Berlín - bojisko studenej vojny

Berlín - hlavné mesto porazenej tretej ríše, sa rýchlo stalo najcitlivejším a emóciami nabitým symbolom studenej vojny. Túto rolu hralo viac ako štyri desaťročia. Ešte pred postavením múru, ktorý z neho urobil prvé rozdelené mesto už vtedy rozdeleného Nemecka, bolo miestom mnohých zápasov studenej vojny. Predurčovala ho na to poloha na frontovej línii medzi východným a západným blokom.

Rozdeľovanie Nemecka:
Po skončení 2. svetovej vojny rozdelili štyri víťazné mocnosti Nemecko a Berlín na 4 sektory. Boli to Americký, Britský, Francúzsky a Sovietsky sektor. Teoreticky boli jednotlivé okupačné zóny pod spoločnou kontrolou štvormocenskej Spojeneckej kontrolnej rady (ACC), ktorá mala sídlo v Berlíne. Jej rozhodnutia vyžadovali jednomyseľný súhlas a mali sa vzťahovať na celé územie okupovaného Nemecka. Toto usporiadanie v hlavných bodoch potvrdila Postupimská konferencia, ktorá sa konala v júli a auguste 1945 na predmestí Berlína a ktorá bola posledným stretnutím Veľkej trojky. Vládla všeobecná zhoda, že Nemecko treba udržať slabé, aby sa tak zabránilo opätovnému vzniku silného agresívneho nemeckého štátu. To boli aj dôvody zavedenia piatich D u porazeného nepriateľa, a to denacifikácie, demilitarizácie, decentralizácie, dekartelizácie a demokratizácie.

Spor v Postupimi sa týkal dvoch ďalších otázok: zmeny hraníc a vojnových reparácií. Keď na jar roku 1945 postupovala Červená armáda do Nemecka, Moskva si pre seba a pre Poľsko vymedzila rozsiahle oblasti východného Nemecka nie ako okupované územia, ale ako územia, ktoré bude spravovať sovietska a poľská vláda. Tieto územia predstavovali jednu štvrtinu Nemecka spred roku 1938. Západní spojenci proti nim neprotestovali pod podmienkou, že konečné hranice Nemecka určí mierová konferencia.

Stalin tiež uzavrel s váhavými spojencami dohodu, že Nemecko zaplatí Sovietskemu zväzu reparácie za zničenie krajiny. Reparácie neboli úplne jasne definované, ale predstavovali prepravu strojových zariadení a celých priemyselných podnikov z Nemecka do Sovietskeho zväzu. Niektoré z týchto zariadení mali opustiť okupované vysoko priemyselné zóny pod západnou správou výmenou za potraviny z prevažne poľnohospodárskej sovietskej zóny. Sovietsky zväz považoval reparácie za veľmi dôležité, jednak kvôli obnove vlastného vojnou zničeného hospodárstva, jednak preto, aby brzdili očakávanú hospodársku obnovu Nemecka. Počas Moskovskej konferencie v roku 1947 zastavili západní spojenci dodávky sľúbeného strojového parku a závodov zo svojich zón. Demontovanie výrobných kapacít západného Nemecka a ich odvoz do ZSSR totiž spôsobili, že zóny pod ich kontrolou neboli schopné uživiť svojich obyvateľov. Účet za nakŕmenie ľudí musel zaplatiť Washington a Londýn.

Hoci sa na Postupimskej konferencii dohodlo, že sa Nemecko bude považovať za jednotný celok, skutočnosť sa od plánov líšila. Rozhodnutie západných spojencov zastaviť odvoz reparačného materiálu z ich zón do ZSSR nahnevalo Kremeľ, ktorý toto rozhodnutie považoval za porušenie Postupimskej dohody. Výsledný spor ochromil prácu štvormocenskej Spojeneckej kontrolnej rady a nádeje na zhodu pri ovládnutí Nemecka sa vytratili. V snahe uľahčiť Nemecku obnovu hospodárstva, USA a Veľká Británia začiatkom roka 1947 administratívne spojili svoje zóny. V novej jednotke, známej ako Bizónia, neskôr Trizónia, udelili spočiatku obmedzený neskôr však čoraz väčší stupeň samosprávy nemeckým úradom, takže sa táto správna jednotka stávala zárodkom západonemeckého štátu.

