Baníctvo

V hospodárskom živote Spišskej Novej Vsi zohralo baníctvo dôležitú úlohu. Na území Sp.Novej Vsi už v praveku kopali a pálili rudy. Nebolo to však v pravom slova zmysle baníctvo, lebo kutacie práce neprevádzali, ale začali kopať len tie rudné žily, ktoré vyčnievali až na zemský povrch, ako tomu bolo na Knolle, Roztokách a inde. Pravekí baníci mali veľmi ťažkú robotu. Kladivami a dlátami ručne vylamovali kusy tvrdej rudy, pracovali v úzkych štôlňach, do ktorých sa človek len len zmestil. Pravdepodobne z tej istej doby pochádza aj pomenovanie osady, z ktorej sa mesto skladalo, tzv. „Klepár“. Obyvateľstvo, ktoré tam bývalo, volali do práce pomocou „klepania“. Robilo sa to tak, že na drevenom koni bol zvonec a jeho pohybom sa vydával zvuk podobný klepaniu. Oznamovalo sa tým, že na okolitých medených šachtách sú už zažaté ohne, a že treba nastúpiť do práce. Aby si baníci uľahčili prácu, vyplňovali úzke štrbiny v rudnej žile drevom a toto zapálili, aby ruda účinkom tepla zmäkla. Ohne zakladali len na noc, lebo vo dne by nemohli pre veľký dym pracovať. Niet pochýb o tom, že baníctvo na Spiši, ale najmä v meste a na jeho okolí bolo známe už predslovanským kmeňom, ktorí toto územie pred Slovanmi obývali. Teda malo tradíciu ešte pred hrozivým tatárskym vpádom, ktorý spustošil všetko, čo tu ešte existovalo. Tí, ktorí prišli na územia Spišských osád už po tatárskom vpáde, či už ako domáce obyvateľstvo, ktoré sa vracalo do svojich spustošených domovov, alebo ako kolonisti, našli tu veľmi živú banícku tradíciu. Najmä bane na meď na mieste zvanom Gretla, boli na ložiská také bohaté, že sloje medi sa objavovali už niekoľko centimetrov pod povrchom.
Kráľ Belo IV. zvláštnou výsadnou listinou utvoril „slobodné banské meštianstvo“. Začalo sa teda tzv. banícke podnikanie riadnym spôsobom. Pre nedostatok prevádzkového kapitálu sa vyvíjalo pomaly, takže len koncom 14.st. našlo sa niekoľko väčších podnikateľov. Medzi nimi boli aj bratia Palcmanovci, podľa ktorých je pomenovaná Palcmanská maša v doline Hnilca. Boli tu aj iné prekážky, ktoré zabraňovali majetným občanom mesta, aby otvárali nové bane. V dobe Andreja II. (1205-1235) Gelnica bola hlavným baníckym mestom Spiša. Odtiaľ sa rozširovalo nové baníctvo a zatlačovalo praveké spôsoby dobývania rúd. Kráľ Belo IV. zabezpečil banským mestám mnohé práva, medzi ktorými najdôležitejšie boli: sudcovstvo v banských i baníckych záležitostiach, voľné slobodné kutacie právo príslušníkom banských miest, voľné užívanie lesov za dozoru banského richtára a právo kramárstva, čo malo pre rozvoj baníctva nesmierny význam. Mešťania mohli slobodne nakupovať i predávať pre svojich baníkov všetky články dennej potreby, takže dôchodok z toho plynúci mohli zasa obrátiť na zveľadenie baníctva. Avšak Gelnica, na základe svojich výsad. Povoľovala kutacie právo len na svojom mestskom chotári, hoci táto jej právomoc rozkladala sa na celý Spiš. Keď cudzí občan dostal kutacie právo na novoveskom chotári a otvoril tam baňu, zároveň mal právo výčapu a obchodu, právo ručnej práce, bol oslobodený od cla a vo svojom banskom podniku bol sám sebe sudcom. Z takéhoto príšelca mesto nemalo mnoho osohu, preto ani takéto podniky nepodporovalo, ba bránilo sa proti nim. Ďalším činiteľom, ktorý hatil rozvoj baníctva v Spišskej Novej Vsi, bol „saský gróf“ so svojimi 24 richtármi. Po dlhých sporoch bola Spišská Nová Ves dekrétom kráľa vyhlásená za samostatný banícky okres a dostala banského sudcu. Ten, kto dal sudcovi 4 denáre, dostal kutacie právo na území 55 siah pozemku. Každý, kto mal kutacie právo, dostal vrúbkovanú palicu, na ktorej bolo číslo povolenia a číslo štôlne. Duplikát palice mal banský starosta. Ako najstarší majiteľ bane na železnú rudu v Roztokoch sa spomína Kunch. Písomné pramene z roku 1412 naznačujú, že pod Gretlou a v Železnom potoku bola postavená huta na tavenie. Všeobecne sa predpokladá, že banské podnikanie na území mesta nemalo charakter trvalej činnosti, ale prevádzalo sa etapovite a sporadicky. Niekedy sa dolovalo sústavne, inokedy prešlo niekoľko desiatok rokov, kedy sa vôbec neťažilo. Banskému podnikaniu sa nevenovali len obyvatelia mesta, ale sa s nimi, alebo často len sami, spolčovali aj cudzí podnikatelia, napr. občania – mešťania z Levoče, zo zemanov najmä Máriássyovci a pod Knolou boli majiteľmi baní Nemci pochádzajúci z Breslavy.
