1. Historický prehľad vývinu psychológie
pojem psychológia - psychos, logos - veda o duši; tak stará ako ľudstvo; rýchlo a prudko sa rozvíjala; Koščo: kategorizácia – základné ps.disciplíny (podávajú teoretický a metodologický základ – vš.psychológia – kognitívne procesy; vývinová/biodromálna ps.; ps.osobnosti; ps.metodológia; psychodiagnostika; experimentálna ps.; psychopatológia; patopsychológia) , špeciálne ps.disciplíny (rozvíjajú základný systém, majú teóriu: soc.ps.; klinická, pedagogická, školská, poradenská, pracovná/organizačná; etológia), aplikované ps.disciplíny (premietajú sa do života: ps.športu, inžinierska ps.; forenzná, vojenská; ps. umenia)
názov prvý použil – Rudolf Göcke1(Goclenius) v Marburgu, 1590 (Dielo "ɧ 39;& amp;#61543; hoc est de hominis perfectione, anima, ortu“)
inšpiroval ho Proklos, 5. storočie, „psychologónia“
riešili problém mentálneho: ako je možné, že myslíme? myslíme mysľou? čo je to myseľ? je myseľ mozog?
1. Predfilozofické obdobie – animizmus, rozmanitosť predstáv o duši
E.B. Tylor – teória animizmu – do mysli divocha dve skupiny biologických otázok: rozdiel medzi živým a mŕtvym telom (čo je príčinou bdenia, spánku, choroby a smrti); čo sú ľudské podoby, ktoré sa zjavujú v snoch a víziách – zlúčil v jeden pojem – predstavu ducha (netelený obraz či podoba, majúca povahu pary či tieňa – príčinou života a myslenia jednotlivca, v kt. sídli – môže telo opúšťať a volne sa pohybovať, je neviditeľný a neuchopiteľný, môže sa zjavovať v snoch, môže vnikať do tela iných ľudí, zvierat, vecí); dualistický názor na človeka: z tela a z ducha od tela oddeliteľného
Rozmanitosť predstáv: životná/životodárna duša (krvná – krv nositeľ životnej sily, napitím sa krvi obetovaného človeka si možno prisvojiť jeho životnú silu/schopnosti, orgánové duše – tukový vankúš – austrálsky kmeň – zárez a ukradne mu ho, môže mu ho vrátiť kúzelník; duša – materialisticky hmatateľná, životnosť vôbec, vrátane vlastností ako sila, statočnosť, atd.) ; duša mŕtveho (zodpovedá animizmu; dychová duša – posledný výdych = smrť, odchod duše z tela – zachytávať posledný výdych umierajúceho = zachytiť niečo z jeho životnej sily; mŕtvy – pre primitíva niečo tajuplné a hrozné, verili, že ak sa dotkne mŕtveho, stáva sa nečistým v magickom zmysle)
2. Gréci – Homér, orfizmus
PSYCHÉ, THYMOS
Psyché u Homéra = duša mŕtvych – uniká ústami/krvácajúcou ranou – tieň/verný nehmotný obraz mŕtveho, nemá funkciu životodárnej duše, má nedostatok fyzických a duševných síl – pozemský život = život skutočný (monistické)
Rhode – psyché = neviditeľný dvojník (sídli v tele živého ako hosť), druhé ja človeka a v okamžiku smrti sa uvoľňuje
Thymos – to, čo človeka oživuje a oduševňuje; = životná a duševná sila; prejavuje sa v podobe afektov, citových vzruchov, vášní – prejavom je: útočnosť, láska, nenávisť, atd.; funkcia – myslenie, rozhodovanie, pamätanie; preniká celým telom ako životná sila ako duchovná sa nachádza v hrudi, bránici, srdci; uniká z krvi z rany a pri poslednom výdychu; = komplexná predstava životnej duše