Na jar roku 1948 sa uskutočnila v Londýne konferencia o vytvorení západonemeckej republiky a o rozšírení Marshallovho plánu na Nemecko (zúčastnili sa na nej tri víťazné mocnosti a krajiny Beneluxu). Moskva tento krok opäť označila za porušenie Postupimskej dohody. Tá totiž určila, že všetky rozhodnutia ohľadom Nemecka musia štyri okupačné mocnosti robiť spoločne. Keď západní spojenci zaviedli v zónach, ktoré okupovali a v ich sektoroch Berlína novú menu, Stalin siahol po odvete a v júni 1948 začal blokádu západného Berlína. Berlín ležal hlboko v sovietskej okupačnej zóne a Moskva nepotvrdila písomne západným spojencom prístup do Berlína ani po ceste, ani po železnici, ani po vode. Keďže ako prvá prišla do Berlína Červená armáda, nebola pozícia Západu veľmi silná. Existovala však písomná dohoda, ktorá povoľovala prístup do Berlína prostredníctvom troch vzdušných koridorov. Západní spojenci stáli pred dilemou. Prvá možnosť znamenala zriecť sa svojich plánov v západnom Nemecku a azda aj nútene opustiť Berlín. To by však spôsobilo tvrdý úder ich morálke. Druhou možnosťou bolo zásobovať všetko obyvateľstvo Berlína vzdušnou cestou. Bola to obrovská úloha. Letecky dopravovať potreby pre dva milióny obyvateľov bolo priam neuskutočniteľné. Po vybudovaní vzdušného mosta lietadlá prilietali do mesta, alebo z neho odlietali v troch vzdušných koridoroch každých deväťdesiat sekúnd. Aby sa získal čas nevyhnutný na tieto lety, objemný materiál, napríklad uhlie, sa často zhadzoval na vopred určené polia a aby sa znížila hmotnosť prepravovaného materiálu, čerstvé potraviny nahradili sušené zemiaky a mlieko v prášku, múku nahradil chlieb a uhoľné elektrárne sa prerobili na iný druh paliva napriek tomu, že konverzia elektrární znamenala letecky dopraviť do mesta ťažký strojový park. Napriek tomu, že vzdušný most udržiaval chod západného Berlína, dokázal zabezpečiť len o málo viac, ako tretinu bežných denných potrieb mesta. Život Berlínčanov bol tvrdý, veď len pred pár rokmi prežívali neustále bombové útoky a ešte zničujúcejšie obliehanie. Nedávna skúsenosť s vojnovým utrpením však zocelila ľudí a ľahšie sa prispôsobili ďalším skúškam.

Stalin uvalil blokádu v nádeji, že prinúti spojencov zriecť sa svojich plánov na vytvorenie západonemeckého štátu a že vypudí západné mocnosti z Berlína. Nebol však pripravený riskovať ozbrojený konflikt iba tri roky po vojne, ktorá tak veľmi zdevastovala európske časti ZSSR. USA mali stále jadrový monopol a zaviazali sa, že v Nemecku ponechajú svoje vojsko dovtedy, kým potrvá okupácia krajiny štyrmi mocnosťami. Navyše, neboli si stopercentne istý, či je Stalin dostatočne opatrný. Ak Stalin sledoval blokádou Berlína aj zámer zabrániť vytvoreniu západonemeckého štátu, výsledkom bol presný opak toho, čo zamýšľal. Strach z agresívneho správania sa Moskvy spôsobil u Francúzska uvedomenie si dôležitosti vytvorenia Nemecka, a preto v roku 1949 pridali k „Bizónii“ svoju okupačnú zónu. V máji 1949 bola schválená Ústava Spolkovej republiky Nemecko. O päť mesiacov neskôr vznikla so sovietskej okupačnej zóny Nemecká demokratická republika.

