnosti
- vlastnosti zameranosti človeka, napr. zásadovosť, uvedomelosť, čestnosť,
spravodlivosť, životný optimizmus ( a im vlastnosti protikladné)
- vlastnosti prejavujúce sa vo vzťahu k práci, napr. pracovitosť, dochvíľnosť,
zmysel pre poriadok, zodpovednosť (a vlastnosti im protikladné)
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah k veciam a predmetom, napr. akurátnosť alebo
nedbalosť, pozorné - šetrné alebo nepozorné zaobchádzanie s predmetmi.
- vlastnosti vyjadrujúce vzťah k sebe samému, napr. samoľúbosť, čestnosť,
ctižiadostivosť, hrdosť, zdravé sebavedomie, skromnosť alebo namyslenosť.
V štruktúre charakteru sa uvádzajú tieto jeho zložky:
a) presvedčenie v štruktúre charakteru. Presvedčenie je fixovaný názor, ktorý
vzniká u človeka v konkrétnych podmienkach života a výchovy, a to osvojením si
súčasných ideí. Prejavuje sa v takých charakterových vlastnostiach, ako je
cieľavedomosť, zásadovosť, optimizmus, náročnosť voči sebe a iným ľuďom.
b) potreby a záujmy v štruktúre charakteru. Potreby a záujmy determinujú
výberovosť povahy vzťahov a činnosti človeka a prejavujú sa v jeho správaní.
V závislosti od toho, aké potreby a záujmy prevažujú, utvára sa svojrázny
charakter človeka. Sú napr. ľudia, ktorí sú otrokmi predmetov a ktorí žijú preto, aby
ich hromadili.
c) intelekt v štruktúre charakteru. Intelektové vlastnosti ovplyvňujú charakter
človeka a dávajú mu istú svojráznosť, či sa človek vyznačuje napr. pružným
myslením, alebo či je jeho myslenie interné, skostnatené.
d) vôľa v štruktúre charakteru. Človek s pevnou vôľou sa vyznačuje
vyhranenosťou, samostatnosťou, iniciatívnosťou a sebaovládaním, je rozhodný a
húževnatý v činnosti. Naproti tomu, človek bez vôle sa obvykle stotožňuje s
človekom slabého charakteru.
e) city a vôľa v štruktúre charakteru. V citoch a vôli sa prejavuje celý človek, čo má
človek rád a čo nenávidí, k čomu je ľahostajný, to určuje jeho skutočný životný
postoj. Sú ľudia, ktorých prirodzenou podstatou je mimoriadna emocionálna
vzrušivosť, no dokážu sa ovládať. Naproti tomu sú ľudia, ktorí nie sú natoľko
vzrušiví, no nevedia sa ovládať
Štruktúra charakteru osobnosti závisí nielen od daných životných vplyvov, ale aj od minulých vplyvov, od celej histórie života. Štruktúra charakteru nie je čosi statické, ale naopak, je dynamická, tzn., že sa v priebehu celého života človeka mení.
Charakter a osobná morálka
Niektorí psychológovia zaoberajúci sa charakterom vidia jeho podstatu v osobnej morálke, t.j. vo vzťahu človeka k hodnotám a etickým normám.
Je to ale príliš úzke ponímanie, lebo ak sa v charaktere osobnosť prejavuje ako celok, existujú vlastnosti osobnosti, ktoré sú eticky neutrálne. Ak je charakter chápaný len v spojitosti s osobnou morálkou, vyjadruje toto ponímanie iba jeden aspekt charakteru. Podstata charakteru je tu obvykle spájaná s vlastnosťami vôle.
Takéto chápanie vyvoláva otázku, čo je to osobná morálka. Rozlišujú sa rôzne stupne vývoja osobnej morálky. Súvisí s pojmom princíp morality, ktorý je chápaný ako princíp regulácie chovania, založený na spôsobilosti brať na vedomie etické normy.
Piaget rozlíšil dve štádiá morálneho vývoja dieťaťa:
1. heteronómne - je určované normami prevzatými od druhých ľudí, zrejme rodičov
2. autonómne - jednanie je určované už zvnútornenými normami. Stupeň morálneho
vývoja je teda určovaný mierou zvnútornených etických noriem. Vyššiu úroveň
vývoja predstavuje jednanie, ktoré dieťa dosiahne až v školskom veku, kedy je
jednanie regulované už zvnútornenými normami, ktoré vystupujú ako
samozrejmosť.