Hoci banská daň, zvaná urbura, bola taká vysoká a rentabilná, že by bola postačila na vyplatenie zálohy Poľsku, čím by sa znova boli prinavrátili zálohované mestá, predsa baníctvo začína upadať.
V 17. a 18. storočí hlavným strediskom banského podnikania mešťanov bol Hnilec. Lenže Máriássyovci sa všemožne zameriavali na to, aby prekážali rozvoju. Spor medzi Spišskou Novou Vsou a Máriássyovcami veľmi šikovne a rafinovane vedeli využívať cudzí podnikatelia, najmä občania z Vondrišla, Švedlára a Medzevy, aby si na úkor mesta zakúpili kutacie právo a tak vytlačili domáci mestský živel ako nepríjemného konkurenta. Pochopiteľne zisky potom plynuli majiteľom, i keď bane ležali na chotári mesta, čo vyvolávalo ďalšie dlhotrvajúce spory. Všetky bane na okolí Spišskej Novej Vsi v 17. storočí patrili bohatým mešťanom z mesta. Iní podnikatelia zamerali svoju pozornosť na otváranie nových hút. Prvá huta na území mesta – v chotári – sa spomína v roku 1599, a to v Havranej doline. Zaiste nemožno brať doslova, žeby to bola vôbec prvá huta, pretože huty sa vlastne budujú súčasne s otváraním nových štôlní. Šlo o hutu, ktorá vykonávala svoju činnosť výlučne len ako huta. Otvárali sa aj nové hámre a maše. V prvej polovici 18. storočia dolovalo sa v chotári Spišskej Novej Vsi v 47 baniach, avšak v roku 1769 už len v 16 baniach.
Najväčší rozkvet baníctva nastal na Spiši za čias Márie Terézie. V tomto čase sa totiž banícke podnikanie odlúčilo od spišskej komory a osamostatnilo sa. Mária Terézie vymenovala v roku 1748 hornouhorského banského administrátora v osobe baróna Jozefa Fischera. Pod jeho právomoc podliehali všetky štátne bane, ako aj všetko banské meštianstvo spolu so svojim služobníctvom. V tom istom roku sa vytvoril spolok „Hornouhorských banských mešťanov“, ktorej účelom bolo chrániť banícke záujmy svojich členov. Novoveskí mešťania (okrem niekoľkých) prihlásili sa za členov tejto spoločnosti len neskoršie a to z príležitosti valného zhromaždenia, ktoré bolo 25. februára 1766 v Spišskej Novej Vsi.

V tom čase mestské bane dodávali najväčšie množstvo medi. Na ťažbe v jednotlivých štôlňach podieľalo sa niekoľko banských podnikateľov ako účastinárov. V roku 1779 k šestnástim baniam na meď pribudlo nových 24 baní na meď a železnú rudu. Teraz už aj mesto všemožne podporovalo svojich banských mešťanov, lebo so vzrastom baníctva, zvyšoval sa aj mestský dôchodok. Zisky z baní boli veľké. Čistý zisk z novoveských baní v roku 1794 činil 21.978 florénov (zlatých). V tomto čase popri kovoch sa doloval i kobalt. Počas francúzskych vojen v dôsledku devalvácie baníctvo značne upadlo. Nový rozmach baníctva nastal až v roku 1829 zásluhou Ľudovíta Trangousa, ktorý prenajal do mesta hámre. K nemu ako spoločník sa v roku 1835 pridal Príhradný, ktorý prenajal maše od Probstera, rozšíril ich a prenajal aj mašu v Smižanoch. V roku 1836 bola vybudovaná veľká huta (Juraj) v Hnilci, ktorej zisky činili 20.751 zlatých a ktorá pod správcovstvom K.Nádlera za 14 mesiacov vytavila 119.881 centov medi, z čoho čistej medi bolo 1.000 centov. Čistý zisk podniku činil 53.083 zlatých. V druhej polovici 19. storočia nastáva rýchly úpadok , ktorý bol spôsobený tým, že stavby železníc umožnili dovážať aj z cudziny omnoho lacnejšie kovové výrobky. V tejto konkurencii novoveské baníctvo nemohlo obstáť, lebo majitelia baní nemali potrebný obrovský kapitál na zmodernizovanie baníctva a preto poniektorí zavčasu prepustili svoje bane cudzozemským miliardárskym firmám, iní krátky čas síce vzdorovali tejto cudzej záplave, ale márne, lebo onedlho celkom zanikli. V predvojnovej ekonomike Slovenska rudné baníctvo a železiarstvo patrili k najdôležitejším odvetviam hospodárstva. Rozhodujúcimi vlastníkmi spišských baní boli 2 sliezske spoločnosti Banská a hutná spoločnosť a Vítkovické banské a hutné ťažiarstvo. Z celkového počtu vyše 17 000 zamestnancov v priemysle na území Spiša pracovalo v baníctve a železiarstve 8 000. Cudzí kapitál sa zmocnil spišského baníctva a kapitalistický režim, v prvej polovici 20. storočia, mu umožnili jeho úplné ovládnutie na úkor tunajšieho kraja a tunajšieho robotníctva. Až po skončení 2. svetovej vojny, zvlášť po februári 1948, nastávajú aj v tomto smere radikálne a osožné zmeny. Banský priemysel bol znárodnený a sídlo v roku 1947 prenesené z Rožňavy do Spišskej Novej Vsi. Je nádej, že tisícročná banícka tradícia tohto mesta sa nielen udrží, ale nastúpi na cestu nebývalého rozkvetu.