Neskôr viera v božský pôvod duše: ORFIZMUS (podľa mystického speváka a veštca Orfea) – duša nesmrteľná, večná (existuje pred v telením i po ňom, bez začiatku a konca), k telu pripútaná len prechodne – v ňom väznená z trestu za svoje previnenia; smrť = prechodné oslobodenie z tela; viera v sťahovanie duší = metempsychósis – snaha dostať sa do ríše božskej blaženosti (dodržiavaním príkazov Orfeových) – pozemský život trestom (dualistické)
3. Prírodná filozofia – Tháles, Anaximandros, Herakleitos, Empedokles, Alkmaion, Demokritos
ľudská bytosť – časť prírody; arché („je, bolo a bude“)
staršia: Miléťania, Herakleitos
mladšia: Empedokles, Demokritos
Tháles, Anaximandros, Anaximénes – zaoberali sa svetom, ktorý človeka obklopuje, meteorou (veci, úkazy vo výškach)
Anaximénes (546 – 525 p.n.l.) – nadväzuje na predstavu duše dychovej; duša = dych/vzduch oživujúci telo, vládne ním a udržuje ho pohromade; keď z neho posledným výdychom uniká – telo je bezvládne, dochádza k rozkladu; arché = vzduch; ako z toho vzniká: zrieďovaním (vzduch na oheň) a zhusťovaním (na vietor) – väčším zhustením – oblaky, voda (dážď), zem a kameň
Tháles (624 – 546 p.n.l.) – zmienky len o duši v prírode; považoval prírodu za plnú duševných síl, priznával duš.silu aj magnetovcu – priťahovanie železa; arche = voda
Anaximandros (610 – 546 p.n.l.) – zaoberal sa kozmológiou; vznik živočíchov a človeka – 1.živočíchy vznikli vo vlhku, mali na sebe ostnatú kôru, neskôr vystupovali na súš a kôra odpadla – človek z živočíchov – z rýb (v ich tele sa vyvíjali do dospelosti, potom z nich vyšli – dieťa je dlho odkázané na starostlivosť druhých); arché = apeiron
Herakleitos „Temný“(500 p.n.l.) –„otec dialektiky“ – stálosť vecí je klamom, všetko sa ustavične mení; v ohnisku – človek ako poznávajúca a jednajúca bytosť; arché = večne živý oheň (má rozum = logos = svetový zákon); proces vznikania a zanikania sveta sa periodicky opakuje (keď praoheň zhasne premení sa na živý svet, preto hasne, žije ďalej v inom kozmickom stave, po 1 veľkom roku všetko zanikne a znovu sa rozsvieti praoheň); človek = „svet v malom“ – zem = kosti a mäso, more = telesné tekutiny (hlavne krv); duša – vnútorným výparom, najviac príbuzná éterickému ohňu slnka (denne sa zapaľuje, tak ako oheň duše); výpar: suchší, vlhčí; suchá duša – najmúdrejšia a najlepšia (suchý výpar najbližšie k ohňu, logu), zvlhnutie výparu = opak; rozumnosť závisí na prijímaní vonkajšieho výparu – spojenie 2 cestami: dýchanie (aj keď spíme) a prostredníctvom zmyslových orgánov (len počas bdenia = stav najlepšej otvorenosti voči vonkajšku; duša sa stáva rozumnou); ľudia konajú, hovoria a myslia nerozumne, nechápu logos/všeobecný zákon sveta a života – určuje ich existenciu a správanie, ale ľudia si to neuvedomujú
Mladšia prírodná filozofia
Arché – nemenné prechádzajú k pluralizmu (elementárne arché – je niekoľko Empedokles, nekonečné množstvo Anaxagoras, atomisti) – neexistuje prázdny priestor -> nemožná zmena, vznikanie a pohyb vecí v priestore, zmysly klamú a pravda je na strane rozumu; pochopiť prírodu z jedného arché je nemožné, lebo súcno je nemenné, preto sa nemôže kvalitatívne premeňovať
