Český stredoveký štát

Česká kotlina mala v 9. storočí vhodné prírodné podmienky pre vznik štátu. Boli to husté lesy a kotlina bola obklopená pohoriami. Žilo tu viacero kmeňov (Česi, Lužania, Pšovania, Děčania, Lemuzi, Charváti, Zličania, Doudlešbovia), ktoré sa venovali orbovému poľnohospodárstvu, výrobe železa, hrnčiarstvu a tkaniu látok. V 2. pol. 9.stor. si kmeň Čechov pod vedením rodu Přemyslovcov podmanil ostatné kmene.
Prvým známym českým kniežaťom bol Bořivoj (882 – 894), ktorý prijal krst z rúk arcibiskupa Metoda. Po jeho smrti Svätopluk obsadil Čechy a tým obmedzil vládu Přemyslovcov. Přemyslovci sa snažili vymaniť spod nadvlády mojmírovskej dynastie, čo sa im podarilo po zániku veľkej Moravy. Počas vlády kniežat Spytihneva (894 – 915) a Vratislava (915 – 921) sa upevnila celistvosť štátu. Bořivojov vnuk, knieža Václav (921 – 935) bol ústupčivý voči cirkvi a nemeckému cisárovi, ktorému platil daň za udržanie mieru. S touto politikou nesúhlasil jeho brat Boleslav a časť veľmožov, preto ho vylákali na Boleslavou hrad a tam ho zavraždili.
Knieža Boleslav (929 – 967) dlho odmietal posielať nemeckému cisárovi vojenskú pomoc a vazalský poplatok. Keď cisár vojensky ohrozil Čechy, Boleslav nakoniec uznal zvrchovanosť nemeckej ríše. Za pomoci českých vojsk cisár Oto I. zvíťazil nad Maďarmi roku 955 pri rieke Lechu. Boleslav využil toto víťazstvo na rozšírenie hraníc českého štátu o Moravu, severozápadné Slovensko a Krakovsko. Aby vymedzil vplyv cisára Ota, zamýšľal osamostatniť Čechy aj cirkevne.
Tento úmysel uskutočnil jeho nástupca Boleslav II. (967 – 999), ktorý v r. 973 založil biskupstvo v Prahe, ktoré bolo podriadené mohučskému arcibiskupovi. Prvým biskupom bol Sas Detmar, druhým sv. Vojtech z rodu Slavníkovcov. V tom čase kresťanstvo v Čechách zápasilo s pohanskými prežitkami. Preto Vojtech dvakrát opustil vlasť a nakoniec zomrel ako mučeník na misijnej ceste k pohanským Prusom (997). S jeho menom sú spojené začiatky poľského arcibiskupstva v Hnezdne (1000 – za vlády Boleslava Chrabrého) a uhorského arcibiskupstva – za vlády Štefana I. Aby zabezpečil mocenské postavenie Přemyslovcov dal Boleslav vyvraždiť celý rod Slavníkovcov.
Po smrti Boleslava II. prepukli v přemyslovskom rode krvavé rozbroje, ktoré využil poľský panovník Boleslav Chrabrý. Najprv pripojil k Poľsku Krakovsko, neskôr obsadil Moravu a zabral aj Slovensko. Spory ustali až za kniežaťa Břetislava I. (1035 – 1055), ktorý po smrti Boleslava Chrabrého natrvalo pripojil Moravu k Čechám.
V 10. storočí sa podarilo Přemyslovcom spojiť Čechy do jednotného štátneho celku. Centrom sa stala Praha. I tu existovala hradská sústava. Knieža bol vlastníkom všetkej pôdy. Postupne ju dával ako léno príslušníkom svojej družiny (dominikál). Na pôde pracovali poddaný. Ďalej panovník udeľoval pôdu jednotlivým obciam (rustikál), ktoré museli odvádzať naturálne dávky a robotovať
Samostatný český štát postupne posilňoval svoje postavenie. Koniec 12. stor. je v Čechách obdobím hospodárskeho rozmachu. Postavenie Přemysla Otakara I. (1197 – 1230) sa posilnilo natoľko, že r. 1212 od cisára Fridricha v Zlatej bule sicílskej dosiahol uznanie kráľovskej hodnosti českého panovníka na „večné časy“ a priznanie hodnosti rišškeho kniežaťa (kurfista), s ktorou súviselo právo voliť nemeckého cisára. Znamenala uznanie práva investitúry a nedeliteľnosti českých krajín. Za Přemysla I. a jeho syna Václava I. (1230 – 1253)význam českého štátu vzrástol. Kráľ Václav sa pokúšal zmocniť dedičstva rakúskych krajín, pričom sa dostal do sporu s nemeckými feudálmi a s uhorským kráľom Belom IV. V spore pokračoval jeho syn Přemysl Otakar II. (1253 – 1278), ktorý po veľkom zápase pripojil k Čechám Rakúsko a Štajerska neskôr slovinské oblasti až k jadranskému moru. V zahraničnej politike nemal trvalé úspechy. Nový nemecký kráľ Rudolf Habsburský (1273 – 1291) prinútil Přemysla II. vzdať sa alpských krajín. Keď sa roku 1278 Přemysl II. znovu pokúsil získať tieto krajiny, v boji na Moravskom poli zahynul.