Základný zákon západného Nemecka vyhlásil Berlín za súčasť Spolkovej republiky Nemecko, avšak v skutočnosti to celkom neprijali ani západní spojenci, nehovoriac už o Sovietskom zväze. Štyri víťazné mocnosti si chceli zachovať osobitný štatút pre Berlín, ktorý by im poskytoval okupačné práva, ale rôzny výklad okupačných práv viedol k nekonečným sporom. V západnom Nemecku ako aj v Berlíne sa uskutočnil hospodársky zázrak, ku ktorému prispeli Marshallov plán a menová reforma v roku 1948, ktorá nahradila stabilnou menou bezcenné bankovky vytlačené vo veľkých množstvách sovietskymi okupačnými orgánmi. Hneď ako sa zlepšila ekonomická situácia v západnom Nemecku, začali prúdiť do Berlína obrovské dotácie, vďaka ktorým sa vytvorila „výkladná skriňa Západu“.

Lenže východné Nemecko obišiel hospodársky zázrak. Po vytvorení NDR išla viac ako tretina príjmu z priemyselnej výroby na reparácie alebo na vydržiavanie sovietskych vojsk v krajine. Koncom júna mali vstúpiť do platnosti nové normy, ktoré sa týkali zvýšenia výrobných noriem pre priemyselných robotníkov, čo v praxi znamenalo zníženie miezd. 16. júna vstúpili do štrajku a vzbury sa rozšírili po celom Nemecku. Hnutie nemalo však jasných vodcov a ciele a bolo takmer spontánne, preto sa po príchode sovietskych tankov do ulíc rozpadlo. Boli zabité desiatky demonštrantov a desiatky boli na odvetu popravené. Predstavitelia východného Nemecka ospravedlňovali povstanie tvrdením, že išlo o fašistické a imperialistické sprisahanie s cieľom zvrhnúť štát pracujúcich. Povstanie vo východnom Berlíne viedlo k definitívnemu potvrdeniu východonemeckého štátu aj pre budúcnosť.

Necelý rok pred vzburou navrhol Stalin zjednotenie oboch nemeckých štátov, ak sa Nemecko zaviaže mierovou zmluvou k neutralite. Západ to však považoval za zasahovanie do zahraničnej politiky. Následníci Stalina sa pokúšali oživiť túto myšlienku, hlavne kvôli zabráneniu pripojenia sa západného Nemecka k NATO. Západ si myslel, že bez Nemecka by aliancia nebola dosť silná. Keď sa Moskve nepodarilo zapredať východné Nemecko, rozhodla sa spraviť z neho životaschopnejšieho spojenca, a preto necelý týždeň po tom, čo sa západné Nemecko pripojilo k NATO, stalo sa východné Nemecko jedným zo zakladajúcich členov Varšavskej zmluvy. Nijaké politické uznanie, či sovietska ekonomická pomoc už nemohla pomôcť východnému Nemecku dohnať náskok západného Nemecka. Do roku 1961 odišli približne tri milióny obyvateľov (jedna šestina obyvateľstva) a v ekonomike východného Nemecka vznikol vážny nedostatok odborníkov. Únik ľudí nielen ochromoval ekonomiku NDR, ale aj narúšal vierohodnosť nadradenosti komunizmu nad kapitalizmom. Preto sa Moskva ešte niekoľkokrát pokúšala zbaviť sa Nemecka, čo sa jej nepodarilo. Berlín však stále spôsoboval obrovské úniky ľudí z NDR, a preto bolo treba hoci aj drastický zákrok.