Empedokles z Akragantu (490 – 430 p.n.l.)diela: O duši, Očistenie (Katharmoi); arché: zem, voda, vzduch, oheň = „korene“ všetkých vecí = stoicheia/elementa – večné, nemenné, trpné, bez samopohybu; do pohybu pôsobením 2 základných síl láska (priateľstvo = spojovanie a miešanie prvkov) a nenávisť (rozdeľovanie/rozpad a rozklad vecí); ďalším princípom je priťahovanie rovnakého a odpudzovanie rôzneho; LÁSKA – univerzálna kozmická sila, medziľudská – jedna z podôb lásky láska aj nenávisť – fyzické sily, psychické princípy (démony), mravné, láska – princíp slasti a dobra, nenávisť všetkého utrpenia a zla – večne zápasia o vládu (nadvláda lásky – čiastočky dokonale zmiešané v ohromnú guľu = božský sfairos – ide o vrcholný stav blaženého kľudu a mieru, dokonalej harmónie), opačný stav – stav úplného rozdelenia prvkov- medzi týmito stavmi – 2 periódy vznikania sveta: vlády sa zmocňuje nenávisť = svet v znamení zla, žijeme v ňom; vlády sa zmocňuje láska – od mnohosti k jednote, vyúsťuje vo sfairos – v každej perióde dochádza k vytváraniu organizmov; vznikanie – miešanie nemenných, večných elementov a ich čiastočiek, zanikanie naopak ich rozdeľovaním
Teória pórov (teória vnímania) – telesá sú pórovité, prúdia z nich neviditeľné výrony (hmota sa zmieša s inou, vec na diaľku pôsobí na druhú, ak výrony jednej prenikajú do druhej) – musia byť symetrické: veľkosť a tvar pórov odpovedá veľkosti a tvaru výronov, ak symetria = bytostné príbuzenstvo, ak nie = nepriateľstvo; aby došlo k vnímaniu musí vnímajúci zložením zodpovedať vnímanému; najrozumnejší a najbystrejší vo vnímaní sú tí, u kt. sú elementy v krvi zastúpené rovnakým dielom a častice sú primerane veľké a nie príliš od seba vzdialené
Zrakové vnímanie – oko: vo vnútri – oheň, voda – výrony buď do pórov ohňa (vnímanie bieleho a svetlého)/vody (vnímanie tmavého a čierneho) – normálne videnie = správny pomer oboch živlov
Substrátom myslenia je krv, hlavne v oblasti srdečnej
Panpsychizmus = názor, že všetko má tiež duševnú stránku
Katharmoi – duše nazýva démony; hlása o prevteľovaní duší, nadväzujúcu na orfizmus
ATOMISTI
Zakladateľ – Leukippos; predpokladali nemennosť základných elementov, arché = nekonečné množstvo prvkov – neviditeľné a nedeliteľné; definujú rozdiely tvarov, veľkostí a pohyblivosti; atómy sú vo večnom pohybe – pohyb predpokladá prázdny priestor, neuznávajú eleátov (nesúcno neexistuje), súcno = plný priestor; vznikanie a zanikanie vecí z pohybov atómov
Demokritos z Abdér (460 – 380 p.n.l.) – duša – v tele tým, čo ho oživuje, čo ním pohybuje, podkladom vnímanie a myslenia; duša – hmotná (z atómov ako oheň – vyznačujú sa jemnosťou, hladkosťou a guľatosťou); duša sa sama pohybuje (medzi dvoma telesnými atómy je jeden duševný – vysoko pohyblivý); dýchanie bráni vytlačeniu duše – živočích dýcha, vstupuje do neho vzduch a vnikajúce telesá odrážajú tlak; smrť – odchod atómov z tela pôsobením tlaku = mechanistická teória – atómy sa rozptýlia a duša zaniká (smrteľná), ak len čiastočná strata duševných atómov = spánok; vzduch – plný duševných atómov, všetkým prenikajú, univerzálne semená prírody a vecí
Vnímanie = proces, kt. sa zakladá na dotyku hmotných častíc, kt. vytekajú z telies – tieto výrony nazýva eidola = atómové komplexy, ktoré sa od vecí oddeľujú a svojou konfiguráciou zodpovedajú usporiadaniu atómu príslušného telesa