Za nedospelého Přemyslovho syna sa zmocnil vlády brandeburský markgróf Oto. Pri moci sa udržiaval pomocou nemeckých žoldnierov a mestského patriciátu. Títo cudzinci nemilosrdne vykorisťovali české obyvateľstvo. Okrem toho sa v Čechách šíril mor a hlad. Vtedy sa česká šľachta vzbúrila.
Po tomto smutnom období sa ujal vlády Václav II. (1238 – 1305), syn Přemysla II. Za jeho panovania zbohatol najmä nemecký patriciát. V zahraničnej politike sa orientoval na Poľsko. Dočasne sa stal poľským kráľom a jeho syn Václav III. bol zvolený aj za uhorského kráľa. Posmrti Václava II. a po krátkej vláde Václava III. (1305 – 1306 – bol zavraždený v Olomouci) sa moci v Poľsku opäť ujali Piastovci a uhorský trón získali neapolskí Anjuovci.
Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie českého štátu, uchádzali sa o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Nový panovník Jan Luxemburský (1310 – 1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské práva, bol obratným diplomatom. Rozšíril český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu. Žil zväčša v cudzine a za jeho neprítomnosti ho zastupoval jeho syn Karol, ktorý sa stal po otcovej smrti v bitke pri Kresčaku českým kráľom a nemeckým cisárom. Karol IV. (1346 – 1378) sa staral o kultúrne a politické povznesenie Čiech. Od r. 1333 bol markgrófom moravským. V Zlatej bule (1356) potvrdil z cisárskej moci slobodu Čiech oproti zvyšku ríše a v r.1348 založil štátoprávnu inštitúciu Česká koruna. R. 1348 založil univerzitu a Nové mesto v Prahe. Obnovil Pražský hrad, vybudoval Katedrálu sv. Víta a hrad Karlštejn. Dosiahol aj povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo, čím sa české krajiny cirkevne osamostatnili. Za jeho vlády neúmerne vzrástla moc vysokého duchovenstva. Hranice štátu rozšíril o Brandenbursko, Dolnú Lužicu a zvyšok Sliezska. Nedokázal však dosiahnuť trvalé udržanie prosperity. Karolov nástupca Václav IV. (1378 – 1419) nedosiahol otcovo postavenie. Za jeho vlády vzrástli rozpory vnútri vládnucej triedy a tým sa aj urýchlilo prepuknutie husitského revolučného hnutia.