A tak 13. augusta 1961 v priebehu jednej noci natiahli ostnatý drôt a iné prekážky okolo celého Berlína. Počiatočnou reakciou sveta bolo ohromenie. Obyvatelia východného Berlína, ktorí mali ešte možnosť utiecť, sa o to pokúsili, kým sa dalo. Západní spojenci nevedeli, ako reagovať. Západný Berlín uzavreli východonemecké bezpečnostné sily, ktoré nemali právo brániť pohybu ľudí naprieč Berlínom, pretože bol Berlín stále pod kontrolou štyroch mocností. Avšak každý pokus západných síl strhnúť prekážky by pravdepodobne viedol k ozbrojenej intervencii Sovietov, čo by malo nedozierne následky. Preto Západ poslal do západného Berlína vojenskú jednotku s viceprezidentom Johnsonom. Neskôr navštívil Berlín aj prezident Kennedy, a to vtedy, keď už stál múr. Bol dlhý 111 km, mal takmer 300 strážnych veží a vyše 50 bunkrov. Múr sa stal najvýstižnejším symbolom východonemeckého systému, ktorý držal svojich občanov v krajine všetkými prostriedkami. Východonemecké úrady zase nazvali múr „protifašistickým ochranným valom“, ktorý drží potenciálnych západných agresorov na uzde. V skutočnosti nemal múr veľký vojenský význam, ale aspoň ukončil Berlínsku krízu. Pre väčšinu východných Nemcov sa postavenie múru rovnalo priznaniu ich vodcov, že zlyhali. Existencia múru mala na obyvateľov Berlína zdrvujúci účinok. Západný Berlín sa stal ostrovom obkoleseným nepriateľským územím.

Po roku 1961 bol únik z východného Nemecka priam nemožný, a preto nemali východní Nemci inú možnosť ako urobiť všetko možné pre dosiahnutie aspoň istého stupňa prosperity. Výsledkom bol hospodársky zázrak východného Nemecka v 60. Rokoch, ktorý urobil aspoň z pokrivkávajúcej východonemeckej ekonomiky najlepšiu ekonomiku v sovietskom bloku. V roku 1969 nastala zmena politiky západného Nemecka, ktorá sa nazvala východná politika. Západné Nemecko totiž dovtedy hlásalo, že je reprezentantom celého Nemecka (občania vo východnom Nemecku nemali možnosť vyjadriť svoj názor vo voľbách) a nebolo ani ochotné nadviazať diplomatické styky s krajinami, ktoré uznávali východné Nemecko. To obmedzilo jeho vplyv vo východnej Európe. Dôležitú výnimku v tomto smere tvoril Sovietsky zväz. Tento prístup sa zmenil východnou politikou. V roku 1970 bola podpísaná Moskovská dohoda. Bol to pakt o neútočení, v ktorom Bonn konečne uznal povojnové hranice ako neporušiteľné. V nasledujúcich rokoch došlo k uvoľneniu, pri ktorom sa dosiahla dohoda, ktorá povoľovala vstup západných Berlínčanov na územie východného Berlína a naopak pod určitými podmienkami (svadba, smrť…). Východná politika priniesla osoh aj východnému Nemecku. Vzájomné uznanie dvoch Nemeckých štátov viedlo k ich prijatiu do OSN. Východné Nemecko, ktoré pred podpísaním základnej zmluvy v roku 1972 malo diplomatické styky len s 19 štátmi, čo bol dôsledok diplomatického bojkotu sponzorovaného západným Nemeckom, zvýšilo v priebehu troch rokov tento počet na 115. V ďalšom období prúdili do východného Nemecka obrovské dotácie: bezúročné pôžičky, bezcolný prístup východonemeckého tovaru na trhy západného Nemecka, vysoké sumy za to, aby západní Nemci cestujúci cez východné Nemecko nemuseli platiť tranzitné poplatky, výmena politických väzňov za peniaze a podobne. Východná politika bola predzvesťou veľkého rozšírenia kontaktov medzi Nemcami na oboch stranách deliacej čiary. Na jednej strane politika ústretovosti a dotácie dočasne podopreli východonemecký režim, na druhej strane však bolo dôsledkom stále a dlhodobo sa rozširujúcich sa kontaktov podkopanie východného Nemecka. Základy Berlínskeho múru sa začali podkopávať dávno pred tým, ako ho zbúrali, a časom prestával mať jednoducho zmysel.