Videnie – odrážanie v oku – dochádza pôsobením výronov; vzduch – úlohu činiteľa medzi zrakovým orgánom a predmetom, z kt. obrazy vytekajú – do vzduchu sa otláčajú ako do vosku (stlačovaný nimi aj výromny z oka); 4 farby za jednoduché: biela, čierna, červená a žltozelená; biela – zložená z hladkých, presných a rovnakých tvarov; čierna – z tvarov opačných, drsných, nepravidelných, usporiadaných tak, že prieduchy nie sú priame a ľahko priechodné; farby ako kvality neexistujú objektívne
Počutie – od predmetu, kt. je zdrojom zvuku, vychádza prúd častíc, kt. uvádzajú vzduch do pohybu, tak že jeho atómy istým spôsobom usporadúvajú, tie vchádzajú do celého tela (ušami); sluchový dojem vzniká dotykom tohoto prudko vnikajúceho a rozlievajúceho sa prúdu; duša = teplo
Poznanie rozumové hodnotí vyššie ako zmyslové; chápal myslenie a jeho pomer k vnímaniu psychologicky; vnímanie – temné a myslenie – pravé, dokonalejšia forma videnia, vzniká keď je duša súmerne zmiešaná; berie do úvahy tvar predmetu a okolitý vzduch ako médium
Názor: Subjektívnosť zmyslových kvalít – vlastnosti primárne (vlastnosti v skutočnosti: váha, ľahkosť, tvrdosť, mäkkosť, veľkosť a malosť, hustota a riedkosť) a sekundárne (zmyslové kvality – dané iba vo vnímaní) – vyplýva z teórie hmoty; podnety sú rôzne skupiny atómov rozlišujúcich sa geometricky: tvarom, veľkosťou, polohou, usporiadaním
Sofistika – rozvírila otázku povahy a dosahu poznania a zdôraznila jeho spoluurčenosť subjektom
4. Starovek – Sokrates, Platón, Aristoteles, Hippokrates
sofisti: Protagoras, Gorgias
- sústreďujú sa k človeku (ako indivíduu a subjektu) a spoločnosti
Protagoras (481 - 411) „Vyvracajúci“ – „Mierou všetkých vecí je človek, súcich, že sú a nesúcich, že nie sú“ = ako sa čo komu v podobe vnemu javí, také to pre neho aj je – objektívna pravda vo forme obecne platného vedenia nie je
- šlo o to, ako ľudí presvedčiť alebo aby mal v slovnom zápase nad druhým prevahu (boli to učitelia rečníctva); právne, politické normy vznikli ľudským ustanovením (sú podľa dohody) – opakom je to, čo je od prírody; profesionálny popularizátori vedenia, učitelia rečníctva a toho, čo občan potreboval k uplatneniu vo verejnom živote = areté (zdatnosť)
Gorgias (483 - 375) uvažuje o účinkoch reči na človeka
Sokrates (469 - 399vrchol idealizmu) – areté v zmysle mravnom = „cnosť“ (statočnosť, spravodlivosť, rozumnosť, zbožnosť = kladné charakterové rysy); mravné a spoločenské normy – trvalé, obecne platné a isté; „Viem, že nič neviem“; sokratovská metóda – sokratovská irónia (maska neznalosti – účel: vyviesť človeka z jeho pohodlnej, bezmyšlienkovej sebaistoty a sebauspokojenia, znekľudniť ho, uviesť do zmätku, pripraviť ho o jeho myslené istoty a tím ho podnietiť k hľadaniu skutočných); objaviteľ indukčných postupov = objaviteľ obecných pojmov; cieľom: Správne utváranie života, správne jednanie; dôraz na jasne formulované vedenie o tom, čo je dobré a čo zlé; poznanie dobra vedie k jeho chceniu a teda ku konaniu dobra, dobro robí človeka spokojným, šťastným – v tom zmysle je areté vedením = intelektualistický determinizmus; hlavným životným cieľom človeka má byť sebazdokonaľovanie, tj. dosiahnutie pravej zdatnosti (rozumnosť, múdrosť); zameriava sa k duši človeka, k jeho vnútru