To sa však prejavuje i ako dvojitý druh morálky dospelých: ako ustrnutie na úrovni morálneho vývoja dieťaťa a ako vyššia úroveň, kedy morálne zásady sú súčasťou psychickej regulácie jednania.
Systém etických noriem vytvára osobnú morálku jedinca, ktorá je tiež vždy označovaná pojmom super - ego a ktorá je tiež označovaná ako vôľa. V súvislosti s tým sa opäť vytvára otázka vzťahu charakteru a jednania, ktorá je obdobou vzťahu osobnosti a role. Podľa behavioristov je však tento rozdiel vytvorený umelo a charakter sa prejavuje spôsobom jednania. Taktiež v praxi posudzujeme charakter človeka podľa toho, čo robí a nie podľa toho, čo hovorí, i keď je to častokrát zamieňané. Ak nejedná človek tak, ako zmýšľa, je to prejav určitých rysov jeho charakteru, neúprimnosti, pokrytectva, zbabelosti a pod.
F. Baugartenová považuje za „pravé charakterové vlastnosti“ tie, ktoré má človek vradené a ktoré predstavujú „jeho prirodzené vlohy a dispozície“. Takýchto vlastností je však málo, charakter je vytváraný skúsenosťami, je predovšetkým produktom výchovy a sekundárne ovplyvňované skúsenosťami jedinca.
Dôležitým aspektom osobnosti je prosociálne chovanie, v ktorom sa uplatňujú nadosobné ciele, napr. uspokojovanie potrieb iných ľudí, napr. starostlivosť o druhú osobu bez nároku na odmenu. Práve toto prosociálne chovanie je spojené so schopnosťou prinášať obeť, zriecť sa vlastného blaha v prospech inej osoby.
Za akých podmienok je človek schopný sa prosociálne chovať? Psychológovia skúmali pohotovosť v poskytovaní pomoci iným ľuďom. V rôznych situáciách pokusným osobám predstierali, že je niekto zranený alebo je v nebezpečí. Ukázalo sa, že dôležitým činiteľom je počet účastníkov tejto udalosti. Keď bolo účastníkov viac, pravdepodobnosť poskytnutia pomoci sa zmenšovala, keď bol jedinec sám, naopak sa zväčšovala. Vysvetľovalo sa to rozdelením zodpovednosti i na iné osoby.
Podstatou morálneho charakteru je určite svedomie. Svedomie je prejav procesov vnútorného sebatrestania a sebaodmeňovania, založený na pocitoch povinnosti, hrdosti, viny, hanby a ľútosti. Svedomie núti človeka, aby sa niečomu neprístupnému vyhol, a ak egoistické impulzy boli silnejšie, a dopustil sa niečoho neprípustného, trestá sa výčitkami. Ako si jedinec zvnútorňuje morálne normy a spoločenské hodnota ako sa toto zvnútornenie uplatňuje v riadení jeho jednania, nie je doposiaľ spoľahlivo vysvetlené. V tomto zmysle svedomie vyjadruje konfliktogénnu povahu ľudskej psychiky.
Záver
V pracovnom procese má charakter, charakterové vlastností a pracovná morálka veľmi veľký vplyv na prácu ako celok, pracovné výsledky a vzájomné kolektívne vzťahy.
Charakter autority riadiacich pracovníkov treba opierať o moc z odbornosti a z osobnosti, nielen o moc z pozície. Ak moc vedúceho pramení prevažne z pozície, to znamená je daná „z hora“, musí sa takýto vedúci opierať o kontrolné systémy, pretože vydané pokyny musí overovať , či boli splnené. Ak moc pramení okrem pozície aj z odbornosti a z osobnosti, potom sa môže vedúci spoľahnúť, že podriadení splnia úlohy aj bez zvláštnej kontroly.
V praxi sú kladne hodnotené pozitívne charakterové vlastnosti, ako napr. pracovitosť, uvedomelosť, čestnosť, priamosť.
Sila a súdržnosť kolektívu je závislá od vzťahu jednotlivcov ku kolektívu, ktoré charakterové vlastnosti ako napr. družnosť, priamosť, úprimnosť prevládajú u jedincov. V opačnom prípade sa kolektív rozpadáva a vzniká intrigánstvo.
Aj v globálnom ekonomickom pohľade chodu podniku sa odzrkadľujú charakterové črty: pracovitosť, dochvíľnosť, zodpovednosť, zmysel pre poriadok, ale aj čestnosť, spravodlivosť a uvedomelosť.