Príčiny vypuknutia husitských povstaní bol morálny úpadok cirkvi a prehĺbenie sociálnych protirečení. Podkladom bolo učenie Jana Husa o „dobrom a spravodlivom pánovi“ a jeho následné upálenie v Kostnici 6. júla 1415. Celé obdobie husitských povstaní začalo 20. júla 1419 Pražskou defenestráciou. V júni 1420 bola do Čiech poslaná prvá križiacka výprava. Vodcom husitov bol Jan Žižka z Trocnova, drobný zeman z južných Čiech a skúsený bojovník. Pod jeho vedením získavali husiti jedno víťazstvo za druhým. Husiti zostavili svoje požiadavky, Štyri pražské artikuly. Žiadajú v nich slobodné hlásanie slova Božieho, zavedenie prijímania pod obojím, odstránenie svetského panstva z cirkvi a trestanie ťažkých hriechov svetskou mocou. Po druhej križiackej výprave (1422) sa začínajú objavovať rozpory medzi samotnými husitami, ktorí sa rozdelili na strednú šľachtu a mešťanov (umiernenejší smer) a nízku šľachtu a poddaných (radikálnejší smer). Prvých si na rokovaniach o mieri v Bazileji kúpil rímsky cisár Žigmund. Husitské hnutie nedokázali potlačiť ani tri križiacke výpravy, ktoré v rozpätí júna 1426 a augusta 1431 útočili na Čechy. Hnutie potlačila až bratovražedná bitka pri Lipanoch (30. mája 1434), kde zvíťazil umiernenejší smer kališníkov nad radikálnejšími táboritmi. Českým kráľom sa stal Žigmund Luxemburský (1436 – 1437). Jeho dedič Albrecht Habsburský (1437 – 1439) po dvoch rokoch zomrel. Počas nedospelosti Albrechtovho syna Pohrobka bol zemským správcom Juraj Poděbradský z českej kališníckej šľachty. Ladislav Pohrobok (1453 – 1457) bolo súčasne českým aj uhorským kráľom. V r. 1457 v Prahe náhle zomrel a českým kráľom sa stal Juraj Poděbradský (1458 – 1471). Juraj od začiatku svojej vlády zveľaďoval kráľovské majetky, zvýšil kráľovské príjmy a zaviedol v českých krajinách poriadok. Napriek pápežovmu nesúhlasu snažil sa vytvoriť celoeurópsku koalíciu proti Turkom. Hoci kráľ Juraj zložil pápežovi tajný sľub poslušnosti, pápež vyhlásil bazilejské kompaktáty (ktorými sa Žigmund v Bazileji kališníkom zaručil dodržiavaním prijímania pod obojím) za neplatné, dal kráľa Juraja do „kliatby“ ako kacíra a vyhlásil proti kališníkom spolok Zelenohorská jednota, ktorej viaceré mestá (moravské, sliezske a lužické) sľúbili pomoc. Zelenohorská jednota podkopávala celistvosť štátu, najmä keď uhorský kráľ Matej Korvín začal viesť na pápežovu výzvu križiacku vojnu proti Čechám. Vojna sa vliekla niekoľko rokov. Matej Korvín za pomoci nemeckého patriciátu zabral Moravu, Sliezsko a Lužice a prijal titul českého kráľa. V bitke pri Vilémove (1469) padol Matej Korvín do zajatia. Zaviazal sa Jurajovi, že nebude útočiť, ale sľub nedodržal. Juraj, aby sa ubránil uhorským vojskám, začal hľadať pomoc v Poľsku. Za pomoc prisľúbil Jagelovcom nástupníctvo na český trón. Pred svojou smrťou dal zvoliť Vladislava Jagelovského za českého kráľa. Zatiaľ čo kališnícka šľachta bola za Vladislava II. Jagelovského, časť katolíckeho panstva a nemecký patriciát ďalej podporovali Mateja Korvína.
Za vlády Vladislava II. (1471 – 1516) a jeho syna Ľudovíta (1516 – 1526) panovnícka moc značne upadala. Od r. 1490 sa panovníci zdržiavali v Čechách len zriedka a politickú moc prevzala vysoká šľachta. Za Jagelovcov sa český štát stal typickou stavovskou feudálnou monarchiou. České panstvo sa zblížilo so strednou šľachtou. České kráľovské mestá nemali oporu v slabej vláde Jagelovcov. Za husitského hnutia si nadobudli rozsiahle panstvá na vidieku. Mestá boli tiež feudálnou vrchnosťou pre poddanské osady patriace mestu. Šľachta sa pokúšala mestám tieto panstvá odobrať. Zabraňovala im kupovať šľachtickú pôdu mimo mestského chotára. Mestá zasa bránili šľachticom kupovať v mestách domy. No najviac sporov vzniklo okolo mestských výsad, pretože šľachtici v poddanských dedinách varili a čapovali pivo a inak porušovali mestské práva. Na snemoch mohli zástupcovia kráľovských miest proti svojvoľnému porušovaniu mestských práv šľachtou len protestovať. Spory meštianstva so šľachtou riešila roku 1517 tzv. Svätováclavská zmluva. Podľa nej sa mestám ponechalo právo zúčastniť sa snemu, zato však šľachta získala významné hospodárske práva, ktoré prv patrili len mestám.
Po porážke v bitke pri Moháči český stavovský snem zvolil za českého kráľa rakúskeho vojvodu Ferdinanda I. Habsburského (1526 – 1564), čím sa de facto územie českého kráľovstva stalo súčasťou vznikajúcej obrovskej ríše v strednej Európe.