Platón (427 – 347 p.n.l.) – diela: Faidon (O nesmrteľnosti), Faidros (O pomere duše k ideám), Symposion (O láske), Ústava (Teória štátu), Timaios (Vznik sveta); dualista, veril v nesmrteľnú od tela odlišnú dušu; 2 ríše: svet zmyslového vnímania a svet ideí; 1.svet – oblasť vznikania a zanikania, diania, ustavičné zmeny – „panta rei“ – nič nie je stále – je nespoznateľný, iba neisté mienky; filozofovanie podmienené hľadaním pevného a nemenného v oblasti mravných hodnôt, vzorom pre tento svet je svet ideí (eidos); 2.svet = nadzmyslový svet nehmotných ideí, mimo čas a priestor, dokonalý; miera poznateľnosti sa riadi mierou súcnosti – predmetom mienenia (doxa), zdania; dokonalé poznanie (epistémé) – možné iba o dokonalom súcne; idea = vzor pre veci – na vrchole – idea dobra (nad všetky súcna, je ich príčinou a súčasne aj účelom; prvotným účelom = absolútnom, bohom); nážensko - etické poňatie sveta = teleologické; viera v nesmrteľnú dušu (= spojovací článok medzi oboma svetmi; nie je ideou, je tím, čo telo oživuje a čo ním pohybuje; spriaznená so svetom ideí, rozumovou zložkou; je prvotná); rozumové poznanie je obdobou procesu vnímania, akýmsi druhom dotyku medzi poznávacím objektom a subjektom => rovnaké sa poznáva rovnakým; telo je pre dušu hrobom, zábranou pravdivého poznania, pripútaná k telu následkom nízkych žiadostí – skúma bránami zmyslov: zrak, sluch, ... (Faidon); zmyslovým vnímaním sa duša znečisťuje a odcudzuje určeniu – cesta očisty, katarzie – milovník múdrosti, najviac sa vzďaľovať telesnej rozkoši; javy sveta zmyslovej skúsenosti sú matnými, tieňovými obrazmi transcendentného sveta ideí; všetko učenie a rozpoznávanie – vlastne spomínaním na svet ideí, reprodukcia na základe podobnosti; dialektická činnosť – delenie (diairesis) = členenie pojmov od všeobecného k zvláštnemu; učenie o eróte, erós = základný, rôzne sa prejavujúci pud, zahrňuje každú túžbu po dobre (pud plodiť – láska = túžba po nesmrteľnosti; krása – jedna z večných ideálnych hodnôt – „najviac žiariacim“ – vnímame zrakom); erós – túžba duše po pravom vedení, čo je skutočné a pravdivé, teda po sveta ideí – vedie človeka k poznávajúcemu a mravnému vzostupu; tri zložky duše: 1, rozumová (logistikon, nús – túžba po pravde, „milovaná vedenia“), 2, prchká (thymoeides, „milovaná víťazstva“ – „bojovná“, pomáha rozumovej; motivačný základ toho, že človek preberá mravné myslenie a spoločenský kódex svojho okolia), 3, žiadostivá (epithymétikon, najnižšia – túžba po jedle, pití, sexuálneho styku, ... „milovaná peňazí a zisku“) – v „Ústava“; podľa toho typy ľudských pováh: typ filozofický = rozumový, vrchol dokonalosti – súlad medzi všetkými zložkami, obdoba ústavy aristokratickej, typ človeka milujúceho víťazstvo a česť – obdoba timokratickej ústavy, typ, ktorý miluje zisk – obdoba ústavy oligarchickej; charakter demokratický – chýba jednoznačné a vyhradené zameranie snáh k určitej oblasti hodnôt, charakter tyranský – erós = tyran, pravý záporný opak blahodárneho eróta filozofického, naplňuje dušu šialenstvom, človek je schopný aj zabiť; sídlo rozumu – pravda, prchkosti – hruď, srdce, žiadostivosti - brucho
Aristoteles (384 - 322), založil v Aténach školu (Lyceum); Peri psyché (De anima) – zaoberal sa pamäťou, primárne asociačné zákony: zákon kontrastu, podobnosti, dotyku v priestore a čase; pokus o vymedzenia určitej oblasti javov, kt. je možné považovať za psychické; každý prejav života je prejavom duševna; duša je entelechiou prírodného tela; medzi dušou a telom je vzťah ako medzi formou a látkou; pre duši – látkou organické telo (telo je nástrojom duše), je jeho účelom, zmyslom; delenie duše na 3 zložky: rastlinná (činnosť vyživovacia, vegetatívna, plodivá), živočíšna (zmyslové vnímanie, pociťovanie, senzitivita), ľudská (mysliaca, rozum);vnímanie je funkciou senzitívnej duše; vnímacie ústredie – srdce; spojenie medzi myslením a vnímaním je obrazivosť (schopnosť vytvárať predstavové obrazy = obnovené vnemy); organom myslenia je rozumová zložka duše; rozumové poznávanie je pravdivé, zmyslové podlieha omylu; rozum: trpný (spracováva názorné obrazy) a činný (nesmrteľný a večný); rozlišuje poznávaciu (city libosti – nelibosti, vlastnosti senzitívnej duše), citovú a snahovú stránku psychiky; hybnými činiteľmi sú žiadosti, vznikajúce v nerozumnej časti a vôle, vznikajúcej v časti rozumnej; protiklad rozumu a žiadosti – rozhoduje v konflikte rozum; bol empirikom (zbierania a klasifikácia faktov); srdce považoval za sídlo psychiky; mozog pokladal za orgán bez krvi, mozog považuje za ochladzovací orgán a srdce za zdroj vnútorného tepla; rozdiel medzi potencionálnym a aktuálnym
duša je forma tela; nepozná problém vzťahu tela a duše, nemožno ich oddeliť; vzniká a zaniká spolu s telom; asociačné zákony – ako sa združujú predstavy
Hippokrates (460 - 370) – ako mozog kontroluje rôzne telesné orgány; príčinou choroby je nerovnováha v 4 telesných tekutinách; všetok psychický život umiestňoval do mozgu
- štyri šťavy (temperament)
oheň krv sangvinik
zem čierna žlč melancholik
voda hlien flegmatik
vzduch žlč cholerik
predpokladá, že na pomer šťiav má vplyv prírodné prostredie, strava a spoločenské pomery
Alkmaion (500) člen phytagorovskej školy; urobil prvé pitvy, pozoroval senzorické funkcie, odkryl spojenie medzi okom a mozgom; mozog prijíma senzorické dojmy, je sídlom myslenia a vitálnym centrom organizmu; thymos – sídli v pľúcach a psyché v hlave; 1. kto umiestňuje sídlo psychiky do mozgu
Theofrastos (371 - 287) – naturalisticky a empiricky orientovaný; odmieta dualizmus; odmietol hľadanie príčiny; rozum do mozgu; detailne opisuje vnemy a afekty; zmysly nás presne informujú; 30 popisov negatívnych typov osobností
5. Stredovek – sv. Augustín, Tomáš Akvinský; patristika, scholastika
preloženie aristotelových spisov do arabštiny, potom do latiny, názory na psychiku boli asimilované kresťanstvom; nesmrteľná duša; vzdelávanie pod dohľadom cirkvi, vyučovali mnísy, školy boli pri kláštoroch, tam sa rozvíjali aj univerzity – v Salerne, Bologni, Paríži – vzdelávanie v medicíne, práve a teológii; vyučovací jazyk – latina
Patristika (ranný stredovek)
Dualizmus duše a tela; filozofickým základom je pojem Boha; prvky stoicizmu – pojem pneumatu = božieho ducha; vnútorné sa chápe ako zrkadlo vonkajšieho; telo prináša pokušenie a zlo
Augustinus (354 - 430) – viera predchádza rozum; anticipoval Descarta – pretože sa mýlim, som; študoval čas ako skúsenosť; pravdu hľadá vo vnútri človeka; rozlišuje 3 stupne poznania: zmyslové (poznávame telesný svet), vnútorné (zmyslové vnemy zlučujeme vo väčšie celky), rozum (blížime sa k pravde – pravda je však v Bohu); človek sa skladá z tela a duše (nehmotná a na tele nezávislá) – pri riešení ich vzťahu predpokladal látku (vzdušnú, svetelnú), sídliacu v mozgu a tepnách; ľudská myseľ – jednotná, rôzne schopnosti: rozum, pamäť, vôľa a imaginácia; jeho ps. Jedinou akceptovanou
Scholastika
Filozofia odtrhnutá od života, prakticky neplodná; viera predchádza rozum; 3 zdroje pravdy: zjavenie, senzorická skúsenosť a rozum; spor o univerzálie (všeobecné pojmy) – realizmus (rodové pojmy existujú reálne), nominalizmus (sú iba rečovým zovšeobecnením)
Tomáš Akvinský (1225 - 1274) – zhrnul všetko stredoveké myslenie; vychádza hlavne z Aristotela; základné poznanie o svete dáva viera, pochádza z božského rozumu a nemôže sa mýliť; niektoré veci sú nad chápanie rozumu, ale nie sú proti rozumu; veda a filozofia sú len slúžkami teológie; zastáva dualistický názor na vzťah duše a tela, ale neodtrhuje dušu úplne (rozlišuje medzi zlúčeninou telo – duša a spirituálnou dušou – jej funkciou je myslenie a vôľa, je nesmrteľná); jeho psychológia je štúdium ľudskej povahy
W. Occam (1285 – 1349) – františkán, nominalista; preniesol problém univerzálií do empiricky orientovanej psychológie učenia a myslenia; Occamova britva – zbaviť sa obkecu a povedať presne a vecne o čo ide
R. Bacon (1214 - 1292) – františkán; ako 1. použil pojem „experimentálna veda“; zaoberal sa viacerými vedami – svetlo jer ýchlejšie ako zvuk, popísal anatómiu oka a jeho pripojenie na zrakový nerv; nemal dôveru v dogmatickú teológiu – väznený
6. Novovek - Descartes, Bacon, Locke, asocianisti
rozvoj výrobných síl, rast miest; obdobie renesancie (návrat k antike); hlavným cieľom – človek; dôraz na presné data, hypotézy; racionalistická a naturalistická; formujú sa základy modernej fyziky, chémie a ich poznatky sa využívajú aj vo fyziológii; v anatómii sa študuje nervový systém, základy embryológie
F.Bacon (1561 - 1626) – prameňom poznania sú zmysly; rozoberá prekážky znemožňujúce človeku pokrok vo vede, tzv. idoly: idol jaskyne (specus); idol kmeňa (tribus); idol tržiska (fori); idol divadla (theatri); praktický cieľ: Pomôcť človekuovládnuť prírodu a prispieť k jeho spokojnosti na tomto svete; východiskom poznania je skúsenosť a správne používanie induktívnej metódy; predchodca anglického empirizmu
EMPIRIZMUS – poznanie cez skúsenosť a interakciu so svetom, rodíme sa čistí ako nepopísaný list papiera (tabula rasa- výraz Johna Locka)
Descartes - dualizmus (aj keď iný ako Platónov); organizmus je stroj
základným prvkom je reflex
problém vzťahu medzi dušou a telom – riešili hypofýzou
NATIVIZMUS – určité idey, poznanie, atď. (napr. myšlienku Boha či geometrické axiomy) máme vrodené
Novovekí filozofi vidia proces myslenia v združovaní predstáv (empiricky získaných).
Asocianizmus (Hobbes, Hume, Mill, Locke)
Vedomie sa skladá z najjednoduchších prvkov (pocitov); tie sa kombinujú na základe asociačných zákonov
Podľa nich nie sú žiadne vrodené myšlienky ani schopnosti. Ovplyvnili výskum pamäte.
Diskusia vrodené vs. získané („nature vs. nurture“) – argumenty ako napr. dvojčatá...
2. Prírodovedné predpoklady (Bell, Fechner, Muller, Helmholtz, Darwin, Sečenov)
Bell – existencia senzorických a motorických nervov
Helmholtz – rýchlosť šírenia nervového vzruchu na nerve žaby; zrakové teórie
Muller – špecifická energia nervov
Darwin (1859) – emocionálne výrazy (zaťaté päste, cerenie zubov) mali svoj význam v predch. fázach vývinu
Sečenov – publikácia „Mozgové reflexy“ – východiská pre Pavlova
Fechner a Weber – vzťah medzi rastom veľkosti podnetu a rastom intenzity pocitu
v tom istom čase – štatistické metódy
3. Vznik vedeckej psychológie
Wilhelm Wundt, 1879, Lipsko – Psychologický ústav
štrukturalizmus, nazývaný aj „elementová psychológia“
Hlavná metóda – introspekcia (pozorovanie samého seba) a experiment
4. Štrukturalizmus
vychádza z Wundta - vedomie sa skladá z jednotlivých elementov, pocitov, predstáv, ktoré sa na základe asociačných zákonov združujú a utvárajú kvalitatívne nové útvary.
Napríklad – chuť limonády sa dá rozložiť na sladkú, horkú, studenú
Funkcionalizmus – William James – ako myseľ pracuje v snahe prispôsobiť sa prostrediu a fungovať v ňom (vplyv Darwina)
Začiatok 20. storočia
tri hlavné smery: gestalt, psychoanalýza, behaviorizmus
zhruba súčasne
5. Gestaltizmus
reakcia na Wundta
tóny vs. melódia
fí-fenomén – rýchlo blikajúce svetlá dávajú ilúziu pohybu (svetelný had, TV)
pri spojení jednotlivých častí vzniká nadsumatívny celok
viac - vnímanie
6. Psychoanalytické hnutie (Freud, Jung, Adler)
psychiatri potrebovali vysvetliť choroby - k vedomiu pridali nevedomie
nevedomie – aktuálne nevnímané, ale aj potlačené (sexuálne) túžby, myšlienky, impulzy, názory... (napr. myšlienky, ktoré nie sú akceptovateľné...)
metóda – napríklad analýza prerieknutí, snov, voľných asociácií
penisová závisť, Oedipov komplex – v pozadí motivácie je sex a agresia
id, ego, superego
Adler – individuálna psychológia; komplex menejcennosti (túžba po moci)
Jung – kolektívne nevedomie, archetypy, introvert-extrovert
Neopsychoanalýza (Karen Horney, Erich Fromm)
7. Behaviorizmus (Watson, Tolman, Skinner)
zakladateľ – J. B. Watson
pragmatickí Američania – reakcia na „introspektívnu“ Európu
redukcia len na pozorovateľné správanie, osobnosť ako „čierna skrinka“
ľudia smerujú k odmene, vyhýbajú sa trestu
S-R
S-O-R
k tomuto smeru sa radí aj Pavlov, podmienený reflex a nepodmienený reflex
J učenie
L vychádzali zo zvierat
8. Kognitívna psychológia
nadväzuje na behaviorizmus
mentálne procesy ako vnímanie, zapamätávanie, usudzovanie, rozhodovanie, riešenie problémov
objektívne metódy, analógia mysle a počítača
9. Humanistická psychológia
Rogers – ľudia sa snažia o rast, dospelosť, pozitívna zmena
Maslow – potreby, najvyššou je seba-aktualizácia, seba-naplnenie, realizovanie vlastného potenciálu
Súčasné smery
rozdelenie praktickej a teoretickej psychológie
eklektický prístup
postmoderné prístupy – kritická psychológia
jazyk
multikultúrnosť (nie len 20-roční bieli severoamerickí muži strednej vrstvy)
kritická reflexia (feminizmy – mužský pohľad na svet vo vede...)